Opäť sa uskutočnil veľký televízny galavečer, na ktorom sa na jednom mieste stretla slovenská televízna „smotánka“. Ako zaznelo niekoľkokrát aj počas večera, išlo o výnimočný ročník. Pocitom trápnosti a miestami až tuposti, ktorý v divákovi zanechal, to bol asi naozaj výnimočný ročník.

Ústrednou témou večera bol všadeprítomný „boh showbiznisu“. A, samozrejme, narážky na COVID-19 a pandémiu koronavírusu. „Na počiatku bolo svetlo z televízneho prijímača. Svetlo žiarivejšie než ľudský úsmev po negatívnom teste na covid,“ zneli úplne prvé slová programu.

Z tradične štvorhodinového programu boli tri hodiny, keďže podľa nových protiepidemiologických opatrení všetky verejné udalosti v interiéroch rizikových okresov, ktorým je aj bratislavské Staré Mesto, sa musia s výnimkou svadieb skončiť do jedenástej večer. A to sa tvorcom programu ako jedno z mála podarilo.

To sa už nedá povedať o strojených dialógoch čítaných z čítačky a niektorých dokrútkach k nomináciám, pri ktorých musel miestami lomcovať pocit zahanbenia aj v samotných nominovaných aktéroch, že sa na niečo podobné vôbec dali nahovoriť. Prízemného prvoplánového humoru či urážok bolo na „oslave televízneho showbiznisu“ viac než obvykle.

Sudičky rehoľníčky či spovednica na toaletách

Najprimitívnejšími boli dve dokrútky. Pri prvej išlo o herca roka, v ktorej tri sudičky – Tomáš Maštalír, Vladimír Kobielsky a Alexander Bárta – dávajú do vienka prednosti televíznemu multitalentu Michalovi Hudákovi. Na dokrútke by v podstate nebolo nič zlé, keby sudičky neboli stvárnené ako rehoľné sestry a celé sa to neodohrávalo v priestoroch zrejme desakralizovaného, ale predsa kostola. Človeka by to pobavilo aj bez toho. 

Vrcholom nevkusu a prvoplánového humoru bola dokrútka ku kategórii spevák roka, počas ktorej sa všetci nominovaní – raper Kali, Adam Ďurica a Ondrej Kandráč – spovedali zo všetkých svojich showbiznisových hriechov. Spovednicu nahradili kabínkové záchody a spovedníka hlas Richarda Stankeho. V podaní Diany Mórovej a Jakuba Prachařa počas večera zaznelo aj desatoro pretvorené do desiatich pravidiel showbiznisu. Asi by to časť spoločnosti nevyrušovalo natoľko, keby nešlo o verejnoprávnu televíziu.

Len pre informáciu, „boh showbiznisu“ je panovačný, márnivý a strašne nespravodlivý a sedí v budove Proxenta na Račianskom mýte, ktorá pripomína čokoľvek, len nie kvalitnú architektúru. Ale aj sponzori programu museli byť predsa spokojní.

Bohu, nie tomu showbiznisovému, sa však poďakovali dvaja účastníci, a to Sima Martausová – víťazka kategórie speváčka roka –, ktorá sa dištancovala od podobného stvárňovania Boha (Martausová povedala, že sa za neho nebude nikdy hanbiť ani si z neho robiť srandu).

„Naozajstnému Bohu“ poďakoval aj filmový a televízny producent Ján Mojto, ktorý sa stal členom Siene slávy. Mojto je podpísaný pod viacerými svetovo uznávanými filmami, ako Pád tretej ríše, Oscarom ocenený film Životy tých druhých či seriál Babylon Berlín. Ale možno ho nájsť aj za produkciou Tisícročnej včely či Perinbaby.

OTO za rúško

Speváčka Sima Martausová bola tiež jedna z mála, ktorá si prevzala ocenenie v rúšku a bez bozku. Ľudia rúška v sále SND nosili aj nenosili a vo forme nosenia reprezentovali celú paletu Slovenska od nezakrytého nosa po visenie na uchu, pri prevzatí cien si však rúško v zásade takmer vždy zložili. A niekedy sa pri prevzatí ceny v priamom prenose aj schuti vybozkávali.

Bizarnosťou bola cena týždenníka Plus 7 dní, ktorú získala Zlatica Švajdová Puškárová za to, že naučila Slovensko nosiť rúško (ako jedna z prvých televíznych moderátoriek si ho vo vysielaní nasadila a priviedla k tomu aj premiéra Igora Matoviča). Zaujímavé bolo však jej preberanie ceny, keď ďakovala síce v externom štúdiu TV Markíza v Záhorskej Bystrici (Markíza sa z dôvodu protiepidemických opatrení odmietla zúčastniť na galavečere v SND), no už bez rúška, a pritom ľudí vyzvala, aby rúška opäť nosili, keďže boj s koronavírusom ešte nemáme vyhratý.

Okrem komentárov na adresu štvrtkového súdneho procesu vo veci vraždy Jána Kuciaka počas večera zazneli aj výzvy k záchrane kultúry či kritika protiepidemických nariadení, ktoré poznačujú slovenský šport i kultúru. S nimi ako prvý prišiel komentátor Marcel Merčiak, za čo dostal aj hlasný potlesk publika. Okrem popieračov nosenia rúšok majú tak dosť opatrení očividne aj umelci.

Moderátor Sajfa si tiež zabilancoval a nepriamo odkazoval na viaceré udalosti roka. Za rok a pol od posledného odvysielaného OTO sa podľa neho Slovensko naučilo nielen nosiť rúška, ale aj nechať maskérku na pokoji (narážajúc na kauzu Maroša Kramára z programu Inkognito).

Večer mal inak aj niekoľko svetlých momentov: napríklad v dokrútke ku kategórii kapela roka alebo pri prednesení básne Márie Rázusovej-Martákovej Ranená breza v podaní Zuzany Šebovej. Ale ako „boh showbiznisu“ povedal už v úvodnej časti programu: „Pozerať Ota je ako pozerať tenis. Po štyroch hodinách je ti prakticky úplne jedno, kto vyhrá, hlavne nech sa to už skončí.“ A mal veľkú pravdu.