Veľká chvíľa Vladimíra Putina

Putinov prejav v OSN bol mimoriadne asertívnou kritikou Ameriky a Západu. Hoci jeho reč sedí takmer do bodky, treba sa na neho pozerať s podozrením.

Ruský prezident Vladimír Putin počas prejavu na generálnom zhromaždení OSN 28. septembra 2015 v New Yorku. Foto – Profimedia

V pondelok mal Vladimír Putin na pôde OSN jeden zo svojich najlepších prejavov. Teda, aby sme si rozumeli – po formálnej stránke. Najskôr uvediem dlhý citát z Putinovej reči a potom svoj komentár.

Citát znie:

„Politické a sociálne problémy v regióne Blízkeho východu sa hromadili dlhší čas. Ľudia, ktorí tam žijú, dlhší čas volali po zmenách. A tak si ľudia želali zmeny. Ale ako to v skutočnosti celé dopadlo? Namiesto reformných zmien viedlo agresívne zasahovanie z cudziny k flagrantnému zničeniu inštitúcií štátu a života vôbec. Namiesto rozvoja a triumfu demokracie tu máme násilie, chudobu a sociálnu pohromu. A nikto ani trochu nejaví záujem o ľudské práva vrátane práva na život.

Nemôžem sa prestať pýtať tých, ktorí túto situáciu spôsobili: Uvedomujete si, čo ste spravili? Ale obávam sa, že nikto na to neodpovie. (…) Je len samozrejmé, že mocenské vákuum, ktoré v niektorých krajinách Blízkeho východu a severnej Afriky vzniklo, viedlo k vzniku oblastí, kde vládne anarchia. A tie začali okamžite zapĺňať extrémisti a teroristi. Desiatky tisíc militantov bojujú pod vlajkou takzvaného ,Islamského štátu'. V jeho radoch možno nájsť bývalých irackých vojakov a policajtov, ktorí boli po invázii Iraku v roku 2003 vyhodení na ulicu. Mnohí ďalší pochádzajú z Líbye, krajiny, ktorej štátnosť bola zničená v dôsledku veľkého porušenia rezolúcie 1973 Rady bezpečnosti OSN.

A teraz sa k radikálom pridávajú členovia takzvanej ,umiernenej' sýrskej opozície, podporovanej západnými krajinami, ktoré ich najskôr vyzbrojili a vycvičili, aby následne dezertovali k Islamskému štátu.

Okrem toho, samotný Islamský štát nevznikol len tak z ničoho. Pôvodne sa naň pozeralo ako na nástroj proti neželaným sekulárnym režimom. (...)

Situácia je viac ako nebezpečná. V týchto podmienkach je pokrytecké a nezodpovedné robiť hlasné vyhlásenia o hrozbe medzinárodného terorizmu, ak súčasne ignorujeme kanály na financovanie a podporovanie teroristov vrátane ziskov z obchodovania s drogami a z nelegálneho obchodu so zbraňami a ropou. Bolo by rovnako nezodpovedné, ak by sme sa snažili manipulovať extrémistickými skupinami, aby urobili službu na dosiahnutie niečích politických cieľov. Hoc aj s cieľom, že sa s nimi vysporiadame neskôr, teda, že ich neskôr zlikvidujeme.

Všetkým, ktorí tak uvažujú, by som rád povedal: Vážení páni, bezpochyby máte čo dočinenia s hrubými a krutými ľuďmi, ale určite nie s primitívmi. Sú rovnako rozumní, ako ste vy a nikdy si nebudete istí, kto koho manipuluje.“

Toľko úryvok z Putinovho prejavu v OSN.

V čom je problém

Je absolútne zrejmé, že tieto riadky hovoria mnohým z duše. Veľké množstvo rozumných ľudí by ich nemalo problém podpísať. Lenže problém tu je. A tým problémom je muž, ktorý ich hovorí.

Dať do jednej vety Putina a morálku je ťažká vec. Ako dosvedčia tí, ktorí s ruským prezidentom mali tú česť, Putin je vulgárny muž, v politike sa správa cynicky a oportunisticky, je to bývalý agent zločineckého štátu, ktorého základnou pracovnou výbavou bolo ľudsky sa s nepriateľom zblížiť a vyťažiť z toho čo najviac. Azda by sa na neho dal vztiahnuť modifikovaný machiavellizmus: ak nesvätí prostriedky účel, čo potom?

Putin má pravdu v kritike Západu. Má pravdu, keď potichu kritizuje Turecko (podpora nelegálneho obchodu so zbraňami a ropou), má pravdu, keď na jednom mieste okrem podpory Asada hovorí aj o podpore Kurdov. Má pravdu, keď kritizuje utopické myslenie amerického neokonzervativizmu (export demokracie), má pravdu, keď kritizuje zahrávanie sa s extrémistami.

Keby sa sám Putin podľa toho správal, jeho slová by mali autoritu, ako keby ich hovoril pápež. Lenže Vladimír Putin kvôli svojej popularite a udržaniu moci vyvoláva vojny (Čečensko, Gruzínsko, Donbas), niekedy sa veľa nenatrápi, keď je na druhej strane napríklad človek ako Saakašvili. Inokedy ho to stojí stratu renomé a poškodenie záujmov vlastnej krajiny. V Čečensku dosadil Kadyrova, autokrata, ktorý je krutý presne natoľko, aby všetkých zastrašil. Extrémistov aj umiernených. A dalo by sa pokračovať.

A záver?

Ponúkam hneď dva. Po prvé, na Putina nehľadieť ako na Solženicyna, ochrancu kresťanov či stability vo svete. Jeho hlas sleduje mocenský účel, nie morálny cieľ. Pravda je pre neho rovnaký nástroj ako lož („Rusko nie je na Ukrajine“). Keď treba, použije to, čo funguje. Brvou pri tom nemihne.

Po druhé, to, že Putin nie je anjel, ho ešte politicky nediskvalifikuje. V záujme Západu je porážka Islamského štátu na Blízkom východe aj normalizácia situácie na Ukrajine. Ak dnes Rusko ponúka spoluprácu v tom prvom, Západ by mal ponuku prijať. Napokon, Putina ruská verejnosť tlačí, aby ruskí vojaci do Sýrie nešli. Zo strachu pred druhým Afganistanom. Rusi tiež vedia, ako programovo dráždiť Ukrajincov, Poliakov či Estóncov a radi to aj robia, ale to ešte neznamená, že majú potenciál Ukrajine, Poľsku či Estónsku vnútiť svoju vôľu. Nemajú. Konflikt s krajinou NATO je mimo reality. Preto treba zachovať chladnú hlavu a reagovať pokojne, nie hystericky.

V Európe totiž platí, že slová nie sú zbrane. Na Blízkom východe platí opak. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo