Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
01. 05. 2020, 10:56

Osobnosti

Milovníčka pávov s lupusom. Čitateľov chcela prebudiť z apatie krutosťou

Flannery O'Connorová je považovaná za najvýznamnejšiu americkú katolícku prozaičku. Svojimi dielami sa pokúšala strhnúť masku pokryteckej zbožnosti a privádzať čitateľa k pravde o sebe, o Bohu a o svete.

Milovníčka pávov s lupusom. Čitateľov chcela prebudiť z apatie krutosťou

Zdroj: Joe Mctyre/Atlanta-Journal-Constitution/AP, newyorker.com

Mary Flannery O´Connorová sa narodila 25. marca 1925 v meste Savannah v americkom štáte Georgia. Bola jediným dieťaťom v rodine írskych emigrantov. Ako malá bola plachá a utiahnutá a táto samotárska črta sa s ňou niesla až do dospelosti. V čase, keď jej otcovi diagnostikovali lupus, sa rodina presťahovala na neďalekú farmu v Milledgeville. Flannery si tu obľúbila rôzne druhy vtáctva, ktoré chovali jej rodičia. Zo všetkých najviac jej učarovali pávy.

Po skončení strednej školy nastúpila na Georgia State College pre ženy, čo bola v podstate pedagogická prípravka pre budúce učiteľky. V tom čase sa stala členkou redakčnej rady školského časopisu, do ktorého prispievala drobnými ironickými kresbami na spôsob komiksu. Už vtedy sa v jej tvorbe prejavoval svojský a pomerne ironický typ humoru.

V roku 1945 Flannery začala navštevovať kurzy tvorivého písania na štátnej Univerzite v Iowe. Zaujímavosťou je, že teóriu a literárnu kritiku na tejto škole učil aj René Wellek, člen Pražského lingvistického krúžku, ktorý v roku 1939 emigroval do Londýna a neskôr získal americké občianstvo.

O'Connorová bola aj počas vysokoškolských štúdií skôr samotársky typ. Do spoločných diskusií nad textami sa nezapájala, pretože jej pre južanský prízvuk bolo zle rozumieť. Jej najčastejšou reakciou na poviedky či básne iných bol posmešný úsmev, preto ju mnohí považovali za arogantnú a namyslenú.

Jej zámerom bolo ukázať krásu cnosti cez odpudivosť jej neprítomnosti. Zdieľať

V skutočnosti bola Flannery talentovaná a cieľavedomá žena, ktorá písanie považovala za svoje životné poslanie. Rada si dala poradiť od ľudí, ktorých autoritu rešpektovala, ale zachovávala si pritom vlastný, osobitý štýl. Ten sa prejavoval najmä v používaní rôznych južanských nárečí, ktorými hovorili jej postavy.

Leto 1948 strávila Flannery v umeleckej komunite Yaddo v štáte New York, kde pracovala na dokončení svojho prvého románu. Prežila tu zrejme aj svoju prvú a neopätovanú lásku. Malo ísť o spisovateľa Roberta Lowella, ktorý sa neskôr oženil.  Po celý život však zostali v písomnom kontakte, o čom svedčí množstvo vzájomnej korešpondencie. Flannery po skončení leta prijala pozvanie svojich priateľov, manželov Fitzgerladovcov, aby u nich v New Yorku strávila nejaký čas a mohla nerušene písať.

Keď do života vstúpi kríž

V roku 1952, vo veku 27 rokov, jej po sérii rôznych zdravotných komplikácií lekári oznámili zlú správu. Flannery ochorela na lupus, vážne autoimunitné ochorenie, podobne ako jej otec, ktorý zomrel, keď mala šestnásť. Autorka sa po tejto správe rozhodla vrátiť späť domov na farmu v Georgii, kde strávila zvyšok svojho života. Zomrela o dvanásť rokov neskôr, 3. augusta 1964, na zlyhanie obličiek. Mala tridsaťdeväť.

Z jej študentských čias sa zachoval modlitbový denník, v ktorom už ako mladá študentka premýšľala o viere a o význame utrpenia. V jednej modlitbe adresovanej Bohu prosí o schopnosť prosiť o utrpenie. Verila totiž, že len cesta kríža je tou, ktorá vedie priamo do neba. Zároveň si bola vedomá, že človek ňou môže kráčať len s pomocou Božej milosti.

Jej prvý román s názvom  Múdra krv (Wise Blood) vyšiel v roku 1952. Väčší úspech však zožala zbierkou poviedok s názvom Dobrého človeka ťažko nájdeš (A Good Man Is Hard to Find) z roku 1955. S touto zbierkou sme sa mohli na Slovensku zoznámiť vďaka českému prekladu z vydavateľstva Argo. Počas života sa Flannery podarilo dokončiť dva romány a vyše tridsať kratších poviedok.

Eucharistia bola centrom jej života. Okrem nej je všetko v živote nahraditeľné, povedala. Zdieľať

Medzi jej bežné denné rituály patrila ranná svätá omša a čítanie z Písma. Povedala, že svet by bol lepší, keby každý denne čítal Bibliu a noviny. Veľkú dôležitosť prikladala aj eucharistii, ktorá bola centrom jej života. Vyjadrila sa, že okrem eucharistie je všetko v živote nahraditeľné.

Flannery O'Connorová bola presvedčená o svojom povolaní spisovateľky, ale hlboko túžila aj po svätosti. Jej cesta viery bola radikálnou cestou, na ktorej nebol priestor pre špekulácie a odbočky. Ježiš bol podľa nej buď Božím Synom, alebo vôbec nebol. Odmietala úvahy o ňom ako o prorokovi či morálnom učiteľovi.

Seba samu opisovala ako kresťanskú realistku. Literatúra má podľa nej slúžiť pravde, a nie čitateľovi či jeho vkusu, šťastiu či dokonca morálke. Jej diela však v pravom zmysle slova nie sú realistické. Sú skôr formou typizovanej grotesky, kde postavy predstavujú isté typy, karikatúry, na zdôraznenie toho, čo mala autorka v pláne zdôrazniť.

Okamih milosti uprostred krutosti

Flannery O'Connorová bola srdcom Južanka, ale katolíci už počas jej života tvorili na americkom Juhu menšinu. Počas svojho života sa odmietala vyjadrovať k spoločenským a politickým témam, ktoré sa spájali s miestom jej pôvodu, teda najmä k rasizmu a segregácii. Aktuálne spoločenské dianie a jeho komentovanie považovala za novinársky žáner. Cieľom jej textov bolo preniknúť za oponu. Nahliadnuť za každodennú realitu do hlbších, duchovných a nadčasových súvislostí.

Jej zbierka Dobrého človeka ťažko nájdeš sa začína citátom sv. Cyrila Jeruzalemského: „Pri ceste číha drak a pozoruje tých, čo tadiaľ prechádzajú. Pozor, aby vás nezhltol. Kráčame k Otcovi všetkých duší, ale musíme prejsť okolo tohto draka.“ Toto motto vystihuje celú tvorbu O'Connorovej. Dominovala jej polarita dobra a zla, hriechu a milosti.

Flannery chcela rozprávať príbehy a vďaka nim odhaľovať pravdu o človeku, svete, Bohu, ale aj o diablovi. S veľkou horlivosťou bojovala proti formálnemu a zvykovému prežívaniu viery a snažila sa strhnúť masku ľuďom, ktorí si o sebe mysleli, že sú tí jediní spravodliví. Postavy v jej príbehoch majú dobré aj zlé stránky a vo vypätých situáciách sa môžu rozhodnúť, ktorá z nich preváži. To je ten okamih milosti, Božej prítomnosti, na ktorý chcela upriamiť pozornosť.

Bojovala proti formálnemu a zvykovému prežívaniu viery a snažila sa strhnúť masku ľuďom, ktorí si o sebe mysleli, že sú spravodliví. Zdieľať

Flannery dáva pritom veľký dôraz na slobodnú vôľu človeka, ktorá má len dve možnosti: nasledovať Božiu vôľu alebo tú vlastnú. Slovné spojenie „byť sám sebou“ považuje za najväčšie klamstvo. Človek bol podľa nej stvorený na Boží obraz a skutočne sám sebou je práve vtedy, keď nasleduje toto povolanie. Človek, ktorý nasleduje len vlastnú vôľu a túži byť „samým sebou“, sa paradoxne sám sebe vzďaľuje. A tak sa už nestáva obrazom Boha, ale vlastnou karikatúrou. Práve preto je karikatúra typickou pre O'Connorovej postavy.

Jej hrdinovia sú najčastejšie obyčajní malomestskí, úzkoprsí, banálni ľudia plní predsudkov a nevedomosti. Práve skrze ich obyčajné životy dovoľuje autorka zažiariť lúču neviditeľnej Božej prítomnosti. Jej próza v sebe nesie hlboký sviatostný rozmer. Každá stvorená vec je podľa nej nositeľom pravdy o Bohu, ktorú svojím spôsobom zjavuje a sprítomňuje.

Na jej zachytenie je najvhodnejší práve príbeh. Na Bibliu a dejiny spásy sa Flannery díva ako na veľký príbeh plný krutosti, ale aj lásky. Práve preto považovala rozprávanie príbehov za svoju osobitnú formu kresťanského životného povolania.  

Na ceste k svätosti

Diela Flannery O'Connorovej nás šokujú svojím drsným jazykom, sarkazmom a iróniou, ale najmä dejom, ktorý je plný prekvapivej a absurdnej krutosti a násilia. Jej cieľom bolo šokovať a tak prebudiť ospanlivú a otupenú pozornosť čitateľa, ktorý už stratil zmysel pre nadprirodzeno. Kráča tak v šľapajach Krista z evanjelií, ktorý bol pre svojich súčasníkov tiež šokujúci. Spisovateľka bola očarená Kristom kontroverzným a nepochopeným. Kristom, ktorý sa neštítil žiadnej ľudskej ohavnosti a slabosti, tak fyzickej, ako morálnej. Cesta kresťana je podľa nej cesta napodobňovania Kristovho zmýšľania a konania.

Podľa nej dôvodom, prečo moderná spoločnosť odmieta myšlienku vykúpenia, je to, že stratila pocit, že vykúpenie potrebuje. Flannery O'Connorová cez krutosť svojich príbehov upriamuje pozornosť na falošnú spravodlivosť, dobrotu či láskavosť a naliehavo ukazuje na neustálu potrebu Božieho odpustenia a milosti. Chce, aby sme si boli vedomí, že aj naše najbanálnejšie každodenné rozhodnutia majú ďalekosiahle duchovné následky.

Flannery O'Connorová bývala počas svojho života obviňovaná zo sadizmu a z vyžívania sa v násilí a krutosti. Jej zámerom však bolo ukázať krásu cnosti cez odpudivosť jej neprítomnosti. Oslovená myšlienkami Léona Bloya a Pierra Teilharda de Chardina verila, že jedinou skutočnou tragédiou v živote človeka je nestať sa svätým. „Smrť je tou najdôležitejšou príležitosťou, akú život ponúka kresťanovi,“  povedala.

Ak nájdeme odvahu siahnuť po dielach Flannery O'Connorovej, nedajme sa odradiť jej na prvý pohľad tvrdým štýlom. Dovoľme jej prebudiť v nás rovnakú túžbu po autentickom, pravdivom a svätom živote, akú mala ona sama.

Odporúčame