Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Politika
06. september 2020

Postoj TV

Diskusia nesmie byť „povinná jazda“, chce to viac

Rozhovor s naším novým kolegom Michalom Magušinom o moderovaní politických diskusií a jeho plánoch v Postoj TV.

Diskusia nesmie byť „povinná jazda“, chce to viac
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s naším novým kolegom Michalom Magušinom o moderovaní politických diskusií a jeho plánoch v Postoj TV.

Michal Magušin, ktorý v rokoch 2019 až 2020 moderoval politickú reláciu Na hrane, hovorí, že najťažšie pre moderátora je vytiahnuť z politikov niečo, čo nemajú nacvičené so svojimi „spindoktormi“.

Postoj TV chce prinášať kvalitu, ktorá bude mať rešpekt aj v sekulárnom svete. 

Ako novinár si pracoval v tlačovej agentúre, potom si pôsobil v časopise .týždeň, kde si mal aj vlastnú diskusnú reláciu. Neskôr si začal moderovať sledovanú politickú reláciu Na hrane v TV Joj. Vždy ťa to ťahalo k televíznej žurnalistike?

Nebolo to vždy tak. Môj starý otec bol novinár a po Novembri 1989 robil šéfredaktora lokálneho časopisu v Partizánskom. Počas mojich prvých rokov žurnalistického štúdia to aj mňa skôr ťahalo k písaniu textov. Ale v prvom ročníku na vysokej škole ma pozvali moderovať jednu akciu s bezdomovcami v Bratislave. Mal som obrovskú trému, rešpekt až hrôzu. Vtedy som si povedal, že podobný pocit už nikdy nechcem zažiť. Niekde som počul, že veľká časť ľudí má menší strach zo smrti ako z verejného vystupovania. Celkom tomu pocitu rozumiem. Ja som sa však rozhodol systematicky pracovať na tom, aby som tento typ verejného vystupovania zvládol.

Mnohí by si po takejto prvej skúsenosti povedali, že už to radšej nebudú skúšať.

Mne to, naopak, pripadalo ako veľká výzva. Začal som vyhľadávať všetky možné príležitosti na moderovanie a sústredil som sa na to, aby som dokázal dobre odmoderovať diskusiu, dať jej iskru, dynamiku a hĺbku. Neunudiť diváka, no ani nekĺzať po povrchu. Páčilo sa mi, keď som z diskusie odchádzal s pocitom, že to bol užitočne využitý čas a keď som tento postoj cítil aj od publika. Keď som potom neskôr študoval v Londýne a mal som na výber, či sa budem špecializovať na rozhlas, print alebo na televíziu, tak som si vybral práve televíziu.

Žurnalistiku si začal študovať na Slovensku, potom si pokračoval v Londýne. Medzi týmito štúdiami bolo určite veľa rozdielov. Čo však bol ten najväčší?

Základný rozdiel bol v tom, že v Londýne boli okolo mňa ľudia, ktorí roky pôsobili vo veľkých svetových médiách, ako Reuters, BBC, Al Jazeera a podobne. Mojimi spolužiakmi boli ľudia z vyše 20 krajín od Juhoafrickej republiky cez Čínu a Japonsko až po USA. Okamžite, od prvého dňa, nás tiež začali posielať do terénu. Dostali sme kamery a museli sme ísť do ulíc hľadať príbehy. Tie sme následne museli vedieť spracovať do reportáží. Naše novinárske príspevky potom pripomienkovali ľudia, ktorí túto prácu robili desaťročia v tých najprestížnejších médiách. Na Slovensku je štúdium žurnalistiky omnoho viac o teórii.

Čo je na moderovaní sledovanej politickej relácie najťažšie? Mnohí hovoria, že dostať do štúdia tú najzaujímavejšiu politickú zostavu.

To možno nie je najdôležitejšia vec, ale je to základný predpoklad pre to, aby diskusia bola dobrá. Najťažšou vecou je vytiahnuť z hostí niečo, čo nemajú dopredu nacvičené a prekonzultované so svojimi „spindoktormi“. Neznášam „povinnú jazdu“, keď sa moderátor dokonalým štýlom opýta všetky očakávateľné otázky, dostane očakávateľné odpovede, elegantne sa hosťom poďakuje a na konci mesiaca sa poteší z výplaty. Chce to viac. Dosiahnuť, aby v diskusii odznelo niečo hlbšie alebo nové a zaujímavé. To bol vždy môj cieľ, i keď nie vždy sa to podarilo.

Ako sa dá dosiahnuť, aby politik vystúpil zo svojho komunikačného manuálu? Treba ho vyprovokovať?

Cesta určite spočíva vo veľmi precíznej príprave a v pohotovosti bezprostredných reakcií. V prvom rade treba daného politika dobre poznať, jeho povahu, charakter, spôsob komunikácie. Potom treba nájsť tú kľúčovú otázku, ktorú moderátor v správnej chvíli položí. A následne treba trvať na tom, aby na ňu zaznela odpoveď. To znamená, že sa tú otázku potom treba pýtať znova a znova. Ak politik napriek tomu neodpovie, tak to tiež veľa vypovedá.

Len pre nás divákov to potom niekedy vyzerá dosť otupne. Keďže už po chvíli je jasné, že ten politik neodpovie, a keď otázka napriek tomu zaznie štyrikrát, pýtame sa, načo to je dobré.

To je tiež jeden z ukazovateľov kvality moderátora. To znamená, že dokáže odhadnúť, kedy to už divák pochopil a je zbytočné v ďalšom pretláčaní s politikom pokračovať.

Pri tomto type relácií je dôležité aj to, aby moderátor mal u politikov rešpekt. Ako dlho ti trvalo si ho vybudovať?

To je veľmi individuálne. Niektorí politici majú prirodzene väčší rešpekt k ľuďom všeobecne. Iní ho majú menej. Vo svojom prípade som ten najväčší rešpekt cítil pri tých najkľúčovejších televíznych diskusiách v predvolebnom období, keď sa množstvo ľudí rozhoduje, komu dá hlas. Vtedy išlo o veľa, aj zo skúsených politických matadorov bolo cítiť napätie. Je to aj veľmi zjednocujujúci zážitok, politici aj moderátor sú v tej „hrôze“ spolu, aj keď s úplne inými úlohami. Zvlášť v takýchto chvíľach som cítil, že politici veľmi pozorne sledovali, ako to moderátor zvláda. Či je to so cťou, s dobrými otázkami a bez podpásoviek. Keď videli, že to ako-tak zvládam, začali sa na mňa pozerať s väčším rešpektom. Aspoň taký som mal pocit.

Mal si po týchto reláciách od politikov aj nejakú spätnú väzbu?

Ono to funguje tak, že najintenzívnejšie interakcie s politikmi sú vtedy, keď sa vypnú kamery. Skoro po každej relácii sme sa s nimi rozprávali, ako to vnímali a samozrejme som od nich dostával spätnú väzbu. Hovorili, čo sa im nepáčilo, a niekedy som aj uznal, že som urobil chybu. Ja som im tiež na rovinu povedal, čo si mohli odpustiť. Boli to otvorené rozhovory.

Stretol si sa aj s tým, že ti z politických strán po relácii volali a niečo kritizovali alebo sa na teba sťažovali vedeniu televízie?

Počas svojho moderátorského pôsobenia som sa s tým nestretol. Aspoň o tom neviem. Skôr sa to stávalo, keď som napísal nejaký text. Niekedy mi aj po diskusnej relácii politici povedali výhrady k mojim článkom. To bolo, samozrejme, dané aj tým, že v televíznych dueloch moje názory nemohli zaznieť tak silno ako v mojich textoch.

Stálo ťa veľkú námahu kontrolovať počas moderovania svoje politické sympatie a antipatie?

Nemám ten pocit. Možno podvedome som si dával pozor. V tom zmysle, že pri názorovo bližšom politikovi som sa viac sústredil na to, aby som aj jemu kládol citlivé otázky. Ale celkovo som toto nepovažoval za veľký problém.

Inzercia

Moderoval si veľkú politickú diskusiu vo veľkej televízii. Teraz prichádzaš do nášho denníka rozbiehať Postoj TV. V čom to pre teba predstavuje výzvu?

V televízii som pôsobil necelý rok. Nie je to veľa, ale bola to intenzívna skúsenosť a som za ňu vďačný. V prípade Postoj TV mám pocit, že rozbieham startup a v tom je tá obrovská výzva. V konzervatívnom mediálnom spektre mi chýbal kvalitný videoobsah tohto typu. Je to dobrodružstvo, ktoré ma nesmierne láka.

V čom by mala byť konzervatívna televízia iná ako iné televízie? Aká je tvoja vízia?

Diskusiám, ktoré chcem robiť, by som nedával nálepku konzervatívne. Aj veriaci kresťania by mali byť vo svojej práci špičkovými profesionálmi. Mojou snahou v mediálnom pôsobení celkovo, nielen v tomto projekte, je priniesť kvalitu, ktorá bude mať rešpekt aj v sekulárnom svete. Toto pre mňa vždy bola veľmi dôležitá vec. Mojou ambíciou je postaviť reláciu, ktorú budú sledovať aj tí, ktorí na stránku Postoja normálne nechodia. Pretože to pre nich bude dostatočne hlboké, zaujímavé a prínosné.

Pri výbere tém však asi bude rozdiel medzi tým, ako si fungoval v televízii, kde si musel byť trochu v zajatí aktuálneho diania. Tu môžeš zvoliť aj iný kľúč.

Presne tak a veľmi sa na to teším. Moja nová relácia bude iná aj v tom, že v nej bude spravidla jeden hosť. A hoci veľa diskusií bude o politike, nezanedbateľná časť bude aj s osobnosťami spoločenského života. Voľba tém sa bude odrážať od aktuálnosti, ale chcem si pozývať aj ľudí, ktorých v diskusiách bežne nevidíme a ich tváre sa vo veľkolepých šou a na stránkach bulváru nikdy neobjavili. Je najvyšší čas, aby vo verejnej diskusii silnejšie znel aj hlas ľudí, ktorí sú inšpiratívni a hlbokí, i keď nie sú obalení kúlovým marketingom.

Keď sa slovenských moderátorov politických diskusií zvykli pýtať, kto je ich moderátorský vzor, často odpovedali, že Václav Moravec. Je to aj tvoj vzor?

Nie. Ja vlastne ani žiaden moderátorský vzor nemám. I keď už ako mladému študentovi sa mi páčilo, ako Štefan Hríb moderoval reláciu Pod lampou. Keďže som v .týždni niekoľko rokov pôsobil, tak ma, samozrejme, jeho štýl moderovania istým spôsobom ovplyvnil. Ale snažím sa hľadať vlastnú cestu.

Vieš povedať, v čom chceš byť iný?

Neviem to pomenovať takto priamo. Ale mojou ambíciou je nenechať sa strhnúť aktuálnym dianím, daným momentom, ale stále hosťa počúvať. Nedržať sa striktne štruktúry, ktorú si moderátor pred diskusiou pripraví, ale citlivo vnímať momenty, v ktorých sa otvorí možnosť ukázať hĺbku. Za dôležité považujem aj to, aby moderátor dokázal byť ľudský a nevidel pred sebou len politika, ale aj človeka. Cieľom diskusie predsa nie je šou pre diváka, ale hľadanie pravdy, ktoré by zároveň nemalo nudiť.

Ako vyzerá príprava moderátora na politickú debatu?

Tá dlhodobá príprava je v rokoch práce, počas ktorých moderátor politikov bližšie spozná a vie odhadnúť ich komunikáciu a reakcie. Krátkodobá spočíva v naštudovaní podkladov k danej téme a hľadaní možností, ako ju ešte ďalej zaujímavo posunúť. Dôležitou vecou, ktorá dáva diskusii pridanú hodnotu, je komunikácia s ľuďmi, ktorí o danej téme vedia viac a majú informácie zo zákulisia. S takýmto základom sa dá pripraviť chirurgicky presne.

Ktorý politik spomedzi tých, čo si mal v relácii, bol pre teba najťažším partnerom?

To je ťažká otázka. Ale veľmi dobre sa pamätám na svoju prvú diskusiu s Bélom Bugárom. Skúseným politickým matadorom, ktorý sa nenechal zaskočiť takmer ničím. Existuje niekoľko politikov, ktorí majú taký komunikačný talent, že vytiahnuť z nich niečo viac ako len starostlivo pripravené stanoviská je takmer nemožné. Nikdy som nemal v diskusii Mikuláša Dzurindu, ale myslím si, že jeho sa nedá moderátorsky zaskočiť.

Ťažko sa dostávalo pod kožu aj Erikovi Tomášovi, ktorý je veľmi schopný komunikátor. Ale náročné boli aj debaty s Andrejom Dankom. On dokázal byť aj veľmi emotívny, aj ľudský, aj povedať niečo nečakané, zároveň však vedel tiež vytiahnuť niečo na moderátora. Raz ma zaskočil tým, že počas vysielania vyhlásil, že som o ňom vydal knihu. Predal to publiku ako dôkaz mojej zaujatosti. Hoci pravda bola taká, že som nič nevydal, ale išlo o skladačku viacerých textov, do ktorej vydavateľ zaradil aj jeden môj článok. Po vysielaní sme si to, samozrejme, korektne vyjasnili, ale takéto situácie sú pre moderátora náročné.

Aký typ politikov prevažuje? Takí, čo chodia do relácie pripravení s podkladmi, alebo tí, čo sa spoliehajú na to, že to nejako komunikačne zvládnu?

Výrazne prevažujú politici, ktorí chodia do diskusií s nastavením, že to nejako zvládnu. Spontánne však o svojich témach nonstop rozprávajú na tlačových konferenciách. V priebehu debaty potom hovoria to čo vždy. Tých, ktorí prídu so starostlivo pripravenými bodmi a sú pripravení na viacero možných scenárov diskusie, je menšina.

Ktorí politici patria k tomuto druhému typu?

Na prvé zamyslenie mi prišiel na um Milan Krajniak, ale aj Erik Tomáš či Peter Pellegrini.

Aj súčasný premiér Igor Matovič je náročný partner v rozhovoroch, keďže je takpovediac dosť ťažko uchopiteľný. Máš aj ty túto skúsenosť?

Je to pravda. Na druhej strane, Igor Matovič vie ukázať aj silnú emóciu. Hoci neviem vždy odhadnúť, nakoľko je to spontánne a nakoľko riadené. Ale keď politik dokáže vystúpiť z masky chladného profesionála, tak je to smerom k publiku účinné. Pamätám sa na diskusiu s Igorom Matovičom, nie v televízii, ale počas internetovej relácie, kde som ho jednou otázkou vyslovene nahneval. Rozčúlil sa, ale povedal veci, ktoré by možno inak nepovedal. Z ľudského hľadiska to bolo trošku nepríjemné, ale z novinárskej stránky som bol nadšený. Problém bol v tom, že potom sme zistili, že relácia sa nenahrala (smiech).

S kým by si chcel mať prvú reláciu v Postoj TV?

Mojou prvou voľbou je človek, o ktorom sme sa práve teraz rozprávali, teda premiér. Prisľúbil, že príde.

Ty si aj píšuci novinár. Čo robíš radšej, moderuješ alebo píšeš?

Určite radšej moderujem. Mám veľmi rád tú bezprostrednú komunikáciu s hosťom. Kvantum roboty za dobrou prípravou na moderovanie je porovnateľné s robotou pri tvorbe textu. Zároveň by som však nechcel zostať iba pri moderovaní. Písanie mi pomáha rozširovať obzory, zvlášť keď mám možnosť vybehnúť do terénu a stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi. Toho sa nechcem vzdať, hoci moderovanie je moja srdcovka.

Na záver trochu osobná otázka. Pochádzaš z veľkej rodiny, máš dvanásť súrodencov. Boli ste aj politická rodina, v tom zmysle, že ste riešili politiku?

Absolútne a stále to platí. Bola to bežná téma pri rodinnom stole. Rodičia síce bývajú na dedine na Liptove, ale vždy sa veľmi zaujímali o spoločenské dianie. Naše politické diskusie pri rodinných obedoch vedeli byť veľmi vášnivé.

Znamená to, že tvoji súrodenci majú na politiku odlišné názory ako ty?

Nemyslím si, že máme zásadne odlišné názory, ale pohádať sa dá aj na minimálnych názorových rozdieloch (smiech). O politike sa u nás vždy radi rozprávame.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame