Stanislav Štepka: Slováci sa dajú ľahko podplatiť podpásovým humorom

Hovorí, že úspech jeho divadla prišiel vtedy, keď začal pristupovať k divákom s pokorou. Napriek tomu, čo za komunizmu na javisku vravel, vraj nebol hrdinom a tiež sa bál. Slovákom by doprial humor, čo sídli od bránice nahor, a nie podpásový a vulgárny, akého sú dnes plné televízie. Umelecký šéf Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka.

Letá zvyknete tráviť v Radošine, ako oddychujete?

Ako iní a mnohí: s rodinou, s vnúčatami... a každé leto tu v Radošine, samozrejme, s radošinskou rodinou a najbližšími, a už viac než pätnásty rok aj s miestnym ochotníckym divadelným súborom Hlavina, ktorému každé leto po večeroch pomáham nacvičiť na Vianoce nový divadelný titul. No môj najkrajší oddych je – len tak si vymýšľať. Nechodím však do Radošiny uvažovať o novej hre; tú predtým v hlave nosím už aj dva či tri roky, niekedy aj viac.

Povedzme slovenský geniálny vynálezca a maliar Jozef Murgaš a jeho životný príbeh mi možno tridsať rokov vŕtal v hlave – ako tohto skvelého a nadpriemerného Slováka  predstaviť divákom zaujímavo a vtipne. Asi aj preto vtipne, lebo Jozef Murgaš nemal najveselší život. Takto pomaly a dosť bolestivo sa rodila hra Niekto to rád slovenské. Keď mám teda toho vysedeného, naštudovaného a naukladaného v sebe dostatočne veľa, potom sa o tom v lete pokúšam niečo napísať.

Ako potom vyzerá vaše letné tvorenie?

Keď je zamračené (vždy na také dni trpezlivo čakám), každý deň napíšem desať až pätnásť strán a píšem asi tri dni. Ale potom už prichádza na rad dlhá adaptácia, upravujem druhú, tretiu, štvrtú verziu hry a tú poslednú dávam  čítať našej dramaturgičke Darinke Abrahámovej, vzápätí si hru prečíta režisér. Najzvláštnejšou dramaturgičkou pre mňa je však asi moja dcéra. Nebýva nadchnutá z hry iba preto, že ju napísal otec. Naopak, pravdivo a veľmi presne mi odkáže aj napíše, čo si o texte myslí. Po takýchto najbližších konzultáciách  pomaly vzniká posledná verzia novej hry. Trvá to rok, dva aj viac.

V Radošinskom naivnom divadle sú prevažne mladí talentovaní herci, speváci, hudobníci. Máte dobrý čuch na hercov. Podľa čoho ich vyberáte?

Najvhodnejších hercov do nášho divadla vlastne aj tak vyberajú samotní diváci. Nie je totiž nič horšie, ako keď si divák pri sledovaní herca na javisku v duchu hovorí, nech už  len tamten herec z javiska čím prv odíde... Diváci to nepovedia ani prstom neukážu, ale myslia si to dosť často. Aj o tom často uvažujem pri výbere. Mám rád živé divadlo, aj keď sa sem-tam herec pomýli, keď je na ňom vidieť, že mu je niekedy na scéne niečo ľudsky smiešne. Ale hlavne,  keď vidím, že je skrz-naskrz originálny človek a nie stroj, čo vyrába divadlo, a napokon zainteresovaný kolega, čo na scéne žije danou témou.

Vaše divadlo je ľuďom stále blízke. V čom je to tajomstvo?

Asi aj preto, že nikdy nehráme od divákov ďaleko... Angličania majú jedno prirovnanie. Keď sa ich pýtali, prečo je anglický trávnik najkrajší na svete, odpovedali: „Je to hrozne jednoduché, len ho treba šesťsto rokov poriadne polievať.“ V našom prípade by som povedal, že to treba päťdesiat rokov robiť poriadne a potom už Radošinské naivné divadlo funguje.  Ďalej možno aj preto, že neprichádzame k divákom s predstavou, že sme najmúdrejší na svete. Ideme k nim s tým, že sme jednými z nich –  čo je aj pravda – a večer im chceme z javiska porozprávať o tom, čo momentálne žijeme. A zrazu diváci zistia, že aj oni takto žijú. Trápi a teší ich presne to isté, čo nás; sme na tom rovnako. Aj o tom je naše divadlo.

"Mám rád živé divadlo, aj keď sa herec sem-tam pomýli; keď vidím, že je skrz-naskrz originálny človek 
a nie stroj, čo vyrába divadlo."

Čo bolo na začiatku?

Keď sme kedysi mali v Radošine premiéru  prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, mal som devätnásť rokov. Myslel som si viac než naivne, že som najmúdrejší na svete a že celý svet sa krúti okolo mňa a okolo nás. Predstavoval som si, že len tak prídeme niekde do divadla či do kultúrneho domu a budeme ľudí ohromovať našimi myšlienkami a nápadmi, prípadne z javiska všetkých maloverných dáme do laty. Odpoveď bola veľmi jednoduchá: myslieť sme si to mohli...  Pamätám si na ten večer a rok 1963: v sále nastalo veľmi zvláštne ticho, až nepríjemné, ako keby nám diváci chceli tým vyčítavým mlčaním odkázať, aby sme sa už toľko nenadrapovali a že by vari vtedy na Vianoce bolo lepšie, keby sme radšej sedeli doma pri stromčeku.

Bola to lekcia?

Bol to vážny odkaz aj podnet na rozmýšľanie o sebe. Aby sme v divadle nedokazovali iba to, akí sme dobrí herci alebo speváci. Ale aby sme z javiska hlavne hovorili o tom, čo divákov naozaj zaujíma a teší, čo nám napokon tichom, smiechom a potleskom sami radi oznámia. Mali sme v súbore herečku, pani Kolníkovú. Ona vôbec nehrala. Taká, aká bola v živote, bola aj na javisku. Ľudia ju zbožňovali a vlastne zbožňujú doteraz. A čím to bolo? Iste aj tým, že mala čo na javisku povedať. Nehrala, ale bola. Hovorila síce to, čo som napísal ja, no ona mala splnomocnenie na to, aby to z javiska jednoducho a po svojom povedala tak ako treba.

Trúfli ste si po tom prvotnom neúspechu snívať, že budete mať raz profesionálne divadlo?

Trvalo nám tri roky po premiére, aby sme sa nejako pozviechali. Ja som sa vtedy z trucu rozhodol pre poéziu. V novom zúfalom hľadaní som napísal asi štyri básnické zbierky, ktoré, chvalabohu, nikdy neuzreli svetlo sveta. No však stále kdesi za rohom na mňa nakúkalo moje divadlo.

Ako ste sa k nemu vrátili?

Veľmi mi pomohla vojenčina. V súbore, ktorý som tam v južných Čechách založil, bolo zopár talentovaných Slovákov aj Čechov. Napísal som niečo ako  protivojnovú hru Pitva. Bolo to v takom voľnejšom, odmäkovom politickom období, v roku 1966. S touto kabaretnou hrou sme dokonca vyhrali armádnu súťaž, a to ma veľmi povzbudilo. No vtedy som si vôbec nepomyslel, že divadlo raz bude mimoriadne úspešné. Reku, budeme hrať v Radošine, možno ešte  zájdeme aj do Topoľčian a Piešťan. Ale keď sme začali chodiť so súborom za našimi divákmi a na prehliadky – v 60. rokoch sme vyhrali tuším sedemnásť všelijakých súťažných prehliadok –  pobadal som, že sa s divadlom čosi deje.

Potom na začiatku sedemdesiatych rokov nás okresní funkcionári počas politických previerok a normalizácie vykázali z topoľčianskeho okresu. Znenazdania sme sa ocitli  v Bratislave a začali sme vystupovať, kde sa dalo – najmä v internátoch. Bratislavskí vysokoškoláci nás doslova, prepytujem, žrali. To bolo asi najslávnejšie obdobie nášho divadla. Vysokoškoláci so spontánnou atmosférou urobili naše divadlo naším a ich divadlom; ešte nám aj dali označenie radošinci. Vlastne odvtedy, teda od sedemdesiatych rokov, sme nezažili nevypredané predstavenie. V súčasnosti dokonca poznám jedného zanieteného kňaza, ktorý je mimoriadne priaznivo naklonený k nášmu divadlu, už roky pravidelne organizuje zájazdy farníkov na naše predstavenia.

Keď ste spomenuli kňaza - má divadlo kázať alebo dávať morálne poučenia?

Asi nie. Nechajme kázne na kňazov. Hoci my v divadle hovoríme o svetských aj duchovných veciach, ale vravíme to svetskou, divadelnou rečou, cez zemité človečenské príbehy. Morálne ponaučenie nechajme na pedagógov, kňazov a výchovu na rodičov a učiteľov.

"Mnohí tvorcovia mali a majú dojem, že čím vulgárnejšie, tým je to hádam viac umelecké."

Čo má teda divadlo robiť?

Divadlo by možno malo zrkadliť život. Shakespeare to povedal ako prvý a veľmi múdro, teda že divadlo je zrkadlom života. Niekedy sa stretávam s tým, že niektorí spoluobčania by chceli, aby herci ako politici tlmočili jednoznačné spoločenské a politické stanoviská, ako sa kedysi vravelo –  teda na ktorej strane barikády stoja. Ja stojím päťdesiat rokov na svojej barikáde. Volá sa Radošinské naivné divadlo.

Vaše divadlo ukazuje dosť často Slovákom ich horšie vlastnosti, pričom oni sami sa na nich smejú.

Prišla mi na um jedna taká situácia. Pani Kolníková v Človečine  nechcela povedať na javisku ani za svet vulgárny výraz, lebo v tom čase to bolo v jej ušiach hrozné slovo. Veta je odkukaná z Radošiny, ale používajú ju všetci Slováci: „Stena je osraná od múch.“  Nedá sa to ináč povedať. Skúste to povedať inak! Nepoviete to. (smiech) Skúšali sme – stena je ostúpaná alebo špinavá od múch. Je to iné. Pani Kolníková to nakoniec v Človečine povedala, ale týždne sme ju presviedčali. Napriek tomu, že  aj ona to bežne hovorila doma, mala zrazu dojem, že na javisku sa to nepatrí, že sa stane niečo nepríjemné, keď tú vetu povie. Zaujímavé bolo, že práve túto vetu cenzor vyškrtol z hry ako prvú.  Prepísal ju: „Stena je znečistená od múch.“ Ak by takúto vetu však povedala na javisku slovenská dôchodkyňa, ako bola pani Kolníková, tak je už divadlo niekde inde.

Čo hovoríte na jazyk v súčasných slovenských divadlách?

Všimol som si taký úkaz. Dnes v divadlách kulminuje trend vyjadrovať sa na javisku dosť často vulgárne. Reč v krčmách priam zjemnela –  zato pritvrdené vulgárne vyjadrovanie zaznieva na javiskách. Začalo sa to pred pár rokmi na Západe, tam to už teraz tíchne. Mnohí tvorcovia mali a majú dojem, že čím vulgárnejšie, tým je to hádam viac umelecké. Nie je to moja šálka čaju. Nie preto, že by ma tie slová pohoršovali. Nie som puritán, ani najmenej. Stále sa však pýtam – no dobre, ale prečo? Vždy sa to dá povedať aj inak... 

V mojom divadle dodržiavame určité nepísané zásady, vyjadrujeme sa podobne, ako sa vždy vyjadrovali tvorcovia v divadle Semafor či Lasica so Satinským. Nie vulgárne, ale skôr vtipne o vulgárnych ľuďoch. Samozrejme, dorastenci na ulici sa vyjadrujú aj slangovým slovníkom. Poznám tie slová a je mi z nich na ulici úsmevne, ale zase niekedy v divadlách smutno, najmä keď tie hrubé slová musím počúvať povedzme z ženských úst. Je to vraj moderné, že aj dievčatá sa dnes vyjadrujú ako voľakedy podpití kočiši či trhovkyne. Alebo sa ukazuje, že už aj pestovaná hlúposť môže „byť in“?  

Majú Slováci zmysel pre humor?

Majú, ale niekedy sa ľahko dajú zlákať či podplatiť aj antihumorom, teda podpásovým šteklením, takzvanou zábavou, čo povedzme skoro dennodenne môžeme vidieť v komerčných televíznych produkciách. Veľmi by som televíznym tvorcom želal, a robím na tom v divadle päťdesiat rokov, aby im išlo o humor, ktorý sídli od bránice vyššie, a nie od bránice dole. Žiaľ, komerčné televízie v záujme zisku, všemocných píplmetrov a najmä reklamného priestoru  – forsírujú  prízemnú zábavu, všeobecne známu z roztopašných večierkov na lyžiarskych zájazdoch, ktorá skoro vždy spoľahlivo masu rozosmeje. Áno, ide im o množstvo, teda o masového diváka.

Aký je náš humor?

Keby sme ho mali posudzovať podľa spomínanej produkcie komerčných televízií, tak je to zábava na zaplakanie. Hádam by nám ako modernému národu malo ísť aj o humor, ktorý predovšetkým šteklí mozog a rozochvieva bránicu, taký humor mám rád, na takom som kedysi vyrastal. Mal som dobrých pánov učiteľov,  učil som sa v dobrých divadlách, ako bol Semafor, Osvobozené divadlo, Miroslav Horníček, Tomáš Janovic, ako boli Lasica so Satinským a mnohí takí, ktorí prostredníctvom humoru uvažovali o človeku a okolitom svete.

"Ja som na javisku za komunizmu nevystupoval ako hrdina. Hovoril som na javisku vždy to, 
ako som vedel a ako som to cítil a niekedy aj so strachom."

Dlho boli terčom posmechu u radošincov komunisti, potom prišlo ponovembrové obdobie, keď ste si robili žarty z nových fenoménov. Z čoho si robiť srandu dnes?

Písal som vždy o tom, čím som žil. Tým, že sme boli v tomto smere trochu  ojedinelým divadlom na Slovensku, kde sa verejne hovorili niektoré neverejné veci, asi mali diváci dojem, že si veľa dovoľujeme. No verte, nikdy v živote som nebol až taký iný.

Najčastejšia otázka, akú som dostával po roku 1989,  bola: „Preboha, o čom teraz budete písať? Boli sme roky radi, že ste to povedali za nás, ba dokonca chvíľami sme sa aj báli, že to vôbec počúvame.“ Ja som na javisku za komunizmu nevystupoval ako hrdina. Hovoril som na javisku vždy to, ako som vedel a ako som to cítil a niekedy aj so strachom. Dnes v tom iba pokračujeme a v súčasnej realite... a, chvalabohu, už nie so strachom.

Čo vás naposledy rozosmialo?

Asi humor mojich vnúčat a vôbec detí, keď ich počúvam, alebo keď si niečo veselé vymýšľajú. Ale tešia ma aj zaujímavé stretnutia s originálnymi ľuďmi a knihy. Vždy si na leto odkladám všelijaké knihy z domácich nálezísk a rád v nich všeličo nové a iné objavujem. Tešte sa na starobu, lebo budete čítať knihy inak. Teraz si knižky možno iba tak prelistujete. Ale  raz, keď budete v neskorších rokoch čítať napríklad Timravu, s prekvapením zistíte, aká to bola talentovaná autorka. Naozaj európska, svetová spisovateľka. Mala možno iba jedinú nevýhodu, že písala po slovensky.

Čo ste ešte divákom nepovedali?

To by som chcel všetko dopovedať v našom novom divadle na Záhradníckej ulici 95. Tam totiž už 25. septembra začíname našu 52. divadelnú sezónu premiérou veľkej revue či kabaretného večera Na dobrej adrese. V novembri tu uvedieme v réžii Juraja Nvotu moju novú hru o najsúčasnejšej súčasnosti Zmiešaná štvorhra a v máji 2016 plánujeme v rámci našich divadelných návratov znovu uviesť tragifrašku Lás-ka-nie – so špeciálnym hosťom – pani Kolníkovou... Tém je však veľmi veľa, len si držme palce, aby zdravia bolo tak akurát a aby človek stretal ľudí, akí stoja zato. Tém je viac ako času. Napríklad ľudia sú vždy dobrý dôvod na tvorbu.

Daniela Matejovičová, Pavol Rábara

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo