Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
23. október 2020

Spoločné financie

Nechcem, aby mala žena pocit, že si peniaze nevie sama zarobiť

Spýtali sme sa štyroch manželských párov, ako nastavili svoje finančné spolunažívanie, ktoré funguje dobre – niektorým už 37 rokov.

Nechcem, aby mala žena pocit, že si peniaze nevie sama zarobiť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Spýtali sme sa štyroch manželských párov, ako nastavili svoje finančné spolunažívanie, ktoré funguje dobre – niektorým už 37 rokov.

„U nás doma financie spravovala mama, ktorá rozdelila obe výplaty do obálok. Ak niečo zvýšilo, odnieslo sa to do banky,” hovorí Viera. Aj v Markétinej rodine dal otec všetky peniaze manželke a ona mu raz za čas odobrila prídel na pivo a cigarety.

Časy obálok a úsmevných prídelov sú preč. Nahradili ich spoločné účty a bankomatové karty. S akou emóciou prijmete cinknutie esemesky oznamujúcej, že vaša polovička niečo kúpila či vybrala peniaze z bankomatu?

Podľa ankety Postoja vyplynulo, že otázka financií sa v rodine môže zmeniť na mocenský boj. Takmer 45 percent žien z viac ako troch stoviek účastníčok anonymného dotazníka uviedlo, že pri míňaní spoločných financií zažívajú pocity strachu či viny.

Zároveň však platí, že ak aj peniaze sú príčinou nedôvery, frustrácie či dokonca manipulácie alebo ponižovania, pravdepodobne sú len vonkajším znakom iného problému, ktorý manželia dlhodobo majú.

Zaujímalo nás preto, ako riešia praktické otázky okolo bežných účtov, spoločných výdavkov či sporenia dvojice, ktoré už majú niečo za sebou ‒ a u ktorých platí, že ich manželské aj finančné nastavenie funguje dobre.

Oslovili sme štyri manželské páry v rôznych fázach rodinného života, aby nás nechali nahliadnuť do svojich rodinných financií. Všetky zažili či práve zažívajú situáciu, keď manželka zostala dlhšie obdobie na materskej dovolenke bez svojho príjmu.

Foto: Flickr/Astrid Westwang

Aj ony tak museli zvládnuť obdobie, ktoré respondentky v prieskume opisovali ako mimoriadne náročné ‒ teda čas, keď jeden z manželov prináša väčšinu príjmu a druhý zažíva pocity závislosti či menejcennosti.

Na akom princípe funguje ich finančné spolunažívanie? Ako v praxi vyzerá? A čo by poradili párom, ktoré svoju spoločnú cestu ešte len začínajú?

Nechcem, aby mala žena pocit, že si peniaze nevie sama zarobiť

Maroš a Helena sú tridsiatnici a vzali sa pred šiestimi rokmi. Žijú v menšom okresnom meste. Aj keď má Maroš prácu v Bratislave, momentálne je na otcovskej dovolenke a Helena má part-time prácu z domu.

O otázkach, ktoré súvisia s financiami, sa pred svadbou veľa rozprávali. V prvom rade o tom, z akých pomerov pochádzajú. Nepamätajú si, že by peniaze boli v ich rodinách príčinou konfliktov.

Vďaka tomu s úľavou zistili, že majú rovnaké nastavenie: „Ani jeden z nás nie je extrémny škrob ani extrémny márnotratník. Vieme o sebe, že sa snažíme šetriť, ale zároveň si navzájom doprajeme ‒ takže si nevyhadzujeme na oči, kto na čo minul viac.“

Na začiatku spoločného plánovania si viedli rodinný prehľad príjmov a výdavkov. To im pomohlo mať reálny prehľad o svojej finančnej situácii a naskočiť na rovnaký štýl prístupu k míňaniu aj sporeniu: stanovili si priority aj pravidlá, ako chcú s peniazmi spoločne gazdovať.

Foto: Flickr/Alexander Kluge

Čo sa týka rodinných nastavení, tie boli dané rýchlo. „Bolo jasné, že ja budem s deťmi doma a Maroš bude živiteľom rodiny.“ Dohodli sa, že budú mať spoločný bežný účet, kam chodí manželova mzda, manželkin rodičovský príspevok a príspevky na dieťa. Obaja majú k tomuto účtu online prístup aj bankomatovú kartu. Z neho hradia bežnú réžiu domácnosti.

Helena už popri prvom dieťati rozbehla čiastočnú prácu z domu, na dohodu. Okrem dobrovoľníctva si vyberá aj platenú prácu. Žiť len z jedného platu je totiž náročné. „Môj príjem vnímame ako prilepšenie. No nie že by to Maroš odo mňa vyžadoval.“

Aj Maroš to vidí podobne. Aj podľa neho je dôležité, aby manželka a mama necítila, že je odkázaná iba na manžela. „Niekedy to tak objektívne je, no mňa to skôr vedie k veľkej zodpovednosti. Ja nie som s deťmi tak intenzívne, a preto považujem za samozrejmé, že sa starám o našu rodinu tak, že donesiem domov dosť peňazí.“ Zároveň však nechce, aby mala jeho žena pocit, že si už peniaze nevie sama zarobiť.

Preto má Helena aj svoj vlastný účet, kam jej chodia príjmy za jej online prácu a jej manžel s tým nemá žiadny problém. „Ja k nemu nemám ani prístup. Beriem to tak, že sú to jej peniaze, ktoré si zarobila po večeroch, teda v rámci svojho voľného času.“

Schovať peniaze sami pred sebou a sporiť, sporiť, sporiť

Na rozdiel od iných párov Helena a Maroš si výdavky nedelia. Netreba. Ich systém funguje tak, že si zo spoločného účtu nastavili automatické platby.

„Zistili sme, že najlepšie je, keď naše peniaze sami pred sebou schováme. Hneď v nasledujúci deň po tom, čo dostaneme na účet mesačné príjmy, odídu z neho všetky trvalé príkazy, aby sme dodržali plnenie priorít aj sporení. Posielame tiež desiatok na rôzne projekty, ktoré považujeme za dôležité. Keď nám takmer hneď odídu z účtu dve tretiny prostriedkov na úver, byt, poistky, škôlku, sporenie a dobročinnosť, voláme to s humorom Dies Irae. A potom sa zvyšok mesiaca snažíme vyjsť zo zvyšku.“

Manželia majú vedľajšie účty, kde si odkladajú na nepredvídané výdavky. Na bežnom účte, kam im chodí plat, rodičovský príspevok aj príspevky na deti, majú viaceré podúčty. Na nich si vedú malé mesačné sporenia. Majú nastavené trvalé príkazy na jednotlivé podúčty: na dovolenku, na oblečenie pre Helenu, na oblečenie pre Maroša, na sporenie na dôchodok a malý sporiaci podúčet má aj každé dieťa.

Flickr/michael_swan

Inzercia

Keďže majú hypotéku, považujú za dôležité, aby si vytvorili rezervu, vďaka ktorej prežijú šesť mesiacov v takmer štandardnej prevádzke, aj keby Maroš prišiel o prácu alebo pracovať nemohol. „Životné poistenie, ktoré mám, neberiem ako luxus, ale ako prejav zodpovednosti.“

Fungujú na úplnej transparentnosti a dôvere. Vzhľadom na obmedzené príjmy sa spolu učia efektívne s peniazmi nakladať. Manželom, ktorí so spolužitím začínajú, odporúča Maroš a Helena tri veci: veľa sa rozprávať, nastaviť si spoločné priority a sporiť, sporiť, sporiť. Hoci aj malé sumy.

Im dvom v začiatkoch pomohla prejsť si dôležitými témami ‒ a nielen finančnými ‒ kniha Zbieranie kameňov. „Spoznať manželove či manželkine návyky z rodiny, aj postoj k peniazom, príde vhod najmä neskôr, keď nás prejde počiatočná ohľaduplnosť a márnotratnosť prameniaca zo zaľúbenosti; keď nám po narodení dieťaťa klesne príjem alebo keď si budeme brať hypotéku.“

Keď má na účte jeden menej, vykryje to druhý

Mária a Jozef sú manželmi jedenásť rokov a majú blízko k štyridsiatke. Spolu vychovávajú dvoch synov. Manželka pracuje v medzinárodnej korporácii, manžel je na voľnej nohe, a teda jeho príjem nie je stabilný.

Ich finančná dohoda vznikla aj preto, že po materskej dovolenke sú ich príjmy porovnateľné a ani jeden nemusí „dotovať“ toho druhého. „Nikdy sme to nejako neanalyzovali, ani nebolo treba. Ak má náhodou jeden na účte menej, vykryje to ten druhý. Navzájom sa vyvažujeme,“ hovorí Jozef.

Každý z manželov má svoj bežný aj sporiaci účet. Majú len približnú predstavu o tom, kto má koľko na svojich účtoch, no vždy si raz za čas povedia, ako na tom sú. Veľké výdavky si rozdelili: jeden z nich platí hypotéky a druhý zasa súkromnú škôlku pre deti. Kým jeden financuje bežný chod domácnosti, druhý kupuje darčeky a odkladá. Veľké investície riešia spolu a majú spoločný plán, koľko chcú ušetriť a na čo chcú úspory minúť.

Flickr/Torsten Behrens

Aj do ich finančného fungovania zasiahla korona. „Počas krízy na jar jednému z nás príjmy klesli zhruba na polovicu. Museli sme si teda inak usporiadať platenie paušálnych nákladov. Prestali sme aj šetriť a istý čas išiel celý náš príjem na chod domácnosti a bežné výdavky. Stále však máme finančnú rezervu z minulosti.“

Tvrdia, že peniaze ich vzťah neovplyvňujú. Ak by teraz začínali odznova, išli by podľa toho istého princípu: je jedno, či majú spoločný účet alebo nie. Podstatné je mať spoločnú víziu a spoločnú dôveru.

Každý máme svoj účet, ale peniaze na oboch sú „naše“

Soňa a Jakub sú päťdesiatnici. Žijú v Bratislave a obaja dlhodobo pracujú v oblasti financií. Majú dve dospelé deti a za sebou takmer tridsať rokov harmonického spolužitia. Vravia, že finančnú dohodu nikdy špeciálne neriešili.

To, ako fungovali, často prirodzene vyplynulo z aktuálnej situácie a potreby, no platí, že každú situáciu riešili spoločne. O pravidelné rodinné výdavky sa delia a pri tých veľkých, ako je napríklad investícia do nového domu, sa vopred zladia.

Dôležité pre nich je, že bez ohľadu na to, na ktorom účte sa práve nachádzajú, o peniazoch sa vždy bavia ako o spoločných prostriedkoch. „Každý máme svoj účet, ale peniaze na oboch sú ,naše‘. Finančnú politiku aj celkové fungovanie vzťahu máme založené na maximálnej dôvere, tá je pre náš vzťah rozhodujúca.“

Novým párom by poradili, aby vnímali to, že nie je dôležité, kto a koľko prispieva do rodinného rozpočtu. Napriek tomu aj z vlastnej skúsenosti vedia, že niekedy sa nedá celkom zabrániť tomu, aby sa manželia vnútorne porovnávali v tom, koľko toho domov prinesú.

37 rokov manželstva a päť detí: Pripadala som si ako šéfka firmy

Viera a Ľuboš sú manželmi 37 rokov. Postupne sa im narodilo päť detí a rozhodli sa, že Viera do práce už nepôjde. „Manžel mal dobrú prácu, výplatu mal ako dva priemerné platy, ale bol v práci od rána do večera. Pripadala som si ako šéfka firmy, ktorá má sedem členov a celý manažment je na mne.“

Viera bola taká vyťažená, že si nevedela predstaviť chodiť ešte do práce. „Manžel ma v tom absolútne podporoval a nikdy mi nevytkol, že nezarábam.“

Od začiatku manželstva mali spoločnú kasu: jeden spoločný účet a dve platobné karty. O bežných financiách spojených s chodom domácnosti rozhodovala Viera sama a väčšie investície či mimoriadne situácie riešili spolu. „Z času na čas sme spoločne skontrolovali účet, aby sme vedeli, ako na tom sme.”

Flickr/Simone Marengo

Manželov veľmi spojila chalupa, aj keď si vyžiadala hypotéku. Mali miesto, kde s rodinou trávili celé prázdniny a spoznali život na dedine. „Rekonštruovať 100-ročný dom stojí nielen peniaze, ale je to aj téma na spoločné tvorenie, dlhé rozhovory a prijímanie spoločných rozhodnutí.”

Ako deti rástli, menili sa aj finančné potreby rodiny. Boli chvíle, keď Viera a Ľuboš nedodržali rodinný rozpočet a dostali sa do mínusu. No vždy sa im ho podarilo vyrovnať z polročných odmien. Viera si nebola istá, aký dôchodok bude mať, preto do rozpočtu pridali životné sporenie. Aj keď ich to finančne vyčerpávalo, ustáli to a určite to bude prilepšenie k dôchodku.

Manželia hovoria, že nikdy nemali prehnané nároky a obom bolo blízke dávanie. „Človek toho veľa na život nepotrebuje. Čo však potrebuje, sú dobré medziľudské vzťahy.“ Možno aj preto im nikdy nič nechýbalo. Boli aj chvíle, keď napriek opatrnosti bola na účte nula: do mínusu sa ísť nedalo a do výplaty bol ešte týždeň.

Vtedy sa učili zažívať ono biblické: „Dajte a dajú vám… mieru hojnú, natlačenú dajú vám do lona!“ A vždy sa tak aj stalo. „Raz priateľka priniesla peniaze, ktoré jej manžel požičal pred polrokom, inokedy sa objavil môj brat s tým, že dobre zarobil, aby som niečo kúpila deťom. Alebo prišiel nečakaný preplatok.“

Odporúčame