Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
01. júl 2020

Svet kultúry

Deti dokážu vytvoriť most medzi súčasným umením a dospelým divákom

Daniela Čarná, spoluautorka knihy pre deti s názvom Nakresli si ovečku, v rozhovore približuje projekt detského mediátora aj to, ako sa verejnosť díva na súčasné umenie. 

Deti dokážu vytvoriť most medzi súčasným umením a dospelým divákom

Galerijná pedagogička a kurátorka súčasného výtvarného umenia Daniela Čarná založila počas pôsobenia v Galérii mesta Bratislavy Oddelenie galerijnej pedagogiky. V Kunsthalle Bratislava sa dnes venuje sprostredkovaniu vizuálneho umenia rôznym cieľovým skupinám. Je autorkou desiatok tematických a monografických výstav. 

V rozhovore pre denník Postoj hovorí o pohľade diváka na súčasné umenie, o úlohe dieťaťa v procese jeho interpretácie, o výtvarnej výchove na školách či postavení Kunsthalle na slovenskej umeleckej scéne. 

Stretávame sa na pôde Kunsthalle. Čo je poslaním tejto inštitúcie a čím sa odlišuje napríklad od národnej galérie?

To, čo ju robí odlišnou, je, že nemá zbierkotvornú činnosť. Sústreďuje sa na súčasnú vizuálnu scénu, tak domácu, ako aj medzinárodnú a venuje sa výstavnej, publikačnej a vzdelávacej činnosti. Naším hlavným poslaním je teda mapovať súčasné umenie.

Keď sa povie súčasné umenie, mnoho ľudí len mávne rukou s poznámkou, že dnes sa už nevytvárajú hodnotné diela tak, ako to bolo v minulosti.

Uvedomujeme si, že súčasná tvorba je ťažšie zrozumiteľná. Viacerí ľudia majú od nej odstup, prípadne nezvyknú navštevovať galérie s týmto zameraním. Popri výstavnej činnosti je teda naším poslaním aj vzdelávanie. Na našich výstavách môžu návštevníci stretnúť aj ľudí prvého kontaktu, takzvaných mediátorov. Sú to napríklad študenti umenia, ktorí dohliadajú na výstavy a zároveň sa o nich rozprávajú s návštevníkmi. Tento model už funguje v zahraničných galériách a začína fungovať aj u nás. Návštevník teda nie je odkázaný len na popisy diel či katalógy.

Kunsthalle si od nového roka vydobyla samostatnosť. Prečo bolo také dôležité dosiahnuť tento status?

Ja by som tú otázku ešte rozšírila. Prečo by vôbec inštitúcia ako Kunsthalle mala existovať? Je to najmä preto, že tento typ inštitúcie je bežne vo svete súčasťou každého väčšieho mesta. Na Slovensku máme tri kunsthalle a každá má za sebou iný príbeh. Za Novou synagógou v Žiline stojí občianske združenie a Kunsthalle v Košiciach vznikla v čase, keď mesto získalo titul Európske hlavné mesto kultúry. 

Našou snahou je prepojiť umenie s každodenným životom. Zdieľať

Aká bola cesta vzniku v prípade tej vašej, bratislavskej?

Naša inštitúcia vznikla v roku 2014 kompromisom, najprv pod Národným osvetovým centrom a potom pod SNG. Snahy o jej vznik tu boli už od 90. rokov. Od januára tohto roka sme už samostatnou inštitúciou pod ministerstvom kultúry. Máme svoje vlastné poslanie, a to práve v mapovaní súčasnej vizuálnej scény a v jej sprístupňovaní verejnosti.  Niekedy sa totiž môže zdať, že súčasné umenie je určené pre užší okruh návštevníkov či odbornú verejnosť. Našou snahou je prepojiť ho s každodenným životom. 

Ako vyzerá dialóg s divákom, ktorý príde na výstavu s názorom, že vystavené veci sú braky, a nie umenie?

Kladieme si otázku, čo je príčinou a koreňom toho, že súčasné umenie považujeme za nezrozumiteľné. Určite za to môže aj obdobie minulého režimu a fungovanie takzvanej neoficiálnej scény. To najzaujímavejšie, čo sa vo svete výtvarného umenia dialo, sa neodohrávalo v galériách. Profesionálni výtvarníci, ktorí sa nepodriadili dogme socialistického realizmu, sa tam nedostali. Návštevník teda nemal kontakt s tou progresívnou výtvarnou scénou.

Je to teda tým, že sme stratili niť spájajúcu jednotlivé obdobia a je pre nás ťažké nadviazať tam, kde sme zastali?

Často je to o nedostatočnom poznaní dejín. Keď si zoberieme históriu ready made (využitia predmetov každodenného použitia v umeleckej tvorbe), tá sa začala u Marcela Duchampa v roku 1913, keď vytvoril Koleso od bicykla. Hovoríme tu o období pred viac ako sto rokmi. Neznamená to, že sa nám tento typ tvorby musí páčiť, môžeme s ním polemizovať, ale ak chceme umenie pochopiť, mali by sme ho poznať. To je iba jeden príklad, ktorý zvykne dodnes provokovať.

Krása, samozrejme, k umeniu patrí, nie je to však jediné kritérium. Dôležité je pochopiť aj celkový kontext. Keď sa pozrieme na holandské zátišie zo 17. storočia, tak vidíme kyticu známych kvetov a to nás uspokojí. Chápeme umelecké dielo ako hádanku na rozlúštenie. A zároveň pritom zabúdame, že rovnako je aj odrazom svojej doby. Maliar zobrazujúci kyticu tulipánov žil v čase ekonomickej krízy v Holandsku, ktorú do istej miery spôsobili práve tulipány. Poznanie kontextu je preto pre interpretáciu diela kľúčové.

Krása v umení nie je to jediné kritérium. Dôležité je pochopiť aj celkový kontext. Zdieľať

Ako je to v prípade umenia vznikajúceho dnes?

Pri súčasnom umení sa navyše žiada istá miera otvorenosti. Keď prídem do galérie, nemusím sa vždy cítiť komfortne. To umenie s tým dokonca aj počíta. Keď idem do Louvru, tak tam hľadám nevšedný zážitok krásy, ktorý ma vytrhne z môjho každodenného života. Súčasné umenie od nás očakáva viac. Chce, aby sme sa stali jeho spoluautormi. Mnohí umelci rátajú s tým, že divák bude pri vnímaní ich výtvarného diela sám aktívny.

Návštevníci v snahe dielo pochopiť často siahajú po katalógoch a popisoch. Zabudli sme na schopnosť nechať na seba dielo len tak pôsobiť?

Jedna česká teoretička umenia hovorí, že by sme sa mali znova naučiť umeniu „diviť“. Nechcieť všetkému do bodky rozumieť. Umenie má totiž tú vlastnosť, že dokáže zachytiť aj to, čo sa do slov a definícií nezmestí. Je v poriadku, ak niekto chce vedieť, ako a kedy dielo vzniklo, ako umelec pri tvorbe rozmýšľal a prečo použil prostriedky, aké použil. Môžeme s umelcom do veľkej miery aj polemizovať. Cieľom diela však stále zostáva poskytnúť nám zážitok, či už estetický, alebo intelektuálny, a ten môžeme mať aj bez tohto poznania.

Dnes sme zahltení rôznymi obrazmi, ktoré so sebou prináša digitálna doba. Aké je v nej miesto pre umenie?

Dnešná doba je naozaj preplnená vizuálnymi podnetmi. Za jeden deň vidíme viac obrazov ako stredoveký človek za celý život. O to dôležitejšie je vedieť sa v nich zorientovať. Tak ako sa v škole učíme písať, čítať a počítať, rovnako by sme sa mali učiť vnímať aj obrazy. Svety technológií a umenia nemusia byť nutne v konkurencii, môžu aj spolupracovať.

Galérie sú postavené na tom, že vystavujú výtvarné diela. Je niečo iné pozrieť si výstavu nafotenú na sociálnych sieťach a mať konkrétny zážitok z priestoru, kde vnímame aj spôsob, akým je dielo nainštalované. Naším cieľom je poskytnúť návštevníkom, ktorí sa chcú dozvedieť viac, prednášky, diskusie, komentované prehliadky či tvorivé dielne, kde môžu aj sami experimentovať tak s myšlienkami, ako aj s materiálom.

Stáva sa, že si dospelí privedú so sebou do galérie dieťa ako prostredníka. Zdieľať

Ako pomôcť ľuďom, ktorí v galérii dlhšie neboli, zdá sa im, že umeniu nerozumejú, a necítia sa v tom prostredí príjemne?

Najdôležitejšie je prísť a vyskúšať si to na vlastnej koži. Neexistujú univerzálne návody. Môžem prísť na výstavu a len pozorovať, počúvať a tvoriť si svoj názor. Neznamená to, že ma v galérii bude niekto odsudzovať či odo mňa niečo očakávať.

Stáva sa, že si dospelí privedú so sebou dieťa ako prostredníka. Máme skúsenosť, že práve deti dokážu vytvoriť most medzi súčasným umením a dospelým divákom. Na diela totiž reagujú veľmi spontánne, úprimne, ale aj kriticky. Svoje o tom vedeli už Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom, ktorí v roku 1932 napísali: „Neber na výstavu deti, mohli by sa ti vysmiať, že na obraze nič nerozoznávaš.“

Orientujete sa teda pri tvorbe koncepcie aj na rodiny s menšími deťmi?

Rodiny sú jednou z našich cieľových skupín. Organizujeme napríklad rodinné soboty, kam sa rodičia s deťmi vopred prihlasujú. Vznikla už aj komunita rodín, ktoré k nám chodievajú pravidelne. Tým máme ako inštitúcia tú výhodu, že poznáme svojho diváka po mene. Máme už aj svoje „galerijné deti,“ ktoré v Kunsthalle vyrastali. 

Inzercia

Najobľúbenejšou letnou rodinnou atrakciou zostáva naďalej návšteva hradov a zámkov spojená s pobytom na čerstvom vzduchu. Dokáže tomu inštitúcia v meste konkurovať?

Od hradov a zámkov to ku galériám nie je ďaleko. Našu základnú myšlienku sme postavili na tvorivosti. Kreativita nie je niečo, na čo by mali patent len umelci. Tvorivosť spája svet umenia a každodenného života. V našom prípade sme sa rozhodli zamerať na kresbu ako univerzálny jazyk. Aj keď si o sebe myslíme, že kresliť nevieme, kresbu v bežnom živote používame. Napríklad keď niekomu vysvetľujeme cestu alebo keď si krátime čas počas telefonovania či pracovnej porady. Počas leta plánujeme premeniť časť našich vonkajších priestorov na herňu, ktorej hlavnou témou bude spomínaná kresba.

Ste spoluautorkou knihy Nakresli si ovečku. Ako vznikol nápad vydať knihu a komu je určená?

S kolegyňou Luciou Kotvanovou sme si uvedomovali, že v snahe pracovať s deťmi na interpretácii umenia sa stále dotýkame uzavretej komunity za bránami galérie. Preto sme si už dlhšie kládli otázku, ako viac vyjsť smerom von. Práve kniha sa nám zdala ideálnym prostriedkom. Predstavujeme v nej 35 rôznych autorov naprieč dejinami umenia. Chceli sme poukázať na to, že kreslenie nemusí byť iba kopírovaním predlohy, ale že kresba má oveľa širšie možnosti vyjadrenia. Dokonca nemusí byť ani ceruzou na papieri.

Čo si pod tým má človek predstaviť?

Umenie často pracuje s realitou nášho života, ukazuje ju z nových uhlov pohľadu, robí nás citlivejšími a vnímavejšími. Napríklad známe dielo Romana Ondáka Meranie sveta (nachádza sa v zbierke MoMA v New Yorku) vychádza zo skúsenosti každého z nás. Keď sme boli malí, merali sme svoju výšku pomocou značky na stene či na zárubni dverí. Návštevník na začiatku výstavy vchádza do prázdnej miestnosti, kde ho odmerajú, k značke výšky napíšu jeho meno a dátum návštevy. Takto sa priestor symbolicky napĺňa životnými príbehmi rôznych ľudí. 

Kreslenie nemusí byť iba kopírovaním predlohy, ale má oveľa širšie možnosti vyjadrenia. Zdieľať

Aké sú zatiaľ reakcie na vašu knihu?

Kniha je stále pomerne mladá, hoci vyšla už na jeseň. Situácia s koronavírusom trochu ovplyvnila jej distribúciu. Snažili sme sa podľa možností šíriť ukážky z nej aj na internete a prostredníctvom sociálnych sietí. Deti si do nej kreslia či inak vstupujú. Nemá byť totiž odložená pietne na poličke, ale sú v nej rôzne tvorivé úlohy vyžadujúce ich aktivitu. Jej názov je inšpirovaný Exupéryho Malým princom. Ten bol spokojný s obrázkom ovečky až vtedy, keď bola neviditeľná v nakreslenej krabičke. Mohol si ju tak predstaviť podľa vlastnej fantázie. 

Deti sa s výtvarnou výchovou stretávajú aj na pôde školy. Aký je váš pohľad na výtvarné vzdelávanie v našom školstve?

Opakovane sme svedkami toho, že tvorivé predmety často ťahajú za kratší koniec. Verím, že si časom budeme viac uvedomovať ich dôležitosť, a to práve vďaka ich tvorivej slobode. V poslednom čase sa toho aj v školstve veľa urobilo. Vznikli napríklad učebnice výtvarnej výchovy pre základné školy.

My sa snažíme spolupracovať aj s metodicko-pedagogickým centrom, kde pravidelne robievame školenia pre pedagógov po celom Slovensku. Tieto tvorivé predmety sú totiž často viazané práve na osobnosť pedagóga.

Narážate na to, že je to práve pedagóg, ktorý rozhoduje o tom, aký prístup k danému predmetu zvolí?

V nižších stupňoch sa stretávame s tým, že tá výtvarná výchova vyzerá viac ako krúžok šikovných rúk, kde sú deti vedené k tomu, aby robili všetko rovnako. Je dôležité vedieť v dieťati správnym spôsobom podporiť autenticitu, ktorá sa v ranom detstve nemusí prejaviť vždy iba peknou kresbou. Dieťa by malo mať možnosť vyskúšať si celú škálu prístupov a možností tvorby. Ako dobrí pedagógovia by sme to mali vedieť podchytiť a usmerniť. Tvorivosť a kreativita sú totiž oblasti, kde nás ani do budúcna stroje nebudú vedieť nahradiť.

Ak samotný pedagóg nemá k súčasnému umeniu vzťah, tak o ňom nehovorí ani svojim študentom. Je to podobné ako pri vyučovaní histórie. K súčasným dejinám sa v osnovách dostávame až na konci a nezostáva nám na ne čas. Je to na škodu veci, pretože žijeme v súčasnosti a mali by sme s ňou byť oboznámení. Našou snahou preto je každé historické obdobie nejako prepojiť so súčasnosťou a aktuálnym dianím.

Tvorivosť a kreativita sú oblasti, kde nás ani do budúcna stroje nebudú vedieť nahradiť. Zdieľať

V Kunsthalle ste rozbehli projekt detský mediátor. Ako vznikol nápad posunúť dieťa z polohy diváka do roly sprostredkovateľa umenia?

Pre nás je veľmi dôležitý práve detský pohľad. Často dokáže nám dospelým otvoriť oči a ukázať dielo z nejakého nového uhla pohľadu. Preto sme si povedali, že skúsime pracovať s deťmi ešte  intenzívnejšie. Detský mediátor je voľnočasová aktivita v podobe krúžku, kam sa deti vopred prihlásia a následne chodievajú pravidelne k nám do Kunsthalle. Okrem toho, že si spoločne pozeráme výstavy a rozprávame sa o nich, tak deťom približujeme aj zákulisie galérie a rôzne profesie. Jedným z výstupov projektu je aj to, že deti z času na čas sprevádzajú dospelých na výstavách ich vlastnou optikou.

Deťom sa teda súčasné umenie páči?

Nedá sa povedať, že by boli zo všetkého nadšené. Pri jednom diele dokonca jeden z našich detských mediátorov zareagoval tak, ako by možno zareagovali aj iní návštevníci, a to slovami: „To je ale blbosť.“ O pár týždňov neskôr však mal skúsenosť, ktorá s dielom nepriamo súvisela, a tak zrazu ožilo v jeho vlastnom životnom príbehu a nadobudlo preňho osobný zmysel. Rovesníci týchto detí tiež pozitívne reflektujú to, že niekto v ich veku v galérii takýmto spôsobom vysvetľuje umenie. A dospelí tento spôsob interpretácie taktiež vítajú.

Ako sa týchto vašich aktivít dotkla situácia okolo koronavírusu?

Ako všetky galérie a múzeá aj my sme hľadali spôsoby, ako nestratiť kontakt s návštevníkmi. Iné je osloviť detského diváka priamo na výstave a iné cez sociálne siete prostredníctvom rodiča. Zároveň sme si uvedomili, že virtuálny priestor bol veľmi presýtený rôznymi tvorivými ponukami, ktoré nevychádzali len zo škôl a galérií.Vnímali sme, že je to pre deti čas, ako si od množstva aktivít, ktorými sú denne zahlcované, oddýchnuť.

V bežnom živote nachádzame umenie už len tým, že sa prejdeme po ulici. Zdieľať

Snažili sme sa deti viesť k tomu, aby aj bežný život skúsili vnímať "očami umelca". Už len tým, že sa prejdú po ulici a nájdu nejaký zaujímavý predmet, ktorý do daného kontextu nepatrí alebo ho mení, môžu domyslieť jeho príbeh. Poslaním Kunsthalle ako vzdelávacej inštitúcie je aj ukazovať na iné podoby tvorivosti, ktorá nemusí byť obmedzená len na osobu a ateliér umelca.

V karanténe sa veľa hovorilo o tom, že ľudia opäť objavia hodnotu umenia. Máte pocit, že sa po situácii s pandémiou koronavírusu pohľad verejnosti na umenie zmení?

Teraz asi ešte nie je úplne správny čas to hodnotiť. Stretávame sa tiež v praxi často s otázkou, aké má vôbec umenie pre náš život zmysel. Možno stačí predstaviť si, že by z našich životov zmizlo to, čo s umením nejakým spôsobom súvisí. Od architektúry cez knihy, obrazy, hudbu a filmy. Umenie nie je iba nejakou pridanou hodnotou, ale skôr základnou potrebou a nevyhnutnosťou, bez ktorej by svet jednotlivca aj spoločnosti zostal ochudobnený.

 

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame