Malé vodné elektrárne Keď rieka namiesto zavlažovania vysušuje

Malé vodné elektrárne boli v posledných dekádach preferovaným typom ekologického získavania elektriny. Odborníci však dnes upozorňujú, že keď ich na toku postavíme príliš veľa alebo ich nesprávne budujeme, spôsobujú problémy, s ktorými sme predtým nerátali, a teda ich nemôžeme považovať za skutočne zelené riešenie.

Rieka sa v ich dôsledku prehlbuje, čím namiesto sýtenia krajiny vlahou podzemnú vodu pije, znižuje jej hladinu v studniach a vysušuje brehy a ich porasty, ale aj polia a lesy. Navyše ak malých vodných elektrární umiestnime na tok veľa a v príliš tesnej blízkosti, meníme podobu rieky z prúdiacej na stojatú. Táto zmena so samotnou fyzickou bariérou naprieč korytom sťažuje alebo úplne bráni rybám migrovať a rozmnožovať sa a sedimentom, naopak, putovať s prúdom a ukladať sa na dno rovnomerne pozdĺž celej rieky.

„Vždy hovorím, že narábajme s riekami s poznatkami z dvadsiateho prvého storočia a nie devätnásteho. Vtedy prišli na to, že rieky majú regulovať, lebo vodu potrebujeme, a bum, začali sa po celom svete stavať priehrady a vodné elektrárne. Vyzeralo to fantasticky, všade prospech, benefity, neboli žiadne škody. Ono však tie škody sú, len sa prejavujú až po desiatkach rokov,“ tvrdí ichtyológ profesor Vladimír Kováč a dodáva, že na Západe výstavbu malých vodných elektrární už dnes prehodnocujú a mnohé sa rozhodli dokonca zbúrať. „My ideme úplne opačne a chceme stále stavať nové.“

Situácia na Hrone

Jednu z malých hydroelektrární na rieke Hron navštevujem počas novinárskeho výletu organizovaného organizáciou WWF – Svetový fond na ochranu prírody, ktorého slovenská pobočka sa sústreďuje najmä na ochranu lesov, vôd a voľne žijúcich živočíchov, predovšetkým ohrozených druhov a šeliem.

S ľuďmi z organizácie a s odborníkmi sa vydávame do terénu splaviť úsek Hrona pod malou vodnou elektrárňou Želiezovce, kde už môžeme badať škody, ktoré stavba na prírode zanecháva.

„Nevieme chrániť rieky, ktorých ekologický stav sa stále zhoršuje. Neustriehli sme si to a kontinuálne si toky ničíme. Prebieha tu infringement (konanie o porušení práva, pozn.) od Európskej komisie a my ideme namiesto opatrení ešte uvoľňovať legislatívu a oslabiť základný nástroj, zákon o EIA, vďaka ktorému sa nám predtým podarilo výstavbu mnohých elektrární stopnúť, lebo sme ako odborná verejnosť dostali priestor vyjadriť sa, priniesť argumenty a vysvetlenia, aké problémy takéto investície spôsobujú,“ vysvetľuje právnička z Via Iuris Ivana Figuli.

Ako urýchliť investičné projektyTaraba novým zákonom nepotešil nikoho: ochranárov ani priemysel

Erik Potocký

Novela zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie predložená ministerstvom životného prostredia podľa Figuli spôsobí, že žiadne malé vodné elektrárne sa nebudú musieť povinne posudzovať. „Všetky pôjdu len do zisťovacieho konania, odkiaľ verejnosť vylúčili, a posudzovanie, či má prebehnúť plná EIA, bude prebiehať len medzi navrhovateľom vodnej elektrárne a úradníkom,“ dodáva právnička.

Ak by zákon prešiel v pôvodnom návrhu Tarabovho rezortu, nemohli by sa k malým vodným elektrárňam či iným investíciám vyjadrovať nielen odborníci, ale ani samotní občania či obce, ktorých životy a domovy by potenciálne stavby priamo ovplyvnili.

Návrh je v druhom čítaní a parlament by mal o ňom rozhodovať na septembrovej schôdzi. O tomto bode však poslanci zatiaľ nerokovali. Na pôdohospodárskom výbore v utorok 10. septembra schválili pozmeňovací návrh umožňujúci verejnosti odvolať sa proti výsledku zisťovacieho konania, ktoré rozhodne, že investíciu netreba posudzovať z hľadiska vplyvu na životné prostredie.

Podľa Figuli to však nestačí. „Verejnosť stále nebude mať o konaní dostatočné informácie, pretože nebude mať prístup do spisu a na konaní sa nebude môcť zúčastniť. Je teda otázne, akú kvalitu bude môcť mať také odvolanie. Je to však posun, že tam vôbec verejnosť vrátili,“ dodáva.

Hoci tak dali občanom, odborníkom a obciam možnosť odvolať sa, neumožnili im byť skutočnými partnermi, ktorí majú dostatočne silnú pozíciu pri rozhodovaní o stavbách priamo ovplyvňujúcich podobu územia, na ktorom žijú, o svojich domovoch a napokon aj kvalite života. Jediné, čo väčšine verejnosti v prípade nesúhlasu nakoniec zostane, je obrátenie sa na súd alebo odvolanie sa bez kompletných informácií, keďže do spisu bude môcť nazrieť len obec, v ktorej katastri sa má projekt realizovať.

Za malou vodnou elektrárňou Želiezovce na Hrone klesla podzemná voda a vyschli brehové porasty. Foto: Veronika Verešová

Keď sa z rieky stane odvodňovací kanál

V deň novinárskeho výletu organizácie WWF Slovensko sa nebo rozhodlo zahaliť do mračien veštiacich prichádzajúcu búrku. Organizátori menia plány a navigujú ma do kaviarne v Želiezovciach. Podchvíľou sledujú radary a odhadujú, kedy sa bude dať ísť na vodu a z prvej ruky vidieť, čo malá vodná elektráreň rieke spôsobuje. Za oknami už prší.

Splav Hrona teda na chvíľu odkladáme. Zatiaľ sa tlačím v malej útulnej kaviarni pri dvoch spojených stoloch s ostatnými novinármi a s hydrobiológom Tomášom Derkom, biológom a ichtyológom profesorom Vladimírom Kováčom a manažérkou WWF pre ochranu vôd Martinou Paulíkovou, ktorá začína vysvetľovať, prečo sú vlastne malé hydroelektrárne také problematické. Vytrhne ma z myšlienok, keď hľadám na zaplnenom stole miesto pre svoj pohár kávy.

Paulíková hovorí, že téma malých vodných elektrární a celkovo bariér na riekach sa náročnejšie vysvetľuje, pretože ich škody pozorujeme až posledné desaťročia a predtým boli vďaka svojej schopnosti vyrábať elektrinu bez produkcie emisií vlastne prospešným, inovatívnym a progresívnym riešením.

Nerátalo sa však s tým, že taký drastický zásah do rieky úplne zmení jej podobu, čím naruší prirodzenú harmóniu a stabilitu ekosystémov, čo koniec koncov napokon vráti úder samotnému človeku v podobe environmentálnych škôd – povodní alebo, naopak, sucha, zníženej hladiny podzemnej vody, nedostatku rýb a iných organizmov, straty biodiverzity a vzácnych ekosystémov či zmeny klímy.

Želiezovce organizátori vybrali, pretože sú zatiaľ posledným prehradením na rieke Hron. No len nedávno, pred desiatimi rokmi, uvažoval rezort životného prostredia vystavať smerom k Dunaju za touto elektrárňou ešte ďalšie štyri.

„Nastal boom malých vodných elektrární a návrh ministerstva životného prostredia plánoval na 300-kilometrovom Hrone umiestniť celkovo až 42 prehradení. Keď to zrátame, každých cca osem kilometrov mala stáť malá vodná elektráreň,“ približuje environmentalistika Paulíková a ukazuje nám plagát ministerstva z roku 2015 zobrazujúci rieku Hron.

Plagát ministerstva životného prostredia s plánom malých vodných elektrární z roku 2015. Foto: archív WWF Slovensko

Devätnásť červených štvorčekov označuje už vybudované a prevádzkované elektrárne, jeden žltý Želiezovce, ktoré boli v danom čase vo výstavbe, a dvadsaťdva modrých značiek sa malo budovať.

„Všetky modré sa nám podarilo zastaviť. Želiezovce sprevádzkovali v 2017. a hneď v prvom roku posekali dvetisíc generačných rýb, mrien severských, ktoré tiahli od Dunaja smerom hore. Ešte dodnes ma mrazí, keď vidím tie obrázky,“ približuje odborníčka na rieky zastretým hlasom a s vážnou tvárou. Okrem toho dodáva, že hneď prvý rok poklesla hladina podzemnej vody a začali výrazne vysychať brehové porasty v okolí rieky.

„Prehradenie zastaví prúdenie vody. Nad vzdutím rieka stojí a usádzajú sa v nej sedimenty. V priehrade ich je veľa a dole potom chýbajú,“ pokračuje vo vymenúvaní škôd, zatiaľ čo vyťahuje ďalší obrázok s nákresom elektrárne, na ktorom nám ukazuje, ako tieto stavby menia rieku.

Nákres malej vodnej elektrárne a jej dosahu na rieku. Foto: archív WWF Slovensko

„Voda, ktorá prepadá cez bariéru, vyhryzáva dno rieky. Predstavte si, že idete na túru a nesiete desaťkilový batoh. Kráčate nejakou rýchlosťou a navyše využívate energiu aj na nesenie toho batoha. Keď vám ho však niekto zoberie, tak odrazu kráčate ráznejšie, zostane vám energia aj na kopanie do kamienkov a podobne, a to sa vlastne deje aj s vodou. Keď stratí to, čo niesla, a nechá to nad bariérou, s daným množstvom nespotrebovanej energie sa začne hlboko zahryzávať do dna a zahlbovať rieku pod prehradením, čo spôsobuje tieto zuby,“ ukazuje na hrubú líniu znázorňujúcu zahĺbenie rieky, ktoré vzniká v dôsledku vybudovania hydroelektrárne. Je hlboko pod prerušovanou čiarou označujúcou pôvodné prirodzené dno rieky, ak by nebola prehradená.

A práve táto zmena dna rieky, takzvané zuby, je príčinou, prečo ľuďom v okolí malej vodnej elektrárne klesla hladina vody v studniach alebo, naopak, im rieka začala podmáčavať domy.

„Rieka stále eroduje svoje dno a zároveň aj niečo prináša. Nie je to len voda, ale aj kamene rôznej veľkosti od ílu po balvany. A tie sa ukladajú na dno a dopĺňajú to, čo rieka odniesla,“ zapája sa do debaty hydrobiológ Tomáš Derka, ktorý sa na Univerzite Komenského v Bratislave venuje ekológii a výskumu organizmov žijúcich vo vodách.

„No a ako spomínala aj Martina, keď rieke postavíme prekážku, sedimenty zostávajú za bariérou a rieka už nižšie nemá čo ukladať na dno, a preto len hrabe. Tým vznikajú tie zuby,“ dopĺňa expertku na vodu a dodáva, že hoci sa tento problém snažia na niektorých elektrárňach vyriešiť zdvihnutím klapkových hatí a vodu prepláchnuť, vytvárajú len ďalší problém: „Riečne organizmy nie sú adaptované na to, že tam z času na čas príde bahenná vlna, ktorá všetko zrámuje.“

V Želiezovciach navyše dno rieky aj vybagrovali, aby voda padala z väčšej výšky a elektráreň vytvárala väčší zisk. Ak sa však vyhĺbenie preženie a bager odstráni aj vrstvu štrkov a odhalí podložie koryta, dno rieky sa dostane až hlboko pod líniu krajiny. „Rieka prirodzene krajinu zavlažuje, ale keď sa zareže, stane sa z nej odvodňovací kanál,“ konštatuje biológ Derka. Pod úrovňou krajiny začne dúškami piť podzemnú vodu a znižovať jej hladinu, ktorá predtým siahala tesne pod pôdny horizont až ku koreňom rastlín.

Chvíľu premýšľam, aký absurdný je fakt, že rieka plná vody napokon krajinu vlastne vysušuje. Aký oxymoron môže vzniknúť, keď človek pri svojich technologických výdobytkoch zabudne, že príroda funguje v perfektnej harmónii, ktorú nehodno narúšať.

Zostanú nám len tučné kapry

Dážď utícha, presúvame sa autami k Želiezovciam. Na brehu nás už čakajú člny s farebnými pádlami. Obliekam si červenú záchrannú vestu, počúvam inštrukcie a obzerám si masívnu stavbu. Malá vodná elektráreň v skutočnosti nie je zas až taká malá, aj keď oproti Gabčíkovu je asi ako Dávid pre Goliáša.

Betónová stavba sa tiahne naprieč korytom, na ktorého brehoch bujnie zeleň. Elektráreň pripomína hrad dopoly ponorený pod vodou. Taký klasický, ktorého múry vyzerajú ako zuby a ktorý dokáže aj malé dieťa nakresliť na papier. Najskúsenejší vodáci ťahajú člny a posúvajú ich po šikmine na hladinu vody, naskakujú a pomáhajú nám menej skúseným nastúpiť bez ujmy na zdraví.

Príprava na splav Hrona na úseku pod MVE Želiezovce. Foto: Veronika Verešová

Profesor Vladimír Kováč sa chopí úlohy kormidelníka a sadá si na okraj zadnej časti sivého člna. Odtiaľ má perfektný výhľad na prúd a nástrahy na rieke aj možnosť určovať a kontrolovať smer. Ako ichtyológ sa venuje výskumu a štúdiu rýb na Univerzite Komenského v Bratislave.

Podľa neho je hlavným problémom malých vodných elektrární najmä to, že ich je veľa na jednom toku. „Postavíte jednu a rieka sa s ňou vyrovná, ale ak ich nasekáte za sebou niekoľko, zmeníte rieku na stojatú vodu s kúskami tečúcich úsekov, čo ma zničujúci dosah na život v nej. Ryby potrebujú štrkový substrát, aby sa mohli neresiť, potravu a bočné ramená, v ktorých môže odrastať mlaď. Toto všetko tie elektrárne ničia.

Ľudia väčšinou nerozumejú, prečo sú vodné elektrárne škodlivé, veď nám dávajú čistú energiu bez emisií a nakoniec aj rybári tam chytajú väčšie kapry, tak budú pekné Vianoce. No skutočnosť je úplne iná, pretože tým, že riečne ryby sa nemajú kde rozmnožovať alebo kde vyrastať, ich populácia postupne klesá,“ vysvetľuje Kováč.

Tento dosah malých vodných elektrární je nenápadný, tichý a neviditeľný. Nie sú to posekané mreny, ktoré chytia za srdce, ani vyschnuté studne na dvoroch, ale pomaly miznúci život v tom rozmanitom podvodnom svete pod tmavou hladinou vody, v ktorej sa odrážajú stromy odeté do všetkých odtieňov zelenej.

„V tomto prípade je tá smrť pomalá a zákerná, lebo staršie jedince odumierajú, mladšie nepribúdajú a o desať-jedenásť rokov zistíme, že okrem tých veľkých rybničných tučných kaprov, ktoré sú ako ošípaná v lese, tam nemáme iné ryby.

Robíme výskumy a ešte v roku 2011, v čase pred výstavbou väčšiny malých vodných elektrární, spadali vodné útvary na Hrone do druhej triedy ekologického stavu, čo je veľmi dobrý stav a spĺňa požiadavky. Dnes nám tie lokality vychádzajú ako priemerné alebo veľmi zlé,“ spresňuje ichtyológ.

Alternatíva k vodnej nádrži Tichý PotokAko zabezpečiť hojnosť vody bez budovania priehrad

Veronika Verešová

Člnom sa pomaly plahočíme po vlniacej sa hladine. Prúd je pokojný. Vo vzduchu ešte vonia leto a od korún stromov počuť čvirikať vtáky. Na brehu si všímam masívny strom, ktorý nemá na sebe ani jeden jediný lístok a svojou nahotou bije do očí. Jeho odraz v rieke vyzerá strašidelne.

Sledujem hladinu, na ktorú sem-tam dopadajú kvapky dažďa. Niekto z vedľajšieho člna sleduje radar a oznamuje, že sme sa ocitli v akomsi slepom bode búrky, pretože všade naokolo našej polohy zúrivo prší. Príroda sa rozhodla dať nám priestor pochopiť, čo jej ubližuje, a neumrieť pri tom.

Ruku ponáram do vody a rozrážajúc prúd, skúšam jej teplotu. Je studená. Predstavujem si, čo žije pod tou čierňavou. Hlbiny jazier a morí ma zvyčajne desia a spôsobujú úzkosť z toho, aké nevyspytateľné a nebezpečné tvory plávajú podo mnou, preto ich z mysle takmer vždy vytesňujem. Dnes sa však, naopak, snažím poňať, čo všetko žije v tom neznámom skrytom svete.

Rieka nie je manželstvo, pre ktoré je stabilita prospešná, ona preferuje nestabilitu. Foto: Veronika Verešová

Po predchádzajúcich rozhovoroch však akosi nedokážem vidieť nič iné, len tie tučné kapry. Jeden z nich mi pláva v ústrety a pozerá na mňa škuľavými očami na bokoch hlavy, otvárajúc a zatvárajúc okrúhle ústa. Tvári sa znudene, pomaly sa predierajúc kalnou vodou. Hyperbolizujem, no aj tak sa mi na hrudi usídli akýsi pocit straty. Oveľa radšej by som totiž v mysli videla budúcnosť, kde v riekach tiahnu húfy rýb mnohých tvarov a farieb.

„Hovorí sa, že hlavným problémom elektrární sú bariéry a to, že ryby nemôžu migrovať, tak postavíme rybovody a všetko bude fajn, ale to je zavádzajúce, lebo ak ich nasekáte takto veľa za sebou, ryba nemá dôvod migrovať do stojatej vody, lebo čo tam bude robiť? Je evolučne vyvinutá na to, aby žila v rieke, nie v jazere,“ opäť sa započúvam do zapáleného rozprávania odborníka na ryby a dnes aj kormidelníka vedľajšieho člna.

Predstava znudeného kapra sa mi zmení na malú čipernú riečnu rybku, ktorá prechádza rybovodom a odrazu sa ocitá v úplne neznámom priestore, ktorý nečakala. Necíti prúd, všade je bahno, voda stojí. Aká zmätená by som bola, ak by za tým veľkým múrom susedovho dvora bol odrazu prales a nie rodinný dom.

„V nádrži sa ryby stratia za chvíľu. To je pre ne ekologická pasca,“ dopĺňa hydrobiológ Derka, sediaci vo svetlohnedom klobúku vpredu v našom člne, a profesor kormidelník mu súhlasne prikyvuje.

Hoci je podľa Kováča v Želiezovciach jeden z najlepších rybovodov, prejde ním zvyčajne len veľmi malé percento rýb, pretože doň musia trafiť. „Jediná možnosť je vyslať signál so silným prúdom, ktorý musí byť najsilnejší pri vyústení rybovodu. Ak sa však vyústenie rybovodu umiestni nesprávne alebo je skreslené výtokom z turbín, čo je najčastejší prípad, prejde cezeň len cca jedno percento rýb.

Je veľkým zavádzaním verejnosti, keď hovoria, že stačí spraviť rybovod a zabezpečiť migráciu a všetko je v poriadku. To platí možno v prípade Gabčíkova, kde je široko-ďaleko najbližšia elektráreň až niekde vo Viedni,“ vysvetľuje a dodáva, že znižovanie rozmanitosti v riekach so sebou nesie aj riziko príchodu inváznych druhov rýb.

Biologické invázie pokladá profesor Kováč za jednu z najväčších globálnych environmentálnych hrozieb a aj u nás už dnes podľa neho vidíme nárast inváznych druhov, ktorým vyhovujú podmienky ľudskou činnosťou zmenených riek, ako napríklad hrúzovca sieťovaného, slnečnice pestrej, sumčeka čierneho a ďalších.

„Predstavme si, že je rieka rybacia polievka, halászlé. Aby nám chutila, musí mať ingrediencie v správnom pomere. No čo my z nej robíme? Nechutnú brečku, pretože do nej dávame strašne veľa papriky, málo rýb, veľa soli a nechutí nám. A teraz niekto príde a povie: Ale veď tam máte nejaké ryby, čo sa sťažujete?

V skutočnosti je s tým spojených veľa ďalších súvislostí a závisí od toho aj kvalita nášho života, lebo keď sa znižuje diverzita a prichádzajú invázne druhy, zvyšuje sa riziko rozmnoženia rôznych patogénov, vznikajú alergie. Ekosystém je potom náchylnejší na choroby, ako sa to udialo napríklad v Tatrách, kde rástli len smreky, ktoré zmietla víchrica, a skazu dokonal lykožrút. Napokon sa môže stať, že skolabuje aj tá populácia kapra a nebudeme mať v riekach nič,“ konštatuje ichtyológ apaticky.

Príchod inváznych druhov sa týka aj rastlín pozdĺž pobrežia, ktoré je divoko posiate meter vysokými žihľavami, ktoré by podľa biológa Tomáša Derku nemali v tomto ekosystéme tak prosperovať.

Ichtyológ Vladím Kováč sedí vzadu ako kormidelník sivého člna, vľavo pred ním pádluje expertka z WWF Martina Paulíková. Foto: Veronika Verešová

Prichádzame o druhy, aj keď máme čistejšie rieky

Úsek, ktorý splavujeme, je prevažne krotký. Len na dvoch miestach nás rieka potrápi. Vtedy kormidelník nášho žltého člna, Matúš, velí, že máme zabrať, aby sme nabrali rýchlosť a nedali sa prúdom unášať, kam si zmyslí. Hučiaca voda prekrýva štebot vtákov.

Vlny v strede rieky, na ktoré sa zaberaním pripravujeme, vyzerajú z diaľky veľmi neškodne. No ocitajúc sa priamo na nich, na vlastnej koži preciťujem silu Hrona, ktorý nás s ľahkosťou prehadzuje zo strany na stranu. Akoby sa s nami chcel len nevinne pohrať, no neodhadol svoju silu.

Voda prudko naráža do bokov člna a prezrádza, koľko má rieka v sebe zúrivej energie. Z celej sily pádlujem, až dokým náš čln nezdolávala malý vodopád uprostred toku a citeľne nedopadá na hladinu. Voda vyšplechne na všetkých pasažierov a zmáča mi už aj tak premočené látkové tenisky.

Pokračujeme v rozhovoroch. Padne otázka, o koľko sa znížil počet rýb v riekach, na čo odpovedá profesor Vladimír Kováč. Odhaduje, že oproti roku 1970 máme v riekach o sedemdesiat percent menej rýb bez ohľadu na druhy, čo pokladá za desivé číslo.

„A to vtedy boli rieky špinavšie. Pred päťdesiatimi rokmi...“ dopĺňa ho hydrobiológ Derka.

Budúcnosť vodného diela SlatinkaTaraba plánuje priehradu, ktorú nikto nepotrebuje. Zničila by chránené územie

Veronika Verešová

Práve čistota vody bola dlho najpálčivejším problémom európskych riek a krajiny posledné dekády intenzívne investovali do čističiek a kanalizácií, vďaka čomu sa podľa Derku do roku 2010 ekologický stav európskych riek zlepšoval, no potom sa progres zastavil.

„Vo Váhu kedysi nežili skoro žiadne bezstavovce, dnes to síce nie je optimálne, ale je ich tam podstatne viac. Ryby však oveľa citlivejšie reagujú na regulácie riek. Investície do zlepšenia kvality vody sa už prejavili, ale ďalší efekt to neprinesie,“ tvrdí vodný biológ.

Čistiarne pokladá za štandard a vypúšťanie znečistenej vody do riek za barbarstvo, no podľa neho sa musíme posunúť ďalej a robiť niečo práve s bariérami, plnými brehmi a zregulovanými riekami. „Keď toto nezlikvidujeme, rieky budeme mať zničené, aj keď v nich bude čistá vodička,“ dodáva s miernym rozhorčením v hlase.

Hydromorfologické zmeny, a teda všetky typy vodných stavieb, pokladá za aktuálne najdôležitejší problém európskych riek aj Vladimír Kováč. „Keď si pozriete satelitnú mapu, vidíte ešte zvyšky ramien aj na Hrone, ktoré naznačujú, ako rieky zvyčajne tiekli,“ hovorí a prstom do vzduchu kreslí krútiaceho sa hada. „Dnes tečú rovno a to je problém, pretože vodu odvádzame preč, chýba nám tu a otepľuje sa.“

Priamka alebo vlnovka?

Od debaty mi zrazu pozornosť odvedie náš huňatý spolupasažier. Malý hnedý psík sa prediera stredom okolo nôh až k prove člna. Trochu neobratne sa vyštverá na oblý okraj a tvári sa, akoby zvažoval, či má dnes chuť si zaplávať.

Náš huňatý spolupasažier na prove člna. Foto: Veronika Verešová

Všetci ho s napätím sledujeme. Keď sa napokon rozhodne, že dnes nie je vhodný deň na kúpanie, zaostrím zaňho na samotnú rieku. Tečie rovno a lemujú ju brehy divoko zarastené kríkmi, trávami a stromami, ktoré sa odrážajú od hladiny spolu so slnkom a vytvárajú uprostred rieky úzku svetelnú cestu vedúcu nás do cieľa.

Rieky by sa mali krútiť, meandrovať. Ich regulovaním sme však za stovky rokov odrezali takmer všetky bočné ramená a zmenili vlnovky na rovné čiary, čím sme podľa environmentalistiky a expertky na ochranu vodných tokov Martiny Paulíkovej prišli o kilometre riek.

Okrem toho meander potok prirodzene krotí, pretože vyčerpáva jeho energiu. „Rieka silu v minulosti míňala aj na bočné strany, dnes v zregulovanom kanáli si ju míňa hlavne na prehlbovanie dna,“ pripomína Paulíková.

Možno sa len človek akosi nevie vyrovnať s tou perfektnou nesymetriou, ktorá je pre prírodu taká typická. „Rieka nie je manželstvo, pre ktoré je prospešná stabilita,“ hovorí hydrobiológ Derka zo žltého člna.

Príroda podľa neho preferuje nestabilitu, ktorú sme reguláciou narušili. „Rieky sa posúvajú, niekde uhrabnú, inde nanesú. A táto nestabilita vytvára v ekosystéme priestor pre druhy, ktoré sú konkurenčne menej zdatné. Vidíte, tamten breh,“ ukazuje Derka prstom na hnedý, približne tri metre vysoký zráz v pravom uhle kolmý na rieku, pri ktorom poletuje množstvo vtákov, podchvíľou sa skrývajúcich v desiatkach dierok.

„V ňom prežívajú vtáky, ktoré si tam vytvárajú hniezda, ale ak ten breh opevníme, ako vidíme tu, kde sú nasypané alebo poukladané kamene, erózia nepostupuje ďalej a stane sa, že breh takto zarastie zeleňou a druhy, ktoré sú viazané na holú hlinu, už tam viac nemôžu žiť,“ vysvetľuje a vyvádza ma z omylu, keď sa ho pýtam, či sú tie kamene pozdĺž rieky neprirodzené. Odpovedá, že ich tam nanosil človek a zabránil rieke označovať a tvarovať si svoje prirodzené teritórium.

Uvedomujem si, že vlastne neviem, čo je to prirodzená rieka, pretože odmala žijem vo svete, kde vídam len zregulované toky. Tie mám už také znormalizované, že meandrujúca rieka sa mi zdá ako niečo, čo sa týka skôr divočiny niekde v Afrike a nie celej planéty. Spomínam na Slatinu, ktorá ma pozitívne vyrušovala svojou divokosťou. Veruže nemala okolo seba balvany, ktoré by ju boli uväznili v kamennom zovretí.

Hnedý hlinený zráz brehu obnažila rieka a vytvorila priestor na hniezda mnohých vtákov. V prednej časti člna v horčicovom klobúku sedí hydrobiológ Tomáš Derka. Foto: Veronika Verešová

Keď sa pýtam, koľko máme meandrujúcich riek na Slovensku, profesor Kováč porazene konštatuje, že málo. Zamyslí sa a hovorí, že dolný tok Hornádu je pekne zmeandrovaný, Ipeľ takisto, ale že pri veľkých riekach ako Váh, Dunaj či Hron by sme hravú, kľukatiacu sa rieku hľadali márne.

„Dunaj je kapitola sama osebe. Ten začala regulovať už Mária Terézia a inžinier Lanfranconi, aby zabezpečili plavbu lodí a ďalšie veci. Dunaj však nemal v Bratislave len jedno hlavné koryto, bola to spleť ramien. Niektoré sa dali prebrodiť. Napríklad tiekol aj tam, kde je dnes Dunajská ulica,“ opisuje ichtyológ a dodáva, že presne také ramená potrebujú ryby na rozmnožovanie a vychovávanie budúcich generácií.

Plahočíme sa úsekom, kde sa stromy romanticky skláňajú k vode a nežne ju šteklia svojimi konármi – sestry babičky Vŕby z Pocahontas. Kormidelník Matúš vedie čln smerom k nim. S nervozitou v hlase sa ho pýtam, či už nie sme priveľmi blízko k brehu. Hovorí, že len chce chytiť prúd, a prstom ukazuje na hladinu, kde sa voda jemne vlní. A ozaj, drobné vlnky odrážajúce a pohlcujúce slnečné lúče nás pozývajú na akúsi trasu, ktorou sa môžeme vydať. Vchádzame teda do nich a nechávame rieku viesť nás, kam sama uzná za vhodné.

Nemeandrujúca, zregulovaná rieka bráni aj laterálnej konektivite, čo znamená, že sa vďaka ramenám a kľukateniu rieka napája na lužné lesy, mokrade či zatopené riečne nivy.

Laterálnu konektivitu si môžeme podľa Tomáša Derku predstaviť aj na fungovaní našej spoločnosti. „Potrava, ktorú ľudia jedia v Bratislave, pochádza z Bratislavy?“ kladie rečnícku otázku a nečakajúc na odpoveď, pokračuje: „Elektrina sa takisto nevyrába v Bratislave... A teraz si predstavte, že toto všetko odstrihnete, koľko ľudí by v Bratislave prežilo? Pomreli by od hladu a populácia by výrazne klesla.

Tým, že rieky ohradzujeme, robíme presne to isté, ako keby sme ohradili mesto a nepustili doň nič alebo len minimum zdrojov. Chvíľu by ľudia vydržali, ale potom by sa to začalo. Rozkopali by parky, zasadili posledné zemiaky, možno by najschopnejší niečo dopestovali, ale koľko z nich by tam dokázalo prežiť? Povedzme päťtisíc? A nie pol milióna ako dnes.

V rieke sa takisto uživí len zlomok rýb, keď sú odstrihnuté. Vlado povedal, že zostalo tridsať percent oproti sedemdesiatym rokom? Ale to už boli rieky zregulované a zničené, voda bola špinavá, čiže ten reálny stav je, že v riekach máme tak päť percent rýb oproti prirodzenému stavu. A to možnože ešte preháňam. Je to obrovská ekologická katastrofa, na ktorú sme si zvykli, lebo v nej žijeme, takže sa nám to zdá normálne, ale normálne to nie je,“ hodnotí vodný biológ apaticky.

Hron už takmer na žiadnom mieste nemeandruje. Foto: Veronika Verešová

Ak by sme ich zbúrali, nestane sa nič

Po otázke, či by problémy na Hrone vyriešilo zbúranie elektrární, obaja odborníci bez zaváhania jednohlasne konštatujú: Áno. Podľa profesora to nie je vôbec nereálna a utopistické. Tvrdí, že by sme mali byť otvorení prehodnoteniu ich prínosu nad škodami. „Robí sa to vo svete. Pred pár rokmi bol v časopise Science článok o tom, ako v Spojených štátoch zbúrali tisíc priehrad,“ dodáva.

Pýtam sa teda, čím nahradíme elektrinu z malých vodných elektrární, ak ich zbúrame, na čo mi Kováč pohotovo odpovedá, že Slovensko je vzorová krajina, čo sa týka čistej energie. „Spĺňame požiadavku Európskej únie na vodné elektrárne, dokonca ju niekoľkonásobne prekračujeme. Už len Vodné dielo Gabčíkovo, ktoré má obrovský výkon, zabezpečuje všetku energiu podľa bruselských požiadaviek.“

Podľa neho teda nemusíme elektrinu z malých vodných elektrární nahrádzať ničím, pretože zelenej elektriny máme dosť.

„Slovensko je dokonca vývozca elektriny,“ dopĺňa ho Tomáš Derka, na čo Kováč pokračuje, že navyše to, čo vyrobia malé hydroelektrárne, nie je ani percento z celkovej produkcie elektriny na Slovensku. „Ak by sme niektoré zbúrali, nikto by si to ani nevšimol,“ hodnotí jednoducho.

Táto odpoveď ma prekvapuje a privádza k otázke, prečo sa teda vodné elektrárne tak masívne stavali. Profesor Kováč hovorí, že je to jednoduché. Dali sa na ne čerpať dotácie. Investor zaplatil len časť, no zisk mu išiel celý.

Ďalej sa pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie kontrolovala každá malá vodná elektráreň zvlášť, čím sa zanedbalo zohľadnenie kumulatívnych vplyvov viacerých elektrární postavených v tesnej blízkosti, čomu sa venuje aj infringement od Európskej komisie, ktorý od februára 2022 žiada, aby Slovensko dodatočne kumulatívny vplyv posúdilo.

Environmentalista Ladislav Židek o teplách a klimatickej krízeVoda uloží oveľa viac uhlíka ako akékoľvek ľuďmi vymyslené riešenie

Veronika Verešová

Po novinárskom výlete som požiadala ministerstvo životného prostredia o vyjadrenie. Na otázky týkajúce sa prínosu a škôd malých vodných elektrární, ďalších krokoch v ich budovaní alebo prípadnom búraní a reflexii ich negatívneho kumulatívneho vplyvu mi však z rezortu neodpovedali. 

Stanovisko som nedostala ani od Zväzu výrobcov elektrickej energie v malých vodných elektrárňach, a preto postoj podporovateľov týchto stavieb v tomto texte chýba.

„My však nie sme apriori proti vodným elektrárňam, ale proti tomu, ako a koľko ich stavajú. Ony sa nemusia budovať tak absurdne, že prehradia celé koryto. Lenže investori sú prosto chamtiví a chcú čo najviac zarobiť bez ohľadu na následky,“ tvrdí Kováč na záver našej plavby, keď už zabáčame za poslednú zákrutu, kde nás čaká auto s vlečkou na člny. V týchto miestach je rieka prirodzenejšia, pretože bariéra je ďaleko za nami a ďalej sa Hron už len vlieva do Dunaja. V jeho okolí rastú sivozelené vŕby a topole.

Dopádlujeme k plytkému okraju, kde sa rieka objíma so zemou a divoko na nej rastie vysoká tráva, ktorá skresľuje hĺbku daných miest. Opatrne našľapujem, hľadajúc terén, na ktorom je bezpečné stáť. Sfúkavame člny a končíme výlet, ktorý sa uskutočnil vďaka medzinárodnej iniciatíve Open Rivers Programme pre podporu projektov vedúcich k odstráneniu bariér na tokoch a obnove prirodzeného charakteru riek.

Na záver ešte profesor Kováč hovorí, že aj na Slovensku nájdeme príklady dobrej praxe. Ide napríklad o hydroelektrárne postavené mimo toku. Časť rieky je k nim odvedená a voda, ktorá cez elektráreň pretečie, sa vracia naspäť do potoka. Takýto typ vytvára podľa Paulíkovej iba minimálne z vyššie spomínaných negatívnych dôsledkov a zabezpečuje, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá.