Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
07. júl 2020

Práca inak

Z kancelárie do dielne, do baru a na farmu

Hovorili sme so strechárom, čokolatiérkou, majiteľom baru a čerstvou farmárkou. Všetci zanechali svoje predchádzajúce zamestnania „od deviatej do piatej“ a vydali sa úplne novou cestou.

Z kancelárie do dielne, do baru a na farmu
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Hovorili sme so strechárom, čokolatiérkou, majiteľom baru a čerstvou farmárkou. Všetci zanechali svoje predchádzajúce zamestnania „od deviatej do piatej“ a vydali sa úplne novou cestou.

Pri večernom odchode z kancelárie sa nám možno pripomenie sen o vinárstve, ktoré sme nikdy nezdedili. Keď sedíme ôsmu hodinu za počítačom, napadne nám, že by sme radšej rúbali drevo alebo čapovali pivo. Večer s kamarátmi občas nadhodíme, kedy si už konečne otvoríme tú kaviareň. Niekde možno máme schované výpočty, ako z pečenia tort urobiť živobytie, nielen hobby. Všetky tieto možnosti nám pripadajú ako romantické predstavy, ktoré sú ďaleko od reality.

Sú však aj takí, čo sa na takúto zmenu podujali. Zanechali to, čo vyštudovali, alebo oblasti, ktorým sa dlhé roky venovali, a vydali sa nevyšliapanou cestou. Hovorili sme s bývalým programátorom, ktorý dnes stavia strechy, a s IT analytičkou, z ktorej je dnes majiteľka malej výrobne čokolády. Svoj príbeh s nami zdieľali dvaja kamaráti, čo si splnili vysokoškolský sen o vlastnom bare, aj psychologička, ktorá už dva týždne býva v maringotke a zakladá permakultúrnu farmu.

Ich príbehy spája nielen únava z predchádzajúceho spôsobu fungovania, ale aj túžba po zmysle a výsledku. A aj keď všetci hovoria o drine, novom type únavy a veľkej zodpovednosti, hovoria aj o slobode, radosti a zmysluplnosti.

Je to iný typ únavy

Martin má 30 rokov a s manželkou žijú v Košiciach. Viac ako päť rokov pracoval ako programátor a neskôr ako projektový manažér v oblasti IT. Už počas štúdia hospodárskej informatiky rozmýšľal, či si dobre vybral. No až pracovná realita ukázala, že nie.

Nevyhovovalo mu, že práca v tomto sektore je nehmotná, a sedenie za počítačom mu pripadalo otravné. Často sa v práci nudil. Nevidel význam v zlepšovaní čísel, zvyšovaní obratu a netešil sa ani, keď dodali softvér, ktorý akoby nemal pre nikoho, ani pre Martina, pridanú hodnotu. Z práce prichádzal večer domov rozbitý a často si potreboval na chvíľu pospať, aby sa zresetoval a zabudol na stres.

„Mal som pocit, že iba zabíjam čas a moja práca nemá zmysel, iba ak pre firmu, ktorá sa teší z vyššieho zisku. A pritom som mal motivovať iných k dobrým výsledkom a viesť tím. To bolo nakoniec také ťažké, že som sa rozhodol zo sveta biznisu odísť úplne.“

Foto: Flickr/Rhino Neal

Po istom zvažovaní sa rozhodol pre remeslo a začal sa učiť za strechára. Už je to niekoľko mesiacov, čo spolu s kolegami od siedmej ráno reže hranoly a krokvy, vyťahuje ich na strechu, rozoberá starý krov, vyrezáva novú konštrukciu, ohýba plech či ukladá škridly. Ak je dobré počasie, sú tam hore bežne aj 10 hodín denne.

Stáť toľko hodín na streche, kde je 35 stupňov, a neustále sa hýbať je fyzicky náročné. Aj teraz chodí Martin domov z práce unavený, no je to iný typ únavy: má výbornú náladu a chuť ešte doma robiť ďalšie veci.

Odkedy pracuje vonku, je oveľa menej chorý. Jeho novou výzvou je teraz zosúladiť dlhú prácu a voľný čas, ktorý by chcel venovať rodine a tiež čítaniu. „Najviac sa mi život zmenil v tom, že mám radosť z toho, čo vytvorím. A tiež z toho, že sa učím nové veci.“ Aj preto by poradil všetkým, čo uvažujú o podobnom kroku, že sa zmeny nemusia báť. „Každá práca je náročná a ani jedna nie je bez námahy. No ak niekde nájdete pokoj, tak tam zotrvajte.“

No poobedia trávim s čokoládou

Prechod od IT k strechárskemu remeslu je dlhá cesta. Martinovi zmizol z pracovného života počítač úplne. Aj Janka vyštudovala informačné technológie a počas dvanástich rokov v odbore prešla z pozície testera cez programovanie až po analýzy pre energetický sektor. Je Bratislavčanka a mama dvoch detí. Aj ona sa rozhodla pre remeslo. Dnes je majiteľkou malej manufaktúry na výrobu čokolády, ktorá nesie meno Jankina. Keďže podniká sama, počítača sa nezbavila.

Doobedia zväčša presedí za monitorom kvôli administratíve a komunikácii so zákazníkmi. Má aj špeciálnu tlačiareň, ktorá používa jedlé farby, a na počítači pripravuje a potom tlačí fotografie a grafiky, čo sa dajú zjesť. No poobedia trávi s čokoládou.

Temperuje tmavú, bielu či „ruby“ čokoládu na tú správnu teplotu, vyrába plnky do praliniek, mieša jedlé farby, vylieva čokoládové krúžky, zdobí ich ovocím či orieškami a potom dlhé hodiny skladá krabičky. Vkladá do nich čokoládu, nalepuje nálepky či viaže stužky.

O čokoláde ani vlastnej firme predtým nesnívala. Čas a priestor nájsť samu seba jej dala rodičovská dovolenka. V IT sektore neustále rozmýšľala nad riešením problémov. Keď jeden vyriešila, päť nových vzniklo. Nevedela si predstaviť, že by po skončení rodičovskej mala zvládať popri dvoch deťoch prácu, ktorá je taká náročná na čas a prináša toľko stresu. Po mnohých rokoch v IT ju táto práca už nenapĺňala a ani veľmi nebavila.

Foto: Flickr/Xoxocp

„Vždy som mala rada kreativitu a sladké. Keď som počas materskej vyskúšala prácu okolo čokolády, cítila som, že tam patrím. Najväčší rozdiel oproti môjmu predošlému pracovnému životu je v tom, že moja práca mi dáva zmysel a radosť, ktorú som pri odovzdávaní softvéru nikdy nepocítila. Je úžasné vidieť šťastné tváre ľudí, ktorí prvýkrát vidia moje výtvory. Môj život sa však zmenil skôr, ako som začala podnikať. Keď sa narodila Anička a neskôr Miško, uvedomila som si, že moje hodnoty sa menia, a začala som dospievať.”

Aj preto sa snaží zorganizovať si svoju prácu a veci tak, aby mala viac času na deti a domácnosť. Nielen v čase korony a domáceho vyučovania.

Ani táto práca pritom nie je dokonalá a prináša náročné výzvy. Od fyzickej únavy a bolestivých zápästí až po dokončovanie krabičiek či faktúr, keď už deti spia. Janka vraví, že jej hlavnou výzvou je neskĺznuť do kolotoča. Chce prinášať novinky a sledovať nové technológie; nerada by však kvôli rastu stratila osobný kontakt so zákazníkom.

Svoju čokoládovú manufaktúru vedie už tretí rok, baví ju aj živí. Dnes vie, že hovoriť o zmene nestačí. Treba ju žiť, aj keď s chybami. Všetkým, ktorí zvažujú podobné podnikanie v gastre však radí, aby si radšej nečítali, čo všetko od nich bude legislatíva vyžadovať. Lebo by ich to len odradilo a demotivovalo. Podľa Janky je lepšie robiť všetko krok po kroku, „iba tak sa to dá zvládnuť bez ujmy“.

Vtedy mi napadne „aha, toto je naše“

Ani Tomáš netušil, čo všetko na nich v gastro odvetví čaká, a keby to vedel, možno by sa preň ani nikdy nerozhodol. Má 32, je z Bratislavy a na vysokej škole, tak ako mnohí, sníval spolu s kamarátom Antonom o vlastnom podniku, kam budú chodiť ich priatelia. Svoj sen o bare si splnili pred rokom, no bola k nemu dlhá cesta.

Inzercia

Po škole pracovali s Antonom v tom istom korporáte sedem rokov. Bola tam dobrá partia, nároky neboli príliš vysoké a mali dobrý stabilný príjem. O bare sa bavili pravidelne, boli to však len rozhovory pri víne. A pri nich dlho aj zostalo. No raz si obaja povedali, že rokov v korporáte bolo dosť a potrebujú novú výzvu. Nevedeli si predstaviť, že celý život strávia vo firme, ku ktorej nemajú žiaden osobný vzťah. Rozhodnutie padlo na jednom obede za dvadsať minút.

Dnes sú Tomášove dni na míle vzdialené tomu, ako vyzeral jeho život, keď sedel „za compom“. Jeden deň vstáva skoro ráno a rieši operatívu: komunikuje s dodávateľmi, objednáva tovar, stará sa o samotný priestor baru pri bratislavskom kostole Blumentál a Anton sa venuje technickým záležitostiam. Okrem toho však niekoľko dní do týždňa obsluhuje hostí: robí kávu, čapuje pivo a behá okolo stolov. Vtedy síce vstáva neskôr, no vie, že v bare bude musieť zostať dlho do noci. Každý deň v týždni je iný, slovo stereotyp tu neexistuje. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa Tomášovi táto práca páči.

U Tomáša vystupuje do popredia slovo zodpovednosť. Niežeby predtým v práci žiadnu nemal, no mať na starosti celú značku a firmu je predsa len iná liga. Vložili do podnikania nemalé financie. Cíti tak zodpovednosť voči Antonovi, ale aj voči priateľke, obom rodinám aj kamarátom a všetkým ostatným, ktorí ich v novom spôsobe fungovania podporujú, a, samozrejme, aj voči hosťom.

Foto: Flickr/Hernán Piñera

Podobne ako čokolatiérka Janka, ani Tomáš s Antonom netušili, koľko námahy a voľného času ich tento splnený sen bude stáť. Tomáš vraví, že keby dopredu vedeli, čo všetko budú musieť vybaviť a zvládnuť, kým otvoria, nevie, či by sa do tohto všetkého vôbec pustili.

Sám pochádza z rodiny, v ktorej otec začal podnikať za veľmi ťažkých podmienok, a videl, koľko práce a zodpovednosti mali rodičia a súrodenci, aby postavili rodinný biznis na nohy. Jeho vzorom boli mama a otec, ktorí aj napriek nepriazni osudu vybudovali doslova z ničoho podnik, na ktorý môžu byť teraz hrdí.

Byť majiteľom baru nie je jednoduchšie ani nestojí menej práce ako jeho predchádzajúci život od deviatej do piatej. Napriek tomu by Tomáš ani Anton nemenili. „Keď sme s Antonom vo Vybavenô spolu na pivku a vidíme, že podnik je plný ľudí, ktorým sa tam páči, je to na nezaplatenie. Vtedy mi napadne ‘aha, toto je naše‘ a uvedomím si, že všetka tá nekonečná práca počas šiestich mesiacov od nášho rýchleho rozhodnutia pri obede – keď sme nemali ani miesto, ani názov, ani financie – až po tento moment, to všetko stálo za to!“

Čakajú ich ešte mnohé výzvy a zatiaľ sa len sami učia. Tomáš sedí za stolom vlastného podniku, rieši na počítači operatívu a chystá sa na osemhodinovú čašnícku šichtu. Je unavený, no čoskoro oslávi už rok od otvorenia vlastného podniku, ktorý je stelesnením jeho sna. Tomáš s Antonom sú príkladom toho, že keď je niekto ochotný riskovať, skúšať nové výzvy a meniť veci, môže to urobiť aj bez toho, aby mal na začiatku veľký kapitál. No dnes už vedia, že keď človek začína naozaj „od podlahy“, teda bez veľkých skúseností a financií, musí to vynahradiť drinou.

To, čo vedeli naši prarodičia, sa musím znova naučiť

Úspechu predchádza dlhé obdobie hľadania a neistoty. V tomto životnom momente sa nachádza Janka z Čachtíc. Má 34 a pred dvoma týždňami sa s partnerom usadili v Krupinskom okrese. Vysnívaný pozemok hľadali dlho. Chcú vytvoriť malú rodinnú farmu založenú na permakultúrnych princípoch a produkovať kvalitnú zeleninu.

Janka s partnerom aktuálne býva v maringotke. Sprcha je „vedrová“ a kúria iba v prípade, že treba usušiť oblečenie. V permakultúre je dôležité najprv pozorovať, ako prostredie funguje, a porozumieť, prečo je na tomto mieste jazierko a tu zase baza. Preto zatiaľ len upratujú a zisťujú, čo na pozemku rastie. Až potom budú zasahovať a pretvárať. „Je to celoživotný projekt a takto to aj beriem.“

Aký príbeh viedol Janku do maringotky? Po štúdiu psychológie pracovala vo viacerých neziskových organizáciách, ktoré pracovali s deťmi a mladými ľuďmi. Bola súčasťou mnohých príbehov. „Nebolo to vždy jednoduché, no pocit, že moja pomoc a podpora im pomohla, bol výborný.“

Druhou stránkou práce bola administratíva a nekonečné, vyčerpávajúce zháňanie finančných zdrojov.

„Keď som potom počúvala hanlivé vyjadrenia o ,slniečkaroch‘ a videla materiálne aj personálne plytvanie v štátnych zariadeniach, začala som byť unavená z takej všeobecnej neférovosti. V práci som šetrila každú korunu, aby som mohla kúpiť aspoň kávu ľuďom, čo ťahali non-stop službu. Vnímala som to tak, že v rámci pomáhajúcich služieb niečo systémové nefunguje.“

Začala byť z toho neustále unavená a priznáva, že miestami strácala hranice. Stále sa niekam ponáhľala a v diári mala naplánovanú každú sekundu. Z domu odchádzala a prichádzala za tmy. Nemala čas na rodinu, na priateľov ani na vlastný rozvoj. „Zlomilo ma to. Vtedy som si povedala, že stačí. Zároveň som už roky vnímala aj tému životného prostredia: ako veľmi ľudia nerešpektujú prírodu; ako je všetko podriadené nám, len aby sme sa mali komfortne. Trvalo to ešte zopár mesiacov, ale už som vedela, že odchádzam z mesta. Bolo to zrazu jasné, uvedomila som si, že som absolútne slobodná a je len na mne, čo so sebou urobím.“

Foto: Flickr/Irene Mei

S priateľom potom pracovali v Nórsku na horskej chate a čím viac sa rozprávali, tým viac si uvedomovali, že by sa radi priblížili ku konceptu sebestačnosti. Rozhodli sa založiť si na Slovensku rodinnú farmu. Snažia sa byť čo najviac šetrní k svojmu prostrediu, ich prioritou je zanechať po sebe čo najmenšie stopy.

Janka dobre vie, že najväčšou výzvou sú financie. Na zaplatenie wi-fi nebudú stačiť len dopestované bio zemiaky. Budú potrebovať vytvoriť zisk. Momentálne žijú z úspor. „Ak človek chce, vie ísť naozaj na úplný základ toho, čo na prežitie potrebuje. Mojím cieľom je potrebovať peniaze čo najmenej. To sa tiež musím naučiť.“

Keď sa im podarí zaplatiť nevyhnutné náklady, budú spokojní. A keď všetko pôjde dobre, okrem zeleniny by radi chovali a predávali aj hydinu. Partner je Francúz a kuchár, chceli by ponúknuť kvalitné veci s francúzsko-slovenským prienikom, napríklad zavárané ratatouille. Okrem farmárskych produktov by radi ponúkli aj ubytovanie v prírodnom štýle s dobrou kuchyňou. Vedia, že aby sa uživili, budú musieť byť flexibilní: len zo zeleniny asi nevyžijú. Rátajú s tým, že na začiatku budú zákazníkmi najmä príbuzní a priatelia.

Aj keď sú obaja zvyknutí tvrdo pracovať, Janka sama vidí, že jej chýbajú praktické zručnosti. „Naši prarodičia vedeli ako, čo a kedy sadiť, ako sa starať o zvieratá. Ja sa to musím naučiť.“ Azda najväčšou zmenou je sloboda robiť si veci „po svojom“. Silno prežíva, že zrazu nemusí byť súčasťou hierarchie.

Mladší členovia rodiny a kamaráti ich podporujú, tí starší sú opatrnejší a praktickejší. No Janka si pokojne ide svojou cestou. „Romantické to určite nie je, možno iba pri západe slnka,“ povie s úsmevom.

Odporúčame