Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
08. 05. 2020, 17:00

Osobnosti

Zagorka. Chorvátska amazonka so železným perom

Marija Jurić bola novinárka, spisovateľka, popularizátorka histórie a bojovníčka za ženské práva. Svoje články publikovala pod pseudonymom Zagorka. Kým ale bola v súkromnom živote táto dlho prehliadaná autorka?

Zagorka. Chorvátska amazonka so železným perom

Marija Jurić-Zagorka. Zdroj foto: https://wfpp.columbia.edu/pioneer/marija-juric-zagorka/

Marija Jurić sa narodila 2. marca 1873 do zámožnej a dobre situovanej rodiny v chorvátskej dedinke Negovac blízko Vrbovca. Pokrstená bola o deň neskôr ako Marianna, keďže v tej dobe bolo v istých kruhoch v obľube dávať deťom francúzske mená. Jej otcom bol Ivan Jurić a matka sa volala Josipa Domin. Matkino meno dobre vystihovalo jej povahu, keďže práve matka bola v ich rodine akýmsi despotom a nevyhýbala sa ani tvrdým fyzickým trestom. Marija mala ešte troch súrodencov – dvoch bratov a sestru, ktorá, žiaľ, zomrela na tuberkulózu.

V detstve vystriedala tri základné školy a nejaký čas strávila aj v kláštore Milosrdných sestier v Záhrebe. Už odmalička prejavovala nadanie na štúdium, zvlášť na literatúru, a mala blízko aj k divadlu. Otec chcel, aby pokračovala vo vzdelávaní a vyhliadol pre ňu univerzitu vo Švajčiarsku. Do týchto plánov však zasiahla jej matka, ktorá nepovažovala vyššie vzdelanie pre ženu za vhodné ani užitočné. Obávala sa, že by Marija nemusela uspieť v čisto mužskom prostredí, akým univerzita v tom čase bola. Mariju, ktorej bola odopretá možnosť štúdia, veľmi intenzívne priťahovala aj kariéra herečky.

Matka v snahe potlačiť Zagorkinho rebelantského ducha sa rozhodla ju vydať. Za ženícha jej vybrala o osemnásť rokov staršieho železničiara Lajosa Nagya. Svadba sa uskutočnila v roku 1891 vo Varaždíne. Mladomanželia po nej odcestovali do maďarského mesta Szombathely, kde sa ju jej nacionálne orientovaný manžel podľa jej vlastných slov pokúšal „kolonizovať“. Zagorka sa na odplatu odmietala dorozumievať po maďarsky či písať v tomto jazyku. Potajomky sa však stále venovala literárnej tvorbe a urobila si aj kurz telegrafovania.

Vyššie ženské vzdelanie sa v tom čase nepovažovalo za vhodné ani užitočné. Zdieľať

Toto nešťastné manželstvo vydržalo len tri roky. Marija od manžela utiekla v roku 1895 a usadila sa opäť v Záhrebe. Pri ich rozvode sa opäť prejavila zanovitá povaha jej matky, ktorá sa postavila na stranu ohrdnutého manžela. Manželstvo však nakoniec rozviedli a Zagorka sa tak konečne dostala k svojmu súkromnému majetku, ktorý musela zanechať v Szombathelyi.

V tejto životnej etape si spomenula na biskupa Josipa Juraja Strossmayera, ktorého spoznala ešte ako dievča v kláštore u Milosrdných sestier. Ako najlepšia študentka mala tú česť privítať ho v mene školy, keď bol v Záhrebe na návšteve. On jej pri tej príležitosti povedal slová, ktoré si zapamätala do konca svojho života: „Ďakujem ti, dieťa moje. Nech ťa Pán požehná a nech robíš česť svojej krajine a slúžiš jej dobre!“

Nástup na novinársku dráhu

Marija v tom čase uverejnila svoj prvý novinový článok v časopise Obzor pod pseudonymom Zagorka. Už predtým bola zvyknutá používať rôzne prevažne mužské pseudonymy ako Jurica Zagorski či Petrica Kerempuch. Jej prvý článok bol ostrou kritikou maďarizácie a v spoločnosti zapôsobil ako rozbuška. Všetci sa odrazu začali pýtať: „Kto je to tá Zagorka?“

Marija Jurić po tomto úspechu vyhľadala biskupa Josipa, ktorý bol vlastníkom Obzoru, a odhalila pred ním svoju identitu. Ten jej hneď vybavil miesto prispievateľky a snažil sa, aby postupne získala v redakcii stále miesto. 

To sa však nestretlo s pochopením šéfredaktora Šimeho Mazzuru, ktorého odpor bol podporený aj dobovými konvenciami a istým spoločenským tabu. Šime sa nechal počuť, že žena v redakcii je kultúrnym a morálnym škandálom a že ani v Londýne plnom sufražetiek sa ženy nevenujú politickému spravodajstvu. „Ak chce byť niekto spisovateľom, tak musí byť najprv mužom,“ povedal.

Žena v redakcii bola kultúrnym aj morálnym škandálom. Zdieľať

Marija sa však nedala odradiť, a tak jej nakoniec v redakcii určili miniatúrnu miestnosť, kde mala písať a nebyť nikomu na očiach. V tomto stiesnenom priestore sa venovala politickému spravodajstvu, sledovala dianie z budapeštianskeho a chorvátskeho parlamentu a vďaka svojim jazykovým znalostiam sa stala dopisovateľkou z Viedne a z Budapešti.

O tých dňoch sama hovorí, že bola všetkými prijímaná s nedôverou a pohŕdaním. Žena v politike bola totiž podľa jej slov vnímaná podobne ako žena vo verejnom dome. Zagorkinou hlavnou túžbou a cieľom sa tak stala snaha po zrovnoprávnení žien. Chcela v nich vyvolať túžbu aktívne sa angažovať vo verejnom živote.

Podoba mladej Marije Jurić. Zdroj: telegram.hr

Počas desiatich rokov jej novinárskej kariéry ju verejne podporil aj Tomáš G. Masaryk či Milan Hodža, ktorý o nej povedal: „Bolo by nevďačné, keby som nepovedal, akú neobyčajne talentovanú a iniciatívnu spolupracovníčku v našom boji sme mali v novinárke Zagorke. Toto nie je formálna zdvorilosť, ale morálna povinnosť voči vašej i našej histórii. Konštatujem veľkú zásluhu pani Zagorky a vysoko hodnotím prácu, ktorú vykonala v tých ťažkých časoch, aby česko-slovensko-juhoslovanské vzťahy neboli obyčajným spojenectvom, ale bratstvom a vzťahom úprimnej a vernej solidarity v dobrých i zlých časoch.“

Boj za ženskú rovnoprávnosť

Zagorka založila a editovala časopis Ženski list a neskôr aj magazín Hrvatica (Chorvátka). Založila aj Spolok pracujúcich žien – Kolo radnih žena, čo bola asociácia zastrešujúca ženy typografky. V magazíne Domaće ognijšte (Domáci krb) mala na starosti stĺpček Zo ženského sveta. Išlo o odborný časopis pre ženy-učiteľky.

Otvorila v ňom aj tému povinného celibátu učiteliek ukotveného v zákone z roku 1888. Každá učiteľka, ktorá sa vydala, bola totiž nútená opustiť svoje miesto. Zagorka si dala za cieľ prelomiť známe klišé – Kinder, Küche, Kirche (Dieťa, Kuchyňa, Kostol) –, ktoré sa v 19. storočí stalo ženskou príručkou dokonalosti.

Zagorka viedla prvú ženskú demonštráciu v Záhrebe, za čo skončila aj vo väzení. Zdieľať

Spolupracovala taktiež s Hlavným národným výborom, ktorý roku 1903 organizoval socialistickú demonštráciu proti vláde Károlya Khuena-Héderváryho, ktorá bola povestná násilnou maďarizáciou. Zagorka taktiež viedla prvú ženskú demonštráciu v Záhrebe, za čo skončila aj vo väzení. Tam napísala hru Evica Gupčeva, v ktorej reflektuje tieto udalosti.

Väčšina Zagorkiných prác a historických komentárov, ktoré neskôr dali tvár jej ďalšej tvorbe, ostalo cenzurovaných a nepublikovaných.

V roku 1910 biskup Strossmayer povzbudil novinárku, aby začala s písaním fejtónov a kratších príbehov. Ona jeho prosbe vyhovela a čítanosť novín radikálne vyletela nahor. Približne v tom čase sa Marija opäť vydala, tento krát za novinára Slavka Amadeja Vodvařku a začala si písať dve priezviská: Jurić Vodvařka. Pod manželovým vplyvom údajne konvertovala na protestantizmus. 

Kráľovná historických románov

Prvým Zagorkiným historickým románom bola Kňažná z Petrinskej ulice. Ňou začala séria takmer štyridsiatich románov, ktoré Mariji Jurić priniesli najväčšiu slávu. V našich končinách sa stala populárnou vďaka dielu Gričská čarodejnica. Ide o štvorzväzkový historický román odohrávajúci sa v roku 1775 v prostredí chorvátskeho Griča a viedenského dvora počas vlády Márie Terézie a Jozefa II.

Hlavná postava, kontesa Nera Keglevičová, bojuje proti nespravodlivým rozsudkom v procesoch s čarodejnicami. Zagorka pri tvorbe románu strávila veľké množstvo času v chorvátskych, budapeštianskych, ale aj pražských archívoch. Mená niekoľkých čarodejníc v knihe sú menami reálnych žien, ktoré tieto procesy podstúpili a ich mená sú zaznačené v kronikách. 

Ženské hrdinky Zagorkiných románov sú silné a odvážne ženy prekypujúce krásou a inteligenciou. Pochádzajú z rôznych spoločenských vrstiev, ale spája ich spoločná túžba po spravodlivosti, pravde a slobode. Dej jej kníh je klasickým ľúbostným príbehom odohrávajúcim sa na pozadí skutočných historických udalostí, do ktorého reflektuje vlastné názory na súčasné problémy spoločnosti a postavenie žien v nej.

Jej ženské hrdinky spája spoločná túžba po spravodlivosti, pravde a slobode. Zdieľať

Niektoré zo svojich literárnych diel sa Zagorka pokúsila previesť aj do filmovej či divadelnej podoby. Filmové spracovanie Gričskej čarodejnice, kde postavu kontesy Nery stvárnila herečka Melita Bohinec, je dnes už stratené. Informácie o ňom spolu s niekoľkými zábermi je možné nájsť v Chorvátskom štátnom archíve. Niektoré jej diela sa dočkali aj dramatizácie. Po roku 1940 Chorvátske národné divadlo uviedlo na svojich doskách 14 divadelných adaptácií s námetom z jej kníh.

Až do roku 1941 pokračovala Zagorka v práci pre Ženski list a Hrvaticu. Tie boli zrušené spolu so vznikom Nezávislého štátu Chorvátsko v područí nacistického Nemecka a Talianska. Zagorka odmietala spolupracovať s novým režimom, a tak jej bol skonfiškovaný všetok majetok a ona sama bola uvrhnutá do prísnej izolácie. Jej odstrihnutie od verejného života a tlak, ktorý bol na ňu vyvíjaný, ju dohnali až k pokusu o samovraždu.

V Záhrebe však nakoniec žila ďalej v úplnej skrytosti až do roku 1945. Potom začala opäť publikovať v časopise Antifašistický ženský front v novosformovanej Juhoslávii.

Socha na počesť Marije Jurić​ Zagorky v uliciach Záhrebu. Foto: palace.hr

Zagorka napísala autobiografiu Kameň na ceste, kde spätne rozoberá svoje detstvo, ale aj ostatné pohnuté momenty svojho života. Zomrela 29. novembra 1957 vo svojom byte v Záhrebe. Príčina jej smrti je neznáma, ale zrejme za ňu môže autorkina choroba a dlhodobo prežívané útrapy. Pochovaná je v krypte na Mirogojskom cintoríne medzi najvýznamnejšími osobnosťami chorvátskeho politického a kultúrneho života.

Zagorka bola plodná autorka, ktorej písanie sa vyznačovalo veľkou ľahkosťou, ale aj ostrosťou. Dodnes nepoznáme presný počet jej diel a nikto zatiaľ uspokojivo neskompletizoval jej bibliografiu.

Dá sa povedať, že ani po polstoročí od jej smrti nie sú jej zásluhy na popularizácii rakúsko-uhorských dejín a kultúry dostatočne docenené. Kvalita jej diela rovnako ako celoživotný zápas za ženské práva a boj proti fašizmu by si dnes zaslúžili opätovnú pozornosť a uznanie.

Ak vám chorvátsky jazyk nerobí problémy, odporúčam pozrieť si toto vtipné video, ktoré informuje o živote tejto autorky a zaraďuje ju medzi velikánov chorvátskych dejín. 

 

Odporúčame