Daniel Lipšic po mesiacoch prelomil mlčanie a potvrdil svoj záujem o pozíciu generálneho alebo špeciálneho prokurátora. O tom, že si lídri koaličných strán predstavujú na čele prokuratúry práve Lipšica, sa vedelo už dlhšie, ten sa však k téme nevyjadroval, kým definitívne neprejdú zmeny v zákone a pozície v prokuratúre sa neotvoria aj neprokurátorom.

To sa stalo definitívne až minulý týždeň, keď koaliční poslanci opätovne prijali zákon o prokuratúre, ktorý im vrátila prezidentka – k tej boli, navyše, ústretoví, keď schválili jej námietky.

Konflikt medzi Matovičovou vládou a Zuzanou Čaputovou o prokuratúru sa tým však neuzavrel, ale vstupuje do ďalšieho dejstva, ktoré sa bude zatiaľ odohrávať v politickom zákulisí.

Personálne suchoty OĽaNO 

Pre premiéra Matoviča bude vecou politickej prestíže, aby sa v tomto konflikte presadil: jediným leitmotívom existencie OĽaNO bol boj proti korupcii a ekonomickej kriminalite, po volebnom triumfe si hnutie celkom prirodzene nárokovalo obsadenie tejto agendy.

Len na to nebolo personálne pripravené: na post ministra vnútra nastúpil nevýrazný Roman Mikulec, jeho dvojkou sa stal Lukáš Kyselica, ktorý zaujal už len svojou samodemontážou. A keďže OĽaNO nie je stranou so svojimi kádrami, ale vždy krátko pred voľbami voľne poskladaným spolkom osobností aj neosobností, jeho jednotlivé ministerstvá si už žijú vlastným životom.

A tak sa stalo, že dočasným policajným prezidentom sa stal Peter Kovařík, bývalý rešpektovaný vyšetrovateľ, ktorý sa stal za Ficovho premiérovania riaditeľom protikorupčného odboru na úrade vlády. V OĽaNO mali voči Kovaříkovi veľké výhrady, o to väčšmi prekvapilo, že sa stal (minimálne dočasným) nástupcom Lučanského – zjavne sa tak stalo vďaka Jaroslavovi Spišiakovi, ktorý má v role poradcu ministra vnútra nemalý vplyv na Mikulcove rozhodnutia. Matovič si na margo Kovaříkovho poverenia už len verejne povzdychol.

Premiér sa príliš nepresadil ani na súdnom fronte, šéfa Najvyššieho súdu Jána Šikutu zvolila v Súdnej rade improvizovaná koalícia postharabinovcov a členov rady, ktorí patria skôr do okruhu Zuzany Čaputovej a Márie Kolíkovej. Aspoň malou náplasťou pre OĽaNO bolo neskôr zvolenie Jána Mazáka za šéfa Súdnej rady.

Igor Matovič preto potrebuje verejnosti, ale aj sebe samému ukázať, že svoj životný zápas nepustil z rúk akurát vo chvíli, keď sa stal premiérom.

Nikto z koaličnej štvorky ani nebude spochybňovať, keď OĽaNO príde so svojím kandidátom na generálneho prokurátora – ak by ním bol Daniel Lipšic, problém by s ním mala najmä ministerka spravodlivosti Kolíková, ktorá však vo vlastnej strane nemá v tejto veci väčšinu, jej spojencom tak nie je strana, ale Prezidentský palác.  

A práve po tejto linke sa odohráva súboj o generálneho prokurátora.

Prezidentka verzus Lipšic

Daniel Lipšic je pre Matoviča tromfom nielen preto, že majú už celé roky dobrý vzťah, ale najmä preto, že v čele prokuratúry si ťažko predstaviť silnejšieho kandidáta než práve bývalého ministra spravodlivosti a vnútra, ktorý posledné roky vystupuje ako neohrozený verejný advokát.

Lipšic svojho času sníval aj premiérsky sen, v skutočnosti však v politike, aj vo svojom rodnom KDH, narážal na limity aj preto, že viac než politikom bol pre mnohých fanatickým bojovníkom proti systému uprostred systému, preto mal aj má taký dlhý zástup nepriateľov. V prospech Lipšica ako topprokurátora hovorí na rozdiel od iných kandidátov 20 rokov jeho sústavnej verejnej činnosti, keď bol neustále na očiach so svojimi prednosťami aj chybami. Pri personálnej biede, akou krajina trpí v polícii, justícii aj na prokuratúre, by bolo morálnym hazardom, keby vládni politici Lipšica neprehovárali, aby sa uchádzal o najvyššie posty na prokuratúre. 

Lenže je tu prezidentka, ktorá hovorí „nie“. Zuzana Čaputová už do prostredia OĽaNO vyslala jasný signál, že ak koaliční poslanci na jeseň zvolia Daniela Lipšica na tento post, ona ho nevymenuje.

To, čo prezidentka otvorene vyslovuje v zákulisí, hovorí už zakódovane aj v mediálnych posolstvách. Koncom minulého týždňa po pracovných raňajkách s Matovičom a Borisom Kollárom uviedla, že je „nesmierne dôležité“, aby bol budúci generálny prokurátor politicky nezávislý, keďže prokuratúra vyšetruje trestné činy „aj nás, verejných činiteľov“.

Tá veta je odkazom: Daniel Lipšic, ktorý pred rokmi priviedol svoju NOVA do koalície s OĽaNO, dnes premiérskou stranou, a ktorý je pre premiéra Matoviča dôležitým poradným hlasom, sa do tejto podmienky nezmestí.

Prezidentkina hra na politicky nezávislú prokuratúru je pritom falošná z dvoch dôvodov, principiálneho aj špecificky slovenského.

Na prokuratúru sa nedajú uplatňovať rovnaké zásady nezávislosti ako v prípade súdnictva – v slovenskom prípade dokonca platí, že prokuratúra sa stala chorým prvkom aj preto, že sa stala úplne uzavretým svetom, ktorý žije sám pre seba a na jeho čele tróni neohrozený monarcha.

Lenže prokuratúra nemôže byť v tejto miere odtrhnutá a „nezávislá“ od politickej moci, napokon, úlohou prokurátorov je aj uskutočňovať trestnú politiku štátu. Prokurátori vo viacerých krajinách nie sú špeciálnou kastou, ale sú považovaní za štátnych úradníkov, niekde je ich nadriadeným priamo minister spravodlivosti a niekde funkcia ministra aj generálneho prokurátora dokonca splývajú. Podľa judikatúry českého Ústavného súdu sú prokurátori (teda „štátni zástupcovia“) súčasťou výkonnej moci, najvyššieho štátneho zástupcu tam preto menuje vláda na návrh ministra spravodlivosti, ten menuje aj jednotlivých štátnych zástupcov (na návrh najvyššieho štátneho zástupcu).

Nezávislosť prokuratúry teda neohrozuje to, či sa do jej čela dostane neprokurátor alebo dokonca bývalý politik, ale slabé a nesebavedomé postavenie prokurátorov na nižších úrovniach, ktoré treba posilniť.

Navyše tu máme aj vlastnú, slovenskú skúsenosť: Milan Hanzel, niekdajší politik SDĽ a minister spravodlivosti, sa ako generálny prokurátor rozhodne nezapísal tým, že visí na šnúrkach od gatí SDĽ, po Hanzelovi prišiel „politicky nezávislý“ Dobroslav Trnka, práve jeho a sčasti aj Čižnárova éra sú dôvodom, prečo je nevyhnutné pristúpiť k prokuratúre inak než doposiaľ.

Skúška nervov

Dôvody, pre ktoré sa Čaputová a jej prostredie nechcú zmieriť s Lipšicom na čele prokuratúry, majú skôr osobný aj ideologický ráz. Lipšic už viackrát v zlomových chvíľach preukázal svoju osobnú integritu, takže ani prezidentka zrejme neverí, že Lipšicovo zvolenie by bolo rizikom kvôli jeho väzbám k OĽaNO či samotnému Matovičovi.

Napokon, aj taký Čižnár, ktorý sa stal generálnym prokurátorom ako veľmi blízky Ficov človek, sa v úrade od bývalého spolužiaka rýchlo emancipoval, až na neho premiér zanevrel. Argumenty, že akurát v prípade Lipšica je riziko, že svoje politické väzby v novom úrade nepretne, pôsobia preto dosť účelovo.  
Samozrejme, Daniel Lipšic má aj vážny problém, ktorým je fakt, že aj po prípadnom zvolení by bol v dôsledku dopravnej nehody naďalej pod dohľadom probačného úradníka. Ani to však nie je právna prekážka jeho kandidatúry, skôr morálno-estetická.

Ak prezidentka pod tlakom premiéra nepoľaví a bude v zákulisí naďalej trvať na tom, že Lipšica by ako zvoleného generálneho prokurátora odmietla vymenovať, je pravdepodobné, že Matovič a Lipšic si túto skúšku nervov s prezidentkou radšej v priamom prenose neotestujú – lebo ak Čaputová neblafuje a naozaj by Lipšica odmietla, nech to pôsobí vzhľadom na súčasný stav prokuratúry aj justície akokoľvek bizarne, Lipšica by to reputačne zničilo.

Pre premiéra bude v takom prípade schodnejšou cestou, keď – zrejme aj s aktívnou Lipšicovou pomocou – nájde iné meno kandidáta na generálneho prokurátora, ktorého mu schvália aj ostatné koaličné strany a ktorý napokon prejde cez prezidentku.

Až potom by nasledovala kapitola s Lipšicom – nový generálny prokurátor by budúci rok navrhol exministra ako špeciálneho prokurátora, čo už prezidentka nebude môcť zablokovať. Našťastie.