Na ich hlavy vypísali esesáci 10-tisíc korún

Pani Eva sa so svojimi rodičmi ukrývala pred transportom do Osvienčimu sedem mesiacov.  Po túto dobu sa im útočišťom stala zamknutá spálňa a pole s kukuricou. V rodine záchrancov našla aj svojho budúceho manžela. Ako sama hovorí, keby táto rodina nevynaložila toľko úsilia a rizika, už by tu 70 rokov neboli.

Pani Eva Mosnáková

Bezstarostné detstvo, až pokým...

Eva Mosnáková sa narodila v roku 1929. Jej otec pochádzal zo židovskej meštiackej rodiny. V Brne študoval veterinárstvo a práve tam sa spoznal so svojou manželkou a matkou ich jediného dieťaťa – Evy. Prvé roky žili v Handlovej, kde otec dostal pozíciu obecného zverolekára. To však netrvalo dlho. V obci žili aj handlovskí Nemci. „Keď Hitler nastúpil v Nemecku ako ríšsky kancelár, aktivizovali sa aj títo handlovskí Nemci. Začali pochodovať po Handlovej a ako prvého vytiahli z domu rabína a veľmi ho pred deťmi ponižovali. To už všetci Židia tušili, že v Handlovej nemôžu zostať,“ spomína pani Eva.

Isté opatrenia podnikli aj jej rodičia. Malú Evičku odviezla mama k svojim sestrám do Brna, kde strávila dva roky. Rodičia sa medzitým vrátili do rodiska Evinho otca – Nitry, kde sa otec usiloval nájsť si zamestnanie. To sa mu neskôr podarilo v Močenku pri Nitre. Hneď, ako sa tam usadili, vzali si Evku naspäť k sebe a život sa opäť vracal do normálnych koľají.

Začiatok deportácií

V roku 1942 Nemci začali posielať Židov z Močenku do Auschwitzu. Rodina pani Evy bola v tejto fáze chránená otcovým zamestnaním. Ako zverolekár bol totiž hospodársky dôležitý. Pani Eva si aj dnes vybavuje spomienky na túto udalosť: „Keďže môj otec bol hospodársky dôležitý, a istým spôsobom ho chránilo aj to, že maminka Židovka nebola, my sme sa transportu vyhli. Šli sme sa teda rozlúčiť s našimi priateľmi. Bolo to naozaj veľmi smutné a ťažké. Napríklad naši priatelia, ktorí išli s maličkým päťročným dievčatkom a ono stále nechápalo, prečo všetci plačeme. A nikto z nich sa nevrátil. Nikto. Bolo to 35 rodín. Počítala som to. Zachránili sa len jedni mladí manželia, ktorí odišli na cudzie papiere do Bratislavy a ona si nechala krásne čierne vlasy prefarbiť na blond.“

„Keď Hitler nastúpil v Nemecku ako ríšsky kancelár, aktivizovali sa aj handlovskí Nemci. Začali pochodovať po Handlovej a ako prvého vytiahli z domu rabína a veľmi ho pred deťmi ponižovali."

Zdieľať

Po povstaní v roku 1944 už všetky výnimky platiť prestali. V ohrození bola teda aj rodina pani Evy. Mama, ktorá by do tábora možno ani nemusela ísť, však už skôr rozhodla, že takto ďalej nemôžu žiť a musia sa ukryť. Na tom už dlhšiu dobu pracoval otec.

Záchranný plán

Na majeri Laciház bol vtedy nájomcom pán Konrád, ktorý bol sudetský Nemec. Na Slovensko prišiel aj s bratrancami, aby si tu privyrobili. Kúpili si rôzne poľnohospodárske mechanizmy, ktoré roľníci nemali, a zarábali si pomocou nich v službe roľníkom. Pán Konrád sa zaľúbil do Terky Mosnákovej, s ktorou mal neskôr dve deti. Spoznal sa s ním aj otec pani Evy. Podľa jej slov boli obaja, pán Konrád i jej otec, veľmi srdeční a veľmi si rozumeli. Zakrátko si potykali a stali sa z nich priatelia. „Po istom čase nabral otec odvahu a opýtal sa pána Konráda, či by nás neukryl, keby bolo zle. On súhlasil. Tak sme v roku 1944 po potlačení povstania šli všetci traja na Laciház ku Konrádovcom. Mali spálňu, obývačku, veľkú predsieň a kuchyňu. Spálňa bola posledná izba s manželskými posteľami a dala sa zamknúť. Tak tú nám uvoľnili a oni sa všetci štyria uskromnili na rozkladacom gauči v obývačke,“ rozpamätáva sa pani Eva.

Život medzi štyrmi stenami

Aj napriek tomu, že život v úkryte chránil rodinu pani Evy pred primárnym nebezpečenstvom a mnohí by si možno mysleli, že si mohli spokojne vydýchnuť, nebolo tomu tak. Bola to samota. Presedené dni. Ticho. Obklopení len štyrmi stenami a sebou. Dňom i nocou.

Pani Eva si aj napriek všetkému vybavuje z tohto obdobia i jednu úsmevnú situáciu, ktorú spôsobila najmladšia obyvateľka a členka rodiny Konrádovcov: „Malá Anička, ktorá mala vtedy päť rokov, bola nesmierne bystrá. Kedysi sa v spálni, kde sme spávali my, hrávala, a tak jej nešlo do hlavy, prečo je miestnosť zamknutá. Často počúvala za dverami a myslela si, že v dome žijú strašidlá, a všade to roztrubovala. To bolo nebezpečné, a tak sa Terka rozhodla, že nás musí zamknúť do skrine, odomkne izbu a ukáže Aničke, že tam nikto a nič nie je. Tak sa aj stalo. Anička prišla, sadla si na stoličku a povedala, že na nej určite niekto musel sedieť, lebo je ešte teplá. Tak sme ju začali volať naše gestapo.“

Život v tejto miestnosti bol však podľa slov jeho dočasnej obyvateľky jedným veľkým strachom. Strachom z objavenia. Keďže domáca pani musela prať, variť a piecť o tri hladné krky viac, všimla si to aj suseda, ktorej sa zdalo byť zvláštne, prečo jej suseda pečie tak veľa. Jedného dňa pani Eva spomína, ako zazreli v okne tvár, ktorá sa snažila pozrieť, či v miestnosti niekto je. Bola to spomínaná suseda. No neprezradila nič. I keď by na to mala dôvod.

Judášove peniaze

V novembri prišli do Močenku gardisti spolu s SS-manom Zimmermanom, aby našli tých, ktorí sa pred transportmi ukrývali. Pani Eva spomína, že ich rodinu zachránila opatrnosť jej otca: „Prvým chyteným bol jeden mladý chlapec. Ten mal totiž frajerku, ktorá nebola Židovka, a tá za ním vždy chodievala na koni do dvora, kde sa ukrýval. Takže všetci vedeli, kto sa tam skrýva. Chytili ho a strašne zbili. A prezradil všetkých. O nás ale, našťastie, nevedel. Totiž, ešte predtým, než sme šli všetci do úkrytov, sa všetci  Židia – priatelia stretli a povedali si, kde budú. A môj otec nepovedal nič.“

Keďže rodina pani Evy nebola prezradená, do dediny prišiel o niekoľko dní bubeník, ktorý hlásil, že „pán SS-man Zimmerman sľubuje 5 000 korún tomu, kto prezradí, kde je zverolekár a jeho rodina“. Nikto sa však neprihlásil. O týždeň nato teda bubeník oznámil, že „pán SS-man Zimmerman zvyšuje odmenu na 10 000 korún“. Judáš sa však nenašiel.

I napriek tomu museli dom na istý čas opustiť. V krčme totiž krčmárka upozornila pána Konráda, že už si niekoľko ľudí­ šušká, že rodinu zverolekára ukrýva práve on.

Osudové stretnutie

Ku Konrádovcom sa medzičasom vrátil Terkin mladší brat Vlado. „Terka teda vzala kľúč, aby nás videl. Otvorila a on sa pozeral. Mojich rodičov poznal, no mňa, myslím, nie. Bol to taký úžasný moment prekvapenia a ostalo také zvláštne ticho. Bola to veľmi čudná chvíľa a ja som si vtedy uvedomila, že sa deje niečo osudové. A veru sa aj dialo, lebo to bol môj budúci manžel,“ spomína na obdobie ich zoznámenia vtedy 15-ročná Eva. Podľa jej slov práve on prevzal v kritických situáciách všetku starostlivosť na seba.

Trojčlenná rodina však musela dom opustiť. Dievča s rodičmi nemalo kam ísť, a tak šli na pole. Vlado, jej budúci manžel, im pomáhal, ako sa len dalo. Či už to bolo zahrabávanie rodiny do kopy kukurice alebo kozla slamy na poli, žiadosť o pomoc v dedine Járok na fare alebo vybavenie nového úkrytu v inej dedine. 

"Keďže domáca pani musela prať, variť a piecť o tri hladné krky viac, všimla si to aj suseda, ktorej sa zdalo zvláštne, prečo pečie tak veľa."

Zdieľať

Keďže u farára z dediny Járok sa pomoci nedočkali (ako sa však celá rodina neskôr dozvedela, i on ukrýval jedného židovského chlapca), rodina pani Evy sa na mesiac nasťahovala do nového úkrytu. Pani Eva spomína, že ukrývanie bolo vtedy vlastne biznisom: „Je rozdiel medzi záchrancom a človekom, ktorý poskytuje úkryt. Tá rodina potrebovala totiž spraviť dlážku a pýtali veľa peňazí. Ale boli slušní a ochránili nás. No peniaze sa nám minuli. Po mesiaci sme šli späť ku Konrádovcom, kde sme prežili krásne Vianoce.“

Mauthausen a oslobodenie

Bol koniec januára a dvere spálne sa otvorili. Stála v nich bledá Terka, ktorá oznamovala, že Vlada chytilo gestapo. Stalo sa to, keď bol u otca a najstaršieho brata, ktorí mali malý majer, vinohrad a v ňom chalúpku s jednou posteľou. Tá slúžila na prenocovanie tých, ktorí išli s poslaním z povstania do Bratislavy. Vladov otec tam týchto ľudí vždy prenocoval a nakŕmil. Jedného dňa však nocľah potrebovali dvaja „ilegálni Česi“. Pohostili ich teda tak, ako boli zvyknutí. No oni na nich ako vďaku namierili revolvery – bolo to gestapo. Všetkých troch vzali do väznice do Nitry, staršieho brata neskôr prepustili, no otec s Vladom šli do Mauthausenu. Situáciu dokresľuje pani Eva: „Vlada strašne bili. Aj pre toto si veľmi vážim ľudí, ktorí nič neprezradili aj napriek tomu, že boli mučení. A on takisto neprezradil nikoho.“

Pani Eva spolu s rodičmi predsa od Konrádovcov na istý čas opäť odišli, pretože sa báli, či ich niekto zo zatknutých neprezradí. Nestalo sa tak, takže neskôr sa vrátili späť a spoločne s Konrádovcami počkali do apríla, keď prišli Rusi.

Po dlhšom čase sa Vladov otec vrátil. Jeho syn však neprišiel, pretože z Mathausenu boli väzni evakuovaní k hraniciam Čiech. „Tam ich potom oslobodili, myslím, Američania. No Vladko mal vtedy už len 35 kíl. Šli vlakom do Plzne, vo vlaku skolaboval, tak si ho v Plzenskej nemocnici nechali. Takže prišiel oveľa neskôr ako jeho otec, ale vedeli sme, že prežil,“ upresňuje pani Eva.

Život po

Krátko po oslobodení sa z takmer dospelej Evky stala pani Mosnáková. S manželom Vladom žili spolu 50 rokov. Narodili sa im dvaja synovia. Rodina si však prešla ešte nejedným trápením. V roku 1955 Vlada nespravodlivo odsúdili a poslali do Jáchymova. Vďaka amnestii udelenej k výročiu oslobodenia tam, našťastie, strávil iba niekoľko mesiacov a neskôr bol rehabilitovaný.

Popri výchove dvoch synov a práci vyštudovala pani Eva ekonómiu na vysokej škole a neskôr pracovala na ministerstve poľnohospodárstva. Kvôli angažovaniu sa proti okupácii v roku 1968 bola postihnutá znížením platu a funkcie.

Neskôr sa teda pani Eva stala cvičiteľkou zdravotného telocviku v Bratislave. Počas tohto obdobia vybavila ocenenie Spravodliví medzi národmi Terke, pánovi Konrádovi aj svojmu manželovi. Pán Konrád ani jej manžel Vlado si však už ocenenie osobne nestihli prevziať.

Čítajte aj príbehy:
Babka Magdalénka: Panna Mária sa ku mne vrátila
Haiťan Colin: Slovenskú snúbenicu testoval v supermarkete

Zdieľať

Dnes má pani Eva 86 rokov. Jej spomienky sú evidované vo washingtonskom Múzeu holokaustu. Okrem toho, že radosť jej robí päť vnúčat a štyri pravnúčatá, energiu berie z vedenia klubu seniorov, ktorí prežili holokaust. „Keď človek žije sám pre seba, nie je to plnohodnotný život. Nie myslieť na seba, ale pomáhať druhým. To je to, čo človeka mobilizuje,“ vyslovuje pani Eva. V klube začínala ako predcvičovateľka zdravotného telocviku, pretože chcela byť nejako nápomocná. Dnes usporadúva každý týždeň besedy a pozýva na ne najrôznejších hostí.

Okrem toho navštevuje kurz anglického jazyka, má rada prechádzky do prírody či dobré knihy a hudbu. Spoznať ju možno podľa širokého úsmevu, srdečného prístupu ku všetkému a všetkým a úprimného záujmu o druhých.

Mária Badačová

Foto: autorka, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo