Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ekológia Spoločnosť
28. júl 2020

Zelená megalománia

O čom treba hovoriť, kým nás nezaplavia miliardy z Bruselu

Dotácie krivia aj fungovanie obnoviteľných zdrojov energie. Debate tak namiesto efektivity dominuje korupcia a podvody.

O čom treba hovoriť, kým nás nezaplavia miliardy z Bruselu

Ilustračné FOTO TASR /AP

Plán obnovy, na ktorom sa dohodli európski lídri, počíta s masívnymi investíciami najmä do zelených tém. Hoci marketingovo ide najmä o boj proti klimatickej zmene, tento pojem je dosť vágny a vo svojej podstate bezobsažný.

To, čo ho má naplniť, sú najmä investície do technológií, do produkcie energie z obnoviteľných zdrojov. Na úrovni Únie sa ráta s desiatkami miliárd eur. Lenže tým sa to ešte nekončí. Nespokojnosť s dosiahnutou dohodou už deklaroval Európsky parlament - väčšina europoslancov pritom trvá na ešte masívnejších environmentálnych investíciách. Práve oni budú definitívne schvaľovať plán obnovy.

Zatiaľ je smerovanie peňazí dohodnuté tak, že minimálne 30 percent zdrojov musí ísť do zelených riešení. Zároveň sú vytvorené tri kategórie krajín: podľa výšky hrubého domáceho produktu – s úrovňou 100 a viac percent priemerného HDP EÚ, krajiny v intervale od 75 do 100 percent a krajiny s úrovňou pod 75 percent priemerného HDP Únie. Záväzok 30 percent do zelených projektov je však pre všetky krajiny rovnaký.

To znamená, že zo 750 miliárd eur pôjde na takéto projekty minimálne 225 miliárd eur. Zo zhruba štyridsiatich miliárd, ktoré sa ujdú Slovensku, to bude musieť byť minimálne okolo 12 miliárd eur. Zopakujme, že Európsky parlament chce tieto pomery v prospech „zelených“ projektov ešte navýšiť.

Masívny podiel tvoria aj projekty, ktoré sa nedajú priamo označiť ako „zelené“. Ide najmä o technológie, ktoré takpovediac znižujú záťaž na životné prostredie. Tento balík projektov sa dá interpretovať dosť široko, ale môže ísť napríklad o podporu elektronizácie – čo, povedzme, obmedzí potrebu využívať dopravu kvôli vybavovaniu úradných záležitostí, ktoré možno vybaviť online.

A to – bez ohľadu na zelenú obnovu – je pre slovenské prostredie dostatočnou výzvou, s ktorou sa trápime pomaly dve desaťročia.

Slovenské ministerstvo životného prostredia sa už nechalo počuť, že akýkoľvek projekt financovaný z týchto peňazí bude musieť spĺňať kritériá tzv. zelenej obnovy. Teda nielen projekty, ktoré sa priamo týkajú environmentálnej politiky a budú stáť tých zhruba 12 miliárd.

Ako konkrétne bude podpora vyzerať a do akých oblastí poputuje, bude ešte otázkou vyjednávaní a individuálnej dohody medzi členskými krajinami a riadiacimi orgánmi Únie. To sa týka, samozrejme, aj Slovenska. Ministerstvo životného prostredia má momentálne nastavené všeobecné oblasti podpory.

Ide o programy podpory adaptácie na zmenu klímy, prevencie rizika a odolnosti proti katastrofám, podpora udržateľného vodného hospodárstva, podpora prechodu na obehové hospodárstvo, zlepšenie ochrany prírody a biodiverzity, zelenej infraštruktúry, najmä v mestskom prostredí, a znižovanie znečistenia vrátane problematiky environmentálnych záťaží a ochrana krajinného rázu. Podľa envirorezortu je potrebné pripraviť aj zmeny vo verejnom obstarávaní.

Diskusii o tom, kam peniaze smerovať a najmä, ako naplniť kritériá „zelenej obnovy“, sa tak nevyhne ani Slovensko. Miliardový koláč pre environmentálne riešenia je tak nielen potešením pre ekologických aktivistov. Zuby si brúsia aj omnoho temnejšie sily.

Dotácie, regulácie...

Ak štát – a v tomto prípade tak môžeme chápať aj Európsku úniu, pretože ide o rozdeľovanie spoločného rozpočtu – delí peniaze a v podstate rozhoduje o tom, na čo sa použijú, pokušenie prijímať nové regulácie a pridávať si nové kompetencie bude veľké.

Diskusia o tom, kam peniaze poputujú, zaiste prinesie aj vznik rôznorodých dotačných programov. Pri predstave rozširovania štátneho dohľadu zaplesá srdce i nejednému progresívcovi či socialistovi. Aj úradníci si prídu na svoje. Bruselská riadiaca veža si nenechá ujsť príležitosť na (tichú) unifikáciu ďalších a ďalších oblastí spoločného trhu.

No radosti určite nie je málo ani v biznise, ktorý vyrástol na štátnych zákazkách a dotáciách. Tá síce nie je taká okatá a verejná ako v prípade ideových nadšencov, o to je však pragmatickejšia a úprimnejšia.

Jedna vec sú totiž regulačné rámce, ktoré pripraví bruselská administratíva. Objektívne treba povedať, že vo väčšine prípadov sú to len rámce. (Čosi ako od – do). Ako konkrétne potom regulácie vyzerajú v praxi, závisí od jednotlivých štátov a tzv. transpozičného procesu.

Ako to už zo slovenskej reality dôkladne poznáme, počas tohto procesu sa neraz k pôvodnému, len právnicky preloženému, textu nariadení Európskej komisie čosi prilepí. Čosi, čo takpovediac zohľadňuje slovenské špecifiká.

A medzi slovenské špecifiká patrí aj neprehľadnosť zákonov. Čím sú predpisy komplikovanejšie, rozsiahlejšie a nejasnejšie, tým viac sa v takom prostredí darí práve biznisu prepojenému so štátom. Zlé jazyky dokonca tvrdia, že si takúto podobu zákonov tento biznis u politikov priam objednáva.

Biomasaker

Napríklad tzv. biomasaker, čo je takpovediac upravené pomenovanie pre spaľovanie biomasy na výrobu elektriny alebo tepla. Pôvodný zámer bol – ako vždy – šľachetný. Dostatok odpadového, nekvalitného dreva alebo dreva z rýchlorastúcich drevín, ktoré sa pestujú len na tento účel, je zárukou jednak rentability takéhoto obnoviteľného zdroja energie, a jednak, pri rozumnom hospodárení, je to dlhodobo udržateľný zdroj energetickej suroviny.

Realita? Dotovaná výkupná cena vyrobenej energie. Lacná nákupná cena dreva (ktorá dlhodobo klesá) v kombinácii s rastúcou cenou drevnej štiepky a spaľovanie akéhokoľvek dreva. Teda nielen napríklad použitých paliet, treťotriednych odrezkov z drevovýroby, či konárov z ťažby dreva, ale spaľovanie aj najkvalitnejšej guľatiny.

Podľa analýzy, ktorú spracovalo Lesoochranárske združenie Vlk na údajoch z Prešovského a Košického kraja, ročne na dotáciách štát vyplatil výrobcom elektriny a tepla z drevnej štiepky 11 miliónov eur. A to len na východnom Slovensku. Dotácie sa nevzali z imaginárnych štátnych zásob, všetky peniaze sa vyzbierali z poplatkov za dodávku elektriny a tepla, ktoré platia domácnosti a firmy.

A navyše, využívanie drevnej štiepky na biomasu podporovali aj európske fondy. Medzi rokmi 2004 až 2012 sa z oboch týchto zdrojov zadotovali producenti na východnom Slovensku sumou 56 miliónov eur.

Inzercia

No a keď sa už na obchádzanie pôvodne dobrej myšlienky príde a vznikne aj dostatočný verejný tlak (ako sa to stalo v prípade biomasy), legislatíva sa spresní, očistí. No miliónové zisky už sú na správnych účtoch a z hôr sú holé kopce.

Dotačná politika skrivila meno aj solárnej energii. Bohaté skúsenosti s tým majú napríklad v susednej Českej republike (napríklad takéto). Časť z každomesačnej faktúry za elektrinu, ktorú platí každý z nás, ide aj do podpory obnoviteľných zdrojov. Postaviť si solárnu elektráreň je tak celkom dobrý biznis.

Najväčšie náklady totiž predstavuje jej samotná stavba, inštalácia panelov. Potom je to už len o nevyhnutnej údržbe a návratnosti investície. Žiadne palivo už kupovať netreba – ako je to napríklad pri vyššie spomínaných elektrárňach na biomasu.

Štát by urobil lepšie, ak by napríklad podporil len výstavbu samotnej solárnej elektrárne a výkupnú cenu elektriny by nechal na trhové vzťahy. Zároveň by mal dať pozor, aby solárne panely nestáli napríklad na úrodnej pôde – čo by malo byť podmienkou samotnej podpory.

Ak je totiž jedno, kde panely stoja a výkupná cena je garantovaná, tak neexistuje ani podnikateľské riziko. Firma tak nie je ani motivovaná k efektívnej výrobe, ani k modernizácii. Zjednodušene povedané, stačí panely sem-tam pretrieť handrou a peniaze tečú bez väčšej námahy.

Posledným príkladom je dotácia na pestovanie plodín, ktoré sa používajú ako prídavné látky do tzv. biopalív. Hoci sa počiatočné nadšenie environmentálnych aktivistov pri tomto spôsobe využívania obnoviteľných zdrojov rýchlo vytratilo, dotačné schémy fungovali ďalej.

Napríklad v roku 2011 Európska únia minula na dotáciách pre výrobu biopalív približne 10 miliárd eur. Toto číslo je ešte zaujímavejšie v kontexte toho, že je o 60 percent vyššie ako investovali do svojho biznisu samotní súkromní producenti biopalív.

V tejto súvislosti sa hnev verejnosti neraz obracia proti repke. Tá je v tom však nevinne – biopalivá sa produkujú aj z kukurice, pšenice, zemiakov, cukrovej repy a trstiny. A nevinne sú v tom aj farmári. Tí sa, ako každý, snažia uživiť a ekonomicky prežiť. A ak im najväčší výnos poskytne pestovanie repky, tak pestujú repku. 

Problém je opäť niekde inde – práve v dotáciách.

Kde zostala efektivita?

Podvod, tunel, korupcia. Eurofondy, dotácie, podpora. Lobing, biznis, drancovanie.

Slová, ktoré sa okrem iného spájajú aj s obnoviteľnými zdrojmi energie, hoci pri tejto téme by mala rozumná debata smerovať úplne inam. Diskutovať by sme mali o efektivite, možnostiach, zdrojoch.

Tak ako v iných oblastiach, aj v tejto sú kameňom úrazu a zdrojom pokušenia dotačné schémy.

Ak štát garantuje výkupnú cenu elektriny vyrábanú z obnoviteľných zdrojov, zároveň poskytuje dotácie na ich budovanie (priamo či cez eurofondy) a zároveň všetko zastrešuje komplikovaná legislatíva, ktorej bežný človek nerozumie, je to to ideálne prostredie na podvody. Pretože príležitosť robí zlodeja.

Spomeňme len podobu vyúčtovania platieb za elektrinu či za teplo. Bez podrobnej znalosti zákona na úrovni „energetický expert“ je bežný zákazník len pasívnym platiteľom a nemá reálnu možnosť skontrolovať či to, za čo platí, naozaj spotreboval, alebo dotuje rozpočty všakovakých špekulantov.

Obnoviteľné zdroje u nás naozaj nemajú najlepšiu povesť. Z pohľadu bežného zákazníka energetických spoločností je síce jedno, z čoho je vyrobená elektrina, ktorou si svieti. Keď však počuje o obnoviteľných zdrojoch energie, neraz mu napadne, že to je to, čo presadzujú rôzni podivíni a celé je to aj tak len biznis, v ktorom vládne korupcia.

Je pritom legitímnym právom štátu určovať svoje priority. No eliminácii veľkej časti vyššie spomenutých problémov pomôže, ak budú zákony jednoduché, ak štát nebude paušálne podporovať niečo len preto, že je to práve v móde a najmä, ak sa schvaľovatelia zákonov nenechajú súkromne motivovať biznisom, ktorý z dotačných schém prosperuje.

Až potom možno začať diskutovať o tom, čo je podstatné a nakoľko je využívanie konkrétneho obnoviteľného zdroja energie v konkrétnej oblasti efektívne.

Aby sme nestavali solárne panely do tieňa, veterné turbíny v závetrí alebo nerúbali lesy hlava-nehlava len preto, aby sme ich spálili. Lebo veď je to dotované.

Odporúčame