Vlastne by jej feministické a progresívne hnutie malo zložiť poklonu: Amy Coney Barrettová má za sebou hviezdnu kariéru v akademickej i justičnej sfére, ktorú by jej mohla závidieť väčšina mužských kolegov. Jej profesionálnou korunováciou je nominácia na post sudkyne Najvyššieho súdu Spojených štátov, ktorú v sobotu ohlásil prezident Donald Trump.

Popri doterajšej náročnej práci odvolacej sudkyne zvláda 48-ročná Barrettová ako matka rodinu so siedmimi deťmi, z ktorých dve majú čiernu farbu pleti. Sudkyňa a jej manžel si ich adoptovali z Haiti – karibskej krajiny, ktorú v roku 2010 postihlo ničivé zemetrasenie. Svoje najmladšie biologické dieťa si Barrettovci ponechali, hoci sa počas tehotenstva dozvedeli, že bude postihnuté Downovým syndrómom...

Už teraz môže Amy Coney Barrettová slúžiť ako ľudský i profesionálny vzor. Dokázala to aj svojím sobotným sedem-minútovým príhovorom pred Bielym domom. V polarizovanej krajine sa pokúsila o dôstojný a štátotvorný prejav, ktorému nechýbala ani človečina, láskavý humor a vystretá ruka ponúknutá druhej strane.

Príhovor Amy Coney Barrettovej pred Bielym domom, v sobotu 26. septembra 2020. Fox News/YouTube. 

Barrettová vyzdvihla zosnulú liberálnu sudkyňu Ruth Bader Ginsburgovú, na ktorej miesto by mala zasadnúť, ak ju potvrdí americký senát. Spomenula tiež Ginsburgovej osobné priateľstvo ponad ideologické zákopy s konzervatívnym sudcom Antoninom Scaliom, ktorý zomrel v roku 2016. Barrettová na konci 90. rokov pracovala ako jeho súdna úradníčka na Najvyššom súde a nazvala ho svojím mentorom.

Hlási sa rovnako ako Scalia k filozofii textualizmu (sudca má interpretovať zákon tak, ako je jeho text napísaný), či originalizmu (sudca má zákon interpretovať, ako bol zamýšľaný zákonodarcom). Tieto interpretačné filozofie sú v protiklade k filozofii „živej ústavy“, ktorá sa stala živnou pôdou pre progresívny súdny aktivizmus ovládajúci americký Najvyšší súd počas posledného polstoročia.

„Sudcovia nie sú tvorcami politík“, vyhlásila Barretová v sobotnom príhovore pred Bielym domom. „Musia vo svojom rozhodovaní odsunúť nabok politické postoje, ktoré možno zastávajú.“

Demokrati: Všetky možnosti sú otvorené

K vyššie zmienenému výroku sa ešte vrátime. Spomeňme zatiaľ, že na ľavicovo-liberálne prostredie kariérne úspechy sudkyne Barrettovej ani schopnosť zladiť ich s rodinou dojem nerobia.

Vodca demokratickej menšiny v senáte Chuck Schumer už vyhlásil, že pani Ginsburgová sa musí točiť vo svojom hrobe, lebo na jej miesto má prísť osoba, ktorá chce zrejme zvrátiť všetko, čo zosnulá sudkyňa dokázala. Barrettovej postoje k jednotlivým témam vraj zrania každého jedného Američana.

Ateistický moderátor Bill Maher ju nazval „fucking nut“ (úplne šibnutou), lebo je „naozaj veľmi veľmi silná katolíčka“. Kvôli jej angažovanosti medzi charizmatickými katolíkmi je Barrettová aj v európskych médiách bežne označovaná ako „ultrakonzervatívna“ alebo „ultrakatolícka“.

Bežné sú obavy sociálnych liberálov, že pomôže zrušiť potraty, zvrátiť manželstvá homosexuálov a špeciálne demokrati sa chystajú urobiť cirkus okolo jej nevôle voči zdravotníckej reforme Baracka Obamu. Asi najabsurdnejšia bola diskusia, ktorá sa okolo Barretttovej strhla na Twitteri a upozornil na ňu konzervatívny publicista Rod Dreher: Jeden z ideológov súčasného ľavicového „woke“ antirasizmu sa totiž rozhodol spojiť jej adopciu dvoch haitských detí s „bielym kolonializmom“.

Republikáni majú v senáte dosť hlasov, aby Barrettovú na Najvyšší súd pretlačili. A to napriek niekoľkým prípadným disidentským hlasom vo vlastných radoch.

Trumpova kampaň vsádza na to, že nominácia oduševní jeho základňu. Možno tiež získa pár katolíckych hlasov navyše, ktoré odpudia útoky na Barrettovej vierovyznanie.

Demokrati si tieto súvislosti samozrejme uvedomujú, preto budú počas schvaľovania v senáte konfrontovať sudkyňu najmä s Obamacare. Zdravotníctvo je v čase pandémie plodnejšou témou ako kultúrne vojny.

Demokrati navyše už minulý týždeň oznámili, že v prípade pretlačenia Trumpovej nominácie na Najvyšší súd tak krátko pred voľbami siahnu nabudúce k ďalekosiahlym zmenám. Najčastejšie sa hovorí o tom, že ak sa im najbližšie podarí získať naraz Biely dom i väčšinu v oboch komorách Kongresu, presadia zvýšenie počtu sudcov Najvyššieho súdu a následne dovymenujú liberálnych sudcov tak, aby mali väčšinu oni.

O takýto krok sa pokúšal neúspešne už prezident Franklin Delano Roosevelt v roku 1937, keď Najvyšší súd kládol odpor jeho agende New Deal. No zvyšovanie počtu sudcov ani vtedy, ani teraz nepovažovala za dobrý nápad ani zosnulá liberálna sudkyňa Ruth Bader Ginsburgová.

Ďalší radikálny krok demokratov by mohol spočívať v premene Portorika a hlavného mesta Washington D. C. na štáty. V súčasnosti by tak stočlenný senát (každý štát má dvoch senátorov) narástol na 104 zákonodarcov. Pričom obyvateľstvo hlavného mesta i Portorika je väčšinovo demokratické. Inými slovami, demokrati by prijatím ďalších dvoch štátov do Únie nadlho mohli zaistiť svoju väčšinu v americkom senáte.    

Pritom hystéria nad Trumpovou nomináciou Barrettovej je viac o politických hrách, než o čomkoľvek inom. A to hneď z niekoľkých dôvodov.

Váhavé hlasy

Kto by si chcel pozrieť stručný prehľad doterajšej Barrettovej judikatúry, veľmi triezvo ju opísal Adam Freedman na stránke City Journal. Z tohto prehľadu sudkyňa vychádza ako mimoriadne kompetentná a schopná právnička, zároveň tiež ako charakterná a kolegami vysoko uznávaná žena. Freedman, ktorý je klasický liberál, nazval Trumpov výber „úžasným“.

Niektoré médiá v súvislosti s americkým Najvyšším súdom často opakujú, že s Barrettovou už budú mať konzervatívci väčšinu 6:3. To je však veľké nedorozumenie.

Republikánskym prezidentom dosadený sudca ešte neznamená to isté ako „konzervatívny sudca“. V skutočnosti vždy dvaja – traja sudcovia predstavujú jazýček na váhach a raz sa prikláňajú k jednej, raz k druhej strane. Na túto súvislosť upozorňuje napríklad Daniel McCarthy na stránkach magazínu The Spectator.

Tento rok trebárs Najvyšší súd rozhodoval v prípade, ktorým rozšíril zákaz diskriminácie pri zamestnávaní na základe pohlavia aj na sexuálnu orientáciu. Rozhodnutie prešlo v pomere 6:3. K liberálnym sudcom sa pridal aj Neil Gorsuch (dokonca napísal zdôvodnenie), ktorého v roku 2017 nominoval na miesto po sudcovi Scaliovi súčasný prezident Donald Trump a predseda súdu, John Roberts, ktorého v roku 2005 nominoval G. W. Bush.

Komentátor Daniel McCarthy nabáda konzervatívcov k triezvosti. Ani s Amy Coney Barrettovou na Najvyššom súde a s väčšinou sudcov, nominovaných republikánskymi prezidentmi, nemôžu konzervatívni politici, aktivisti a voliči automaticky očakávať rozsudky podľa svojich predstáv. Osobný život a právne názory nominanta na sudcu Najvyššieho súdu nie sú vždy dobrým vodidlom, ako sa budú správať, keď sa tam dostanú. Napokon, aj Barrettová pripustila v nami v úvode citovanom výroku, že sudca musí rozhodovať bez ohľadu na svoje postoje.

To sa môže týkať aj rozsudku v prípade Roe verzus Wade, ktorým v roku 1973 americký Najvyšší súd legalizoval potraty v Spojených štátoch. Aj konzervatívni komentátori ako Ben Shapiro (ktorý vyštudoval právo na Harvarde) priznávajú, že proliferi realisticky od Najvyššieho súdu môžu očakávať, že sudcovia umožnia niektoré reštrikcie na štátnej úrovni. Nie úplný zákaz potratov.

Súvisí to aj s tým, že sudcovia Najvyššieho súdu nechcú oslabovať autoritu svojej inštitúcie tým, že by otočkou o 180 stupňov zvykli popierať rozhodnutia svojich predchodcov. Skôr predchádzajúce rozhodnutia dopĺňajú, či spresňujú. Tam je aj priestor pre určité reštrikcie, no sotva pre úplný zákaz potratov z úrovne Najvyššieho súdu.

Zachránia Trumpa?

Sudcovia Najvyššieho súdu sú volení doživotne. Preto nemajú ani dôvod byť poplatní osobne prezidentovi, ktorý ich nominoval.

Zástancovia Donalda Trumpa argumentujú, že Barrettovú treba pretlačiť na Najvyšší súd ešte pred prezidentskými voľbami aj preto, aby mal plný (nepárny) počet sudcov, pokiaľ by musel rozhodovať o voľbách prezidenta v prípade ich spochybnenia. Má to zabezpečiť, aby v USA po prípadnom spochybnení prezidentských volieb hociktorou stranou nedošlo k ústavnej kríze, nech následne väčšina Najvyššieho súdu rozhodne akokoľvek. Jeho odporcovia zase niekedy hovoria, že Trump si svojimi sudcami chce poistiť svoje zotrvanie v prípade pochybného volebného výsledku.

Lenže Trumpovi nominanti na Najvyššom súde, Brett Kavanaugh, Neil Gorsuch a prípadne Amy Coney Barrettová, nemajú žiadny dôvod, než nejakú sentimentálnu vďačnosť, aby mu pomohli protiústavne zostať v Bielom dome, hoci by prehral voľby. Ak už raz ste na Najvyššom súde, zostávate tam do smrti, čo má zabezpečiť vašu nezávislosť.

Zhrnuté a podčiarknuté, nomináciu Amy Coney Barrettovej na sudkyňu Najvyššieho súdu USA použijú obe hlavné americké politické strany, aby na podpore či odpore voči nej mobilizovali svojich priaznivcov pred prezidentskými voľbami. Najvyšší súd je určite dôležitý, no voliči, politici i aktivisti oboch strán by urobili lepšie, keby k boju o jeho obsadenie pristupovali s väčším nadhľadom.