Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
22. máj 2020

Laureátka Nobelovej ceny

Na prvé miesto v živote kládla rodinu a deti

Sigrid Undsetová vyrastala v rodine nekonvenčných, umelecky založených liberálov. V dospelosti  konvertovala na katolícku vieru. Odmietala feminizmus a za svoje historické romány z obdobia stredoveku získala Nobelovu cenu.

Na prvé miesto v živote kládla rodinu a deti

Foto: https://www.nb.no/dokumentarv-i-nasjonalbiblioteket/sigrid-undsets-arkiv/

Sigrid Undsetová bolo rozhodne ženou plnou rozporov. Jej hľadanie životného šťastia na pozadí dvoch svetových vojen bolo vždy úzko spojené s láskou. Vo svojej dobe bola považovaná za ultrakonzervatívnu a jej názory na úlohu ženy sa vymykali z prúdu vtedajšieho feminizmu. Dôraz, aký kládla na osobnú zodpovednosť a obetu, zostáva nadčasovým posolstvom.

Detstvo a mladosť

Sigrid sa narodila 20. mája 1882 v dánskom mestečku Kalundborg do rodiny významného nórskeho archeológa Ingvalda Undseta a jeho dánskej manželky Anny Charlotty Gythovej. Keď mala Sigrid dva roky, rodičia sa presťahovali späť do Nórska.

Na formovanie spisovateľkinej osobnosti mal vo výraznej miere vplyv jej otec. Ako archeológ sa osobne poznal aj s objaviteľom Tróje Heinrichom Schliemannom. U svojej dcéry vzbudil živý záujem o umenie a históriu, zvlášť o nórsku a staroseverskú literatúru. Matka zas v dcére vypestovala vzťah k dánskej literatúre, starým ľudovým piesňam a folklóru. Jej rodičia boli ateisti a Sigrid doma nebola nijakým spôsobom vedená k viere či náboženstvu.

Od detstva snívala o maliarskej dráhe, prípadne o práci botaničky. Jej sny boli však náhle prerušené otcovou smrťou, ktorá uvrhla rodinu s tromi deťmi do chudoby. Sigrid mala v tom čase jedenásť rokov a bola najstaršou dcérou.

Nastúpila na obchodnú akadémiu a po jej skončení si v sedemnástich rokoch našla stále miesto úradníčky v Osle. Vďaka tomu mohla finančne podporovať rodinu a vzdelanie svojich mladších sestier. Táto etapa jej života trvala desať rokov.

V roku 1904 ponúkla vydavateľstvu Gyldendal svoj prvý historický román. Neúspešne, no s odporúčaním, aby sa zamerala skôr na súčasné témy. Debutovala prvotinou s názvom Pani Marta Oulieová. Ide o príbeh modernej mestskej ženy a jej manželských problémov. Vo svojom prvom románe predstavuje Sigrid čitateľovi nevernú manželku, ktorá sa ženie za prchavými pocitmi lásky a zamilovanosti. Až neskôr prichádza na to, že jej honba za šťastím je voči iným krutosťou a voči sebe samej sebectvom, pretože používa milenca len ako vlastné zrkadlo.

Záujem o ženské postavy, ich psychológiu a rozhodnutia, ktoré sa týkajú usporiadania ich vlastného života, sú typické pre jej tvorbu. Zdieľať

Práve záujem o ženské postavy, ich psychológiu a rozhodnutia, ktoré sa týkajú usporiadania ich vlastného života, sú typické pre celú jej tvorbu. Časom sa do nich čoraz viac vkráda morálny aspekt spojený s otázkami viny, hriechu, odpustenia, pokánia a obety.

V roku 1909 podáva Undsetová vo veku 27 rokov výpoveď a vďaka štátnemu štipendiu odchádza na študijnú cestu do Nemecka a Talianska. Počas pobytu v Ríme spoznáva svojho budúceho manžela. Bol ním Anders Castus Svarstad, o trinásť rokov starší ženatý nórsky maliar s tromi deťmi. Undsetová s ním žila v čase, keď prebiehalo jeho rozvodové konanie.

Počas tohto vzťahu napísala dve diela, romány JennyJar, ktorými sa preslávila ako spisovateľka. V Jenny rozpráva príbeh mladej maliarky usadenej v Ríme, ktorej večné hľadanie naplnenia v umeleckej tvorbe či vo vzťahoch s mužmi vyústi až do samovraždy. Kniha pobúrila obe strany politického spektra. Konzervatívci jej vyčítali nemorálnosť a feministkám zas prekážalo, že hrdinka hľadá životné naplnenie vo vzťahu s mužom. Román vyvolal škandál, ale Undsetová vraj nič iné ani nečakala.

Rodinný život a kariéra

So Svarstadom sa zosobášili v Antverpách v roku 1912. V tom čase už Sigrid čakala prvého syna, ktorý bol veľmi chorľavým dieťaťom. Lekár im odporučil vymeniť horúce talianske ovzdušie za chladnejší nórsky vzduch. Undsetová odcestovala sama späť do Nórska, prenajala si byt a starala sa o dieťa.

Keď sa k nej manžel po pár mesiacoch pripojil, obom bolo jasné, že ich manželstvo bol omyl. Mali diametrálne iné predstavy o rodinnom živote. Kým on trávil stále viac a viac času vo svojom ateliéri, Undsetová sa naplno oddala domácnosti a materstvu.

Po čase otehotnela druhýkrát a jej dcéra Mary Charlotte, ktorú familiárne volali Tulla, sa narodila s mentálnym postihnutím. Približne v tom čase sa Sigrid dozvedela, že Svarstadova exmanželka dala svoje tri deti do sirotinca, pretože sa o ne nedokázala postarať. Undsetová sa rozhodla všetky si ich adoptovať. Jedno z nich taktiež trpelo mentálnym postihnutím. Jej ďalšie roky a dni tak naplno vypĺňala starostlivosť o domácnosť, rodinu a päť detí.

V roku 1919 Undsetová otehotnela po tretí raz. Na pokraji vyčerpania sa rozhodla pre radikálny krok. Zbalila svoje vlastné deti a odsťahovala sa z Osla do Lillehammeru, kde potom žila až do konca života. Spolužitie s manželom už neobnovili a v roku 1924 sa ich manželstvo oficiálne skončilo.

V období medzi rokmi 1920 a 1922 napísala Undsetová historickú trilógiu zasadenú do obdobia 14.storočia. Románom Kristína Vavrincová prekonala všetky svoje predošlé diela. Pri práci na tejto knihe sa začal aj autorkin vnútorný proces, ktorý vyústil do konverzie na katolicizmus v roku 1924.

V rokoch 1925 až 1927 vytvára Undsetová ďalší štvordielny historický román Olav Audunssøn, ktorý sa taktiež odohráva na prelome 13 a 14. storočia a považuje sa za jej druhé majstrovské dielo.

V roku 1928 Undsetová získala Nobelovu cenu za literatúru „predovšetkým za svoje mohutné obrazy zo života stredovekého Severu“. Stala sa tak prvou ženou Nórkou ocenenou Nobelovou cenou a patrí medzi troch Nórov, ktorí túto cenu v histórii dostali. Peniaze, ktoré získala spolu s výhrou, venovala organizáciám venujúcim sa deťom s mentálnym postihnutím.

Zdroj fotografie: severskelisty.cz

V tridsiatych rokoch začala publikovať články a eseje proti rastúcemu nacizmu a fašizmu. V Nemecku tak oficiálne zakázali jej tvorbu. Na začiatku vojny bola pre svoj kritický postoj nútená emigrovať do Švédska. Tam sa dozvedela o smrti svojho najstaršieho syna Andersa, ktorý padol v boji proti nemeckým okupantom. Cez Švédsko, Fínsko, Sovietsky zväz a Japonsko sa dostala až do USA. Usadila sa v New Yorku, kde písaním a publikačnou činnosťou pokračovala v boji proti nemeckým okupantom v Nórsku.

Z emigrácie v Spojených štátoch napísala dve diela: Návraty do budúcnostiŠťastné časy v Nórsku. Venovala sa tiež prekladom katolíckych autorov do rodného jazyka, okrem iných napríklad Robertovi Hughovi Bensonovi či G. K. Chestertonovi. Vstúpila do tretieho rádu dominikánov a napísala životopis sv. Kataríny Sienskej, ktorý bol publikovaný až po jej smrti.  

Do vlasti sa vrátila po vojne v roku 1945, ale nevenovala sa už literárnej tvorbe. Zomiera 10. júna 1949 v Lillehammeri vo veku 67 rokov.

Inzercia

Povaha a osobnosť autorky

Undsetová bola v čase dospievania, a zvlášť po smrti otca, v hlbokej depresii a stala sa z nej osamelá, cynická a prehnane kritická žena. V období, keď pracovala ako úradníčka, sa u nej prejavili všetky negatívne črty povahy: narcizmus, sociálna izolácia, malomyseľnosť, samovražedné myšlienky.

Fascinovalo ju umenie preraffaelistov a je možné, že práve toto bratstvo pôsobiace vo viktoriánskom Anglicku v nej vzbudilo záujem o stredovek. Ich hlavným zdrojom inšpirácie bolo umenie ranej renesancie, najmä obdobie pred Raffaelom. K častým námetom ich obrazov patrila Artušova legenda, príbeh o Tristanovi a Izolde či život a dielo Danteho Alighieriho.

Undsetová v liste jednej priateľke z roku 1900 opísala samu seba ako umeleckú povahu. Nemyslela to však ako lichôtku. Napriek všetkým negatívnym črtám svojej osobnosti si uvedomovala, že aj ako umelkyňa je zodpovedná za svet okolo seba.

Jej životným krédom sa stalo presvedčenie: „Ak sa nemôžem stať tým, kým chcem, stanem sa tým, kým môžem. A ak sa to nepodarí, vina a trest bude len na mne.“ Bola totiž presvedčená, že človek by mal kultivovať sám seba ako umelecké dielo. A nemal by zodpovednosť za svoj život zvaľovať na nikoho iného.

Undsetová opísala samu seba ako umeleckú povahu. Nemyslela to ako lichôtku. Zdieľať

Ako spoločenské problémy svojej doby vnímala rastúci narcizmus, samoľúbosť, egoizmus a ľahostajnosť. Proti týmto neduhom chcela bojovať práve prijatím väčšej zodpovednosti – nielen za svoj život, ale aj za životy druhých. Dobový ideál ženy ako manželky a matky, ktorá sa stará a zabezpečuje potreby a chod rodiny, jej bol v istom zmysle príkladom a cestou, ako túto zodpovednosť v praxi uskutočniť.

V jej poslednom dokončenom románe Verná manželka hlavná postava Nathalie hovorí: „Nepoznám väčšej hodnoty v živote, než mať niekoho, komu by som mohla byť verná celkom a bezvýhradne.“

Vo svojej literárnej tvorbe Undsetová nadviazala na tradície veľkých realistických spisovateľov, akými boli Tolstoj či Dostojevskij. Autori, ktorí v Nórsku tvorili v období medzi rokmi 1900 až 1940, bývajú označovaní ako neorealisti. Ich tvorba sa vyznačuje detailnými opismi prírody, psychologizáciou postáv či námetmi z každodenného života obyčajného pracujúceho človeka z rôznych vrstiev spoločnosti.

Vzťah k feminizmu

Autorkine ženské postavy zo súčasnosti nevedia prispôsobiť svoje ideály praktickým požiadavkám skutočného života. Je to viditeľné zvlášť v románoch Jar či Ida Alžbeta. 

Undsetová sa nezaoberá ani tak postavením ženy v spoločnosti, ako skôr poslaním ženy v manželstve a rodine. To videla v starostlivosti o svojich členov a vo vytváraní harmonického rodinného spolužitia. Podstatu rozporov medzi mužom a ženou pripisovala prehnaným emancipačným snahám, ktoré podrobovala kritickému rozboru, a radikálne odmietala feminizmus.

„Nepoznám väčšej hodnoty v živote, než mať niekoho, komu by som mohla byť verná celkom a bezvýhradne.“ Zdieľať

Pôsobivosť jej príbehov je založená na jemnej psychologickej kresbe ženských postáv, ktoré nie sú vždy úspešné, ale poznajú horkosť porážky aj hlboké depresie. Z jej románov môže človek nadobudnúť dojem, akoby na ženy kládla väčšie nároky ako na mužov. Jej hrdinky zväčša žijú vo svojom vnútornom svete plnom očakávaní a ilúzií o láske. Túžia po odovzdaní, splynutí tela a duše, po úplnom sebadarovaní.

Realita života tieto ich sny rozbíja. Autorka sklamanie pretavuje do viacerých podôb. V jej raných dielach je východiskom z dezilúzie samovražda. Jej hrdinky z neskoršieho obdobia sa so sklamaním vyrovnávajú inak. Vezmú na seba svoj kríž, prinesú obetu a naplnenie nájdu v sebadarovaní a v spomínanom prijatí zodpovednosti.

Nicole Deschampsová o Undsetovej hovorí: „Zdá sa mi, že chcela premietnuť do absolútna literatúry krásu i tragiku dobrodružstva byť ženou. Jej ideálom je žena, ktorá dokonale miluje a je milovaná.“ Samotnej autorke sa to počas života nepodarilo v plnej miere dosiahnuť.

Nová cesta osobnej viery

Undsetová prišla s katolicizmom do kontaktu až počas svojho pobytu v Ríme. Keďže v Nórsku bol prevládajúcim náboženstvom protestantizmus, nebola voči katolíckej viere spočiatku pozitívne naklonená. Neuspokojovala ju však ani protestantská téza o predurčení a spáse len z milosti. Nekorešpondovalo to totiž s jej osobným presvedčením o zodpovednosti jednotlivca a o dôležitosti pokánia a dobrých skutkov.

V stredoveku videla Undsetová paralelu k súčasnej dobe – stretnutie pohanstva a kresťanstva, ich vzájomné prelínanie. S odporom sa odvracala od vnímania spoločnosti podľa darwinovského modelu a teórie prežitia najsilnejšieho. V tomto jej bola bližšia kresťanská tradícia pomoci slabším. Aplikácia modelu prežitia najsilnejšieho a vedecké poznatky v jeho službe považovala Undsetová za viac ako hlúpe. Vybadala v nich totiž hrozbu pre ťažko vybojované ľudské práva a slobody.

Najväčšiu nádej pre udržanie demokracie, osobných slobôd a ľudských práv videla práve v kresťanstve. Zdieľať

Dokonalosť človeka podľa nej nespočívala v jeho fyzickom zdraví, kráse či inteligencii, ale v schopnosti rozlišovať dobro od zla a vo vedomom a slobodnom rozhodovaní sa pre dobro. Prirodzené inštinkty a túžby jednotlivca sú podľa nej v rozpore s morálkou, ktorá je vecou vôle a v jej záujme je spoločné dobro všetkých.

Jej záľuba v stredoveku, obrat ku katolicizmu, skepticizmus voči Darwinovi a Freudovi, ale aj odpor voči sociálnemu inžinierstvu jej vyniesli nálepku ultrakonzervatívky. V spoločnosti bola kritizovaná za svoje postoje. Vojnové hrôzy ju však len utvrdili v tom, že ľudstvo samo nie je schopné vytvoriť dokonalú spoločnosť. Poučená z histórie povedala, že „neverí v progres“.

Najväčšiu nádej pre udržanie demokracie, osobných slobôd a ľudských práv videla práve v kresťanstve. To totiž prinieslo do spoločnosti nadčasové hodnoty slobodnej voľby, racionálneho úsudku a rozlišovania a schopnosť prekračovať hranice sebectva a obetovať sa pre druhého.

V roku 1989 napísala Gidske Andersonová biografiu Sigrid Undsetovej. Zavŕšila tak svoj celoživotný záujem o jej osobu a dielo.

Píše: „Uráža ma, bolí ma, rozčuľuje ma. Ale jej jemná a často bolestivá znalosť drobných a nádherných stránok mužov a žien je taká komplexná, že stojí za to premýšľať o tom, čo hovorí.“

 

Odporúčame