Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. 05. 2020, 15:24

K veci

Bude teraz všetko inak?

Neustále počúvam, ako ľudia vravia: „Svet sa dnes zmenil, po tomto už nič nebude také, aké bolo predtým.“

Bude teraz všetko inak?

Ilustračný záber. FOTO TASR/AP

Obvykle som skeptický voči takýmto predpovediam, že „odteraz to bude všetko inak“, lebo som to počúval príliš často a ukázalo sa, že to nebola pravda. Nedávno sa mi jeden takýto príklad pripomenul.

Počas protestov na námestí Tchien-an-men v roku 1989 som znova a znova počúval, ako ľudia vraveli: „Tak toto naozaj zmení veci.“ A potom prišiel ten úžasný deň, keď jediný čínsky demonštrant zastavil zástup tankov. Pamätám si, že keď som túto scénu sledoval v televízii, človek, ktorý sedel vedľa mňa, sa ku mne obrátil a povedal: „Teraz už niet cesty späť. Po tomto bude všetko úplne inak.“ Myslel som si, že má asi pravdu.

Preskočme teraz tridsať rokov. Minulý rok sedel jeden môj známy profesor vo svojej pracovni so zahraničným postgraduálnym študentom z Číny. Na vnútornú stranu dverí do svojej kancelárie si tento profesor zavesil plagát s onou slávnou scénou, keď jediný čínsky študent stál pred dlhým radom tankov. Postgraduálny študent z Číny sa posmešne pozrel na plagát a spýtal sa: „Prečo to tu máte? Veď viete, že sa to nikdy nestalo.“

Povedať „bude to inak“ je ľahké, lebo v istom zmysle to platí vždy. Zdieľať

„Čože?“ neveriacky sa spýtal môj priateľ. „Bola to len propaganda nepriateľov Číny.“ Tvrdil, že demonštrácie na námestí Tchien-an-men robila malá skupina radikálov, ktorí na podnet cudzích štátov zašli „priďaleko“. Toľko teda k „všetko bude inak“ a „už niet cesty späť“. Na to, aby sa zmenila vláda v Číne, treba viac než len jeden vynikajúci záber a húf komentátorov v televízii.

Rovnako na to, aby sa vyliečili politické disfunkcie, ktoré nás sužujú, bude treba viac než len jednu dramatickú udalosť (či už je to útok 11. septembra, alebo súčasná pandémia) a pár odborníkov, ktorí budú chrliť: „všetko bude inak“.

Povedať „bude to inak“ je ľahké, lebo v istom zmysle to platí vždy. Nejde o to, či bude niečo inak – vesmír sa neustále mení –, ale či to bude lepšie alebo horšie.

Podľa toho, čo vidím, to bude do značnej miery rovnaké, len horšie. Buďme k sebe úprimní. Nemali sme žiadnu prestávku od hašterenia sa, straníckej zaslepenosti, nenávisti, ohovárania a pripisovania zlých pohnútok oponentom. V politickej oblasti nenastal žiadny nárast základnej slušnosti a zdvorilosti, žiadna väčšia ochota vstúpiť do zmysluplného verejného dialógu s ostatnými, ktorí majú iný názor, žiadny väčší rešpekt voči ústavnému poriadku. Nehovorím vám nič, čo by ste si už dávno sami nevšimli.

Médiá sa počas krízy neukázali ako ušľachtilí obrancovia pravdy a slobody. Sú to ideológovia, ktorí sú stále viac zaslepení svojím hnevom a predsudkami. Majú svoje „naratívy“, ktoré nespochybňujú, a podľa nich triedia a interpretujú záplavu údajov a pikošiek, ktoré každý deň spracúvajú.

V rámci prípravy na ďalšiu nepredvídateľnú krízu by sme sa možno mali zo všetkých síl snažiť, aby mal takmer každý podnik a človek v krajine trojmesačnú rezervu, z ktorej vyžije, ak sa ekonomika náhodou opäť zastaví. Zdieľať

Tie potom predkladajú verejnosti podľa možnosti čo najviac emocionálne nabitým a zábavným spôsobom, aby si udržali dostatočne vysoký príjem z reklám a naďalej vykrývali obrovské dlhy svojich materských organizácií. Táto kríza, podobne ako niekoľko predchádzajúcich, nijako nezmiernila ich rozdeľujúce tendencie, len u nich zvýšila chamtivosť. Niet dôvodu myslieť si, že v nasledujúcich mesiacoch to bude inak, najmä keď sa blížime k voľbám.

Preto hoci netuším, čo sa naozaj stane, mohli by sme pouvažovať nad pár vecami, ktoré by sa možno mali stať.

Mnohí dospeli k záveru, že by sme mali byť lepšie pripravení. Zdá sa, že je to zjavne tak. Otázkou však je, ako pripravení? Väčšina návrhov, ktoré som počul, predpokladá, že sa budeme pokúšať dopredu predpovedať, čo budeme potrebovať, keď na nás doľahne ďalšia zo svojej podstaty nepredvídateľná kríza, aby sme mohli využiť svoje technologické schopnosti najprv na kontrolu a potom na vyriešenie daného problému. To nie je nesprávne, no možno skončíme tak, že sa vždy budeme pripravovať na boj v poslednej vojne, ktorú sme tu mali, a nie v tej nasledujúcej.

Ja mám trochu iný nápad. V rámci prípravy na ďalšiu nepredvídateľnú krízu by sme sa možno mali zo všetkých síl snažiť, aby mal takmer každý podnik a človek v krajine trojmesačnú rezervu, z ktorej vyžije, ak sa ekonomika náhodou opäť zastaví.

Až vtedy, keď by národ a jednotlivci v ňom žili šetrnejšie a boli by väčšmi občiansky uvedomelí, by sme videli, že sa „veci zmenili“. Zdieľať

Už žiadna vysoká zadlženosť a život na hrane. Žiadne uviaznutie po uši v dlhoch, takže už aj týždenná prestávka v podnikaní znamená finančný krach. Vrchných 85 percent ekonomiky by malo dokázať prežiť tri mesiace z úspor, bez potreby multibiliónových vládnych záchranných opatrení, dávok či pôžičiek. Každého človeka a každý podnik by sme mohli povzbudiť, aby takúto pripravenosť vnímal ako svoju občiansku povinnosť.

Občianska povinnosť? Kto dnes takto uvažuje? No mali by sme. Priveľa ľudí to nerobí.

Až vtedy, keď by národ a jednotlivci v ňom žili šetrnejšie a boli by väčšmi občiansky uvedomelí, by sme videli, že sa „veci zmenili“. Boli by sme rovnako zapálení, no menej rozdelení. Bolo by menej podrazov, menej starosti o celebrity a viac záujmu o dlhodobé dobro národa. Už nikdy by nebola diskusia o Twitteri a ľudia by chápali rozdiel medzi naštvanými mémami a premysleným argumentom, ktorý berie vážne svojich oponentov.

Namiesto ukričaného mediálneho davu by boli seriózni reportéri, ktorí nerobia žurnalizmus v štýle „mám ťa“ a ktorí by si získali rešpekt nie svojou ideologickou čistotou, ale preto, že si získali zaslúženú dobrú povesť za férovosť a podporu rozumnej diskusie medzi rozličnými stranami a tými, ktorí majú rozličné pohľady na spoločné dobro.

Teraz sa mi mnohí čitatelia asi len smejú. Čo mám na to povedať? Nech nám Boh pomáha. Chcelo by to zázrak. No kým sa nezmenia niektoré základné veci – kým znovu neobjavíme a nezačneme žiť cnosti, vďaka ktorým naše civilizácie odnepamäti prekvitali – budúcnosť nebude až taká iná. Obávam sa, že bude takmer taká istá, len horšia.

Randall Smith

Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov) sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press. Na jeseň mu v Cambridge University Press vyjde kniha Aquinas, Bonaventure, and the Scholastic Culture at Paris: Preaching, Prologues, and Biblical Commentary (Akvinský, Bonaventúra a scholastická kultúra v Paríži: kázne, predslovy a biblické komentáre).

Pôvodný text: Will Everything Be Different Now?​

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame