Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
23. júl 2020

Od marxizmu k mysticizmu

Červená panna inšpirovala mníchov aj pápežov

Simone Weilová bola filozofka, mystička a politická aktivistka. Od agnosticizmu cez marxizmus prešla až ku katolíckej mystike. 

Červená panna inšpirovala mníchov aj pápežov

Foto: flickr.com/Faversham Stoa

V roku 1928 na parížskej École Normale Superiéure najlepšie v skúške zo všeobecnej filozofie a logiky uspeli dve študentky s rovnakým menom. Prvou bola Simone Weilová a druhou Simone de Beauvoirová.

Neskôr sa stretli na nádvorí univerzity a viedli rozhovor. Weilová obhajovala nevyhnutnosť revolúcie pre nasýtenie más, de Beauvoirová tvrdila, že to, čo ľudia naozaj potrebujú, je poznať zmysel svojho života. Weilová na ňu chladne pozrela a poznamenala, že zrejme nikdy nebola hladná.

Kto bola táto nie príliš pôvabná, zato hlboko sociálne cítiaca intelektuálka, ktorá až do okamihu smrti odmietala formálne vstúpiť do Katolíckej cirkvi?

Komplikované hľadanie pravdy  

Simone Adolphine Weilová sa narodila 3. februára 1909 v Paríži, kam sa jej rodičia, inak nepraktizujúci židia, presťahovali počas nemeckej okupácie. Jej starší brat André Weil sa stal významným matematikom a Simone sa v čase dospievania cítila byť zatienená jeho nadaním. 

Ako malú ju veľmi zasiahli udalosti okolo prvej svetovej vojny, najmä odchod otca na front. Prebudili v nej hlboký súcit s núdznymi a trpiacimi, ktorý sa prejavil, keď ako päťročná odmietla jesť cukor so solidarity s vojakmi na fronte.

V období dospievania mala Simone veľké problémy so sebaprijatím a vlastným výzorom. Vyhýbala sa akémukoľvek fyzickému kontaktu, začala nosiť mužské oblečenie a odmietala sa umelo prikrášľovať. Svoj osobný ľúbostný život obetovala myšlienke nastolenia spravodlivejšej spoločnosti a účinnej pomoci tým najviac znevýhodneným.

Vďaka svojim radikálnym názorom si získala prezývku „červená panna.“  Zdieľať

Štúdium začala na Lýceu Henricha IV. a pokračovala na École Normale Superiéure, kde patrila medzi prvé ženy absolventky. Neskôr sa dostala na Parížsku univerzitu, kde sa zamerala na štúdium klasikov, ale aj politických a sociálnych systémov, najmä marxizmu. Vďaka radikálnym názorom si získala prezývku „červená panna“. 

Po doštudovaní učila niekoľko rokov filozofiu na dievčenskej škole v Le Puy. Popri tom sa politicky angažovala, písala manifesty, publikovala články v ľavicových denníkoch, zúčastňovala sa na protestoch a štrajkoch. 

Keď sa dopočula o politických aktivitách Adolfa Hitlera, odišla v roku 1932 do Nemecka, aby sa o situácii sama presvedčila. Jej snahou bolo pochopiť politické prúdy, ktoré sa v tom čase šírili Európou a Ruskom. Dôsledné štúdium starovekého Grécka a Rímskej ríše ju viedlo k spochybňovaniu samotnej povahy vojny a všetkých mocenských snáh.

Podobnosť režimov ju viedla k opisu Stalinových programov ako „nerozoznateľných od fašistického programu“. Zdieľať

O vývoji v Nemecku sa vyjadrovala kriticky a postupne pochopila aj tyranskú povahu Stalinovej vlády. Podobnosť režimov ju viedla k opisu Stalinových programov ako „nerozoznateľných od fašistického programu“.

Záujem o robotnícku triedu ju viedol k tomu, že v roku 1934 opustila akademickú pôdu a zamestnala sa na dva roky v továrni. Pracovala aj na montážnej linke spoločnosti Renault. Jej citlivú povahu táto skúsenosť hlboko poznačila. Na jej základe napísala viacero prác, kde opisuje postupný proces dehumanizácie a zotročovania pracovníkov, ktorí v továrni prichádzajú o ľudskú dôstojnosť a hodnotu. 

Keď sa Weilová vzdala myšlienky, že univerzálnu ľudskú slobodu možno získať prostredníctvom povstania, bola pripravená otestovať aj možnosť ozbrojeného boja. V roku 1936 sa spolu s ďalšími európskymi socialistami pripojila k občianskej vojne v Španielsku na strane republikánov.

Netrvalo dlho a táto krehká, navyše slabozraká intelektuálka s puškou v ruke utrpela zranenie. Nebolo to však v priamom boji, ale počas manipulácie s panvicou s vriacim olejom. Táto skúsenosť Weilovú utvrdila v jej pacifizme. 

Mystické zážitky

Po návrate zo Španielska sa ponorila viac do štúdia gnostiky, budhizmu, taoizmu, Pythagorových spisov či Homérovej Iliady. Vo veku 26 rokov začína byť zreteľný jej príklon ku kresťanstvu a zvlášť rímskemu katolicizmu.

Počas druhej svetovej vojny žila Weilová istý čas v Marseille, kde sa zoznámila so slepým dominikánskym kňazom, otcom Josephom Marie Perrinom. Jemu neskôr adresovala niekoľko listov, v ktorých opisuje svoje duchovné mystické zážitky. V slovenčine vyšli tieto listy v zbierke nazvanej Duchovná autobiografia.

Jedným zo zážitkov, ktoré opisuje, je spomienka na pobyt v Portugalsku, kde bola svedkom modlitbovej procesie. Píše: „Bol večer, mesiac bol v splne, bolo to práve v deň sviatku patróna mesta. Mesto ležalo pri mori. Ženy rybárov v procesii obchádzali loďky, držali sviece a spievali zaiste veľmi staré, trýznivo smutné spevy. Nedá sa to k ničomu prirovnať. Nikdy som nepočula niečo také prenikavé, iba ak spev burlakov na Volge. Na tomto mieste som zrazu nadobudla istotu, že kresťanstvo je par excellence náboženstvom otrokov, že otroci k nemu nevyhnutne musia priľnúť a že ja sama som jedným z nich.“

Podobný zážitok si odniesla aj z Assisi, kde navštívila Kostol Panny Márie anjelskej v Porciunkule. Hovorila, že ju tam neznáma sila donútila padnúť na kolená. Tretí mystický zážitok Simone Weilovej sa viaže k sláveniu Veľkého týždňa v kláštore v Solesmes z roku 1938. V tom čase už nejaké obdobie trpela silnými bolesťami hlavy a v tomto rozpoložení opisuje zážitok zjednotenia s Kristovými bolesťami.

Hovorí: „Nerátala som s tým, že v tomto svete by bol možný skutočný, osobný kontakt medzi ľudskou bytosťou a Bohom. Keď sa ma Kristus náhle zmocnil, nebolo tam miesta ani pre zmysly, ani pre predstavivosť. Cítila som iba, že v utrpení je prítomná láska podobná tej, ktorú vnímame v úsmeve milovanej bytosti.“

Weilová bola presvedčená, že aj v iných náboženských tradíciách sa prejavuje univerzálna Božia múdrosť a pravda. Zdieľať

Weilová napriek všetkému odmietala myšlienku na krst. Jednou z prekážok bola aj jej sympatia a porozumenie pre iné náboženské tradície ako hinduizmus či budhizmus alebo grécku a egyptskú mytológiu. Weilová bola presvedčená, že aj v iných náboženských tradíciách sa istým spôsobom prejavuje univerzálna a nekonečná Božia múdrosť a pravda.

Veľkú úctu a náklonnosť pociťovala k svätému Františkovi z Assisi či ku karmelitánskemu mystikovi sv. Jánovi od Kríža, ktorých myšlienky často citovala a opätovne sa k nim vracala. 

Svoj stav, keď formálne nepatrila do Cirkvi, vnímala ako mimoriadne povolanie od Boha. Bol to pre ňu spôsob, akým mala svedčiť o univerzalite Cirkvi. V jednom zo svojich listov otcovi Perrinovi píše: „Pochopiteľne, sama som veľmi dobre vedela, že moja koncepcia života je kresťanská. Práve preto mi nikdy neprišlo na um, že by som sa mala nejakým spôsobom do kresťanstva začleňovať. Mala som pocit, že v ňom žijem od narodenia. Dnes sa dá s konečnou platnosťou povedať, že Boh ma nechce v Cirkvi. Prinajmenej to nechce až doteraz. Zdá sa mi, že jeho vôľou je, aby som aj v budúcnosti ostala mimo, možno s výnimkou okamihu smrti.“

V čase písania týchto riadkov nemohla vedieť, že na smrteľnej posteli skutočne prijme krst a že okamih jej smrti je bližšie, než by sa mohla nazdávať.

V roku 1942 musela Weilová opustiť Francúzsko a spolu s rodinou odcestovala do Spojených štátov. Jej túžbou bolo vrátiť sa na francúzsky front ako zdravotná sestra a spolu s ďalšími odhodlanými ženami priniesť vojakom nádej a povzbudenie priamo na bojové pole.

Charlesovi de Gaullovi predstavila svoj plán, aby zdravotné sestry oblečené v bielom zoskakovali z lietadiel padákmi priamo na front, a to bez akejkoľvek výzbroje, len s ochotou obetovať vlastný život. Ten ho spolu s jeho tvorkyňou označil za šialený.

Túžba Simone Weilovej obetovať život na fronte sa napokon neuskutočnila. Jej zdravotný stav sa začal rapídne zhoršovať, a to aj vďaka prísne asketickému životnému štýlu, ktorý si sama zvolila. Obmedzila svoj prídel jedla len na porciu, akú podľa nej dostávali vojaci na fronte. Okrem toho jej diagnostikovali tuberkulózu, ktorá spolu s podvýživou a prepracovaním viedla k blízkej smrti. 

Simone Weilová zomiera 24. augusta 1943 v sanatóriu v Ashforde v anglickom Kente vo veku 34 rokov. Zostáva po nej dielo, ktoré na svoje docenenie bude musieť počkať ešte niekoľko desiatok rokov.

Inšpirácia intelektuálov

Albert Camus o nej po smrti povedal, že bola „jediným veľkým duchom našich čias“, a dodal, že si nevie predstaviť obnovu Európy, ktorá by ignorovala Weilovej nároky.

Inzercia

Pápež Pavol VI. zas priznal, že Simone Weilová patrila k osobnostiam, ktoré ho v živote najviac inšpirovali. K jej obdivovateľom patril aj trapistický mních Thomas Merton či nositeľ Nobelovej ceny za literatúru T. S. Eliot. Simone de Beauvoirová povedala, že Weilovej závidí „srdce, ktoré dokáže poraziť celý svet“. 

Gustave Thibon, francúzsky filozof a blízky priateľ, jej adresoval tieto slová: „Poviem iba, že som mal dojem, že som v prítomnosti absolútne priehľadnej duše, ktorá bola pripravená na to, aby bola znova absorbovaná do pôvodného svetla.“

T. S. Eliot Simone Weilovú opísal ako „skutočnejšiu milovníčku poriadku a hierarchie ako väčšina tých, ktorí sa nazývajú konzervatívcami, a skutočnejšiu milovníčku ľudí ako väčšina tých, ktorí sa nazývajú socialistami“.

Reakcie na jej život a dielo sa nedajú vtesnať do vymedzených hraníc medzi veriacimi a neveriacimi či medzi liberálmi a konzervatívcami. Jej uvažovanie o živote a viere si získalo hlboké uznanie aj u tých, ktorých životy sa odohrávajú mimo Katolíckej cirkvi. Ona sama bola presvedčená o tom, že by z nej nemal byť nik za žiadnych okolností a nikdy vylúčený.

Vybrané citáty Simone Weilovej z diela Duchovná autobiografia:

„Priamymi predmetmi implicitnej lásky k Bohu môžu byť iba tri veci. Sú to jediné predmety tohto sveta, v ktorých je Boh skutočne, hoci skryto, prítomný: náboženská prax, krása sveta a blížny.“

„Kristus svojich dobrodincov nenazýva milujúcimi ani dobrotivými. Nazýva ich spravodlivými. Evanjelium nerobí nijaký rozdiel medzi láskou k blížnemu a spravodlivosťou.“

„Stvorenie je zo strany Boha činom stiahnutia sa. Boh prijal toto zmenšenie. Istú časť bytia od seba vyprázdnil. Stvoriteľským činom poprel sám seba: aj my sa máme na základe Kristovho príkazu poprieť. Boh poprel seba kvôli nám, aby nám dal možnosť poprieť sa kvôli nemu.“

„Náboženstvá, ktoré pochopili toto zrieknutie sa, sú pravdivé a rôznymi jazykmi vyjadrujú veľké Zjavenie. Náboženstvá, čo predstavujú božstvo, čo uplatňuje svoju moc všade, kde môže, sú falošné. Aj keď sú monoteistické, sú modloslužobnícke.“

„Boh je prítomný všade, kde sú nešťastní milovaní kvôli nim samým. Hoci by sme vzývali Boha, aj tak nebude prítomný tam, kde sú nešťastní ľudia iba zámienkou na konanie dobra.“

„Kým bude v živote spoločnosti existovať nešťastie, kým budú zákonná alebo súkromná almužna a trest nevyhnutné, dovtedy bude oddelenosť občianskych inštitúcií a náboženského života zločinom. Idea laickosti je sama osebe celkom falošná.“

„Dokonalosť vecí, bytostí, udalostí spočíva práve v tom, že existujú, a nemali by sme chcieť, aby neexistovali alebo boli iné.“

„Preto, že univerzum môžeme milovať a že je krásne, je našou vlasťou. V tomto svete je našou jedinou vlasťou. Milujme preto tunajšiu vlasť. Je skutočná, kladie láske odpor. Práve túto vlasť nám Boh dal, aby sme ju milovali. Chcel, aby bolo ťažké, avšak možné milovať ju.“

„Keďže Boh nás stvoril ako autonómnych, aby sme sa mohli vzdať autonómnosti prostredníctvom lásky, musíme si želať uchovanie autonómnosti našich blížnych. Pre dokonale poslušného človeka predstavuje ľudská schopnosť slobodnej voľby nekonečnú cennosť.“

„Boh môže byť na tomto svete prítomný iba v skrytosti. Jeho prítomnosť v Eucharistii je skutočne skrytá, pretože žiadna časť nášho myslenia nemá prístup k tejto skrytosti. Jeho prítomnosť je teda úplná.“

„Nemôžeme urobiť ani jediný krok smerom k nebu. Vertikálny smer máme zakázaný. Ak sa však dlho pozeráme na nebo, Boh zostúpi a zdvihne nás. Ľahkosť spásy je pre nás ťažšia než akékoľvek úsilie.“

„Keďže vôľa nedokáže vyprodukovať spásu, pojem laickej morálky je absurdný. Naopak, náboženstvo korešponduje s túžbou. Túžba je tým, čo zachraňuje.“

„Náboženstvo si nesmie nárokovať v spoločnosti iné miesto, než je miesto nadprirodzenej lásky v duši.“

„Kristus by nemal chýbať na miestach, kde pracujeme a študujeme. Nech ľudia robia čokoľvek a nech sú kdekoľvek, všetci by mali mať možnosť po celý deň upierať pohľad na medeného hada.“

„Jestvuje osobná a ľudská láska, ktorá je čistá a obsahuje v sebe predtuchu a odraz božskej lásky. Je to priateľstvo.“

„Boh je priateľom par excellence. Chcel, aby v nekonečnej vzdialenosti medzi ním a nami bolo niečo ako rovnosť, a tak vložil do svojich stvorení absolútno: vtlačil do nás absolútnu slobodu prijať alebo odmietnuť naše smerovanie k nemu.“

„Človek nikdy neunikne poslušnosti k Bohu. Stvorenie nemôže neposlúchať. Jediná voľba, ktorú môže človek ako inteligentné stvorenie urobiť, je, či bude alebo nebude po tejto poslušnosti túžiť.“

„Sme otrokmi nevyhnutnosti, sme však takisto synmi jej Pána.“

„Pojem nevyhnutnosti je bránou, cez ktorú môže kresťanstvo vstúpiť do svetského života a celé ním presiaknuť.“

„Keď čítam katechizmus tridentského koncilu, zdá sa mi, že s náboženstvom, ktoré je v ňom predstavené, nemám nič spoločné. Keď čítam Nový zákon, mystikov, liturgické texty, keď vidím slávenie svätej omše, cítim určitý druh istoty, že táto viera je moja. Presnejšie bola by moja, ak by medzi ňou a mnou nebola vzdialenosť spôsobená mojou nedokonalosťou. Je to bolestivá duchovná situácia.“

 

WEIL, Simone: Duchovná autobiografia. Bratislava: Kalligram, 2006. ISBN 80-7149-807-6

Odporúčame