Európsky súd pre ľudské práva je nakazený účelovým populizmom. Jeho rozhodnutie v kauze Oliari (homosexuáli v Taliansku) by malo znepokojiť európsku verejnosť, osobitne krajiny ako Slovensko, Rumunsko, Chorvátsko či Maďarsko.

eslp1.jpg

Pojednávacia miestnosť ESĽP v Štrasburgu

Najvyšší súd Spojených štátov v roku 1973 rozhodol, že nenarodené dieťa nie je úplným človekom a z hlbín tzv. „odvodených práv“ vyvodil právo na „potrat“, čím v Spojených štátoch uzákonil umelý potrat. Dnes po 42 rokoch môžeme zreteľne pozorovať jedovaté plody tohto rozhodnutia aj na nedávno odhalených škandalóznych praktikách Spoločnosti pre Plánované rodičovstvo. Jedným z ďalších následkov rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci Roe vs. Wade bolo, že tento súd, zdanlivo cez noc, zlegalizoval umelý potrat pre celý západný svet.

Možno badať silnú podobnosť medzi týmto rozhodnutím a nedávnym rozhodnutím Najvyššieho súdu vo veci Obergefell vs. Hodges (homosexuálne páry majú právo uzavrieť manželstvo vo všetkých štátoch USA). Aj v tomto rozsudku sa súd ponoril do temných hlbín tzv. „odvodených práv“, z ktorých následne vylovil „právo“ na „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia.

Vírus Obergefell

Nemuseli sme dlho čakať, aby sme ťarchu rozsudku v prípade Obergefell cítili aj za hranicami Spojených štátov. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), hlavný ľudsko-právny súd v Európe, pod ktorého jurisdikciu spadá 47 štátov Rady Európy, ani nie 25 dní po vynesení rozsudku vo veci Obergefell urobil to, čo by bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi absolútne nemysliteľné: vytvoril európske právo na civilné zväzky pre osoby rovnakého pohlavia. Súd tak urobil s odvolaním na rozsudok vo veci Obergefell, ktorý predložil ako dôkaz medzinárodne rozrastajúceho sa konsenzu ohľadom uznania zväzkov párov rovnakého pohlavia.

Prečítajte si o prípadoch:
Obergefell vs. Hodges (USA)
Oliari a spol. proti Taliansku (Štrasburg)

Zdieľať

Z jednomyseľného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Oliari a i. proti Taliansku možno vyvodiť viacero šokujúcich záverov. (Tri talianske mužské homosexuálne páry sa pred štátnymi úradmi domáhali uzavretia manželstva. Súdy v Trente i Miláne v uplynulých rokoch ich žiadosť odmietli, preto sa obrátili na ESĽP, kde uspeli.)

Po prvé, štrasburský súd uplatnil skutočne nebezpečný a vysoko účelový prvok populizmu, t. j. doktrínu rozrastajúceho sa konsenzu na to, aby vytvoril nové ľudské práva (čo je samo osebe logický nezmysel, keďže ľudské práva buď jestvujú, alebo nejestvujú - ľudské práva teda nemožno vytvoriť). Súd, s odvolaním na túto vysoko spornú, pofidérnu a pokryteckú doktrínu rozhodol, že právo na civilné zväzky pre osoby rovnakého pohlavia spadá pod Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), pretože v Európe možno pozorovať trend smerujúci k takémuto uznaniu.

Konsenzus?

Vývoj, na ktorý ESĽP týmto spôsobom poukázal, konkrétne zahŕňa len 24 zo 47 štátov Rady Európy alebo inak povedané 50 percent štátov + jeden štát. Tento počet však bol pre súd úplne postačujúci, aby si uzurpoval pozíciu zákonodarcu a v mene celej Európy rozhodol o hlboko intímnych a kultúrnych otázkach, hoci v tomto prípade možno len ťažko hovoriť o rozrastajúcom sa konsenze. Takéto nízke číslo skôr jednoznačne poukazuje na úplne opačný záver, a to skutočnosť, že nijaký konsenzus v tejto oblasti neexistuje. Podobne, súd úplne prehliada silnejúci protitrend, následkom ktorého viaceré krajiny ako Slovensko, Chorvátsko či Maďarsko schválili zákony na ochranu prirodzenej rodiny a tradičného manželstva alebo jednoznačne odmietli vytvorenie civilných zväzkov pre osoby rovnakého pohlavia (napr. Rumunsko).

Pokryteckosť tohto rozsudku spočíva v účelovosti, s ktorou sa ESĽP odvoláva na doktrínu rozrastajúceho sa konsenzu. Napríklad, súd bol v posledných desiatich rokoch doslova bombardovaný sťažnosťami týkajúcimi sa rodičovských práv (napr. právo na domáce vzdelávanie vlastných detí alebo právo rodičov zabrániť tomu, aby sa ich deti účastnili na ideologickej sexuálnej výchove).

Súd zamietol každú jednu sťažnosť z tejto oblasti, a to napriek tomu, že sťažnosti boli založené na takých neuveriteľných skutočnostiach ako odňatie detí rodičom z dôvodu domáceho vzdelávania (Švédsko); umiestnenie 15-ročného dievčaťa do ústavu pre duševne postihnutých z dôvodu domáceho vzdelávania vlastnými rodičmi (Nemecko) alebo 40 dní väzenia pre 14 nemeckých rodičov zo Salzkottenu z jednoduchého dôvodu: títo rodičia odmietli, aby sa ich 9 - 10-ročné deti zúčastnili na dvojdňovej povinnej sexuálnej výchove. Navyše, súd ani v jedinej sťažnosti nepripustil, aby sa uskutočnilo pojednávanie vo veci samej a vôbec nevzal do úvahy, že až 40 zo 47 štátov Rady Európy nebráni rodičom, aby svoje deti vzdelávali sami. V tejto veci ako keby konsenzus nikdy neexistoval.

eslp2.jpg

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu

Európska verejnosť by sa rovnako mala znepokojovať nad skutočnosťou, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pre súd na to, aby vytvoril právo na homosexuálne civilné zväzky, úplne postačujú výskumy verejnej mienky a to, čo pokladal za prejav vôle talianskeho súdnictva. Buďme k sebe úprimní. Úlohou siedmich sudcov v Štrasburgu nie je rozhodovať za Európu, ako má vyzerať jej právny poriadok z dôvodu, že „cítia“, že je to vôľa ľudu.

Americký Najvyšší súd prejavil aspoň toľko slušnosti, aby pripustil, že svojím rozhodnutím ide proti želaniu a vôli drvivej väčšiny Američanov žijúcich v Kalifornii (išlo o sériu rozsudkov amerických federálnych súdov známu ako „Hollingsworth v. Perry“, ktoré legalizovali homosexuálne „manželstvá“ v Kalifornii), ktorí dali jednoznačne najavo, že manželstvo je zväzok výlučne medzi mužom a ženou (išlo o tzv. California proposition 8 (2008). Štát Kalifornia v následku na tajné hlasovanie schválil dodatok kalifornskej ústavy, ktorý chápal manželstvo výlučne ako zväzok muža a ženy).

Najnebezpečnejší rozsudok

Rozsudok vo veci Oliari je najmenej odôvodnený rozsudok, aký kedy vyšiel z dielne Európskeho súdu pre ľudské práva a zároveň je aj najnebezpečnejší.

Súd v tejto veci okrem iného rozhodol, že vytvorenie právneho rámca pre uznanie zväzkov párov rovnakého pohlavia je nevyhnutné z dôvodu, že takéto uznanie dodá homosexuálnym zväzkom zdanie legitimity. Dobrý pocit párov ohľadne svojich romantických vzťahov však nepredstavuje oprávnený záujem, ktorým by sa malo súdnictvo alebo zákonodarca zaoberať. Navyše, súd paušálne vyhlásil, že vzťah párov rovnakého pohlavia je skoro presne rovnaký ako vzťah heterosexuálneho páru, pričom úplne prehliadol jeden zo základných prvkov heterosexuálneho manželstva: schopnosť založenia rodiny.

Štrasburský súd si otvorene uzurpoval pozíciu talianskeho zákonodarcu, ktorá patrí výlučne talianskemu parlamentu. Zároveň podrobil taliansky parlament kritike, keďže parlament v tejto oblasti nenasledoval to, čo ESĽP považoval za vôľu talianskeho ľudu.

Je dôležité si uvedomiť, že taliansky právny rámec vôbec nebol diskriminačný. Talianske právo nepoznalo vôbec inštitút civilných partnerstiev. Súd zavádzajúco tvrdil, že neexistuje právny argument, ktorým by Taliansko mohlo tento právny stav obhájiť. Taliansko v budúcnosti nebude musieť obhajovať svoje zákony o manželstve pred štrasburskými sudcami iba v tom prípade, ak sa rozhodne posilniť zdravú manželskú kultúru tým, že manželstvo medzi mužom a ženou bude predstavovať jediný možný spôsob právneho uznania vzťahu. Rovnako si nemôžme zatvárať oči pred skutočnosťou, že každá jedna krajina, ktorá uzákonila homosexuálne „manželstvá“, najprv vytvorila právny rámec pre uznanie homosexuálnych civilných zväzkov. Po prečítaní rozsudku Oliari je zrejmé, že ESĽP počíta s presne takýmto vývojom.

V každom prípade, jediný rozrastajúci sa konsenzus, o ktorom sa už v roku 2015 nedá pochybovať, je ten, že žijeme vo svete, ktorý je skoro výlučne ovládaný „smotánkou“ tvorenou ideologicky zaťaženými jednotlivcami v sudcovských talároch.

Pre úplnosť treba poznamenať, že rozsudok vo veci Oliari a i. ešte nenadobudol účinnosť, keďže Taliansko sa stále môže odvolať do Veľkej komory súdu. Tento rozsudok silne pripomína iný rozsudok tohto súdu, konkrétne rozsudok vo veci Lautsi proti Taliansku. V tomto konaní ESĽP v prvo-inštančnom konaní jednomyseľne rozhodol v neprospech Talianska, ktorému prikázal odstrániť všetky kríže z verejných škôl. Taliansko sa odvolalo a odvolacie konanie bolo výnimočné tým, že Taliansko podporilo ďalších desať štátov. Odvolanie bolo úspešné a Veľká komora rozsudok v pomere sudcov 15:2 zrušila. Môžeme len dúfať, že história sa zopakuje aj v tomto prípade.

Roger Kiska, Zuzana Čahojová
Roger Kiska je zástupca riaditeľa advokátskej spoločnosti ADF International, Zuzana Čahojová pracuje v ADF v Bruseli.

Foto: wikimedia.org, flickr.com