Alternatíva k vodnej nádrži Tichý Potok Ako zabezpečiť hojnosť vody bez budovania priehrad

Po vyhláseniach ministra životného prostredia Tomáša Tarabu zo začiatku tohto roka o obnovení výstavby vodnej nádrže Tichý Potok som vycestovala na východ Slovenska do dedín, ktoré by boli priehradou najviac ovplyvnené.

Potulkami povodím Torysy ma sprevádzal hydrológ Michal Kravčík, ktorý založil environmentálne združenie Ľudia a voda a vytvoril Modrú alternatívu k priehrade Tichý Potok. Na ceste sme navštívili viaceré vodozádržné opatrenia, ale aj starostku Tichého Potoka Ľubicu Zdraveckú a bývalého starostu obce Krivany Jána Šejirmana.

Obaja s výstavbou priehrady nesúhlasia, pretože by negatívne ovplyvnila život v ich obciach. Znížila by kapacitu vodných zdrojov a zvýšila vlhkosť a intenzitu hmiel. Obyvatelia Tichého Potoka sa navyše boja, že by ich raz zaplavilo, keďže násypový múr oddeľujúci milióny kubíkov vody od dediny by bol doslova za ich chrbtom.

„My by sme sa nebránili, keby sme videli, že to dáva zmysel a naozaj je tu vodná nádrž potrebná, ale keď existujú alternatívy, nemôžeme byť ticho. Priehrada nám zníži kvalitu života,“ uviedla starostka Tichého Potoka Ľubica Zdravecká.

Nepotrebujeme drahé investície, stačí pohnúť rozumom

S hydrológom a zakladateľom občianskeho združenia Ľudia a voda Michalom Kravčíkom sa stretávam v Poprade, kde nasadám do jeho modrého auta. Spoločne sa vyberáme na trasu smerom do Košíc. Na nej mi ukáže územie, na ktorom by potenciálne mala priehrada stáť, ale aj rôzne opatrenia zadržiavania vody, ktoré už starostky a starostovia dedín povodia Hornej Torysy vybudovali.

Za približne hodinu cesty s Michalom dorazím na stretnutie so starostkou Tichého Potoka. Aby som využila čas v aute, pýtam sa svojho sprievodcu, čo môže pre zadržanie vody v krajine spraviť bežný smrteľník, ako som ja, ale aj obce, mestá, poľnohospodári či lesníci.

Hovorí, že zdola nahor to ide ťažko a najväčšie úskalia vidí v zle nastavených zákonoch, ktoré mnohým iniciatívam bránia. No darmo čakať na štát, keď už teraz nám doslova horí pod zadkom. Tobôž keď alfa a omega celého princípu a Kravčíkových rád je pomerne jednoduchá – nenarábať s dažďovou vodou ako s odpadom, ale ako s bohatstvom.

„Každého, kto ide stavať rodinný dom, by som poprosil, aby dažďová voda zo strechy netiekla do kanála alebo rieky. Na tejto úrovni je najlepšia dažďová záhrada, keď vodu, ktorá steká odkvapovými rúrami, odvádzam do depresného kužeľa, takého lavórika, kde sa zbiera a postupne vsakuje. Toto riešenie podporí rast rastlín a vytvorí príjemné prostredie, v ktorom bude aj o dva až tri stupne nižšia teplota vzduchu,“ začína riešením pre rodinný dom.

Tým už postaveným radí prerobiť odkvapové rúry, odpojiť ich od klasickej alebo dažďovej kanalizácie a buď vybudovať dažďovú záhradu, alebo vodu odvádzať do suda a následne recyklovať napríklad na závlahy trávnika. Toto opatrenie je podľa neho aj ekonomické, keďže púšťanie dažďovej vody do kanalizácie je štátom spoplatnené.

„V panelákoch sa môžu domácnosti dohodnúť a vybudovať zelené strechy alebo dažďovú vodu recyklovať. Štát by to mohol dotovať namiesto financovania priehrad. Povedzme by vytvoril štátny program recyklácie vody, keď by na plochých strechách panelákov dažďovú vodu zbierali a využívali pre sanitáciu.

Ak by zelená strecha bola pre domácnosti príliš finančne náročná, dá sa to vyriešiť aj inak. Na jednom paneláku sa mladí rozhodli zo zrezaných recyklovaných fliaš urobiť boxy do výšky asi desať centimetrov, do ktorých pršalo. Postupne sa voda vyparovala a okrem pozitív pre planétu aj ochladzovala byt na najvyššom poschodí. A možno časom tam aj nejaké semeno spadne, začne klíčiť, bude sa tvoriť biomasa, prebiehať fotosyntéza a ukladať uhlík. Nepotrebujeme drahé investície, iba pohnúť rozumom,“ hodnotí Michal.

Environmentálny aktivista a hydrológ Michal Kravčík. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vezieme sa po užšej asfaltovej ceste v povodí Hornádu obklopenej hustými zmiešanými lesmi, lúkami a údoliami odetými do všetkých odtieňov zelenej, v ktorých sa skrývajú menšie dedinky. Stúpame do strmšieho kopca, za ktorým sa rozprestiera dolina určená pre priehradu a za ňou dedina Tichý Potok.

Kopec je posypaný domčekmi ako mrvenička na koláči. Netradičné miesto pre dedinu, keďže dediny zvyčajne vznikali pri riekach v údoliach. „Toto je dedina Uloža, kde v stredoveku odkladali malomocných z Levoče, a tak tu neskôr vznikla komunita,“ ozrejmuje Michal a následne, pokračujúc v téme, hovorí, že vracať vodu zo striech panelákov krajine by navyše vyriešilo aj zásadný problém spojený s čističkami, pred ktorým si podľa neho všetci zatvárame oči.

„Vo veľkých mestách steká v čase silných dažďov všetka dažďová voda do kanalizácie a z nej do čističky, kde je odrazu príliš veľa vody, ktorú nedokáže vyčistiť, takže sa len otvoria vráta a všetku odpadovú vodu s chemikáliami a znečistením pustíme do riek. A toto si nikto nevšíma,“ upozorňuje.

Dodáva, že existujú zelené čističky – lagúny či mokrade, v ktorých sa môže pestovať drevina na energetické účely. Túto alternatívu by si podľa neho mohli postaviť všetky obce, ktoré nemajú vlastné čističky: „Dokonalé čistenie je cez výpar a živiny, ktoré tam sú, by sa ukladali do dreva. Ide o najlacnejší spôsob čistenia odpadovej vody, lebo nepotrebuje žiadnu energiu,“ opisuje zapálene a hovorí, že v Česku majú podobných čističiek stovky.

Starostky a starostovia si ďalej môžu spraviť analýzu, koľko vody im z dediny odteká pri extrémnych zrážkach. „Napríklad vyjde stotisíc kubíkov. Vždy hovorím starostom, že to je vaša strata, lebo dažďová voda je bohatstvo. Keď ho necháte v katastri dediny, nezačne sa dariť len klíme, ale aj stromom, biodiverzite, obnovia sa studničky, ochladí sa podnebie, doplnia sa zásoby podzemných vôd. Voda je naše dedičstvo a ako na juhu Slovenska pestujú a predávajú paradajky, tak my môžeme v podstate žiť z vody. A tie opatrenia, ktoré sa dajú vybudovať? To už záleží na konkrétnom mieste,“ vysvetľuje hydrológ.

Poľnohospodári môžu prispieť diverzifikovaním obrovských monokultúr na menšie polia približne po desať hektárov, vytváraním vsakovacích pásov či medzí po vrstevnici.

V lese je zase ideálne zadržať úplne všetku vodu, ktorá doň spadne. Nájsť miesta, kde počas silných dažďov tečie voda prirýchlo a veľa, čo sa deje práve v rokmi prudkým prúdom vyhĺbených roklinách či ryhách. Tam sa dajú vybudovať z driev alebo kameňov kaskádovité hrádze, ktoré vodu spomalia a umožnia lesu napiť sa z nej.

Dedinka zakliata v časeĽuďom vzali domovy, aby postavili priehradu, ktorá dodnes nestojí

Veronika Verešová

Ako mi Michal hovorí o roklinách a hrádzkach, všímam si, že na jednom mieste z lesa pod stromami vyteká akýsi prúd vody. Úplne náhodne uprostred húštiny, ktorá akoby zakrývala neviditeľnú rúru. Pýtam sa svojho sprievodcu, čo to je za malý vodopád.

Zastavuje a obzerá si ho: „Asi z rokliny vyteká... Niekde tým smerom je hlboká roklina. Tak sa to miesto tuším aj volá,“ vysvetľuje, a nestrácajúc čas, pokračuje ďalej v zapálenom rozprávaní o bariérach v lesoch: „Treba si tiež uvedomiť, že hrádzky v lese zastavujú aj eróziu pôdy a pohyb splavenín, ktoré sa takto ukladajú do zeme a zoceľujú roklinu.“

Príliš rýchlo voda z hory odteká aj na lesných cestách, kde zase vedia pomôcť odrážky, úzke kanáliky vyhĺbené naprieč alebo pozdĺž vozovky, so vsakovacími jamami. Toto opatrenie Kravčík odporúča aj pre všetky asfaltové cesty vrátane diaľnic, v ktorých okolí by tak potenciálne mohli vznikať mokrade.

Ďalej sa dajú vytvárať vodozádržné jamy, jazierka, vlastné menšie vodné plochy akéhokoľvek druhu či rybníky. Možností je veľa, pričom dôležité je vybrať to najvhodnejšie riešenie pre danú lokalitu. Nie všetko totiž môže rovnako dobre fungovať na každom mieste.

Vodozádržné opatrenie v potôčiku nad obcou Krivany, ktorý v čase povodní zaplavoval dedinu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zdĺhavá cesta zdola nahor je v rozpore s legislatívou štátu

Enviroaktivista ďalej hovorí, že komunita môže prijať lokálnu legislatívu, ktorá bude definovať, že dažďová voda nepatrí do kanála, ale do krajiny. Problémom však podľa Kravčíka je, že takáto iniciatíva by bola v rozpore s oficiálnou filozofiou štátu.

„Stavebný zákon máme zo sedemdesiateho šiesteho. Obsahuje množstvo bariér, ktoré iniciatívu zdola obmedzujú. Áno, sú rôzni farmári ako Laco Židek, ktorí to chcú robiť, ale systém im stavia prekážky. Environmentalisti ako Martina Paulíková sa rovnako snažia, ale to je len jedno percento z toho, čo treba robiť, aby sme nevyschli a neskončili,“ hodnotí Michal apaticky.

Environmentalista Ladislav Židek o teplách a klimatickej krízeVoda uloží oveľa viac uhlíka ako akékoľvek ľuďmi vymyslené riešenie

Veronika Verešová

Zmena musí byť podľa neho viacstupňová a okrem tlaku zdola treba vytvárať vhodné podmienky práve zo strany štátu. „Tridsať rokov dookola vysvetľujem tieto veci, čo treba robiť... Už ma to nebaví. Dnes sa orientujem na zahraničie a radšej prednášam pre nemeckých alebo francúzskych politikov, ktorí počúvajú...

U nás je najväčšia tragédia, že tí, ktorých platíme z daní, to vôbec neriešia. Len dávajú šialené peniaze do priehrad alebo protipovodňovej ochrany, ale v skutočnosti celej veci nerozumejú. Na druhej strane tu máme veľa kapacít, presvedčených ľudí, ktorí chcú niečo robiť, ale keď príde na lámanie chleba, tak ich vždy zastaví nejaký stavebný úrad a prinúti ich robiť podľa seba,“ vysvetľuje rozhorčene. Stále je pritom tichý, v rovnakej tónine, len zrýchli tempo reči.

Pokračuje, že je to podobne ako s reguláciou riek, ktorá nerieši koreň problému, ale je výsledkom poškodenej krajiny, ktorá nedokázala vodu zadržať: „My nenecháme vodu v krajine a potom ideme stavať hrádze v riekach, aby sa nevybrežila. Do nejakej koncovej dediny nalejeme milión eur na reguláciu potoka, lebo sú tam povodne, no keby sme tieto peniaze využili v krajine na celom území, máme tu rajskú záhradu. Neboli by povodne ani suchá, ľudia by mali prácu a hojnosť vody.“

Pýtam sa ho teda, ako by mal vyzerať lepší zákon. „Vo všetkých štátnych plánovacích dokumentoch chýba jedna položka a to je manažment dažďovej vody. Aktuálne chránime len tú vodu, ktorú vidíme. V rieke, studni, jazere, nádrži. No voda v malom vodnom cykle je v permanentnom kolobehu. Raz je v kvapke, potom v pôde, v podzemí, následne vo vegetácii, neskôr v pare, atmosfére a v mrakoch. Na tieto formy štát kašle. Keď však postavíme zákony na ochranu len nejakých päť percent tejto štruktúry, výsledok je nulový a potom neustále riešime dôsledky a nie príčinu,“ kritizuje.

Dodáva, že nás voda zaujíma len vtedy, keď nám chýba v potoku alebo jej je priveľa. Zákon by však podľa neho mal chrániť celý vodný cyklus, čo znamená, že správca akéhokoľvek kúska pôdy, pozemku, lesa či nehnuteľnosti by mal povinnosť nechať dažďovú vodu v krajine, do ktorej spadla.

Vodozádržné opatrenie kamenný stupeň v potôčiku nad obcou Krivany. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ďalej hovorí, že k ochrane životného prostredia pristupujeme veľmi sektorovo, hoci v prírode všetko spolu súvisí: „Jeden rezort odkanalizuje vodu, druhý rieši vodné zdroje alebo zásobovanie pitnou vodou, tretí životné prostredie, štvrtý poľnohospodárstvo. Štát má definovať pravidlá hry. Môže cez legislatívu ovplyvňovať, ale nemal by zasahovať do samotného rozhodovania.“

Podľa Kravčíka by sme mali skôr fungovať na princípe subsidiarity, ktorý presadzuje a podporuje aj Európska únia.

„My máme všetko centralizované v Bratislave a potom obce nedokážu vyriešiť ani malý problém, lebo musia čakať na nejaký úrad. Subsidiarita je o tom, že ak mám individuálny problém, riešim ho na individuálnej úrovni, ak je to problém komunity, má sa to riešiť na lokálnej úrovni, ak to presahuje dve komunity, regionálne a tak ďalej. Ale my to máme úplne domiešané. Jednoduchú úpravu potoka tu rieši štát. To nám zväzuje ruky a všetko je na dlhé lakte, pretože pre vodohospodársky podnik je nejaký potok v Krivanoch prioritou číslo 1 671, no pre obec je to predsa najväčšia priorita,“ uzatvára svoju kritiku.

Chránia pred povodňami, dopĺňajú podzemnú vodu aj podporujú biodiverzitu

V polovici cesty zastavujeme a ideme sa pozrieť na prvé opatrenie. Nebo je zamračené a vzduch svieži po daždi. Mokrá zem vonia ako nové začiatky. Všade je veľa blata, pretože na mieste, kde stojíme, sa začína lesná cesta rozrytá hlbokými koľajami od traktorov a áut. Medzi ňou a lúkou, uprostred ktorej statne a osamelo rastie ihličnan, tečie malý potôčik.

Koryto je široké necelý meter, niekde sa zužuje, inde zasahuje ďalej do pobrežia, na ktorom rastie mnohoraký porast a vŕby. Voda hlasno zurčí. Žľab vytvorila prírodne, keďže pri silných dažďoch alebo na jar vždy tadiaľto prudko stekala. Opatrenie v podobe hromady kameňov ju spomalilo. Nevyzerá, že ho vybudoval človek, aj keď toľko skál sa sem zaiste nedostalo samo od seba.

Sú nahromadené do výšky necelých dvoch metrov, a keďže je leto a vody v koryte menej, môžem si ich precízne obzrieť. Je ich tam celá hŕba, sú čierne a zapadajú do prostredia. Tráva a mach si ich postupne centimeter po centimetri obsadzujú, podmaňujú a privlastňujú.

Skaly nie sú symetricky poukladané ako stavebnica alebo múr, možno preto tu akosi viac patria. Vyzerajú, akoby ich tam prosto naplavila silná, nahnevaná voda a o niečo sa zasekli. Vďaka tejto náhodnosti je v hrádzi množstvo štrbín, cez ktoré môže voda tiecť a pri dopade do koryta pení. No tým, že musí s bariérou bojovať, stráca silu, vsakuje do krajiny a potom už pokojnejšia pokračuje ďalej do Torysy.

„V princípe je toto jedno z riešení, ako zadržať vodu, aby nezhučala dole do dediny a nenarobila tam neplechu. Ostáva tu. Keď je viac takýchto opatrení v štruktúre krajiny, voda nestečie naraz, ale vsakuje do podzemia a pomaly vyteká, čo nás chráni pred povodňami. Zároveň sa tvoria vodné zdroje, podporuje sa biodiverzita, riečka sa rozťahuje a v jej nive vznikajú rôzne mokradné ekosystémy. A zároveň majú aj ľudia prácu,“ opisuje enviroaktivista.

Opatrenie totiž v roku 2010 vybudovali nezamestnaní v rámci vládneho programu revitalizácie krajiny pre rok 2011, do ktorého sa malo zapojiť 300 obcí. Projekt koordinoval vtedajší splnomocnenec vlády pre územnú samosprávu, integrovaný manažment povodí a krajiny Martin Kováč. Výkonným manažérom bol práve Michal Kravčík.

„Každá obec bola povinná zadržať jednorazovo a cyklicky 30-tisíc kubíkov dažďovej vody. Investovalo sa 42 miliónov eur. Zo štátneho rozpočtu išlo 25 miliónov a z Európskeho sociálneho fondu 17 miliónov. Do štátneho rozpočtu sa následne na odvodoch v daniach a poisteniach vrátilo 18 miliónov eur, takže si môžete vypočítať, aké perpetuum mobile sa vymyslelo.

Zamestnali sme 7 800 takzvaných nezamestnateľných ľudí, o ktorých politici často radi vykrikujú, že nechcú pracovať. Na projekte robili Rómovia a ľudia znevýhodnení na trhu práce. Boli nadšení, videli v tom zmysel. Ak totiž dáte nejakému nezamestnanému čistiť ulicu, je to ponižujúce z hľadiska psychiky, ale toto bolo pre nich zmysluplné. Niektorí dokonca plakali, keď program Ficova vláda neskôr zrušila,“ rozhovorí sa Kravčík a dodáva, že vybudovali až 100-tisíc opatrení zadržania vody v krajine.

Potôčik nad obcou Krivany pramení v lesoch a počas prudkých dažďov zbieral vodu, ktorú nedokázala poškodená poľnohospodárska krajina sama zadržať. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Niektorí klimatológovia boli voči danému programu skeptickí a kritizovali ho. Prekážalo im, že ich vláda pri schvaľovaní obišla, príliš rýchlo prijala uznesenie a že opatrenia zadržujú vodu nevhodným spôsobom.

Občania však o program prejavili veľký záujem a zapojilo sa doň viac ako 200 obcí po celom Slovensku. Starostka Tichého Potoka a bývalý starosta obce Krivany si program pochvaľujú dodnes a tvrdia, že im pomohol vyriešiť povodne, ktorým predtým ich obce čelili. O názore starostov na program revitalizácie krajiny sa dá zistiť viac v reportáži Eugena Kordu v časopise .týždeň z roku 2012.

Projekt sa stal ešte viac kontroverzným, keď ho Ficova vláda použila na kritiku svojich predchodcov. Kravčíka dodnes v kontexte daného programu aktuálna vládnuca strana obviňuje z finančných podvodov.

„Keď odvolávali Roberta Fica, na vlastné uši som počul, že jeden zo štyroch hriechov Radičovej vlády bol dômyselný, nekontrolovaný systém toku peňazí, ktorý vytvoril Kravčík. Dlho som rozmýšľal, ako to môže povedať, a potom mi napadlo, že asi myslel, že tie peniaze nemohli kontrolovať politici.

Ten program fungoval tak, že každá obec dostala 120-tisíc eur, a teda peniaze išli priamo do samosprávy. Starostovia museli zamestnať minimálne desať svojich občanov a za každé štyri eurá vybudovať jeden kubík vodozádržného opatrenia. Výber lokality závisel od nich, lebo oni najlepšie vedia, kde ich v päte tlačí, odkiaľ najviac tečie, no museli sa riadiť metodikou,“ ozrejmuje Kravčík.

Rozlúsknuť tento spor treba nechať na patričné úrady. Keďže však Kravčík nebol z ničoho podobného obvinený a ani len stíhaný, zostávajú dané obvinenia v rovine osočovania. Premýšľam nad tým, zatiaľ čo nás asfaltová cesta s mnohými jamami a záplatami, na ktorú sme odbočili z hlavnej za Nižnými Repašmi, vedie do údolia Torysy stráženého zalesnenými kopcami.

Raz za čas je les prerušený lúkou, ktorá doň zasahuje. Inde je vyťažený. Na rúbanisko je smutný pohľad. Zoťaté stromy tam odpočívajú ako padlí vojaci. Modrá obloha je pokrytá bielymi chumáčmi. Vyjasňuje sa.

„Na princípe programu revitalizácie sme postavili Modrú alternatívu pre územie Hornej Torysy. Nebudovať jednu priehradu, kde budeme kumulovať znečistenú dažďovú vodu, ale vytvoriť v štruktúre krajiny vodozádržné opatrenia, ktoré budú stabilizovať hydrologický režim rieky. Vypočítali sme, že projekt by bol 36-násobne lacnejší než vodná nádrž,“ dodáva Michal.

Pod hladinou fiktívnej vody

V doline, ktorá nás vedie až do dediny Tichý Potok, nie sú žiadne ľudské usadlosti. Prechádzame len okolo akéhosi modrým plotom ohradeného areálu, v ktorom sú rôzne stavby, kovové konštrukcie a do zeme vyhĺbené betónové nádrže. Niektoré budovy pripomínajú veľké prepravné kontajnery.

Ešte máme kus cesty pred sebou, keď mi Michal oznamuje, že už sme pod hladinou vody. Pýtam sa ho, ako sa vlastne dopracoval k budovaniu modrých alternatív. Hovorí, že to vzniklo istým spôsobom náhodne, keď v povodí Turca riešil alternatívu pre priehradu Turček.

„Poznáte turčekovský vodovod?“ prekvapí ma odrazu otázkou.

Kývam hlavou na znak nesúhlasu.

„Keď sem v stredoveku prišli nemecké komunity, ktoré sa orientovali na baníctvo, hľadali zdroj vody pre potreby kremnických baní a vytvorili jedinečný systém, ktorý štyristo rokov fungoval. Turčekovský vodovod. Z dolín zbieral vodu a privádzal ju do Kremnice, kde sa využívala na ťažbu uhlia a nerastných surovín. Ako alternatívu som navrhoval tento systém obnoviť, revitalizovať a rozšíriť. To bol nejaký deväťdesiaty prvý alebo druhý rok,“ opisuje enviroaktivista.

Ďalej horlivo argumentuje, že ak by sa financie namiesto priehrady investovali do obnovenia turčekovského vodovodu, vyriešila by sa pitná voda nielen pre Martin, ale pre celú dolinu aj Kremnicu.

„Tento vodovod dovážal do Kremnice nejakých 563 litrov vody za sekundu. Plán priehrady bol 600 litrov. Stačilo by revitalizovať lesy, dať im novú funkciu, že by sa neťažilo drevo, ale slúžili by na zlepšenie vodozádržnosti územia, a dosiahli by sme asi 700 alebo 800 sekundových litrov. A za lacnejšie, bola by práca pre ľudí a tak ďalej,“ vysvetľuje.

Vodnú nádrž Turček vybudovali v roku 1996 a dnes zabezpečuje 500 litrov pitnej vody za sekundu pre Martin, Prievidzu a Žiar nad Hronom. Stavala ju spoločnosť Váhostav, ktorú v tom čase vlastnil Juraj Široký.

Vodozádržné opatrenia potôčika nad obcou Krivany zrevitalizovali koryto, ktoré sa stabilizovalo a neskôr zarástlo. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Neskôr prišiel minister Oberhauser s tým, že je pripravený plán pre priehradu Tichý Potok, ale aby boli demokrati, nechali, nech sa k tomu vyjadria aj ostatní. Tak sme sa vyjadrili a rozbehli alternatívu. Viete, mňa vlastne trénovali na priehrady, keďže som vyštudovaný vodohospodár, no keď som hlbšie študoval Gabčíkovo, zistil som, aké sú tam prúsery. A keď ma pozvali k sebe starostovia Hornej Torysy, aby som im pomohol, dal som im sľub.

Bol som mladý, nezrelý, Kristove roky. Tak som sa do toho zažral, že sme objavili nielen tie alternatívne riešenia, ktoré sa už dnes presadzujú z hľadiska ekosystémovej ochrany vôd aj na európskej úrovni, ale dostali sme sa s tímom dosť hlboko na koreň veci,“ hovorí hydrológ.

Pripravili modrú alternatívu Voda pre tretie tisícročie, ktorá napokon ovplyvnila aj debatu o orientácii vodohospodárskej politiky na Slovensku schvaľovanú v prvej polovici 90. rokov. Keď sa ho pýtam, či sa k tomu pridali aj ostatní environmentalisti, hovorí, že vtedy na tom spolupracovali všetci ako jeden tím.

„Robili sme kampaň, budovali kapacity. Najprv sme chodili na ministerstvo, že nebláznite s priehradou, poďme budovať alternatívy, tie sú lacnejšie aj efektívnejšie, nemusíme vysťahovať ľudí... Tam nás nepočúvali. Boli sme frustrovaní, lebo sme ľuďom sľúbili, že pomôžeme. Pol roka sme stagnovali a potom sme sa rozhodli, že kýchame na to, čo si myslia v Bratislave, že si to spravíme sami. Začali sme mobilizovať ľudí, robiť fóra po dedinách...

Potom prišla vodohospodárska výstavba predstaviť plán priehrady, ktorý museli mať s občanmi prerokovaný. A odrazu, to si pamätám dodnes, ako na jednom fóre, bolo tam asi štyristo ľudí, tí inžinieri rozprávali, aké výhody vám to prinesie a že musíte rešpektovať potreby Košíc a Prešova. A teraz jeden asi 80-ročný dedo sa postavil a hovorí, že počúvaj, ty mladý inžinier, ty znaš jak voda v prirodze ceče?“ napodobňuje ho prízvukom aj tónom hlasu.

Pri spomienke sa zasmeje a pokračuje: „A ten vodohospodár úplne stuhol, lebo nevedel reagovať. Oni nepoznajú terén, len po výkresoch chodia. Vtedy som naplno pochopil, ako dobre sme spravili, že sme budovali fóra a občiansku participáciu v týchto krajoch, keď sme bojovali proti Mečiarovi. Lebo sme občanom začali zdvíhať sebavedomie. Ľudia dokonca spravili referendum. No čo je najdôležitejšie, pochopili, že existujú alternatívy a že im nikto nebude len prikazovať bez toho, aby akceptoval ich potreby,“ rozpráva so značným nadšením v hlase a nostalgiou v očiach.

Ukázali občanom ohrozených dedín, že nemusia byť vysťahovaní pre vodárenské potreby a že aj oni sami môžu zvyšovať hydrológiu povodia. Prvý projekt zrealizovali v Nižných Repašoch, kde dostali pokutu od ministerstva životného prostredia. Podľa Michala ich tým chceli vystrašiť.

„Hovoril som im, že však len vyskúšajme, a keď zistíme, že je to blbosť, doživotne ste sa zbavili Kravčíka. Na ďalšom projekte sme spravili chybu. Začali sme budovať kaskádu zdola, prišla povodeň a celé to zobrala. Poučili sme sa a tu v Tichom Potoku sme už spravili kaskádu v suchej rokline, kde pri veľkých dažďoch steká voda,“ dodáva Kravčík.

Zemná sypaná hrádza s priepustom je jedným z protipovodňových opatrení v obci Krivany. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V kontexte debaty ma zaujíma, čo si myslí o znižovaní spotreby vody, nielen jej zadržiavaní. Odpovedá otvorene, že má rád veľa vody a že si človek môže napustiť aj plný bazén, ak vodu následne vráti prírode, z ktorej ju odčerpal: „Rád sa kúpem, sprchujem a používam vodu pre svoj život. Nemali by sme ju brať ako nerastnú surovinu, že raz ju použijem a potom zahodím. Nevyčerpáva sa, keď ju vraciam krajine do vodného cyklu.“

Torysa nás sprevádza celou cestou a mnohotvárna krajina sa každým úsekom mení. Raz sa za oknom mihá lúka pokrytá farebnou kvetinovou prikrývkou, inde aleje stromov či hustý les.  

„Už sme v doline Torysy, kde chcú stavať priehradu. My sme aktuálne pod vodou,“ druhýkrát pripomína Michal a mne až teraz dochádza, čo myslel tým, že sme pod hladinou vody. Priznávam mu, že som to predtým nepochopila, a on so smiechom dodáva, že myslel pod fiktívnou hladinou.

Ako blesk z jasného neba do mňa udrie fakt, že všetko, čo som doposiaľ pozorovala, obdivovala, vnímala, celý tento kus krajiny by prosto zmizol. Len tak. Zanikol by, akoby nikdy neexistoval. Pestrofarebné lúky, divoké lesy, voľné zvieratá či rozmanitý hmyz usilovne pracujúci v zemi... Všetko by sa ocitlo na dne technologického, masívneho zásahu človeka do prírody. 

Človeka, ktorý nedbá, nešetrí, nehľadí na život, pre ktorý je toto územie domovom. Zaplavuje ma nepríjemný pocit.

Horlivý staviteľ bariér v riekach

Odrazu Michal zastavuje auto a cez okno ukazuje na lesný potok, na ktorom je postavená krížom drevená konštrukcia. Okrúhle, pol metra vysoké stĺpy, na ktorých leží úzky kmeň stromu, sú jeden vedľa druhého zabité do dna. Voda sa prediera pomedzi drevo, na ktorom sú zachytené rôzne trávy a konáre. Hladina vody je nízka, a tak opatrenie pripomína zuby, ktoré na nás rieka cerí.

„Toto voláme hrable. Keď ide veľká vlnka, rozbije sa o ne a biomasa, ktorá sa na nich zbiera, vodu nepustí ďalej, drží ju tam, aby sa vsakovala do okolia a postupne pretekala,“ opisuje hydrológ.

Onedlho zastavujeme ešte pri poslednom vodozádržnom opatrení pred našou najbližšou zastávkou. To však nevytvoril človek, ale iný, horlivejší staviteľ hrádz na riekach – bobor.

Nanosené konáre zasahujú do dvoch tretín rieky a vytvárajú na jej ploche pokojné jazierko. Pod nimi vidieť dno potoka posiate štrkom a okruhliakmi. Smerom k nám, kde sa bariéra postupne vytráca, sa voda prelieva v silnom vodopáde, naberá rýchlosť a pení, vyjadrujúc svoj nesúhlas s prekážkou. Slnko, ktoré postupne preberá nadvládu nad oblohou, odráža svoje lúče od hladiny bobrieho kráľovstva, akoby bola zrkadlom.

„Tam majú hrad,“ ukazuje Michal na kôpku konárov niekoľko metrov obďaleč proti prúdu. Od neho až po hrádzu rieka viac-menej stojí. „Tu si teda zdvihol vodu, aby si mohol do hradu plávať a chránil si priestor. Od roku 2010 sa začala invázia bobrov z okolitých krajín na Slovensko. Prišli nám pomôcť,“ zasmeje sa, keď sa vraciame do auta. „Ony sú veľmi inteligentné zvieratá.“

Vezieme sa ďalej. V doline okrem vyťažených stromov nachystaných na spracovanie, asfaltovej cesty a občasných plotov či mostov nebadať prítomnosť človeka. Už nejaký čas sme nenarazili na žiadnu dedinu.

„Tu by mal byť ten priehradný múr krížom cez cestu. Z tejto strany pod lesom,“ ozrejmuje sprievodca. Domnievam sa teda, že už by sme mali byť niekde v blízkosti Tichého Potoka. Odhad mi o chvíľu potvrdzujú drevené stĺpy prepojené káblami.

„Keď je to na vodárenské účely, všetky investície sa sústredia do jedného bodu, v tomto prípade do daného múra. Okrem toho musia vyhnať aj všetky komunity z okolia, aby nezavadzali a nešpinili vodu.

Teraz je odhad, že priehrada bude stáť asi 400 miliónov eur, čo môže byť aj inak. V Žiline v 90. rokoch odhadovali investíciu na 4,3 miliardy korún a napokon sa zaplatilo 12,5 miliardy,“ rozhovorí sa Kravčík, zatiaľ čo sa postupne približujeme k civilizácii. V diaľke vidieť rodinné domčeky, stĺpy s elektrinou hustnú, cesta stráca výmole a domy pribúdajú. Tabuľa oznamuje názov dediny – Tichý Potok.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Majú strach, že ich priehrada raz zaplaví

Parkujeme pred nabielo omietnutým obecným úradom so strechou na dve vody, ktorý by mohol byť pokojne väčším rodinným domom, nebyť slovenského znaku na jeho čelnej stene. Starostka Ľubica Zdravecká do úradu nastúpila v roku 1994, v čase, keď sa opäť intenzívne riešilo stavanie priehrady.

Vedie nás do svojej kancelárie, kde si sadáme za zaprataný červený stôl. Hneď na úvod vyťahuje mobil a ukazuje mi fotografiu s hrádzou v rieke, ktorú postavili vojenské lesy. Hrubý múr zložený z pravidelne naukladaných kameňov v sieťke s vybetónovanou plochou na vrchu križuje potok.

„Na porovnanie, čo robíme my a čo robia teraz oni. Hneď vidieť, kto má peniaze, lebo keď máte z čoho, spravíte si krásne gabiony a spomaľovacie stupne,“ vysvetľuje hlasom, z ktorého badať pocit nespravodlivosti.

Opatrenie vojenských lesov ma však nenadchýna. Vidieť, že ho vybudoval človek a do prostredia lesa sa nehodí. Okrem toho mi hneď príde na um, že bariéry v riekach nemusia byť vždy prínosom, keďže ak nie sú správne vybudované, môžu brániť migrácii rýb. Osobne sa teda prikláňam skôr k hrádzkam a opatreniam priamo v krajine, keďže ako uviedol aj Kravčík, regulácia riek je riešenie už dôsledku a nie príčiny.

„Odmietali revolúciu, alternatívy... A teraz sami za veľké peniaze robia, čo sme my nemohli, lebo sme nemali zdroje,“ pokračuje starostka v kritike.

Ľubica Zdravecká je jednou zo starostiek a starostov, ktorí v 90. rokoch oslovili Kravčíka, aby im pomohol bojovať proti výstavbe priehrady. Počas jej úradovania dedina vybudovala v rokline Modrú alternatívu a zapojila sa do programu revitalizácie krajiny Radičovej vlády.

Bohužiaľ, pre počasie sa nemôžeme ísť na opatrenie pozrieť, keďže sa nachádza vysoko v horách. Michal mi ho teda ukazuje na fotografiách.

Po viac ako dvoch dekádach si Modrú alternatívu Tichého Potoka príroda úplne privlastnila. Naukladané kmene stromov, tvoriace kaskádovité bariéry, sú kompletne obrastené zeleňou a vyzerajú ako pozostatky ľudskej činnosti v postapokalyptickom svete, ktorý príroda znovu ovládla pre seba.

Modrá alternatíva Tichý Potok vybudovaná v roku 1995 po 14 rokoch. Foto: archív Michala Kravčíka

Za toto opatrenie dostal Kravčík v roku 1999 Goldmanovu cenu, ktorá je udeľovaná za zásadný vedecky výskum, technické objavy alebo za prínos pre ľudskú spoločnosť jednému človeku za svetadiel.

„Keď za nami prišli odborníci, že nemusíme stavať priehradu, lebo existujú alternatívy, hneď sme sa toho chytili, pretože vždy je lepšia nejaká alternatíva než veľká vodná plocha, ktorá nám bude stáť rovno nad hlavami a predstavovať hrozbu,“ rozhovorí sa Ľubica Zdravecká o začiatkoch boja proti priehrade.

Obyvateľov Tichého Potoka by totiž kvôli priehrade nevysťahovali, hoci začiatkom 60. rokov, keď ju plánovali postaviť pod obcou, bol na stole aj takýto variant. V aktuálnych plánoch sú už mimo ochranného pásma a pitnú vodu pre Prešov a Košice by neznečisťovali. No bývali by priamo pod nádržou s objemom 25 miliónov kubíkov vody.

„Je desivé, že máme žiť hneď pod 61 metrov vysokým múrom, ktorý ani nie je vybetónovaný, ale má byť len sypanou hrádzou. To je úplný strach, že nás to raz zaplaví. Okrem toho voda ochladzuje. Budeme tu mať neustále hmly, vlhkosť tiež prináša svoje komplikácie,“ opisuje starostka dôsledky.

Budúcnosť vodného diela SlatinkaTaraba plánuje priehradu, ktorú nikto nepotrebuje. Zničila by chránené územie

Veronika Verešová

Do debaty sa zapája aj Kravčík a dopĺňa ju: „V jednom aj druhom brehu sú podzemné pseudokrasové jaskyne. Druhé najväčšie na Slovensku. Jedna oblasť sa tu volá Suchá dolina alebo Suchý potok, lebo sa voda stráca v podzemí. Tieto jaskyne sú pre priehradu rizikové, lebo keď tu zhromaždíte vodu na jednom mieste, neviete, či sa nebude strácať. Keď sme týmto argumentovali, vodohospodári povedali, že to zainjektujú, ale veď nikto ani len nevie, aké veľké sú tie podzemné priestory,“ krúti hlavou.

Okrem toho všetkého sa v poslednej projektovej dokumentácii k priehrade z roku 1991 píše, že postaviť sypanú hrádzu má trvať dva roky, pričom každé dve minúty bude dedinou prechádzať nákladné auto, ktoré má navážať lomový materiál. „Za dva roky, každé dve minúty. Nepretržitá prevádzka počas tej výstavby. Povedali sme nie, nebudete nám tu cez dedinu po ceste, ktorá má niekde len dva metre, každé dve minúty tatrovkou jazdiť,“ dodáva starostka rozhorčene.

Ako keď sa človek kúpe v deravej vani s pusteným kohútikom

Hlavným účelom vodnej nádrže Tichý Potok má byť pitná voda pre potreby Košíc a Prešova. Pýtam sa teda starostky, či by Modrá alternatíva vyriešila tento problém.

„Ťažko povedať, či to je reálny problém, že Košice a Prešov potrebujú pitnú vodu. Štatistiky ukazujú, že nie sú naplno využívané už jestvujúce vodné zdroje. Okrem toho Košice majú storočné potrubia, ktoré nie sú opravené. Voda nimi uniká a potom od nás chcú, že dajte vodu.

Mišo mal takú karikatúru, že človek leží vo vani, vaňa deravá, ale otočený kohútik, aby mu voda stále pritekala,“ vysvetľuje nahnevane, dodávajúc, že práve neefektivita ju zožiera najviac: „Sme v 21. storočí a stále splachujeme záchody pitnou vodou... A za to, že v Košiciach splachujú pitnou vodou, my musíme mať nad hlavou vodnú nádrž.“

Podľa Kravčíka si tiež musíme uvedomiť, že alternatíva nie je dokončená v takom rozsahu ako priehrada, a tak dnes ešte nerieši ani jej problém. „Naše riešenie malo dávať povedzme 700 sekundových litrov. Na to by sme potrebovali vybudovať 2,8 milióna kubíkov vodozádržných opatrení, no spravilo sa len nejakých 50-tisíc.

Aj keď teraz vojenské lesy stavajú bariéry, budujú ich len z hľadiska protipovodňovej ochrany, čím neriešia koreň problému. Stále sú v mysliach koncentrovaní na potok, ale opatrenia treba roztiahnuť do krajiny, aby voda ostávala v nej. Hrádzky v lesoch totiž bránia aj erózii pôdy a zadržiavajú sedimenty, ktoré sa neskôr nekumulujú v nádržiach alebo riekach. Navyše, keď sa voda vpije do krajiny, rieši aj sucho,“ spresňuje Michal a argumentuje aj ekonomickou rovinou, keďže Modrá alternatíva by vtedy stála 20 miliónov eur, zatiaľ čo priehrada bola vypočítaná na 200 miliónov.

Okrem toho by sa podľa neho peniaze určené na priehradu dali využiť na revitalizáciu celého povodia Hornádu, Popradu aj Torysy. „Vylepšili by sa vodné zdroje v teréne aj na pitné účely. V každom katastri by bola hojnosť vody pre všetkých ľudí, prírodu, klímu aj potraviny,“ hovorí.

Starostka ho dopĺňa, že na začiatku nevedeli, či im opatrenia pomôžu, no keď máte niečo nové, skúšate to, a preto sa do toho pustili: „Vyskúšali sme to v rokline, keď bola vysušená a rástli tam náletové stromy. Po pár dňoch dažďov sme zistili, že to funguje. Voda sa tam držala, tvorili sa studničky. Potom sme to zopakovali vo viacerých roklinách. Poriešili sme aj starú lesnú cestu. Vďaka tomu nám netiekla voda na hlavu, ale vsakovala do terénu, ktorý bol odrazu úplne zelený a nie suchý.“

Meander na potôčiku nad obcou Krivany, ktorý vznikol po zrealizovaní opatrení revitalizačného programu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Budovanie vodozádržných opatrení navyše podľa nej zastavilo aj celý proces výstavby priehrady, na základe čoho zrušili stavebnú uzáveru v dedine. Od 60. rokov totiž obyvatelia Tichého Potoka dostávali pokuty, ak niečo opravovali alebo budovali. Dokonca nemohli v obci ani len pochovávať. Keď to starostka začala riešiť, zistila, že rozhodnutie o zákaze stavať nikdy nebolo vydané. Existovalo len uznesenie komunistickej strany o spomalení procesu rozvoja obce.

Pokutovať ľudí však úrady prestali, až keď sa v 90. rokoch obyvatelia ozvali. Dovtedy sa mnoho rodín už stihlo odsťahovať, mladí poodchádzali, rozdelili sa komunity, keďže kvôli vojenskému objektu vysťahovali dedinu Blažov, kde mali mnohí svojich príbuzných.

„V 60. rokoch tu spolu v piatich dotknutých obciach žilo šesťtisíc ľudí. Dnes ich je tisícpäťsto. Výskumy tiež hovoria, že keď ľudí vysťahujete kvôli priehradám, tak dominantná časť do troch rokov zomrie, lebo nie je jednoduché, keď ľudí vytrhnete z pôvodných koreňov,“ pochmúrne konštatuje Michal.

Tarabovo vyhlásenie starostku Tichého Potoka šokovalo

Motivácia budovať vodozádržné opatrenia v štruktúre krajiny sa v starostke ešte viac upevnila v deväťdesiatom siedmom, keď obec postihla katastrofa v podobe povodne. Lesy im zničila veterná smršť a lykožrút. Krajina tak zostala bez svojich najspoľahlivejších zadržiavačov vody – stromov. Okrem toho v tie dni veľa pršalo.

„Prispelo k tomu aj to, že vojenské pásmo má 15-kilometrový úsek rieky Torysa, ktorý má spravovať povodie, ale keďže vojenské lesy potok obhospodarujú, jedni na druhých čakali, že kto rieku vyčistí. Napokon sme prehrali my občania, pretože jednotlivé ramená Torysy boli tak zanesené, že keď prišlo veľké množstvo vody, brala všetko, čo jej stálo v ceste. Stromy nám zničili pilier v moste, ktorý zasiahol rodinný dom, voda zničila cestu, kanál, vodovod, elektrinu, rozhlas,“ opisuje s trpkosťou v hlase a so smútkom v očiach.

Ľubica Zdravecká mala vtedy len 25 rokov a hovorí, že to boli strašné dni, pretože nemohla robiť nič, len utekať. Našťastie im veľa ľudí pomohlo. Následne im vodohospodársky podnik vybudoval spevnenie svahov oboch riek po celom úseku dediny za šesť miliónov korún, čo v obci vnímali ako pozitívnu vec, lebo im to ochránilo majetok.

Zápas o SlatinkuAko chce Taraba obísť zákon o ochrane prírody

Veronika Verešová

Michal na margo toho hovorí, že ak by sme dažďovú vodu zadržali v krajine, nemuseli by sme ju riešiť v riekach drahými opatreniami: „Ak sa urobia komplexné opatrenia v horách, ktoré dokážu brániť odtoku dažďovej vody do riek, netreba na potokoch stavať žiadne bariéry ani priehrady, lebo bude vyrovnaný vodný režim.“

Projekt vodnej nádrže je však stále aktuálny, pretože podľa Zdraveckej priehradu nikdy neodstránili z územných plánov, až kým neprišla Matovičova vláda.

„Mali sme chvíľu pokoj až do začiatku tohto roka. Minister ma februárovou tlačovkou prekvapil. Stretli sme sa s ním v januári v Prešove, kde sa vyjadril, že Bratislava nebude tlačiť na to, čo východ nechce. Dokonca mali prezentáciu, kde naznačovali, že si obce budú samy riešiť pitné zdroje. Že to bude v kompetenciách samosprávy. Odišla som spokojná a potom zisťujem, že ako to vlastne je,“ hodnotí skepticky.

Kravčík ju počúva a potom jej s apatiou v hlase hovorí, že pred Prešovom bol Taraba v Košiciach, kde na stavebnej fakulte rozprával o plánoch výstavby priehrady Tichý Potok.

Starostku mrzí najmä to, že sa ich nikdy nikto nič nepýta ani im nič nevysvetľuje. „Napríklad územné rozhodnutie pre výstavbu vodárenskej nádrže z roku 2017 je neplatné, ale čo ďalej s tým?“ pýta sa.

„Je to rozbehnutý vlak a nie je jednoduché ho zastaviť. A že tu prídu nejakí doni Quijoti a začnú vykrikovať o nejakej alternatíve? To ich nezaujíma,“ dopĺňa ju Kravčík.

Pýtam sa ich, či sa vedia voči tomu nejak brániť, na čo starostka odpovedá, že kým majú možnosť sa vyjadriť ako dotknuté subjekty, môžu niečo robiť. Budúcnosť však nevidí optimisticky aj pre úpravu zákona o strategických investíciách, ktorý nový prezident prednedávnom podpísal. Ten má zrýchliť stavanie projektov vo verejnom záujme a oslabiť posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA). Keďže je vodná nádrž Tichý Potok stále v dokumentáciách vedená ako verejnoprospešná stavba, bude to mať efekt aj na ňu.

„My by sme sa nebránili, keby sme videli, že to dáva zmysel a naozaj je to potrebné, ale keď existujú alternatívy, budeme bojovať. Máme vlastný vodovod, a keď by sa priehrada postavila, klesli by nám vodné zdroje, studne. A to nielen nám, celé toto okolie, ďalších 13-tisíc obyvateľov, bude ovplyvnené,“ uzatvára starostka Tichého Potoka Ľubica Zdravecká.

Hydrológ Michal Kravčík s bývalým starostom obce Krivany Jánom Šejirmanom. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo by sme mali všetko vypiť

Tichý Potok opúšťame v skeptickej nálade. Nasadáme do auta a vyberáme sa preskúmať ďalšie z opatrení Modrej alternatívy.

„Z kopcov za dedinou sa zlievala voda a spôsobovala povodne. Starosta mal riešenie, na ktoré potreboval zohnať dva milióny korún. Išlo o taký kanál, ktorý by z kopcov odvádzal vodu do Torysy,“ začína Michal ďalší príbeh, zatiaľ čo blúdime uličkami dediny Torysa.

Snažíme sa dostať bližšie ku kopcom, no vždy narazíme na slepú ulicu a musíme sa otáčať, ak nechceme niekomu prechádzať cez dvor. Vzduch vonia ťažko, ako tesne pred búrkou. Zmráka sa. Z okolitých hôr stúpa hmla a zahaľuje lesy, rozmazávajúc horizont.

„Hovorím mu, pán starosta, vodu treba prírode nechať, skúsme takto rozmýšľať. Vzal som ho pozrieť sa na Modrú alternatívu v Tichom Potoku. Neváhal. V priebehu piatich minút sa rozhodol. Za tri mesiace to zrealizovali a stálo ich to nie dva milióny, ale 200-tisíc,“ približuje enviroaktivista.

Zastavujeme pred poľnou cestou a vystupujeme. Je celá rozbahnená po dažďoch. Vyhýbam sa blatu a veľkým svetlohnedým kalužiam. Stúpame do kopca, na ktorom sa zelenie trávia. Šmýka sa.

„Hore už vidíte tie rady stromov, pri nich sú tie zasakovacie pásy po vrstevnici. Do nich sa zbiera voda a ostáva v krajine,“ hovorí a aj on balansuje, udržujúc rovnováhu.

Pár minút stúpame do kopca, keď sa z miestneho rozhlasu celkom príznačne pre situáciu ozve V dolinách a krajinou sa rozbehne Duchoňov hlas. V polovici kopca sa otáčam a obzerám sa. Údolie je posiate množstvom domčekov, za ktorými lemujú obzor nižšie vrchy ponorené v hmle. Nad nimi sa tvoria biele oblaky pripomínajúce šľahačku na koláči. Dedina je pomerne veľká, tiahne sa pozdĺž celého zorného poľa.

Pokračujeme vo výstupe. Približujeme sa k trom radom zelených topoľov, ktoré sa načahujú k nebesám. Keďže kráčame zdola, netuším, čo ma čaká. Opatrenie nevidím, kým nestojím priamo pri ňom. Žľab na vrchole kopca ma patrične prekvapí. 

Chytám dych od námahy a udivene si obzerám dlhú jamu v tráve dopoly naplnenú priezračnou vodou. Po anglicky sa opatrenie nazýva swale, čo si Česi počeštili na svejl. My preň zatiaľ nemáme slovo. Ide o protipovodňové a protierózne riešenie, ktoré tvoria priekopy v zemi kopírujúce vrstevnicu.

Keď schádzame z kopca, pridáva sa k nám bývalý starosta obce Krivany Ján Šejirman v športovom oblečení prichádzajúci na bicykli. Cestou dole stretávame miestneho hospodára ženúceho kravy na pašu: „Pomohlo to... Odvtedy nič. A toľko zvady sme preto mali, lebo sme tomu neverili,“ zdraví nás, zapájajúc sa do debaty.

Svejly v kopci nad obcou Torysa. 

Šejirman sa rovnako ako starostka Zdravecká obáva, že by priehrada znížila zásoby vody pre okolité dediny. Klesli by studne aj hladina Torysy. „Toľko kubíkov vody by ďalej malo zaiste vplyv na podnebie. Zvýšila by sa vlhkosť, pribudli by hmly. Každý vieme, že voda je potrebná, ale keď existujú iné riešenia, načo stavať obrovskú priehradu.

Od roku 1995 to riešime. Najviac nás hnevá, že každá vládna garnitúra mení svoj postoj. Jedni chcú, druhí nechcú. Potrebovali by sme, aby sa to konečne nejak uzavrelo,“ rozhovorí sa Šejirman a v jeho hlase taktiež badať únavu, nechuť a apatiu.

Obyvatelia okolitých obcí majú podľa neho veľmi neisté postavenie, čo negatívne vplýva na komunity a prosperitu dedín, z ktorých mladí radšej odchádzajú. „Nerozumiem, prečo sa neberú do úvahy štúdie, ktoré Mišo robil. Vieme, že sú tu nevyužívané podzemné pramene,“ čuduje sa bývalý starosta.

Obec Krivany je výnimočná v tom, že ňou prechádzajú až štyri potoky. Aj napriek tomu, že ide o menšie toky, vynímajúc Torysu, od deväťdesiateho siedmeho ich pätnásť rokov trápili povodne. „Keďže sa krajina neobhospodaruje, ako by sa mala, nedokáže zadržať vodu a tá nás tu potom vytápa,“ približuje Šejirman.

Aj on sa s dedinou pred štrnástimi rokmi zapojil do programu revitalizácie, počas ktorého vybudovali viaceré protipovodňové a vodozádržné opatrenia. Keď sa ho pýtam, či im program pomohol, súhlasne kýve hlavou. „Robili sme sypané kamenné hrádze, mali sme obrovské problémy s vodohospodárskym podnikom. Brali nás, akoby sme stavali malé priehrady, hoci tie násypy boli len dva metre vysoké. Keď prišli prívalové vody, zadržali vodu a v obci už tieklo menej,“ vysvetľuje.

Vodohospodársky podnik podľa neho nechce mať v tokoch nič. Pýtam sa ho, či je to kvôli migrácii rýb a či im hrádze nebránia v preplávaní. „Hej, hej,“ prikyvuje.

„Rybičky, ktoré žijú v týchto tokoch, nie sú lososy alebo mreny. To sú malé rybky, ktoré si dokážu nájsť škárku alebo dierku a migrovať podľa potreby,“ vstupuje do debaty Kravčík, ktorý nesúhlasí.

Pozerám naňho pochybovačne a pýtam sa znova, či ich hrádze nemôžu zastaviť, na čo Ján Šejirman priznáva, že niektoré určite áno, preto sa snažili v opatreniach nechávať priepusty alebo rúry a budovať ich tak, aby zvieratá mohli migrovať. Na to treba pri stavaní bariér v tokoch myslieť, aby sa zbytočne riešením jedného problému nevytváral druhý.

Bývalý starosta ďalej opisuje, že teraz majú skôr suché obdobie a jeden z potôčikov im vyschol. Vníma, že sa mení klíma a aj v ich oblasti pociťujú výrazné výkyvy počasia.

„To je prosto príroda, neoplatí sa s ňou zápasiť. Treba sa prispôsobovať a spolupracovať. Viete, dokým máte vodu doma, nestaráte sa, no potom bude neskoro, keď už bude voda len kvapkať. Treba aj pre ďalšie generácie nechať, prečo by sme mali my všetko vypiť,“ uzatvára naše stretnutie Ján Šejirman, keď sa lúčime a nasadáme do auta obzrieť si posledné vodozádržné opatrenie na našej exkurzii povodím Torysy.

Ekologický kláštorKeď mnísi žijú tak, aby sa príroda mohla nadýchnuť

Veronika Verešová

Vystupujeme na ceste priamo pod kopcom, z ktorého všetka voda pri silných dažďoch vždy prudko stekala, zaplavila cestu a zasypala ju štrkom. Opatrenie Kravčíkovej Modrej alternatívy problém vyriešilo.

„Rieši sa to zväčšením priepustnosti rúry pod cestou. Projekt za pol milióna. Potom príde ďalšia vlna zrážok a o sto metrov urobí to isté,“ vysvetľuje mi, kým opäť stúpame do kopca pozdĺž divoko zarastenej obrovskej rokliny.

„Potom sme tu my spravili za 30-tisíc túto kaskádu a okrem toho, že sa vyriešila povodeň na ceste, vznikli aj nádherné mokrade,“ ukazuje Kravčík na zeleno-hnedú divokú húštinu, ktorá je v ostrom kontraste oproti čisto hnedej zemine veľkého poľa napravo.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zastavujeme pri prvom močiari, stojatej vode obrastenej vysokými vŕbami a kríkmi. Je bahnitá, s plávajúcimi popadanými konárikmi a kde-tu pokrytá svetlozelenou žaburinou. V kopci vidím, že každých pár metrov rastie zástup vŕb, pod ktorých krídlami vždy odpočíva jazierko. Všetko vyzerá veľmi prirodzene, až by som neverila, že to vybudoval človek. Všade rastú trsy trávy či klasické žlté močiarne kvety. Kráčame ďalej k druhému pásu vŕb.

„Táto roklina sa pri každej búrke vždy prehlbovala. Teraz sa voda zdržiava a pomaly vsakuje,“ opisuje Michal.

Všetci vodu ťažia, ale nikto nedopĺňa zásoby

Cestou na vlak do Košíc mi Kravčík ešte hovorí o novej vodnej paradigme, na ktorú so svojím tímom prišiel počas vytvárania modrých alternatív.

V roku 2000 zmapovali hydrológiu Slovenska, kde vypočítali, že najväčší podiel na vysušovaní Zeme majú urbanizované plochy, pretože voda z lesnej a poľnej krajiny odteká až pri vysokých zrážkach, zatiaľ čo v mestách stačí, že padne pár milimetrov, a už ju odkanalizujeme preč.

„Na Slovensku máme päť percent urbanizovaných plôch, no podiel na dezertifikácii majú až 26 percent. Lesov máme 41 percent a podiel na vysušovaní majú len 17 percent a poľnohospodárska krajina tvorí 51 percent a podiel je 56 percent,“ vysvetľuje a dodáva, že problémom je sektorové pristupovanie k ochrane prírody, keď niečo úplne chránime, no iné úplne ničíme.

Zistenia im potvrdili, že stavať jednu priehradu, v ktorej sa bude kumulovať znečistená voda, nefunguje, preto treba budovať rôzne opatrenia v štruktúrach krajiny.

„Dažďová voda je dar z nebies, ktorý potrebujeme po použití vrátiť cez výpar Bohu. A kam ju my posielame? Do mora. Tam sa hromadí a tu chýba. Meníme tým vodný cyklus a časovú i priestorovú distribúciu zrážok. Predlžujú sa periódy bez dažďa, no a potom prídu prívalové búrky. Na toto upozorňujeme už dvadsať rokov, ale nikto na to nereflektuje,“ hovorí nahnevane.

Z dažďovej vody podľa neho vznikajú všetky zásoby vody na Zemi, pričom okrem toho sa cez vodu, vegetáciu a fotosyntézu ukladá uhlík. „Výpar zároveň odčerpáva solárnu energiu a mení ju na latentné teplo. To teplo je totiž skryté v pare v zmysle zákona zachovania energie. A v zmysle druhej termodynamickej vety toto teplo tečie do atmosféry, čiže do chladnejšieho prostredia, kde potom vidíme mráčiky. Keď nastane rosný bod, voda padá vo forme dažďa a latentné teplo sa mení na citeľné a zohrieva chladné vrstvy atmosféry.

Energia, ktorá bola odčerpaná z troposféry, zo zemského povrchu, sa teda uvoľňuje až hore, kde sa mení na citeľné teplo. Tu nás ochladzuje a tam ohrieva. Keď máme menej vody a vegetácie, menej vody sa odparí, čím sa spotrebuje menej solárnej energie na výpare, a tá sa potom mení na citeľné teplo v troposfére. A toto je príčinou otepľovania Zeme,“ opisuje novú vodnú paradigmu s pevným presvedčením v hlase.

Nazvali ju novou paradigmou, pretože v minulosti sa podľa Kravčíka verilo, že stav vody v atmosfére je nemenný, vodný cyklus je uzavretý a nie je možné ho narušiť, čo je podľa neho omyl.

Vodozádržné opatrenie v podobe kaskád v rokline kopca nad cestou medzi Krivanmi a Lipanmi postupne zadržaná voda premenila na životom prekypujúce mokrade. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Za svoju novú teóriu je Kravčík často ostrakizovaný či označovaný za šarlatána. Je totiž presvedčený, že globálne otepľovanie nie je spôsobené rastom CO2 v ovzduší, ale vysušovaním Zeme. Vysokú koncentráciu CO2 považuje za symptóm klimatickej zmeny a nie jej príčinu. S tým mnohí vedci nesúhlasia a prikláňajú sa práve k tomu, že existuje priama korelácia medzi uhlíkom a rastom teploty Zeme. Táto polemika však presahuje kapacitu tohto textu a zatiaľ ju necháme na iný článok, v ktorom dostanú priestor aj Kravčíkovi kritici či iní odborníci.

Európska únia podľa Kravčíka už dnes podporuje výskumné programy týkajúce sa prírody, klímy a vody, ktoré sú postavené na prírode blízkych riešeniach (NBS, Natural-based solutions), čo sú podľa neho práve vodozádržné opatrenia v štruktúrach krajiny. Ich projekt pre Košický kraj je ako príklad zverejnený na stránkach Únie a Michal tvrdí, že vždy keď ho prezentuje v zahraničí, sú prekvapení, že na Slovensku sme niečo takéto vymysleli.

„V ňom sme vypočítali, že môžeme získať až 12-tisíc sekundových litrov nových vodných zdrojov, ak by sme vylepšili malé vodné cykly. Zvýšil by sa výpar, čo by spôsobilo zníženie teploty až o 0,7 stupňa v Košickom kraji. Zároveň by sa každým rokom vďaka fotosyntéze sekvestrovalo 6,6 milióna ton CO2 a do zeme uložilo 1,8 milióna ton uhlíka. Ten je vlastne hnojivom pre krajinu a tvorí až 55 percent humusu.

Na košický plán potrebujeme 408 miliónov eur, a ak si to vypočítame: U. S. Steel Košice má uhlíkovú stopu 7 až 9 miliónov ton CO2, takže ročne bude platiť uhlíkový kredit 350 až 450 miliónov eur. Ročne. Ak by túto jednoročnú sumu investovali do tohto riešenia, každoročne, cyklicky uložíme do krajiny skoro toľko CO2, čo U. S. Steel Košice vyprodukuje,“ argumentuje zapálene a dodáva, že určiť, čo je skutočnou príčinou klimatickej krízy, či uhlík alebo vysušovanie, pokladá za kľúčové, pretože len vtedy dokážeme realizovať vhodné riešenia a zachrániť ľudstvo pred „potopou“.

Vidieť, že naplno verí svojim zisteniam. Je vlastne aj škoda, že doposiaľ na Slovensku neprebehla nejaká ostrá mediálna polemika medzi ním a iným odborníkom s opačným názorom na príčinu klimatickej krízy. Bolo by to zaiste podnetné. Kravčík sa totiž díva na celú problematiku z iného uhla, než som doposiaľ u kohokoľvek počula. 

Ak však aj odložíme tento rozkol na chvíľu nabok, faktom zostáva, že zadržiavať vodu v krajine by malo byť nutnosťou, keďže z nej žijú všetky živé tvory. Nemôžeme ju teda všetci len bezhlavo ťažiť, jej zásoby treba aj dopĺňať.