Bývanie Karanténa netrvala dosť dlho na to, aby zmenila naše rozhodovanie o bývaní

V rozhovore sme sa rozprávali o tom, či a ako zážitok karantény ovplyvní naše preferencie v otázke bývania a dochádzania, či v čom naše územné plánovanie zaostáva. Martin Šveda tiež vysvetľuje, prečo stále kupujeme len pekný obrázok na letáčiku developera a nepremýšľame o bývaní ako o komodite.

Martin Šveda je vedecký pracovník na Geografickom ústave SAV a učí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Spolu s kolegami vydal monografiu Suburbanizácia: ako sa mení zázemie Bratislavy, v ktorej ponúkajú rôzne pohľady na zásadný fenomén. Vďaka nemu sa totiž za posledných 15 rokov presťahovalo do okolia hlavného mesta obyvateľstvo veľkosti populácie Žiliny.

Vydali ste knihu o suburbanizácii Bratislavy, čomu sa venujete teraz?

Pracujeme na druhej a tretej časti. Je to komplexný fenomén, od začiatku sme mali v pláne spracovať ho širšie, na tri pokračovania.

Sám žijete v Stupave. Myslíte si, že bola karanténa ľahšie zvládnuteľná pre tých, čo žijú v okolí Bratislavy, ako pre tých, čo žijú bližšie k centru? 

To sa na základe mojej skúsenosti nedá odhadnúť, ako vždy by boli potrebné dáta. Mňa udržal pri zmysloch môj denný režim: na siedmu do práce, o štvrtej vypnúť počítač. 

Počas obmedzení sa tí, čo žijú v bytoch bez balkóna a sú bez auta, len smutne pozerali na fotografie z výletov či záhradiek, ktoré na sociálnych sieťach zdieľali ľudia z okolia Bratislavy či vidieka. Čaká nás po korone hromadné sťahovanie von z mesta?

Možno sa niektoré tendencie smerom von z mesta posilnia, no nemyslím si, že zohrajú veľkú rolu. Hlavným motivačným kritériom pre rozhodnutia, kde bývať, či zostať v meste alebo ísť do jeho zázemia, je v našich podmienkach pomer ceny a veľkosti bývania a nedostatočná ponuka dostupného bývania v meste. 

Zmenia tieto tri mesiace niektoré aspekty toho, ako sa rozhodujeme vo veci bývania?

Ak by som mal niečo predikovať, tak ochladenie migračného smeru do Kittsee, Rajky a obcí v cezhraničnom zázemí Bratislavy, ktoré za posledné roky kolonizovali Slováci. Nehovorím, že nastane masívne sťahovanie naspäť na Slovensko, nehnuteľnosť je predsa len silná kotva. Koronakríza nám však pripomenula, že je dôležité, na ktorej strane hranice sa nachádzate. Hoci sprísnený režim na hraniciach opadne, neistota tu môže byť ešte dlho prítomná, aj keď ceny bývania napríklad v Rajke sú stále výrazne priaznivejšie ako v slovenskej časti bratislavského zázemia. 

Zdá sa, že aj pred koronou tu bol trend niektorých skupín vymeniť mesto za vidiek či lazy. Posilní sa?

Korona ukázala, že home-office nemusí byť len výnimkou, ale že vie byť súčasťou nášho každodenného režimu, aj keď človek býva na chalupe. Môže to teda priniesť znižovanie potreby každodenných kontaktov s mestským prostredím. Pravdepodobne však nepôjde o žiadny masový exodus. Tých, ktorí už majú skúsenosť s druhým bývaním, môžu tieto nové možnosti posmeliť viac využívať bývanie, ktoré bolo pôvodne rekreačné. Aj preto, že je cenovo atraktívne. 

Stále však zostáva gravitačným centrom Bratislava?

Áno, táto väzba sa neprerušuje, len už nejde o denné dochádzanie. Hovoríme o ľuďoch, ktorí už väčšinu času trávia mimo mestského regiónu. Tento trend sa označuje aj ako kontraurbanizácia.

Koronakríza nám pripomenula, na ktorej strane hranice sa nachádzate.Zdieľať

V Európe ho pozorujeme od 70. či 80. rokov, no nikdy nenabral nejaký masový rozmer. Podobné tendencie pozorujeme aj u nás a dnes nie je až také zriedkavé, keď sa menej frekventované dochádzanie do Bratislavy udržuje aj zo vzdialenejších regiónov. Keď to trochu pritiahneme za vlasy, zázemie Bratislavy siaha niekde až po Banskú Štiavnicu či Žilinu. 

Zdá sa, že v poslednom období došlo v Bratislave k akejsi rehabilitácii mestského bývania, aj vďaka zaujímavým projektom v širšom centre či na novom bratislavskom „Manhattane“ v okolí novej autobusovej stanice. Platí, že by ľudia teraz nemali robiť urýchlené rozhodnutia, čo sa týka odchodu z mesta?

Je pravda, že v Bratislave sa zvyšuje kvalita a pestrosť projektov. No stále tu chýba bývanie dostupné pre strednú triedu. Projekt na Mlynských Nivách začína pri 3000 až 4000 eur za meter štvorcový. To je pre väčšinu ľudí nedosiahnuteľné. Ľudia potrebujú bývať hneď a za primeranú cenu. Kým nezačneme budovať bývanie stredného či nižšieho štandardu, na tendencii smerom von z mesta sa asi až tak veľa nezmení. Mesto sa už snaží vystupovať ako developer nájomného bývania. To však, ako to bolo aj v iných zahraničných mestách, bude trvať desiatky rokov, kým budú tieto projekty dostupné a stanú sa štandardom. Stále teda platí, že verejný nájomný sektor prakticky neexistuje. 

Posledné mesiace sme všetci zrazu objavili svoje dvory a dvorčeky a začali sa diať komunitné veci. Zostane to tak?

Myslím si, že korona len dynamizovala trend, ktorý pozorujeme už nejaké obdobie. Ľudia sa začínajú viac starať o spoločné priestory a zeleň okolo svojho bydliska, vo vnútroblokoch je čistejšie a krajšie, než to bolo v minulosti. V tomto smere som optimista, no je to beh na dlhé trate. 40 rokov socializmu urobilo z verejného priestoru miesto nikoho a tranzitnú zónu, cez ktorú rýchlo prejdem do svojej privátnej zóny. V zahraničí platí, že projekty, ktoré sú označené za dlhodobo kvalitné, nemajú vysoké štandardy len privátneho priestoru, ale aj toho verejného.   

Bude vďaka korone väčší záujem o komunitné bývanie, ktoré môže byť tou lepšou cestou pre mestské bývanie pre rodiny s deťmi?

Fenomén iniciatív na skrášľovanie okolia a rozširovanie susedských vzťahov tu bol aj predtým. Najviac oceňované projekty boli práve tie so spoločnými dvormi. No zdá sa, že pre mnohých je silnejšou víziou rodinný dom s pozemkom, kde sú sami sebe páni. Komunitné bývanie so spoločnou záhradou či predzáhradkami si vyžaduje dávku tolerancie a spolupatričnosti a na to nie je každý pripravený.

Kým nezačneme budovať dostupné bývanie stredného či nižšieho štandardu, na tendencii smerom von z mesta sa veľa nezmení.Zdieľať

Stále tu bude veľká skupina ľudí, napríklad tí, čo prichádzajú do Bratislavy a jej okolia z regiónov, ktorí sú naučení žiť v rodinnom dome. Aj domček v zázemí mesta v blízkosti parku, školy či verejnej dopravy môže poskytovať kvalitné bývanie a udržať si svoju hodnotu aj v budúcnosti, keď sa môžu dramaticky zmeniť požiadavky na bývanie. V prípade niektorých kobercov rodinných domov uprostred poľa si tým nie som až taký istý. 

Ako podľa vás táto kríza ovplyvní úrovne cien nehnuteľností v meste a mimo neho?

Toto si netrúfam odhadnúť, no nemyslím si že by Bratislava v dohľadnom čase cenovo stagnovala. Bratislava stále priťahuje. Navyše, stačí si pozrieť jednoduchú štatistiku počtu bytov na tisíc obyvateľov a porovnať ju so zahraničím. Stále máme hlboký deficit v počte bytov a ten nedobehneme ani za rok, ani za desať. Tam, kde dopyt prevyšuje ponuku, rastie aj cena. 

Čo byty a domy za mestom?

Pri cene mimo mesta zohráva úlohu viacero faktorov. Zázemie Bratislavy robí dostupnejším predovšetkým doprava. Je otázne, ako sa bude vyvíjať dopravná infraštruktúra, cena benzínu, spoplatnenie parkovania či dokonca vstupu do mesta, ako to už začína byť bežné v zahraničí. To ovplyvní aj rozvoj celého zázemia. No zatiaľ to na zásadný útlm nevyzerá. Dostavala sa rýchlostná cesta R7, ktorá sprístupní rozsiahle teritóriá smerom na Dunajskú Stredu. To sú široké lány, ktoré sa dajú zastavať. 

V knihe ste sa vyjadrili, že iné európske metropoly na rozdiel od nás pochopili, že kľúčom k riešeniu denného dochádzania z prímestských štvrtí a zázemia sú vlakové spojenia. Platí, že Bratislava v tomto zaspala?

Nie som odborník na dopravu, no od konca socializmu sa do dopravnej infraštruktúry investovalo veľmi málo. Stavali sa diaľnice, aj tie pomaly. S výnimkou modernizácie tratí, ktoré aj tak platila Európska únia, sa v koľajovej doprave veľa nespravilo. Žijeme z dedičstva socializmu. Mesto rastie a rozvíja sa, no doprava sa nevyvíja paralelne s ním. Už pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi sa vravelo, že tu máme infraštruktúrny dlh. Ten každým rokom rastie. 

Čo je riešením?

Je to tristná situácia. Koľajová doprava sa buduje dlho a zložito, vyžaduje si tiež veľké investície. Asi rovnako dlho, teda dvadsať či tridsať rokov bude trvať, len kým dobehneme ten starý dlh. Vybudoval sa síce obchvat Bratislavy, neviem však, do akej miery pomôže zlepšiť dopravnú situáciu v zázemí mesta.

Máme hlboký deficit v počte bytov a ten nedobehneme ani za rok, ani za desať.Zdieľať

Potrebujeme, aby do každého smeru išla rýchla a pohodlná koľajová doprava, ktorá by ľudí ekologicky privádzala do mesta. Vybudovať ju bude trvať desiatky rokov.

Koronakríza vo viacerých zahraničných mestách priviedla radnice k podpore cyklistiky a ešte väčšieho využívania bicyklov vo verejnom priestore, aby tak zamedzili možnosti nákazy v MHD. Je to chvíľková vec alebo možné dlhodobejšie riešenie?

Je to dobrá myšlienka a výborné načasovanie. Okolo bicyklov majú ľudia mnoho predsudkov, že sa zašpinia, spotia, že nebudú vládať alebo že je to nedôstojné ich spoločenskému postaveniu. Toto je šanca pre nich vyskúšať to a zistiť opak: že je to príjemný a rýchly spôsob dopravy, a pritom si vyvetrajú hlavu. A nehovoríme len o bicykloch. Už teraz vidieť kolobežky a elektrobicykle, s alternatívnou dopravu sa roztrhlo vrece a je to pozitívne. No infraštruktúra aj tak chýba. Nie každý bude skákať z chodníka na chodník a kľučkovať medzi ľuďmi. 

V čom môže byť koronakríza pre urbanizáciu, ale aj pre samotné bývanie prínosom? 

Jedným bude pohyb po meste. Ľudia budú odvážnejší pri alternatívnych spôsoboch presunu. Potom si myslím, že ľudia si začnú viac vážiť verejný priestor, ktorý už nebudú brať ako niečo samozrejmé, a po skúsenosti s koronakrízou budú k nemu inak pristupovať.

Bratislava rastie a rozvíja sa, no doprava sa nevyvíja paralelne s ňou.Zdieľať

Môžu tam byť však aj tendencie, ktoré nasmerujú ľudí mimo územia mesta do vidieckeho zázemia. Bude to zaujímavé pozorovať. No nemyslím si, že táto kríza trvala tak dlho, aby v tomto smere zanechala výraznejšie dlhodobé efekty. Tie však pravdepodobne prinesie adaptácia na meniacu sa klímu.

Známe sú blogy rodín, ktoré sa odsťahovali do rodinného domu napríklad v Dunajskej Lužnej a po piatich rokoch „krúžkového kolotoča“, teda dovážania detí do Bratislavy, svoje domčeky predali a vrátili sa naspäť do bytu do Bratislavy. Je toto väčší trend?

Myslím si, že sú to skôr ojedinelé príbehy ako masové tendencie. Na číslach sa ukazuje, že záujem o bývanie v zázemí neupadá. Posledné roky migráciou pribudlo do zázemia ročne okolo 5 000 ľudí. Za 20 rokov sa tu vybudovalo vyše 40-tisíc bytových jednotiek. To sú na slovenské pomery pomerne veľké čísla. 

Odkiaľ títo ľudia do zázemia prichádzajú?

Paradoxne, len menej ako polovica z tých, čo prídu do okolia Bratislavy, sa sem presťahovala z Bratislavy. Tieto čísla sú však trochu skreslené. Mnohí, ktorí žijú v Bratislave, tu nemajú trvalý pobyt. Keď sa presťahujú do zázemia, v štatistike bude táto migrácia evidovaná podľa ich trvalého pobytu v inom regióne Slovenska. No je pravda, že prevládajú ľudia z regiónov, pre ktorých je bývanie v meste príliš drahé alebo sú zvyknutí bývať v rodinnom dome a chcú mať záhradu. Počul som povedať Bratislavčana, ktorý sa presťahoval kamsi do okolia Malinova, že sa ocitol akoby na východnom Slovensku. 

Čo by malo byť podľa vás cieľom miest? Motivovať ľudí vrátiť sa, keďže v meste ľudia z okolitého zázemia využívajú väčšinu služieb, alebo preniesť časť zodpovednosti na menšie obce, aby mesto nezostalo na všetko samo? 

Aj stredoveké mestá mali svoje zázemie, priestor za hradbami. Bez neho by samotné mesto tiež nefungovalo. Mesto nemôžeme vnímať vytrhnuté z jeho okolia. Spolu so svojím zázemím vytvára funkčný celok, ktorý zvykneme označovať ako mestský región. Pôsobia tu dve základné protichodné sily: na jednej strane mesto priťahuje ponukou práce služieb a iných aktivít, na druhej strane ľudí vypudzuje von do pokojnejších končín svojho zázemia. Masový presun obyvateľov z mesta do jeho zázemia môžeme vnímať aj ako odpoveď obyvateľov na ponuku aktuálnej úrovne dopravnej technológie a kvality dopravnej infraštruktúry. 

Pozrime na satelity, aké staviame, a spýtajme sa: bude toto dobré miesto na život aj o dvadsať či štyridsať rokov?Zdieľať

Pri ohliadnutí do minulosti pozorujeme, že vždy, keď technologický rozvoj priniesol rýchlejšie a efektívnejšie formy dopravy, tak sa dramaticky zmenila dynamika rozvoja predmestí a aj ich forma. Dnes je doprava lacná a dostupná, preto aj prevláda odstredivá tendencia. Je na zváženie, či týmto prirodzeným procesom brániť, boli tu totiž vždy. Skôr je otázka, ako ich regulovať či manažovať tak, aby sa nehromadili negatívne dôsledky. No je pravda, že bývanie v meste je z mnohých aspektov energeticky menej náročné. 

V akom zmysle?

Ľudia sa presúvajú na menšie vzdialenosti, využívajú spoločnú infraštruktúru. Na druhej strane tu bývanie v zázemí vždy bolo. Otázkou je skôr, ako môžeme dosiahnuť, ako dnes radi vravíme, dlhodobú udržateľnosť. Skôr sa pozrime na satelity, aké staviame, a spýtajme sa: bude toto dobré miesto na život aj o dvadsať či štyridsať rokov? Tým už si nie som taký istý. Čo keď bude problém s vodou či zásobovaním alebo sa dramaticky zvýši cena benzínu? Bude to stále rovnako pohodlné bývanie ako dnes? Je však zložité uvažovať nad týmito dlhodobými následkami, z ktorých mnohé vieme len ťažko predvídať. 

Zdá sa, že mesto dnes dobre odpovedá na to, čo moderný človek potrebuje. Na druhej strane, aj posledné mesiace sme videli, že život v kompaktnom meste je vyvážený len za ideálnych okolností. V prípade obmedzení, ako sme zažili, nedokáže naplniť dôležité potreby človeka, ako napríklad kontakt s prírodou či potrebu fyzickej práce. Aké bývanie dnes najlepšie zodpovedá tomu, kým človek je a čo potrebuje?

Keď si dám na misky váh racionálne premenné ako náklady, energetickú spotrebu bývania, vydelím to počtom ľudí, tak v takejto rovnici bude mesto pravdepodobne vždy efektívnejšie. Hoci viac ako polovica populácie býva v mestách a poľnohospodárstvom sa živí len malá časť obyvateľstva, Slovensko asi ťažko vieme považovať za mestskú spoločnosť. Silný vzťah k pôde má množstvo ľudí stále hlboko zakorenený. Do určitej miery sa to môže prejavovať aj pri preferenciách v bývaní spojených s rodinným domom.  Ďalším príkladom sú aj početné záhradkárske lokality. Mám dojem, že počas koronakrízy ich ľudia využívali intenzívnejšie ako obvykle. Aj v roky spustnutých záhradách sa zrazu objavili ich majitelia.  

Ako si to vysvetľujete?

Asi to máme ukryté niekde v podvedomí. Hľadáme svoje hlboko zakorenené pripútanie k pôde. To neznamená, že ľudia chcú pôdu aj intenzívnejšie obhospodarovať a živiť sa ňou. No páči sa im to spojenie s gruntom, kde som sám sebe pánom, kde mám nejakú istotu a pocit bezpečia.

Množstvo ľudí má stále hlboko zakorenený silný vzťah k pôdeZdieľať

Ľudia majú akúsi prchavú ilúziu, a obzvlášť teraz v čase pandémie, že je to môj priestor, kde ma neovplyvnia žiadne globálne pohyby, lebo tu mám svojich desať zasadených stromov a pekný trávnik. O tom by však vedeli viac povedať sociológovia.

Veľa dnes hovoríme o dosahu nášho správania na klímu. Pestovať si pár plodín vo vlastnej záhrade možno nazvať určite udržateľným, no cestovať pravidelne zo zázemia do mesta pre životné prostredie takým nie je. Ako vyriešiť túto otázku?

Je pravda, že mnohí ľudia si postavia pasívny dom s cieľom ušetriť energiu a správať sa ekologicky, no potom denno-denne dochádzajú SUV-čkom za prácou do mesta. Asi ťažko na to existuje nejaké univerzálne riešenie. Každý si musí nájsť svoju cestu, ako urobiť maximum, aby v jeho situácii bol dosah na životné prostredie minimálny, v meste aj v zázemí. Bolo by prehnané zredukovať to do jednej správnej stratégie a miesta pre život. Nájdime v obidvoch prostrediach šetrný spôsob fungovania a myslime na život budúcich generácií.

Tiež ste príkladom toho, že pracujete v meste a žijete mimo neho. Riešite aj vy túto dilemu?

Áno. Dochádzam do mesta autom ako mnohí, no chodíme v jednom aute viacerí. Svojím spôsobom tak optimalizujeme dopravné náklady aj environmentálny dosah. Vo svete je už množstvo štúdií, ktoré ukazujú, že keby aspoň časť ľudí zdieľala svoju cestu, tak vôbec nečelíme takým dramatickým dopravným zápcham. Diskusiu o bývaní v meste a zázemí by som však nehrotil do tejto polohy. Závisí to najmä od spôsobu života daného človeka.

Vo svojej knihe ste tiež opísali viacero vecí, kde na Slovensku v plánovaní krajiny takpovediac zaostávame. Jednou z nich je prílišné vychádzanie v ústrety developerom, následkom čoho vznikli celé štvrte bez funkčnej infraštruktúry. Čo by mali byť podľa vás priority starostov, developerov a aj samotných obyvateľov Bratislavy a okolia, aby sa nám tu dobre žilo?

Aby si obce neplánovali rozvoj len samy pre seba. Takej situácii čelíme dnes. Obec si nakreslí územný plán a v zásade ju nemusí zaujímať, aký dosah to bude mať na okolité obce. Správnou cestou by mal byť vyšší manažment územného rozvoja, ktorý by zohľadňoval vplyvy na úrovni regiónov. Druhá vec je samospráva. Pre jej predstaviteľov je veľmi zložité odolávať tlakom developerov v situácii, keď už má obec nakreslený veľkorysý územný plán. Ak je už niečo na papieri schválené, dá sa to len ťažko zmeniť. Navyše je tu tlak, ktorý prichádza s dopytom po bývaní. 

Čo s tým?

Starostovia majú mäkké páky, ako s developermi vyjednávať, ako bude daná výstavba v závere vyzerať. Dajú sa pretlačiť drobné ústupky či zlepšenia. Napríklad parcelácia nebude taká hustá, ako ju developer nakreslil. To si však vyžaduje veľký vklad samotných starostov, ktorí nie sú vždy ochotní do toho vyjednávania vstúpiť.

Ako majú priložiť ruku k dielu samotní obyvatelia?

Na úrovni rezidentov, teda užívateľov priestoru, máme podľa mňa veľké resty z hľadiska osvety. Ľudia stále kupujú len pekný obrázok v letáčiku developera a neuvedomujú si všetky dôsledky bývania. 

Čo to znamená?

Kupujú si nehnuteľnosť podľa obrázkov a ceny, no zabúdajú si premyslieť, ako sa im tam bude žiť. Ako budú deti chodiť do školy, ako sa im bude dochádzať do práce a podobne. Potom veľakrát prichádza sklamanie. No keďže sú už zaťažení 30-ročnou hypotékou a vo väčšine prípadov išlo o kúpu vysnívaného domu, tak už nie sú ochotní svoje rozhodnutie zmeniť. Často už nemajú na to možnosti ani silu. Ostávajú tak akoby uväznení v zázemí, hoci možno vôbec nesplnilo ich očakávania. 

Ľudia si stále kupujú len pekný obrázok v letáčiku developera a neuvedomujú si všetky dôsledky bývania. Zdieľať

Keby však kupujúci už od začiatku tlačili na vyššiu kvalitu, developer by sa tomu musel prispôsobiť. Ale keď kupujúci zoberie všetko, len máločo vie dnes dotlačiť staviteľov k tomu, aby postavili projekty s najvyššou kvalitou. 

Ako sa dá robiť tlak tohto typu, keď v ponuke iné dostupné bývanie nájdeme len ťažko?

Tak, že ľudia nebudú kupovať len metre štvorcové niekde za mestom, ale zamyslia sa nad tým, že bývanie by malo mať aj iné kvality, a budú to od developerov aj vyžadovať. Lebo v závere to tak či tak prinesie aj dodatočné náklady, ktoré nikto nie je ochotný znášať. Napríklad stavbu školy či škôlky. Tie tak padnú na plecia obcí, ktoré majú často problém zabezpečiť aj základné funkcie, nieto ešte náročné investície.

Ide aj o systémové zlyhanie?

Áno, v platnosti je stavebný zákon z roku 1976. To tiež o niečom hovorí. Vznikol v čase tvrdého socializmu, keď všetko riadil štát. Ten nepredpokladal, že sa takýmto spôsobom bude rozvíjať územie. Nedokáže ani reagovať na to, že tu máme súkromné záujmy investorov, ktorí chcú prirodzene skapitalizovať pôdu. Pre nás je stále bývanie niečo abstraktné, akési zhmotnenie si pocitu domova, no pritom je to tvrdá komodita, s ktorou sa obchoduje. A konflikt medzi bývaním ako komoditou a snom o domove mnoho ľudí nevie uchopiť. Nakoniec tak podľahne tomu peknému obrázku v letáku.

Pre nás je stále bývanie niečo abstraktné, akési zhmotnenie si pocitu domova, no pritom je to tvrdá komodita, s ktorou sa obchoduje.Zdieľať

Okrem Bratislavy tu máme aj oravský fenomén, kde každá mladá rodina túži po vlastnom dome, ktorý je napojený až na akýsi spoločenský status. Domy tak vznikajú aj na miestach, ktoré predtým slúžili najmä ako zemiakové role, nehľadiac na predchádzajúci ráz krajiny. Badáte v oblasti urbanizácie na Slovensku ďalšie zaujímavé aspekty?

Odhliadnuc od Bratislavy, Považia až po Tatry a pár krajských miest sa zvyšok Slovenska z hľadiska rezidenčnej výstavby rozvíja veľmi slabo. Orava je však extrémne zaujímavá a veľmi ma fascinuje. Je to výnimka, osobitné územie, ktoré funguje s vlastnými pravidlami. Ako ste už naznačili, na Orave dnes vyrastajú novostavby akoby vystrihnuté z bratislavskej vilovej štvrte. Ľudia sa vracajú späť, čo je pozitívne, na druhej strane tieto vzory bývania pôsobia v periférnom vidieku neraz ako päsť na oko. Sú to nové podoby bývania aj sídelnej štruktúry. Nevzniká kompaktná obec, ale každý si postaví dom akoby náhodne, niekde na grunte, ktorý zdedil po babke.

Ako to hodnotíte?

Ja by som Oravu s nadsadením označil ako veľmi vzdialené zázemie Bratislavy, kde si ľudia chodia zarobiť peniaze, ale vracajú sa domov a tam ich aj následne investujú. Vidieť to aj v štatistikách, kde Orava ako jeden z mála regiónov Slovenska v počte postavených bytov na počet obyvateľov konkuruje Bratislave, ktorá sústreďuje jednu štvrtinu celkovej bytovej výstavby na Slovensku. A aj to vidno. Domy, ktoré sa na Orave stavajú, síce pôsobia ako cudzorodé prvky, no je to svojský prejav modernity a úspešnosti.

Keď vidíte niektoré stavby na Orave, ale aj v bratislavskej Rovinke, nemáte dojem, že potrebujeme silnejšie regulácie, pretože dochádza k narúšaniu rázu krajiny?

Na to sme podľa mňa ako spoločnosť ešte nedozreli. V susednom Rakúsku už roky miestne regulatívy určujú sklon, tvar strechy, výšku plota či stavebné materiály. Hoci vo výsledku tie domy vyzerajú podobne, práve preto to my vnímame ako estetické. Porovnajte si podhorskú obec v Rakúsku a na Slovensku a rozdiel nepotrebuje väčší komentár. Pritom nejde len o estetiku. 

Domy, ktoré sa na Orave stavajú, síce pôsobia ako cudzorodé prvky, no je to svojský prejav modernity a úspešnosti.Zdieľať

Nehnuteľnosti zakomponované do svojho prostredia si udržujú vysokú hodnotu aj v dlhodobej perspektíve. Napríklad tradičná britská radová zástavba sa nejaví veľmi originálne, no je to veľmi populárne bývanie už desiatky rokov. A to aj preto, že je svojím spôsobom štandardizovaná esteticky aj funkčne, a ľudia vedia, čo si kupujú. Kvalita bývania predsa nezávisí od stupňa originality projektu. U nás však v bývaní dominuje individualizmus. Určité regulácie by asi neboli na škodu.  

V ktorom smere?

Napríklad výška plotov, dodržanie uličnej čiary alebo menšie predzáhradky, ktoré môžu dodať lokalitám vyššiu estetickú aj sociálnu kvalitu. Zakončil by som to jednou úsmevnou príhodou. Moji rodičia si pred rokmi stavali dom a s otcom sme sa nevedeli zhodnúť na výške plota. Nechcel, aby sa mu ľudia pozerali do domu. Nakoniec však postavil nižší drevený plot. Dnes vždy keď prídem k našim, vidím otca, ako je prevesený cez ten nízky plot a debatuje so susedom. A to je to, čo ľudia chcú. Prirodzene túžime po kontakte, len sa ho bojíme, tak sa radšej oplotíme za vysoký múr. No v konečnom dôsledku nerobí ten múr nikomu dobre.

Foto – Archív Martina Švedu