Problém nezaťaženého ja Keď sa už toľko hovorí o právach, no zabúda sa na povinnosti

Ľudia by si mali častejšie uvedomovať, že vždy keď si nárokujú nejaké právo, pre iných to znamená zodpovedajúcu povinnosť či už niečo vykonať alebo sa konania zdržať. Ak mám právo na zdravotnú starostlivosť, niekto má povinnosť mi ju poskytnúť. Ak mám právo na slobodu slova, iní mi nesmú brániť hovoriť.

Vezmime si však problémy, ktoré vznikajú v spoločnosti, keď v jej morálnom diskurze dominujú konkurujúce si nároky na práva – keď ľudia veľmi radi hovoria o právach, ale iba zriedka o povinnostiach. Ak každé nárokovanie si práva znamená povinnosť pre iných a ak nikto nie je ochotný vidieť svoje povinnosti, iba práva, je to recept na sociálnu frustráciu alebo aj čosi horšie.

Už v minulosti som písal o čomsi, čo zúri v súčasnej spoločnosti a často sa nazýva „expresívny individualizmus“. Expresívni individualisti neuznávajú povinnosti, pre ktoré sa sami nerozhodnú. Naopak, podľa tohto názoru ľudí viažu iba záväzky, ktoré „slobodne prijmú“. Harvardský profesor Michael Sandel to nazýva „nezaťažené ja“.

Všetci sme teda ochotní tvrdiť, že máme hojnosť práv, no iba málokto z nás sa považuje za viazaného robiť aj čosi iné, než pre čo sa rozhodne.

Prečo by som sa však mal rozhodnúť, že sa zaviažem k niečomu inému než k veciam, ktoré podporujú moju vlastnú expresívnu sebarealizáciu? A prečo by som sa mal viazať k niečomu trvalému, ako napríklad k manželstvu, ak jestvuje možnosť, že niekedy v budúcnosti už možno nebude podporovať moju expresívnu sebarealizáciu? A ľudia sa čudujú, prečo čoraz menej ľudí vstupuje do manželstva a čoraz viac sa rozvádza!

Možno sa musíme naučiť nový jazyk.

Predstavme si, čo by sa asi stalo, keby sme namiesto o „právach“ hovorili o povinnostiach. Kým práva v našej kultúre majú sklon byť absolútne, povinnosti sú vždy obmedzené.

Mám určité povinnosti ako rodič či učiteľ, no nie sú neobmedzené a bezhraničné. Ak však mám právo vlastniť zbraň či sledovať pornografiu, potom toto právo „prebíja“ akúkoľvek analýzu sociálnych „nákladov a výnosov“.

Možno niekto povie: „Ale rozšírené vlastnenie zbraní spôsobuje problémy x, y, z.“ Na tom však nezáleží, ak ľudia majú právo ich vlastniť. Nárokovanie si práva prebíja väčšinu analýz nákladov a výnosov, čo je aj dôvod, prečo si ich ľudia tak často nárokujú. Len čo poviete, že máte nejaké právo, má to byť koniec diskusie.

Aj niektorí ľudia v cirkvi radi rozprávajú jazykom práv. Hovoria veci ako: „Ľudia majú právo imigrovať.“ To však nie je celkom pravda. V skutočnosti cirkev hovorí, že ľudia majú právo emigrovať. Majú právo opustiť svoju krajinu, ak sú vystavení tyranii a zlému zaobchádzaniu. Štáty by sa nemali obkolesiť plotom a brániť im odísť, ako to robili komunistické krajiny počas studenej vojny alebo ako sa deje aj dnes.

Problém s týmto „právom“ je však ten, že nejestvuje žiadne zodpovedajúce právo imigrovať do konkrétnej krajiny. Ak odcestujem do Francúzska a poviem si: „Tu v Paríži sa mi celkom páči. Asi tu zostanem,“ francúzska vláda nie je povinná dovoliť mi zostať. Nemám právo tam imigrovať. Ak zistia, že som zostal dlhšie, než som mal vyhradený čas, pravdepodobne ma „deportujú“ – čiže ma repatriujú späť do mojej domovskej krajiny.

Nikto by sa za to na francúzsku vládu nehneval, lebo nemám právo žiť vo Francúzsku, ktoré by francúzska vláda musela ctiť.

Pravda, za určitých okolností môžu mať krajiny morálnu povinnosť ľudí prijať. A naozaj, sme povolaní byť štedrí a pomáhať ľuďom, ktorí utekajú pred nebezpečenstvom. Keby sme však hovorili jazykom povinností, a nie práv, možno by sme potom dokázali stanoviť, aké povinnosti máme my a aké tí, ktorých sme prijali. Sme konštitučná republika. Tí, ktorí sem imigrujú, majú povinnosť túto formu vlády podporovať.

Francúzi majú jazyk, kultúru a formu vlády, ktoré si chcú zachovať. Ak idem žiť do Francúzska, bolo by odo mňa neslušné, keby som trval na tom, že všetci musia so mnou hovoriť po anglicky a že všetko sa musí robiť tak, ako to robíme v Amerike.

Podobne aj my v Spojených štátoch máme jazyk, kultúru a formu vlády, ktoré je podľa nás dôležité zachovať. Významnou súčasťou tohto kultúrneho dedičstva je aj štedrosť k iným a ochota prijať ľudí, ktorí sú ochotní žiť v pokoji s ľuďmi z iných kultúr, i keď boli vo svojich domovských krajinách protivníkmi.

A podobne aj oni sú povinní ako všetci ostatní v tejto krajine oddať sa ústavnému poriadku a spoločnému dobru. Hostí, ktorí sa nesprávajú slušne, je možné poslať domov.

Ľudia vrátane kňazov a biskupov, ktorí zbožne rozprávajú o právach bez toho, aby uznali, že znamenajú povinnosti pre iných (a nie pre nich samých), a ktorí sa odmietajú baviť o povinnostiach náležiacich hosťom v tejto krajine, nakoniec skôr živia sociálnu frustráciu, než aby ju pomáhali riešiť. Kladú na iných ťažké bremená bez toho, aby čo i len prstom pohli na pomoc.

V spoločnosti, v ktorej dominuje expresívny individualizmus a „nezaťažené ja“, je pochabé myslieť si, že ľudia, ktorí necítia povinnosť k svojmu manželovi či manželke, rodičom v pokročilom veku alebo nenarodeným deťom, budú zrazu cítiť povinnosť starať sa o neznámych ľudí z iných krajín.

Kňazi, ktorí v kázňach nikdy nepovedia nič proti kultúre expresívneho individualizmu, lebo nechcú, aby ich považovali za zadubených a „kultúrnych bojovníkov“, by nemali byť prekvapení, keď bude len málokto venovať pozornosť ich tvrdeniam, že cudzinci majú neobmedzené právo imigrovať. Takúto povinnosť „nezaťažené ja“ v spoločnosti expresívneho individualizmu pravdepodobne neprijme.

Získať si uznanie pre svoje progresívne názory je lichotivé. Ak sa však nezačneme usilovne snažiť podporovať kultúru záväzkov, nebudeme čerpať jej výhody.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.