K Bohu som sa dostal cez mágiu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Bohu som sa dostal cez mágiu

Pre Danielu Matejovičovú bol najzaujímavejším článkom, na ktorom tento rok robila, rozhovor s Pištom Vandalom.

K tomu, prečo za svoj top text v tomto roku považuje Daniela Matejovičová práve tento rozhovor, napísala: „Štefan Chrappa v ňom vyjadruje veľmi inšpiratívne myšlienky hodné hlbšieho zamyslenia. Navyše, vďaka spôsobu, akým svoju živú vieru podáva, sa s ním v mnohom dokážu stotožniť nielen veriaci, ale práve neveriaci či hľadajúci. Pre mňa samú bolo stretnutie s ním veľmi obohacujúce a milo prekvapujúce, hlavne pre Pištovu spontánnosť a schopnosť viesť veľmi priateľský dialóg s človekom, ktorého stretol po prvýkrát v živote.“

Spája v sebe na prvý pohľad úplne protichodné veci. Je metalista a náboženský redaktor v rozhlase, píše detské knihy a často je vulgárny, moderuje zábavnú talkshow, na kresťanstve má najradšej byzantský obrad. A vždy sa usmieva. Štefan Chrappa alias Pišta Vandal.

 

Viete, že ste jedným z najzvláštnejších kresťanov na Slovensku? Koľko je ešte metalistov, ktorí sú zároveň aj kresťanmi?

V rádoch by sa našli bývalí metalisti, lebo kto je metalista, tomu tá láska k hudbe vydrží navždy. Mám kamaráta, ktorý bol asi päť rokov kapucín, napokon nezložil večné sľuby a odišiel z rádu, lebo pocítil lásku iného druhu. Ale je to starý metalista a jeden z najférovejších ľudí, akých poznám.

Metal a kresťanstvo sa trochu bije, nemyslíte?

Satanistický metal áno, to je jasné. V metalovej kapele Halloween bol napríklad spevák, ktorý sa stal kresťanom. Dodnes ho za to odsudzujú. Stratil veľa fanúšikov.

Ako vás vnímajú naši metalisti?

Že som ťuknutý. (Smiech.)

Čo im na to hovoríte?

To je dlhodobý proces, ľuďom to musíte stále opakovať. Aj prácou v médiách som dospel k tomu, že ľuďom sa musia dookola opakovať elementárne veci. Tam nikto nečaká nejakú teologickú nadstavbu. Som kresťan a ľudia majú očakávania, že tým pádom som anjel. Ale ja nie som anjel, ja som hovado, človek, ktorý prijal Božiu pravdu do života. Prijal som aj ten proces zušľachťovania a uvedomil som si, že nebudem zo dňa na deň lepší. Možno často idem aj opačným smerom, k tomu zlému. Práve to, koľko idem tým opačným smerom, toľko sa musím aj k dobru navracať.

Kdesi ste raz povedali, že kresťan má byť svätý človek.

Mohol by byť, všetci máme k tomu smerovať, ale nie je to automatické, je to dlhá cesta. To, že som prijal Krista do života, neznamená, že už nikdy nebudem robiť zlé veci. To by som bol už anjel alebo svätý. Vždy, keď mám takú prchlivú chvíľku, tak si spomeniem na proroka Elizea... „Cestou do Betelu ho stretli chlapci a posmievali sa mu: Hor sa, plešivec! Elizeus sa obzrel za nimi a pokarhal ich v mene Pánovom. Vtom vyšli z lesa dve medvedice a roztrhali štyridsiatich dvoch chlapcov. Boli potrestaní za to, že sa mu posmievali a znevážili jeho prorocký úrad.” Takže, kde je tá svätosť? A čo je považované za svätosť? Kto by spochybnil proroka Elizea? Starozákonná svätosť je iná ako tá, čo prišla po Kristovi.

Ako ste sa dostali k Bohu vy?

Som z kresťanského prostredia, ale do štrnástich rokov som nad tým nerozmýšľal. Bola to taká viera, že sa ide v nedeľu do kostolíka, potom je slížová polievka a mäso s rúčkou. To bola detská cesta k svätosti, o ktorej som si myslel, že bude trvať navždy. Ale potom prišli životné peripetie, u mňa to boli práve úspechy.

Úspechy?

Robil som džudo, začalo sa mi dariť, mal som nejaké medaily z úplne nepodstatných lokálnych súťaží, no ja som ich bral za veľké víťazstvá a dali mi veľkú vieru v seba. Potom si hovorím – čo je nado mnou? Však ja mám na všetko! Čo chcem, to zmením! To je viera v seba, ktorá sa stále dáva do popredia. Čo si zaumieniš, to dosiahneš. Tak som skončil na smrteľnej posteli.

Čo sa stalo?

Zničil som si celý organizmus, zlyhali mi obličky. Mal som stále problémy s nadváhou, preto som  veľa cvičil a málo jedol. Nepriznával som si nijakú bolesť, takmer som zomrel. Nakoniec rodičom v nemocnici povedali, že vydržím asi týždeň. Dostal som bonus.  Doteraz je to dvadsaťjeden rokov. Snažím sa ich nepreflákať.

To vás priblížilo k Bohu?

Áno, bola to táto choroba. Rozmýšľal som, prečo sa to stalo. Bolo to také láskavé zaucho, hoci veľmi silné a bolestivé. No na jemné výzvy nereagujem. U mňa to muselo byť extrémne. Také, že keď sa nepoddáš, tak ťa to zlomí. Ja som sa nepoddal, tak ma to zrazilo k zemi. A vtedy som dostal milý darček od Boha, mohol som znova začať hľadať.

Čím ste si prešli na tej ceste hľadania?

Bude to znieť paradoxne, ale k Bohu som sa dostal cez mágiu. Kresťanstvo som odsunul, nevidel som zmysel v tom, ako mi môžu pomôcť také predmety ako posvätené krížiky, medaily Panny Márie a tak. Racionálne sa viera jednoducho nedá pochopiť. Tak som na to išiel cez rovnako iracionálnu židovskú kabalu či tarotové karty. Mal som pätnásť a nebol som úplne hlúpy. Mal som čas študovať, tak som hľadal odpovede. A potom sa aj z tých vecí, ktoré sú na prvý pohľad prijateľné, aj z tej bielej mágie, začne vynárať antikrist.

Ako ste na to prišli?

Postupne. Však prvé Božie prikázanie, to najzákladnejšie, znie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.“ A zrazu sa vám niečo iné stáva bohom. Sú veci, ktoré opantávajú vašu myseľ, vaše srdce. Vaša prvá myšlienka nepatrí Bohu, patrí niečomu, čo chcete dosiahnuť, čo chcete vlastniť. Posledná myšlienka dňa patrí zasa niečomu inému, len nie Bohu.  Niekto má ako boha sexualitu, niekto má túžbu po moci či moc samotnú, niekto peniaze, nenávisť či pomstu. Mojím bohom bolo nejaké ezoterické napredovanie a naučil som sa rôzne veci, napríklad znížiť si telesnú teplotu. Mal som horúčku 41 stupňov Celzia, ležal som v nemocnici a pôvodne som mal ísť v ten deň domov. Začal som sa sústrediť, vyriekať naučené mantry a znížil som si ju na 36,5 a išiel som domov.

Skutočne?

Tie veci fungujú. Ak pýtaš, diabol ti dá. On ti dá aj takéto akože božie veci, aby si pocítil svoju moc, svoju božskosť. Ale v konečnom dôsledku ťa to nezušľachtí. Boh zušľachťuje, vedie ľudí ku krásnu, k tomu raju, aj keď prechádzaš cez – prepytujem – sračky. Lenže, keď prechádzaš cez stoku s diablom, tak spadneš nakoniec na absolútne dno a budeš hltať výkaly.

Kresťania, ktorí o ezoterike vedia málo, majú pocit, že keď sa niekto tomu oddá, tak ho to musí pomerne rýchlo zlikvidovať. Je to tak?

Práveže to tak nie je. V ezoterickom poblúznení môžeš prežiť celý život a môžeš byť aj dobrým človekom, ba dokonca môžeš pomáhať aj iným. Lenže to je len placebo, je to klam, ópium. Ja chodím do kostola, prijímam Eucharistiu, tak Kristus nech ma lieči. Plus mám ešte nejaké vitamíny (smiech). Ale nechcem, aby mnou prenikali nejaké sily, ktoré človek nevie ovládať. Ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, hovoria, že je to také na pokraji. Je to také anjelsko-démonské.

Nie je slovenský metal trochu sektársky?

Je to rôznorodá zmeska ľudí, ktorí majú radi hlavne tú tvrdú muziku. Keby sme si preložili ich texty, lebo väčšina spieva po anglicky, mali by sme pocit, že sa skrývajú pred svojimi vlastnými fanúšikmi, ktorí poväčšine anglicky nevedia, tak je to bezobsažné. Sú tam satanské veci alebo antikresťanské. Nie je to vôbec progresívne, je to len vzdelané. Satan by to určite nepočúval, ba mám pocit, že by sa za takú muziku možno aj hanbil.

Keď o Satanovi spievajú, je to len póza alebo tomu aj rozumejú?

Treba vidieť rozdiel medzi satanskými kapelami a antikresťanskými. Antikresťanské zvelebujú zlo a Satana, aby provokovali kresťanov. Satanistické takú potrebu nemajú. Tam je cieľom ospevovať Satana, démonov a temné sily.

Ľudia žijú tak biznisovo – čo budem mať z toho, keď verím? Zdieľať

Keď sa stretnete na koncerte so satanistickou kapelou, odmietnete s ňou hrať? Čo urobíte, ak by vás dali na jedno pódium?

Už sme hrali napríklad s kapelou Root, ktorej frontmanom je Jiří „Big Boss“ Valtr, zakladateľ satanovej cirkvi v Čechách. Neodmietam to, bolo by to smiešne. Neviem, oni zvelebujú rohatého satana a on je smiešny. Rohatý satan je absolútna blbosť, je to také stelesnenie ľudských predstáv o zle, že zlo musí vyzerať ako koza s penisom. Ale tak to predsa nie je. Zlo je iné. Je voňavé, príjemné, lákavé, šťavnaté, inšpiratívne a opájajúce. Keby had v rajskej záhrade vybehol na Evu s krikom: „Zožer to jablko, lebo ťa uhryznem!“ tak by fujazdila od stromu poznania na druhý koniec rajskej záhrady. Ale had nie, ten úplne pekne. Brnknúc na strunu jej márnomyseľnosti a ega získal človeka na svoju stranu. Chrum, chrum a bolo po raji. (Smiech.)

Máte v takom prostredí potrebu hovoriť o viere?

Nie, ja som s tým vyrovnaný. Hovorím, len keď sa pýtajú. Každý hľadá odpovede na otázky o vlastnom živote. Chcú len jednoduché a konkrétne odpovede. Pýtajú sa, prečo verím, prečo Boh dopustí to a tamto... Ja im to trpezlivo vysvetľujem. Ľudia žijú tak biznisovo – čo budem mať z toho, keď verím? Čo mám na to odpovedať? Večný život? Keď to poviem, tak sa mi vysmejú do ksichtu. To je veličina, ktorá je neuchopiteľná. Ak ma majú večne štvať veci, ktoré má štvú, to radšej zaspím a nech je koniec. Večný život teda môžeme vylúčiť z tých „lákadiel“ pre neveriacich. Je tam ovocie Ducha a plody Ducha Svätého.

Keď spomeniete plody Ducha Svätého, to sa musia tiež smiať, nie?

Aj sa smejú, ale ja im to nehovorím takto. Poviem im – to máte tak, keď ste dobrí, keď ste boží, keď smerujete k tomu kresťanskému, vyrastie z vás dobrota, zdržanlivosť, láskavosť, miernosť, vernosť, pokora – toto nemôže nikto odmietnuť. Ak chceš robiť vieru ako biznis, teda čo za to budem mať, budeš mať za to toto. Už tu na Zemi. Nemusíš ani chodiť do kostola, keď k tomu nemáš nejaký vzťah, ale keď tam chodíš, nájdeš spoločenstvo. Počul som jednu peknú vec, že aj keby Boh nebol, tak to, čo v spoločenstve cirkvi žijeme a nachádzame, už len preto mala naša viera zmysel. Napríklad odpustenie. Kde ho zažiješ? Prijímanie Božieho tela. Kde inde môžeš toto prežiť? Alebo mať spoločenstvo? Toto všetko ti dáva Cirkev. Aj keby to bolo len placebo, je to veľmi dobré antidepresívum.  

Už ste niekoho medzi metalistami na kresťanstvo získali?

Asi ani nie. Nikdy som sa o to nesnažil. No je pravda, že za pár ľudí sa už roky modlím. Vedia o tom a vytáča ich to do nepríčetnosti. (Smiech.)

O čom vlastne spievate?

Veľmi expresívne vyjadrujeme napríklad túžbu po pokoji. Keď poviete „daj mi pokoj“, to je nič. Ale keď zaspievaš “neje*te mi život, ja chcem ku*va žiť!“, to je odpoveď na toto všetko, na tých, čo na teba útočia, čo sa z teba smejú. Každá komunita má vlastný jazyk, každý človek teda potrebuje, aby sa s ním komunikovalo iným spôsobom.

Solženicyn raz povedal, že ak sa medzi sebou budeme rozprávať tak, ako sa medzi sebou rozprávajú väzni, tak zmeníme svet na väzenie. Nemáte pocit, že tá vulgárnosť človeka môže zahnať do kúta?

Je neestetická, to jediné na to môžem povedať, ale nie je hriešna.

Prečo si to myslíte?

Nemôže byť, lebo aj keby sme to hľadali v Písme, tak nenájdeme to, že práve vulgárne slová sú hriešne. Pokiaľ nimi niekoho ponižujete, tak áno. Keď niekomu poviete, že je hlupák, debil, tak áno. Ale keď si narazíš malíček a povieš „do..., jak to bolí“ – je to len citoslovce alebo častica. To je nič, len zhluk písmen.

Čo ak to pohoršuje iných?

Áno, niekedy mi to napadne, ale to je taká vec, že keby som na toto pristúpil... Viete, rozprávať metafyzické reči jednoduchým ľuďom je nezmysel, keď nemajú Božiu milosť, aby to počúvali. Predstavme si zafajčený klub, kde je strašný rachot a do toho vám pripitý chalan zakričí do ucha: „Čo ty ..., ty si veriaci? Tak mi teda povedz, čo ten Kristus hovorí.“ Ja mu poviem: „Hovorí jediné – aby sme na seba neboli ako psy.“ Toto pochopí každý. Môj patrón svätý Štefan sa o tom presvedčil. Hovoril mnoho a múdro a oni ho ukameňovali a nepochopili. Mohol to povedať jednou vetou. Ukameňovali by ho tiež, no možno by precitli. (Smiech.)

Každá komunita má vlastný jazyk, každý človek teda potrebuje, aby sa s ním komunikovalo iným spôsobom. Zdieľať

Ste veľmi činorodý človek, máte množstvo aktivít. Napĺňa vás, čo robíte?

Život mám naplnený prácou, otázkou je, či to nie je len útek pred ozajstným životom. Veľa tých mojich aktivít je neziskových a vychádzajú z toho punkového princípu „urob si sám“. Povedal som si – rob, čo vieš, bez ohľadu na to, čo z toho budeš mať. Ja k tým veciam, čo robím, povolávam veľa ďalších ľudí, aby sa pridali. Málokto sa na to dá.

Lebo?

Ich prvá otázka je, koľko za to budú mať. Poviem, že nikoľko, ale minimálne budú mať skúsenosť a zušľachtia seba a možno ešte ďalších. To dnes ľuďom nestačí. Chcú finančné zabezpečenie, lebo úspech sa ráta len vtedy, keď je merateľný peniazmi. A tak nakoniec nerobia nič. Pokiaľ nie sú ohodnotení za veci, na ktoré majú talent, tak sa ich vzdávajú. Poviem to takto: veľa ľudí vie po anglicky, ale kde je nový preklad Shakespeara? Namiesto toho prekladajú návody na práčky. Peniaze sú fajn, ale túžba po nich vás môže paralyzovať.

Čo vás z vašich aktivít baví najviac?

Veľmi rád stojím na pódiu a zabávam ľudí. Chcel by som, ako to Aristoteles píše v Poetike, zabávať, poúčať, dojímať. Niekedy je to na hrane a miesto toho: otravujem, iritujem a mätiem.

Ste metalista, pôsobíte v dvoch kapelách. Vy pri tvrdej hudbe aj odpočívate?

Jasné, ale doma to už všetkým lezie na nervy. V aute si to dám na plné pecky a vtedy sa cítim, ako keby som bol vypnutý.

Dá sa v takom hluku odpočívať?

Áno a je to veľmi oslobodzujúce. Je to ako pri vodopádoch. Zrazu tu človek nie je, zaniká.

Vraj si rád spievate aj východné liturgické chorály.

No, počúvam ich a tak si do toho mrmlem. (Smiech.) Pri tej mojej rozhlasovej práci som zistil, že existuje východný obrad v katolíckej cirkvi a objavil som jeho krásu a plnosť. Predtým som vnímal len latinský obrad a toto ma tak uchvátilo, že som tam našiel svoj domov. V gréckokatolíckych liturgiách vidím najväčšiu silu.

V čom?

Bol som v Srbsku na pravoslávnej liturgii, to je skoro to isté, a tam som to precítil. Kňaz ani raz nepovedal kázeň. Prečítal evanjelium a slúžil ďalej. Tá liturgia je taká naplnená, že tam netreba dodávať nič ľudské, to je Svätá božská liturgia. Veľa je totiž takých kňazov, a to nie je kritika, ktorí prečítajú slohovú prácu poskladanú zo všeobecných fráz, a to ľudí otrávi. V diskusii by neobstáli. Potom sa stáva, že príde do kostola neverec a počúva veci, ktoré mu nič nehovoria, a keď kazateľ nemá svoj deň, tak ten „jednoročák“ odchádza znechutený alebo sa potom z toho smeje. Keď to nie je odžité, neosloví to nikoho. Najlepšie to vidieť na ľuďoch, ktorí sa vrátia z misií. Ísť k takému kňazovi na spoveď alebo zažiť jeho kázeň, to je paráda. On povie zážitok z bežného misijného dňa, a má to váhu. Je to jeho svedectvo viery potvrdené životom. Aj vo Vatikáne si už uvedomujú, že kňazi majú problém osloviť ľudí. Ľudia sú vzdelaní, nič ich neohúri, všetko si overia, vygooglia. To, že niekto hovorí o láske, ešte neznamená, že vie milovať.

Máte teda pocit, že kňazi sú u nás príliš mravouční a nesnažia sa tým ľuďom priblížiť?

To je individuálne. No každého ale napríklad iritujú tie sexuálne veci – v spovediach, kázňach... Stále sa točíme okolo sexuality a ľudia sú na to hákliví. Dráždi ich to a často ponižuje. A pritom to nie je ani na poprednom mieste v prikázaniach. Keby Boh chcel, tak šieste prikázanie dá na prvé miesto. Možnože by sme mali viac hľadať božské a menej kritizovať to ľudské.

Veľa je takých kňazov, ktorí prečítajú slohovú prácu poskladanú zo všeobecných fráz, a to ľudí otrávi. Keď to nie je odžité, neosloví to nikoho. Zdieľať

Pápež František vie zaujať slovom aj príkladom. Mnohí nepraktizujúci vieru ho aj preto majú radi. Je to podľa vás spôsob, ako dostať ľudí späť k viere?

Je to sympatické. Vo všeobecnosti sa hovorí, že cirkev je tu primárne pre veriacich ľudí a misijne pôsobí aj medzi neveriacimi. Teda my sa nemusíme silou mocou prispôsobovať ľuďom, ktorí nechápu, ktorí Krista neprijali, len aby sme sa im zapáčili. To je ako keby som sa chcel silou mocou páčiť babe, ktorej sa nikdy páčiť nebudem, pretože som blonďák a ona má rada tmavých. Budem si kvôli nej farbiť vlasy? Nie, zostanem taký, aký som a budem sa snažiť byť čo najviac autentický. Je potrebné, aby oslovovala práve tá autenticita.

Ste náboženským redaktorom Slovenského rozhlasu. Je to pomerne nezvyčajná vec, pretože v našich verejných médiách v podstate náboženské redakcie neexistujú, rozhlas je v tom unikátny. Ako to funguje v praxi? Nepozerajú sa na vás ako na „zvieratko“?

Dostali sme prezývku, volajú nás nábožníci. Ale v redakcii som stretol veľmi dobrých ľudí, dáva mi to zmysel. Okrem toho, že som tam objavil krásu východnej liturgie, tak som tam spoznal ekumenizmus. Ja som bol z toho katolíckeho prostredia typu „tamtí sú luteráni, s tými si daj pokoj, alebo pozor, tamtí sú sektári“ a podobne. Potom zistíte, že ľudia hľadajú Boha aj mimo Katolíckej cirkvi a aj ho nachádzajú. Ešte nájsť spoločnú reč a zasadnúť k jednému stolu a budeme boží!

Ako sa „ťuknutý“ metalista dostane k písaniu kníh pre deti?

Hovorí sa, že kým nesplodí muž dieťa, zostane večne dieťaťom a ja si toho detského ducha uchovávam, aj takého ducha naivity, úprimnosti a zmätenosti a aj ducha dôvery. Rozprávky sú perfektný svet. Pre niekoho je aj Biblia rozprávka. Ja mám rád bláznivé rozprávky. Najúspešnejšiu knihu Havinkovo hovienko som napísal pre kamarátovho syna, ktorý nechcel čítať. Napokon sa vďaka tomu čítať naučil. Každý človek potrebuje niečo iné. Dobré deti, nech majú peknučké hopsasa tidli-fidli rozprávky, zlé decká môžu mať Havinkovo hovienko či knižku O smradľavej teniske.

Máte pozoruhodnú fantáziu, kto je vaším vzorom alebo inšpiráciou?

Mojím najväčším spisovateľským a vymýšľateľským vzorom je moja mama. Učila slovenčinu a hudobnú výchovu a celé detstvo nám zvykla čítať z kníh. A potom, keď som tie rozprávky chcel nájsť, tak som ich nenašiel. Vymýšľala si ich, lebo sa jej nechcelo čítať. Ale hovorila nám také príbehy, že sme so sestrou plakali, smiali sa, všetko sme jej verili. Doteraz dokáže povedať veci, čo jej všetci uveria.

Pred pár dňami ste vydali knižný rozhovor s Antonom Srholcom. Predstavte nám pozadie knihy.

Kniha vznikala asi dva roky, počas ktorých som sa s donom Antonom stretával. Rozprávali sme sa o živote, o viere. Bol vtedy ešte v plnej sile a v plnom zdraví. Verím a modlím sa za to, aby sa mu tu ešte pár rokov podarilo pobudnúť. Boli to veľmi inšpiratívne stretnutia. Matúš Zajac spravil fotoštúdiu, ktorá je v tej knihe tiež. Myslím, že sa podarila veľmi hlboká a pekná kniha.

Srholec ma prekvapil hlbokou ľudskosťou, zmyslom pre humor a schopnosťou odpustiť tie najväčšie krivdy, čo sa mu stali za komunizmu. Zdieľať

Čím je pre vás Srholec?

Je zvláštne, že hoci nemá faru a nie je nejako oficiálne „korunovaný“, tak má jeho slovo v spoločnosti väčšiu váhu než slovo vysokopostaveného politika alebo cirkevného predstaviteľa. To je práve to svedectvo osobného života. Človek na to, aby menil veci, nemusí mať moc danú ľuďmi, stačí žiť pravdu. A to je asi to najťažšie. Na Srholcovi je silné, že napriek rôznym oceneniam, ktoré dostal, a ľuďom, ktorých stretol, sa vždy vrátil do svojej každodennej rutiny medzi zlomených ľudí bez domova, aby im slúžil. Toto je to nespochybniteľné svedectvo.

Čím vás prekvapil?

Hlbokou ľudskosťou, zmyslom pre humor a schopnosťou odpustiť tie najväčšie krivdy, čo sa mu stali za komunizmu. Vzal to ako rehoľu. A bolo to aj poznanie, čo som si predtým vôbec neuvedomil, že na hraniciach zomrelo asi 400 ľudí a že presne toľko musí byť aj ľudí, ktorí ich zabili. A títo ľudia s tým tiež museli žiť. Človek vždy ľutuje obete, ale Srholec myslí aj na tých z druhej strany.

Čo vy osobne rád čítate?

Už roky čítam Nový zákon dookola. Vždy tam nájdem niečo nové, každý deň aspoň trochu. Veľmi rád mám spisovateľa poľského pôvodu Isaaca Bashevisa Singera. Keď som objavil jeho pestrosť a množstvo vecí, ktoré napísal, nemám čas na nič iné.

Teraz máte dcéru, ako vám zmenila život?

S Božou pomocou sme si s manželkou adoptovali dcérušku. Veľmi dlho sme Boha prosili, aby sa stal zázrak, aby sme mali svoje vlastné deti. Je v tom aj pýcha, všetky tie reči o požehnaní a génoch, ale ide aj o naplnenie poslania manželstva. Deväť rokov, to bol dlhý čas.  Hlboké pády na dno. Čo som sa napočúval rečí od zbožných babičiek o tom, že nás „pánboško, či panbenko“ potrestal. Alebo od veriacich rovesníkov, že sme prekliati a Pán Boh dobre vie, prečo takým ľuďom nedá dieťa. Na druhej strane sa za nás aj veľa ľudí modlilo. Napríklad modlitbové spoločenstvo sv. pátra Pia v Hlohovci. A čo sa omší odslúžilo... Keď raz vyslovíš nahlas, že si veriaci, a Bohu povieš svoje „áno“, nechcem nikoho strašiť, ale vtedy nastanú problémy. Boh si preskúša tvoju trpezlivosť a dôveru. Či to myslíš vážne a či náhodou nerastieš pre peklo. Nakoniec sme prišli na to, že môžeme byť zázrakom pre niekoho, kto zázrak potrebuje viac ako my. A tak nám do života prišla jedna krásna malá kočka, ktorá je pre nás ozvenou z Litmanovej. Má dva a pol mesiaca, veľmi sa z nej tešíme. Ak máte kapacitu, prosím, pomodlite sa za nás.

Nebudete sa jej báť čítať o Hovienku a smradľavej teniske?

(Smiech.) Na to má ešte čas, ale teraz hlavne ďakujeme Bohu za každý prdík, lebo to je pre dieťatko veľká úľava od bolesti.

Foto: Daniela Matejovičová

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo