Pôsobím ako advokát v Londýne a mám možnosť vidieť veci, o ktorých existencii mnohí ľudia na Slovensku nevedia, prípadne pochybujú, či také niečo je vôbec možné. Pokúsim sa teda predstaviť skutočné nebezpečenstvá gender ideológie a dosahy LGBT politiky v západnej Európe.
„Nie je všetko zlato, čo sa blyští,“ ako správne poznamenal marocký princ v Shakespearovej hre Kupec Benátsky. Po viac ako štyridsiatich rokoch socializmu a Nežnej revolúcii získalo Slovensko svoju nezávislosť a v slobode uprelo pohľad na západ.
V roku 2004 sa Slovensko stalo členom Európskej únie, aby do svojho práva transponovalo všetky právne predpisy EÚ v sociálnej oblasti – minulé, súčasné i budúce. Výsledkom je aj právny záväzok prijať antidiskriminačnú legislatívu, ktorá vytvára chránené kategórie pre „zmenu pohlavia“ a „sexuálnu orientáciu“.
Rada Európy, ako odlišná organizácia od Európskej únie, zároveň vypracovala Dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu, známy ako Istanbulský dohovor.
Dohovor podpísali všetky členské štáty Rady Európy s výnimkou Azerbajdžanu a Ruskej federácie. Ratifikovalo ho 34 zo 47 členských štátov. Sedem štátov Európskej únie, ktoré Dohovor neratifikovali, sú Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Spojené kráľovstvo a, samozrejme, Slovensko.
Preto si treba položiť otázku: čo robí dohovor takým kontroverzným?
Dúfam, že všetci ľudia dobrej vôle odsúdia násilie páchané na ženách. Ale za Dohovorom je oveľa nebezpečnejšia politická agenda, ktorej súčasťou je politické presadenie gender ideológie.
Táto agenda sa začína článkom 3 Dohovoru, ktorý definuje pojmy, ktoré sa v Dohovore majú používať.
V článku 3 písm. c) Istanbulského dohovoru sa pojem „rod“ (gender) definuje ako: „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov.“ V článku 3 písm. a) sa pojem „násilie na ženách“ definuje ako „rodovo podmienené násilie“. A článok 6 vyžaduje, aby štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, začlenili „rodovo citlivú politiku“ do implementácie Dohovoru.
Zjednodušene povedané, Dohovor stanovuje, že gender (v slovenskej verzii Dohovoru preložený ako „rod“) nie je biologicky daný, ale odkazuje na akúkoľvek genderovú identitu, s ktorou sa jednotlivec sám identifikuje. Pojem „žena“, ako sa používa v slovnom spojení Dohovoru „násilie na ženách“, nie je opäť chápaný biologicky, ale týka sa násilia páchaného na komkoľvek, kto sa identifikuje ako žena. Rodovo citlivá politika podľa článku 6 Dohovoru by preto mala zahŕňať aj politiku citlivú voči transgenderizmu a transvestitizmu.
Dohovor bol otvorený na podpis v máji 2011 a platnosť nadobudol v auguste 2014. Strany Dohovoru podriaďuje monitorovaniu skupinou tzv. „expertov“ a vyzýva zmluvné štáty, aby umožnili mimovládnym organizáciám (vrátane organizácií propagujúcich LGBT a transgenderizmus) zohrávať dôležitú úlohu v procese monitorovania. Preto neprekvapuje, že v prvej monitorovacej správe z roku 2017, týkajúcej sa Rakúska, boli už tieto transgenderové práva spomenuté.
Faktom je, že v Európe pôsobí veľa síl, ktoré vážne podkopávajú základné štruktúry udržiavajúce našu civilizáciu. Rodina, kresťanstvo, heteronormativita, naše základné chápanie biológie, právo na život, sloboda prejavu – toto sú len niektoré zo spoločenských dobier, ktoré sú podkopávané naprieč celou Európou.
Veľká Británia nám ponúka najlepšiu „cestovnú mapu“ k deštrukcii spoločnosti. O tejto krajine sa veľa dozvieme už len tým, keď sa pozrieme, ako veľmi sa zmenila od času, čo na trón zasadla kráľovná Alžbeta II. Rodinná kultúra sa od svojej predchádzajúcej slávy zmenila na nespoznanie.
V roku 1952 sa iba 4,8 percenta detí narodilo mimo manželstva. V súčasnosti je to 46,8 percenta.
V roku 1952 bol rozvod zriedkavý, dotýkal sa 33 922 párov. V roku 2014 bolo 119 589 rozvodov. Rozvodovosť sa zvýšila o 600 percent.
Namiesto toho, aby sme sa snažili navrátiť späť k zdravej manželskej kultúre, Lady Hale, predsedníčka nášho Najvyššieho súdu, navrhla, aby sa rozvod uľahčil a vychádzal z princípu nezavineného rozvodu.
Menej žien donosí svoje dieťa až do pôrodu alebo si praje mať rodinu. V roku 1967, keď boli legalizované umelé potraty, sa vykonalo 21 400 potratov. V roku 2016, napriek kultúrnemu presadeniu antikoncepcie, bolo vykonaných 208 553 umelých potratov, čo je takmer desaťnásobok oproti roku 1967. Od dekriminalizácie potratov v roku 1967 bolo umelo potratených viac ako 9 miliónov detí.
Stabilita rodiny na tom nie je oveľa lepšie. Podľa Poradenskej a podpornej služby pre súdy vo veciach detí a rodiny sa od roku 2006 zvýšil počet detí prevzatých do štátnej starostlivosti o 150 percent.
Predseda Rodinného oddelenia našich súdov nazval situáciu národnou verejnou krízou. A Dave Hill, predseda Asociácie riaditeľov zariadení služieb pre deti zašiel ešte ďalej a situáciu nazval národnou hanbou.
Napriek šokujúcej rýchlosti, s akou sa britská rodinná kultúra rozpadla, sa Británia so všetkým úsilím naďalej klania pred „oltárom radikálnej seba-autonómie“. Najnovšie začala zápas o srdcia a mysle novej generácie.
Erazmus sa začiatkom 16. storočia vyjadril, že „najväčšia nádej národa spočíva v správnej výchove mládeže“. Tieto slová sú rovnako aktuálne dnes, ako boli pred 500 rokmi. Veľká Británia však ide inou cestou, namiesto poznania a schopností učí svoje deti ideológii.
Vzdelávanie v Británii sa dnes ani zďaleka nepodobá vzdelávaniu, ktoré absolvovali dnešní dospelí, keď chodili do školy. Zúfalí rodičia nám do Kresťanského právneho centra telefonujú každý týždeň, a čoraz častejšie denne. Príbehy týchto rodín sú príbehom národa v kríze.
Skupinkám detí od sedem rokov ukazujú chlipné videá bozkávajúcich sa mužov. Základná škola organizuje povinný gay pride. Steny na školách sú pokryté LGBT materiálmi. Knihy o rodičovstve osôb rovnakého pohlavia sa čítajú päťročným deťom, ako napríklad kniha „Kráľ a kráľ“ alebo „Mami, mama a ja“. Deti na prvom stupni základnej školy musia na výtvarnej výchove kresliť LGBT slogany...
LGBT skupina Stonewall získala na ministerstve školstva privilegované postavenie. Niektorí z jej vedúcich zamestnancov boli dosadení do výkonných funkcií na ministerstve školstva a súčasne v Ofsted-e, čo je oficiálny anglický školský inšpektorát. Toto bol veľmi rozumný ťah, pretože ak príde sťažnosť na ľudí zodpovedných za obsah výchovy, kontrolu budú mať na starosti ľudia z tej istej organizácie.
Jedno zo vzdelávacích videí organizácie Stonewall, ktoré sa púšťa na školách v celej Veľkej Británii, hovorí študentom, že Boh nenapísal Bibliu a že rôzne postavy zo Starého zákona boli v skutočnosti homosexuáli, vrátane Dávida a Jonatána a tiež Rút a jej svokry Noemi. Tento postoj nielenže neuveriteľne uráža Židov aj kresťanov, ale učí tiež deti, že hlboké priateľstvo medzi osobami rovnakého pohlavia znamená, že ste gay.
Aby toho nebolo málo, Veľká Británia prijala nové predpisy, ktoré od septembra 2020 zavádzajú povinné LGBT inkluzívne vzdelávanie do všetkých anglických škôl, či už ide o štátne, alebo súkromné cirkevné školy.
Ministerstvo školstva veľmi rázne trvalo na tom, aby sa LGBT prvky stali súčasťou výučby na všetkých školách vo Veľkej Británii, bez ohľadu na ich náboženský charakter. Urobili tak pod rôznymi označeniami, ako inkluzívnosť, moderné britské hodnoty, boj proti šikanovaniu alebo tolerancia – aby sme vymenovali aspoň niektoré.
Samotné ministerstvo školstva začína pripomínať a správať sa skôr ako nejaká LGBT organizácia než ministerstvo. Zjavne ignorovalo svoju vlastnú povinnosť v oblasti rovnosti, ktorá vyžaduje, aby podporovalo dobré vzťahy medzi všetkými ľuďmi, a to tým, že v otázke sexuálnej orientácie a zmeny pohlavia stavilo všetko na jednu kartu, na úkor rodičovských práv a slobody náboženského vyznania.
Niet divu, že naprieč krajinou, kde školy začali prijímať tzv. „nový normál“, došlo k podstatným zmenám. Indoktrinácii sú vystavené deti od štyroch rokov. Manipulácia mladých zraniteľných sŕdc a myslí sa naplno zobrazuje na školských weboch a sociálnych sieťach v celej krajine.
Keď sa prváci učili v škole o Martinovi Lutherovi Kingovi, škola zverejnila takýto žiacky sen: „Mám sen, že chlapci budú môcť chodiť na tú istú toaletu ako dievčatá.“
Tu sú ukážky z detskej knihy Tento deň v júni (This Day In June) o gay pride od spisovateľky Gayle Pittmanovej:
Ukážky z knihy Tento deň v júni od Gayle Pittmanovej.
Táto kniha bola v roku 2015 ocenená cenou Stonewall za najlepšiu detskú knihu. Používa sa napríklad na školách v centrálnej štvrti Londýna Tower Hamlets, aj spolu s plagátmi od organizácie Stonewall, na ktorých je napísané: „som gay a kresťan, môžete byť oboje“ alebo „som hrdý, že som aj kresťan, aj LGBT“.
Ďalšou ukážkou je kniha Ockov spolubývajúci (My Daddy’s Roomate), o mužovi stredného veku, ktorý opustí svoju manželku a začne si vzťah s oveľa mladším mužom.
Ukážka z knihy Ockov spolubývajúci od Michaela Willhoitea.
Podľa nových predpisov by školy mohli túto knihu používať na výučbu detí o alternatívnych rodinných modeloch. A vzhľadom na stav niektorých našich škôl vo Veľkej Británii a ich zápal pre presadzovanie LGBT postojov by ma vôbec neprekvapilo, keby niektoré školy túto knihu používali.
Ďalšou ukážkou je kniha My Princess Boy od Cheryl Kilodavis o chlapčekovi, ktorý sa prezlieka za princeznú. A dalo by sa pokračovať.
Ukážka z knihy My Princess Boy od Cheryl Kilodavis.
Číslo 97 – to je počet detí, ktoré boli vo Veľkej Británii odkázané na liečbu na klinikách genderovej identity v roku 2009, teda rok pred prijatím zákona o rovnosti v roku 2010. Číslo 2519 je počet detí, ktorým bola vo Veľkej Británii odporučená liečba na klinike genderovej identity v minulom roku.
Ako sme sa dostali z čísla 97 na 2519 detí v takom krátkom čase? Čo sa týka ochrany detí, je jasné, že táto situácia je národným škandálom.
Problém spočíva z veľkej časti v tom, že nikto presne nevie, ako je vlastne zmena pohlavia zadefinovaná v našom vnútroštátnom práve. Tým mám na mysli to, že v právnom poriadku Spojeného kráľovstva existuje veľa zmätku, pokiaľ ide o právne postavenie či dokonca význam pojmu zmena pohlavia, najmä pokiaľ ide o deti.
Na pojem zmena pohlavia upozorňujem zámerne, pretože v anglickom práve sa zmena pohlavia považuje za jednu z kategórií, na základe ktorých zákon priznáva ochranu pred diskrimináciou. No v našom práve sa nikde nenachádza zmienka o genderovej identite. Ani jediným slovom! Pritom genderová identita a zmena pohlavia nie sú to isté. Ani zákon nikde nehovorí, že by šlo o to isté, a predsa gender aktivisti tieto dva pojmy spájajú a tvária sa, akoby genderová identita bola chránená naším antidiskriminačným právom. Ak by sme prijali, že podľa antidiskriminačnej legislatívy je aj genderová identita chránenou kategóriou, otvorili by sa tým dvere bezuzdnej transgenderovej propagande a radikálnym zákonom na priznanie pohlavia na základe výberu, čo by malo vplyv na veľmi veľa vecí, vrátane toho, na aké záchody a sprchy budeme naše deti učiť chodiť.
Je jasné, že teóriám genderovej identity by sme deti učiť nemali. To, že teraz už štvorročné deti učíme, že môžu byť akýmkoľvek genderom, pre ktorý sa rozhodnú, a to cez farebné a manipulatívne knižky, videá a moralizovanie, by nás všetkých malo šokovať.
Vo svojej praxi sa venujem prípadom z celej krajiny, keď sú rodičia, vychovávatelia a učitelia nútení aktívne sa podieľať na utvrdzovaní (inak zdravých) detí v presvedčení, že sa narodili v nesprávnom tele.
Dôsledky sú vážne a ďalekosiahle. Čím dlhšie dochádza zo strany autorít, ako sú učitelia, k posilňovaniu myšlienky, že s takýmto dieťaťom nie je niečo v poriadku, o to väčšie je riziko jeho dlhodobej psychickej ujmy, ako aj pravdepodobnosť, že sa vydá cestou potláčania puberty a liečby hormónmi opačného pohlavia.
Je to o to tragickejšie, že podľa vedeckých faktov do skončenia puberty drvivá väčšina detí z poruchy pohlavnej identity prirodzene vyrastie. Podľa piateho vydania Diagnostického a štatistického manuálu duševných chorôb (DSM-5) Americkej psychiatrickej asociácie až 98 % chlapcov a 88 % dievčat s pochybnosťami o vlastnej pohlavnej identite sa stotožní so svojím pohlavím, ak prirodzene prejde obdobím puberty.
Naša spoločnosť v podstate vytvára generáciu transsexuálnych detí, pričom ide o deti, ktorých štatistická miera sebapoškodzovania je na úrovni 84 % a miera pokusov o samovraždu je 45 %.
Americké kolégium pediatrov sa verejne vyjadrilo, že „formovanie detí, aby verili, že celoživotné chemické a chirurgické napodobovanie opačného pohlavia je normálne a zdravé, je zneužívaním detí“.
Ani pokiaľ ide o sexuálnu orientáciu, nie je na tom Veľká Británia oveľa lepšie. Čím ďalej tým viac sa akýkoľvek odpor voči morálnemu akceptovaniu homosexuálneho správania trestá – niektorí ľudia prídu o prácu, iní musia zaplatiť pokutu, niektorí sú dokonca zatknutí a väznení. Na ilustráciu uvediem niekoľko príkladov od našich klientov.
Barry Treyhorn, vysvätený letničný duchovný, bol zo svojej práce vo väznici vytlačený doslova pre citovanie Prvého listu Korinťanom, kapitoly 6 počas dobrovoľnej väzenskej bohoslužby. Pod dobrovoľnou bohoslužbou sa myslí to, že žiadny väzeň nebol povinný sa na tejto bohoslužbe zúčastniť. Sťažoval sa na neho väzeň, ktorý sexuálne zneužil malých chlapcov. V akej zvrátenej dobe to žijeme, keď prenasledujeme protestantského pastora, pretože kázal o čistote sexuálnemu delikventovi vo väzení?!
Mike Overd je pouličný kazateľ a je rekordérom v počte zatknutí. Celkovo bol zatknutý už takmer dvadsaťkrát. Aký je jeho zločin? Pouličné kázanie o citlivých otázkach, ako je sexuálna morálka a islam.
Samozrejme, môžu existovať rôzne pohľady na to, ako o týchto citlivých témach hovoriť na verejnosti. Jeho prípady sú však veľmi dôležité, pretože testovali silu zákonov o slobode prejavu a výnimiek zo zákona o verejnom poriadku. Čo je ešte dôležitejšie, Mike Overd vyhral každý jeden spor.
Len raz bol prvostupňovým súdom uznaný za vinného, aj v tomto prípade však bolo rozhodnutie zmenené odvolacím súdom. Tento prípad spomínam preto, aby som na ňom ukázal, aké veľmi protikresťanské sú naše súdy. Ian Jackson, prokurátor v konaní pred prvostupňovým súdom v Bristole, bez škrupúľ povedal, že len preto, že slová použité v kázni pochádzajú z Biblie, ešte neznamená, že nemôžu predstavovať porušenie zákona o verejnom poriadku v dnešnej Británii.
Úradníci našich súdov idú teraz tak ďaleko, že Bibliu nazývajú „nenávistným prejavom“.
My sme mali naozaj veľa takých prípadov, keď klienti nesmierne trpeli len kvôli vyjadreniu svojich názorov. Rodinný sudca Richard Page bol prepustený zo zamestnania pre svoje vyjadrenie, že dieťaťu je lepšie s mamou a otcom.
Tento prípad bije do očí kvôli faktu, že dieťaťu je naozaj lepšie s matkou a otcom. Boh založil manželstvo na tomto predpoklade a spoločenské vedy to len dokazujú! Úlohou Richarda Pagea ako rodinného sudcu bolo rozhodovať v najlepšom záujme dotknutých detí. Presne to robil, keď konal v súlade s presvedčením, že deti potrebujú matku a otca. Jeho prípad je teraz na odvolacom súde.
Eunice a Owen Johnsovci boli vyradení zo zoznamu poskytovateľov pestúnskej starostlivosti pre svoj kresťanský názor na homosexuálne správanie. Komisia pre rovnosť, ktorá je financovaná z verejných peňazí, podala v tomto prípade stanovisko, podľa ktorého pestúnom, akými sú Johnsovci, by nemalo byť dovolené vychovávať deti, lebo hrozí, že ich „infikujú“ kresťanstvom. Akoby kresťanstvo bola nejaká choroba!
Ďalší prípad sa týka Felixa Ngoleho, študenta magisterského štúdia sociálnej práce na University of Sheffield. Vo svojom súkromnom čase sa na facebooku zapojil do diskusie o manželstve osôb rovnakého pohlavia v Spojených štátoch, pričom citoval verše Biblie odsudzujúce homosexuálne správanie ako hriešne. Niekto z univerzity náhodou natrafil na tento jeho post a podal na neho sťažnosť na univerzite.
Univerzita vylúčila Felixa zo štúdia s odôvodnením, že ten, kto vyjadruje názory proti homosexualite, nie je spôsobilý na prácu sociálneho pracovníka. Počas pojednávania na odvolacom súde sa sudca spýtal zástupcu Univerzity of Sheffield, či by aj matka Tereza, vzhľadom na svoje biblické názory na sexuálnu morálku, bola takisto považovaná za nespôsobilú na prácu sociálnej pracovníčky. Právny zástupca univerzity nielenže potvrdil, že v modernej Británii by Matka Tereza naozaj nebola vhodná na sociálnu pracovníčku, ale že každý, kto vyjadrí biblické presvedčenie o homosexualite, dokonca aj v súvislosti so štúdiom Biblie, by mal zo sociálnej práce byť vylúčený.
Trvalo štyri roky a stovky hodín právnickej roboty, kým Felix na odvolacom súde konečne vyhral. Jeho príbeh je skutočne varovným príkladom politiky pohlavnej identity vo Veľkej Británii.
Zľava Barry Treyhorn, Mike Overd, Richard Page, Eunice a Owen Johnsovci a Felix Ngole.
Bohužiaľ, ani cirkvi nie sú v bezpečí. Vráťme sa niekoľko rokov do minulosti.
V roku 2007 prijala Veľká Británia nariadenia o sexuálnej orientácii. V tom istom roku pôsobilo vo Veľkej Británii štrnásť kresťanských adopčných agentúr, z toho jedenásť katolíckych adopčných agentúr v Anglicku a Walese, dve rímskokatolícke adopčné agentúry v Škótsku a jedna evanjelická adopčná agentúra v Anglicku a Walese.
V dôsledku nariadení o sexuálnej orientácii utrpelo všetkých štrnásť agentúr vážne následky. Zo štrnástich agentúr, pričom niektoré vykonávali činnosť už viac ako sto rokov a darilo sa im do rodín umiestniť aj tie najťažšie prípady detí, bolo jedenásť prinútených vzdať sa svojho kresťanského charakteru a stať sa sekulárnymi adopčnými agentúrami alebo úplne ukončiť svoju činnosť.
Aby sme si lepšie predstavili túto situáciu, dve katolícke adopčné agentúry v Škótsku zabezpečovali každoročne v priemere 20 % adopcií v Škótsku. Jedenásť katolíckych adopčných agentúr v Anglicku a Walese zabezpečovalo jednu tretinu všetkých súkromných adopcií. Pred svojím zatvorením poskytla len Westminsterská Katolícka Detská Spoločnosť služby viac ako 3 000 deťom, mladým ľuďom a ich rodinám.
Aj keď je nám ľúto straty týchto hodnotovo orientovaných adopčných agentúr kvôli genderovej politike, rovnako poľutovaniahodný je aj fakt, že v mene takzvanej „sexuálnej orientácie“ zostane pre zatvorenie týchto agentúr nespočetné množstvo detí v detských domovoch alebo v nedostatočnej pestúnskej starostlivosti.
Poviem to jasne – zahrnutie „homosexuálnej orientácie“ alebo „genderovej identity“ medzi kritériá, na základe ktorých je zakázaná diskriminácia, môže ľahko viesť k tomu, aby sa homosexualita považovala za pozitívny zdroj ľudských práv.
Presne tu sa dnes nachádza Veľká Británia. Heslom LGBT hnutia bola vždy tolerancia. Ale ich činy hovoria niečo iné. Oni nechcú toleranciu, chcú akceptáciu. Chcú, aby školy, zamestnávatelia a dokonca aj náboženstvo oslavovali homosexuálny životný štýl.
Pre kresťanov sú dnes vo Veľkej Británii ťažké časy. Ako som už povedal na začiatku, nie je všetko zlato, čo sa blyští. My na Slovensku sa od Západu máme veľa čo učiť. Jeho kultúra sa rozpadá pod váhou jeho nemorálnosti. Stratu morálky cítiť v rozpadnutých rodinách, v rozvrátenom vzdelávacom systéme, v generácii detí na liekoch blokujúcich pubertu a hormónoch opačného pohlavia, v démonizácii kresťanstva a kresťanov a v oslave homosexuality ako cnosti.
Moja jediná rada pre vás dnes je, že my tu na Slovensku môžeme robiť veci lepšie. Pravdupovediac – musíme ich robiť lepšie. Duševné a emočné zdravie budúcej generácie od toho závisí.
Text odznel ako príspevok na odbornej konferencii Riešenia pre rodiny v kríze, organizovanej Konferenciou biskupov Slovenska, Úsmevom ako dar a Asociáciou rodinných sudcov dňa 11. februára 2020 v Bratislave.