Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
21. august 2020

História

Pred sto rokmi Poľsko zahatalo prienik boľševikov ďalej do Európy

Bitka o Varšavu alebo zázrak na Visle, tak sa označuje víťazstvo Poľska nad ruskými boľševikmi v roku 1920.

Pred sto rokmi Poľsko zahatalo prienik boľševikov ďalej do Európy

Józef Piłsudski trpel v čase rozdeleného Poľska v ruských väzniciach. Počas prvej svetovej vojny bol veliteľom vlastnej jednotky v radoch rakúsko-uhorskej armády a v závere vojny bojoval proti Nemecku, kde ho tiež uväznili. Foto: Wikimedia.org

Zázrak na Visle bol spočiatku zosmiešňujúcim označením zástoja maršala Józefa Piłsudského pri víťazstve nad ruskými boľševikmi pri Varšave v auguste 1920. Tak ho prezentovali jeho politickí rivali v medzivojnovom Poľsku. Hlavných strojcov víťazstva hľadali u iných veliteľov, vrátane francúzskych.

A vôbec, Piłsudského oponenti tejto vojne neprikladali taký význam ako mocný maršal, ktorý verejne alebo skryto držal opraty moci v Poľsku až do smrti v roku 1935.

Piłsudski však pri zdôrazňovaní významu bitky nebol sám. Významný britský diplomat Edgard Vincent d'Abernon, ktorý bol počas bojov priamo vo Varšave, sa vyslovil, že odvrátenie boľševického útoku znamenalo záchranu Poľska a možno celej Európy. Boje označil za osemnástu rozhodujúcu bitku svetových dejín.

Čo sa stalo v auguste 1920 pri Varšave? Akej hrozbe čelila Európa?

Poľsko bolo pre Rusko nočnou morou

Stredná a východná Európa žala v časoch prvej svetovej vojny ovocie imperiálnych hier za predchádzajúcich 150 rokov. Poľsko bolo jednou z ich najväčších obetí. Troma kúskovaniami v rokoch 1772 až 1775 si ho postupne rozdelili Prusko, Rakúsko a Rusko. Po napoleonských vojnách na začiatku 19. storočia Rusko získalo dokonca Varšavu.

Poľsko malo s týmito mocnosťami, hlavne však s Pruskom a Ruskom, konflikty dlhé stáročia. Zvlášť citliví na poľskú aktivitu boli Rusi.

Na začiatku 17. storočia poľsko-litovské vojská obsadili Moskvu a po svojej vôli dosadili cára. Pre Rusov to bola potupa, niečo podobné sa potom už nikomu nepodarilo. Ani Napoleonovi. V roku 1812 si Rusi radšej vypálili Moskvu pred prichádzajúcim francúzskym vojskom, aby potom podnikli protiútok a porážku dokonali až v Paríži.

Trauma z Poľska sa niesla celými generáciami. Rusi držali obyvateľov v ovládanej časti Poľska nakrátko, čo vyvolávalo v 19. storočí medzi Poliakmi povstania. Aby im Rusi v budúcnosti ľahšie čelili, vybudovali pri Varšave mohutnú pevnosť, ktorá sa stala symbolom a zárukou ich nadvlády. Pre Rusko bolo obsadené Poľsko dôležité aj preto, že predstavovalo najvyspelejšiu časť samoderžiavia.

Počas prvej svetovej vojny bojovali Poliaci na oboch stranách frontu. Zlomom sa stal boľševický prevrat v Rusku v novembri 1917. Ako nástupca niekdajšieho Pruska ho podnietilo Nemecko, ktoré týmto hodlalo vyradiť ruskú cársku armádu z bojov a vrhnúť sa s plnou silou na západný front.

To sa mu vskutku podarilo a podpísaním brestlitovského mieru v marci 1918 Rusko – teraz už boľševické – odstúpilo z ďalších bojov. To však neznamenalo, že boľševici sa vzdali nosnej myšlienky, ktorou bolo vyvolanie komunistickej revolúcie na celom svete, najlepšie najskôr v Nemecku.

V konaní boľševikov sa snúbili dve veci. Okrem zanietenia pre svetovú revolúciu pretrvávala stará ruská nevraživosť voči Poliakom. Preto sa postavili proti krokom dohodových mocností obnoviť nezávislé Poľsko.

V tom boli zajedno s ústrednými mocnosťami, ktoré by podobne ako Rusko by tiež rady pacifikovali znovurodiace sa Poľsko a neumožnili mu bojovať proti nim. Ich zámerom bolo vytvorenie závislej poľskej administratívy poslušnej Berlínu a Viedni.

Podpísaním brestlitovského mieru ruskí boľševici stratili vplyv na vývoj v Poľsku. Ponechali ho niekdajším nepriateľom, a tak sa spor o novú tvár Poľska preniesol medzi ústredné mocnosti a štáty Dohody.

Po porážke Rakúsko-Uhorska a Nemecka sa Poľsko nadobro osamostatnilo a vnútorné súperenie sa rozhorelo medzi dvoma hlavnými prúdmi. Prvým boli národní demokrati na čele s Romanom Dmowskym a druhým socialisti pod vedením Piłsudského.

Dôležitým rozdielom medzi nimi bol prístup k spravovaniu spoločnosti. Dmowski bol zástancom existujúceho usporiadania, Piłsudski bol socialista podporujúci znárodňovanie priemyslu a konfiškovanie pôdy.

Ešte dôležitejším však bol názor na zahraničnú politiku a postavenie Poľska. Prvý bol zástancom národného poľského štátu, druhý videl jeho budúcnosť vo federácii s Ukrajinou, Litvou, Bieloruskom a Lotyšskom.

Toto bolo rozhodujúce pre ďalší vývoj mladého štátu.

Piłsudski mal veľké ambície na východe

Oba poľské politické tábory sa stretli v súperení, budovali si vlastné vlády. Napokon sa dohodli a po voľbách v januári 1919 sa vytvorila vláda dominantne obsadená národnými demokratmi. Revolučné sociálne reformy sa zastavili, ale v zahraničnej politike sa Poľsko ubralo Piłsudského cestou.

Po pripojení poľských území na západe víťazné dohodové mocnosti stanovili predbežnú východnú hranicu Poľska zhruba tam, kde je dnes. Vykreslila ju takzvaná Curzonova línia, nazvaná podľa vtedajšieho britského ministra zahraničných vecí Georga Curzona.

Vtedy prišli chvíle Piłsudského. Jeho činy doslova začali hýbať svetovými dejinami. Poľská armáda sa začiatkom roka 1919 vydala na pochod na východ a čoskoro dobyla Vilnius, Minsk a spolu s ukrajinskými nacionalistami mierila na Kyjev.

Piłsudského plán natiahnuť sféru Poľska hlboko do východnej Európy naberal reálne kontúry a začal sa podobať snahám o vzkriesenie niekdajšej poľsko-litovskej únie, ktorá by siahala od Baltského po Čierne more.

V tomto momente prišli na rad historické reminiscencie.

Piłsudski správne postrehol, že pre boľševickú revolúciu v Rusku bude podstatné ubrániť sa novosformovaným cárskym armádam útočiacim z každého svetového smeru, navyše podporovaných dohodovými vojskami vrátane československého. V priestore, kam mieril Piłsudski, operovala armáda Antona Denikina.

Protirevolučné vojská sa v októbri 1919 priblížili na vzdialenosť 250 kilometrov od Moskvy a zdalo sa, že dni boľševickej moci sú spočítané.

Poľská armáda, dôležitá miestna sila, však prerušila vlastné vojenské operácie a ponechala boľševikom voľnú ruku pri protiútoku na Denikinovu armádu. Pre socialistu Piłsudského predstavovali boľševici menšie zlo ako cárski generáli. Obával sa opätovného obsadenia Poľska obnovenou cárskou vládou.

Poľský vrchný veliteľ dokonca prisľúbil vodcovi ruskej boľševickej revolúcie Vladimírovi Leninovi, že na jeho armádu nezaútočí. To dodržal a umožnil ruským boľševikom spustiť záchrannú protiofenzívu.

Ktovie, možno toto bol rozhodujúci moment občianskej vojny v Rusku. Denikina z južného Ruska boľševici neskôr vytlačili. Podobne to bolo s ďalšími cárskymi armádami. Poľskí predstavitelia sa dohodli s ukrajinskými nacionalistami a v máji 1920 obsadili Kyjev. Zdalo sa, že veľkú poľskú federáciu sa podarí presadiť.

Piłsudski sa však prepočítal. Keď ruskí boľševici v boji s cárskymi armádami pookriali, vydali sa na pochod na západ. Rovno do oblastí, ktoré Poľsko nedávno obsadilo, a potom ďalej do vnútra krajiny. V marci 1920 o tom rozhodol priamo Lenin.

V Poľsku mala za pomoci ruskej boľševickej armády zvíťaziť revolúcia. Počítalo sa s pomocou domácich boľševikov, ktorí si založili vlastnú komunistickú stranu. Po Poľsku mal nasledovať Balkán, Nemecko, bývalé Rakúsko-Uhorsko, Európa po Atlantický oceán.

Poľsko bránou k svetovej revolúcii

Pár mesiacov po ovládnutí Kyjeva už Poliaci čelili mohutnej ofenzíve ruských boľševikov vo vnútri krajiny – pred Varšavou a na sever a na juh od nej. V porovnaní s protivníkom boli poľské vojenské kapacity polovičné. Hlavným veliteľom boľševickej armády bol Michail Tuchačevskij, dôstojník poľského pôvodu s pôvodným menom Michał Tuchaczewski.

Inzercia

V tom čase hrali ruskí boľševici na národnú strunu, vyhlásili vlasteneckú vojnu na ochranu Ruska. Rovnako ako na obranu voči bielym protivníkom spojených so zahraničnými vojakmi používali argument boja proti votrelcom.

V prípade Poliakov sa dokonca mohli odvolávať na skúsenosti z dávnejšej histórie, keď Poliaci ovládali Moskvu. To bol dôvod, prečo do Červenej armády dobrovoľne vstúpili tisíce niekdajších cárskych dôstojníkov.

Piłsudski sa prepočítal. Cárski dôstojníci ozaj útočili na Poľsko, ale v armáde boľševikov.

Poliaci sa v bitke pri Varšave v auguste 1920 takmer zázračne ubránili a boľševickú armádu rozprášili. Zbytočné boli výzvy Lenina, aby poľskí robotníci a roľníci povstali proti vlastnej vláde a spojili sa s ruskými boľševikmi.

Michail Tuchačevskij bol mladý ambiciózny veliteľ poľského pôvodu v službách ruských boľševikov, ktorý uveril myšlienke svetovej komunistickej revolúcie. Cesta k jej naplneniu viedla cez Varšavu, ktorú si určil za prvý cieľ. Foto: Wikimedia.org.

Nepomohlo ani to, že s Tuchačevského armádou tiahli sovietski komisári poľského pôvodu. Že vo východnom Poľsku vznikla boľševická vláda na čele s Felixom Dzeržinským, potomkom poľskej šľachtickej rodiny s pôvodným menom Feliks Dzierżyński, šéfom teroristickej vojenskej polície Čeka. A že boju boľševikov vyjadrili podporu západoeurópske socialistické strany. Podľa komunistických poučiek to vyzeralo tak jednoducho – proletári sa spoja proti vykorisťovateľom a hranice štátov prestanú hrať rolu.

Poliaci sa zomkli a bez ohľadu na politickú príslušnosť sa nadšene postavili proti nepriateľovi. Bitka pri Varšave, nazvaná neskôr pre oveľa slabšiu pozíciu obrancov zázrakom na Visle, rieke, na ktorej leží hlavné mesto Poľska, bola napokon prelomová. Zastavila vpád boľševických vojsk do strednej a západnej Európy.

Lenin podcenil cítenie Poliakov, hoci v občianskej vojne a v sporoch s Poľskom v krízových momentoch sám hral na nacionálnu strunu. Pôvodne sa zdalo, že ambiciózneho 27-ročného Tuchačevského nič nezastaví a dostane sa až do Nemecka. Opak bol pravdou. Musel cúvnuť. V očiach budúceho diktátora Josifa Stalina bol hlavným strojcom porážky a v roku 1937 ho nechal popraviť.

Naopak, Piłsudski získal v medzivojnovom Poľsku silné postavenie a umrel v pokoji v roku 1935.

Pokračovanie bitky o Varšavu

Poľsko sa na základe mierovej zmluvy z Rigy z marca 1921 dostalo k veľkorysým východným hraniciam. V medzivojnovom období sa stali predmetom nevraživosti Moskvy a po 18 rokoch prispeli k vypuknutiu druhej svetovej vojny.

Po porážke boľševikov v roku 1920 sa do poľského zajatia dostali desaťtisíce ruských zajatcov. Takmer 20-tisíc z nich umrelo v internačných táboroch v žalostných podmienkach na týfus, hlad a chlad.

Tento príbeh mal pokračovanie. Keď si v septembri 1939 po vypuknutí druhej svetovej vojny Nemci a Sovieti opäť podelili Poľsko, ich vojská sa zastavili na Curzonovej línii. Teda tam, kde zamýšľali umiestniť hranice už po prvej svetovej vojne.

Do internačných táborov odvliekli tisíce Poliakov. Viac ako 20-tisíc poľských dôstojníkov, učiteľov, inžinierov, duchovných popravili a zakopali v masovom hrobe v Katyni a neďaleko Smolenska. Ich rodiny zahrňujúce vyše 60-tisíc ľudí vyviezli na Sibír a do Kazachstanu. Mnohí zahynuli už po ceste, iní na mieste určenia, kde ich nechali trápiť sa v neznesiteľných podmienkach.

Čo nebolo dopriate Tuchačevskému, podarilo sa aspoň čiastočne Stalinovi. Spomienku na vyvražďovanie si dnes možno privodiť v Katynskom múzeu vo Varšave. Zriadili ho v pevnosti, ktorú tam v 19. storočí postavili Rusi na udržiavanie svojej moci.

V lete 1944, keď sa rozhorelo vo Varšave povstanie proti Nemcom, sa Poliaci dostali do obrátenej pozície. Kým v roku 1920 sa bránili agresívnemu ruskému vojsku, o 24 rokov, takmer na deň presne, žiadali, aby sovietska Červená armáda prekročila Vislu a prišla povstalcom na pomoc.

Legendárny je veľkoplošný fotografický záber v Múzeu Varšavského povstania. Je to pohľad na poľské hlavné mesto z pravého brehu Visly, aký sa naskytoval generálom Červenej armády.

Stačilo tak málo, prejsť cez Vislu. Nič také sa nestalo. Sovieti nemali záujem pomáhať povstalcom, aby si metropolu oslobodili sami. Mali pripravenú inú, komunistickú vládu. Nemci povstanie porazili a Varšavu zbúrali.

Slovensko v boľševickej revolúcii

Povojnové pohyby v Poľsku a na Ukrajine sa dotkli aj Slovenska. Prejavili sa po vytvorení boľševickej vlády v Maďarsku v marci 1919.

Boľševici Bélu Kuna sa nádejali, že podpora príde z východu. Ale práve pre vynútené sústredenie ruskej boľševickej armády stovky kilometrov ďaleko, na východnej Ukrajine, kde postupoval na sever Denikin, viedlo k tomu, že poľská armáda ovládla strategickú železnicu z Kyjeva do Budapešti.

Spojenie s ruskými boľševikmi tak bolo stratené. Lenin márne posielal pozdravy „proletárskej vláde Maďarskej socialistickej republiky a najmä súdruhovi Bélovi Kunovi“, vyzýval ich na uplatňovanie tvrdej diktatúry a sľuboval si od nich, že budú ďalším stupňom k svetovej revolúcii. Dni maďarskej revolúcie boli spočítané, republika rád trvala iba niečo vyše štyroch mesiacov.

Sem patrí epizóda obsadenia južného a východného Slovenska maďarskými boľševikmi v máji a júni 1919. Slovenská republika rád mala byť tiež súčasťou svetovej revolúcie, dokonca jednou z prvých.

Do Kunovej armády sa zapájali bývalí maďarskí kráľovskí dôstojníci. Teda podobne ako potom do ruskej boľševickej armády vstupovali ruskí cárski oficieri útočiaci na Poľsko. Ciele boli v podstate tie isté – podrobiť si územia, ktoré nedávno patrili pod správu ich štátov.

V roku 1920 pri útoku ruských boľševikov na Poľsko zohralo Československo dôležitú úlohu. Pre štrajk železničiarov tu zadržiavali transporty s francúzskou vojenskou technikou, ktorá mala pomôcť brániacim sa Poliakom. V Československu vtedy vo vláde prevažovali socialisti, na železnici zas štrajkovali ľavicoví zamestnanci.

Tento postoj Československa negatívne ovplyvnil budúce vzťahy s Poľskom. Hlavne, ak sa zadržiavanie transportov mohlo pochopiť aj ako forma nátlaku na získanie výhodnejšieho postavenia pri vyrovnávaní územných nárokov v pohraničných oblastiach.

O 18 rokov neskôr, keď veľmoci v Mníchove rokovali o odstúpení Sudiet Hitlerovmu Nemecku, sa Poľsko správalo voči Československu nepriateľsky. Situáciu využilo na vynútenie vlastných územných nárokov.

Týkalo sa to aj priamo Slovenska. Práve návratom území z roku 1920 a 1938 ospravedlňovala vláda Jozefa Tisa v septembri 1939 spoluúčasť na napadnutí Poľska Nemeckom. Výsledkom bolo pripojenie odtrhnutých území s plochou 770 štvorcových kilometrov, čím sa štát zväčšil o dve percentá.

Historicky tak na Slovensku mapujeme jediný vojenský konflikt s Poľskom, ktorému už 19 rokov predtým hrozila porážka.

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame