Tolkienov útek do reality

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tolkienov útek do reality

Roklinka, ako ju stvárnil Alan Lee. Zdroj: alan-and-john.tumblr.com

Vytváral si Tolkien svojou literatúrou iba únik pred prvou svetovou vojnou?

Nedávne úmrtie Christophera Tolkiena vo veku 95 rokov poskytlo príležitosť, aby The Guardian uverejnil obhajobu jeho otca, J. R. R. Tolkiena, ktorý je s predstihom najslávnejším odborníkom na stredovek za posledných sto rokov a autorom románu Pán prsteňov, ktorý britská verejnosť vyhodnotila ako najväčší román v anglickom jazyku.

Dôvodom tejto obhajoby bolo obvinenie zo strany Edmunda Wilsona a iných, že Tolkien písal detinský brak. Wilson, ľavicový ateista, ktorý raz povedal, že najlepšia vec, ktorú dala Amerika západnej Európe, je čistý a spoľahlivý splachujúci záchod, nebol úplne najkvalifikovanejší posudzovať dielo kohosi, kto mal literárny vkus siahajúci od Beowulfa cez nórske ságy až po Písmo.

V obhajobe Tolkiena sa nikde nespomína katolícka viera, ktorá ho inšpirovala. Je to ako rozprávať o Bachovej hudbe, a nikdy neskúmať, čo spôsobilo, že sa jeho duša vznášala zbožnosťou – akoby bola Bachova posvätná hudba iba čisto sekulárna. Zdieľať

Obhajoba však bola temer rovnako znepokojivá ako Wilsonov útok. Tolkien vraj používal fantáziu ako spôsob úniku pred temným a ponurým Anglickom počas prvej svetovej vojny a po nej. Kým iní pili whisky a cestovali do Berlína a Viedne za zvrátenosťami, Tolkien sa asi mal v mysli plaviť do Dánska a Heorotu alebo kráčať so starým Njálom po dlhej ceste na Althing.

V určitom zmysle je to pravda, ale to nestačí. Nikde sa nespomína katolícka viera, ktorá ho inšpirovala. Je to ako rozprávať o Bachovej hudbe, a nikdy neskúmať, čo spôsobilo, že sa jeho duša vznášala zbožnosťou – akoby bola Bachova posvätná hudba iba čisto sekulárna. Je to ako ísť do Chartreskej katedrály, a nepozerať na vitráže alebo pozerať sa na ne, ale hľadať len farebné obrazce, a nič z toho, čo je tam vyobrazené. Michelangelov Dávid nie je len nahý mládenec.

Som presvedčený, že Tolkien našiel v stredoveku čosi, čo tam našla aj iná katolícka autorka, Sigrid Undsetová. Nórsko Kristíny Vavrincovej, Olava Audunssöna v Hestvikene a Olava Audunssöna a jeho detí je kresťanské, no iba nedávno evanjelizované, takže v ňom zostáva množstvo starých pohanských obyčajov: krvná pomsta, povery a uprednostňovanie osobnej lojality pred lojalitou voči Bohu.

Dánsko v Beowulfovi nebolo ešte evanjelizované, hoci jeho autor je kresťanský mních, a teda samotná báseň sa úplne vedome chveje na pokraji toho, ako do tmy prenikne svetlo. Islandská Njálova sága je situovaná do historickej doby príchodu prvých misionárov do tejto krajiny a jej obrátenia na kresťanstvo v roku 999 po Kr.

Odpoveď Sigrid Undsetovej na stratu viery v západnom svete bola, že sa treba polepšiť a pokorne vrátiť do tohto skutočného stredovekého sveta, vziať si z neho poučenie a nechať sa zapáliť jeho ohňom. Tolkienova odpoveď bola ešte radikálnejšia. Zdieľať

Teda svet, za ktorým sa ohliadali Undsetová či Tolkien, ešte nebol úplne kresťanský, ale už sa mal kresťanským stať, prípadne bol na ceste, aby sa ním stal, a tento spätný pohľad bol čímsi viac než len únikom a sentimentalitou. Západ totiž podľa nich čelil problému, čo so svetom, ktorý stratil svoju vieru a dedičstvo tejto viery len využíval a vyčerpával.

Undsetovej odpoveď bola (či už v románoch zasadených do stredovekého Nórska, ale aj v moderných románoch o obrátení Biele orchidey a Horiaci ker či v jej životopisoch Kataríny Sienskej a škandinávskych svätých, prípadne v jej autobiografickom Návrate do budúcnosti), že sa treba polepšiť a pokorne vrátiť do tohto skutočného stredovekého sveta, vziať si z neho poučenie a nechať sa zapáliť jeho ohňom.

Tolkienova odpoveď bola ešte radikálnejšia. Bol to plne rozvinutý príklad toho, čo nazýval „subtvorením“, keď človek-umelec vytvorí celý imaginárny svet, nie kvôli nemu samému, ale aby si uctil a napodobnil stvorenie, ktoré nám dal Boh, a vstúpil doň hlbšie so všetkou silou predstavivosti človeka na objavnej výprave, ktorá je zároveň aj cestou domov.

K téme:
Dvaja Tolkienovia a jeden lepší svet
Čítajte Tolkiena, otvorí vám oči
Bitka mýtov: Hra o tróny vs. Pán prsteňov Zdieľať

Nazývame to „fantasy“, lebo na to nemáme lepšie slovo, ale je zavádzajúce. My nemôžeme tvoriť. Ak sa pokúšame tvoriť ako Melkor v Silmarillione, ostane nám len čosi viac než hlasná a krikľavá sebaprezentácia a karikatúra či rozvrat Božieho stvorenia. Môžeme sub-tvoriť: tvoriť akoby vo svetle už stvoreného, a tak naše diela môžu vyjadrovať pravdy ukryté od založenia sveta.

To robil Tolkien. Nie je to to, čo znevažoval ako alegóriu, čiže ne-svet, ktorý môžeme zahodiť, len čo na postavy a motívy v ňom použijeme dekódovací kľúč. Elfský lembas, chlieb na cestu, nie je Eucharistia ani symbol Eucharistie, aj keď je tento chlieb na cestu (waybread) poangličtením latinského slova viaticum: pokrm na cestu. 

Tolkienovo fantasy je útekom do reality, hoci väčšinou utekáme od nej. Vchádzame do Stredozeme a nevieme, kam nás zavedie, no je to skutočný svet, ktorý zachováva skutočné a nemenné morálne zákony stvoreného poriadku. Zdieľať

Napriek tomu by nebol v Stredozemi lembas, keby nebola v tomto svete Eucharistia a imaginárny chlieb by nás mal priviesť k úvahe nad realitou. Polovičníci – hobiti nie sú malé deti, ktoré Ježiš pozýval do svojho náručia (porov. Mt 19, 13 - 15), ani to, čoho niet, čo Boh vo svojej Prozreteľnosti používa na to, aby zmaril to, čo je (porov. 1 Kor 1, 28), ani kameň, čo stavitelia zavrhli (Mt 21, 42), ani takmer prehliadnutý mladý Dávid na poli (porov. 1 Sam 16, 11), ani Nazaret, z ktorého nikdy nevzíde nič pozoruhodné (porov. Jn 1, 46), ale tieto imaginárne tvory sú podobne ako my capaces Dei a capaces universi (schopné poznávať Boha a celý vesmír, pozn. prekl.) a mali by vrhnúť svetlo na to, čím sme my sami a čím je (alebo by mohol byť) náš svet.

Tolkienovo fantasy je teda útekom do reality, hoci väčšinou utekáme od nej. Láka nás k pravde, ale nie tak, ako by nás mohol na chvíľu oklamať alegorik so svojimi symbolmi. Vchádzame do Stredozeme a nevieme (a ani nás to príliš netrápi), kam nás zavedie, no je to skutočný svet, ktorý zachováva skutočné a nemenné morálne zákony stvoreného poriadku, a tak nás vedie do nášho vlastného sveta cez hobitie diery, tunely vysekané trpaslíkmi a na orlích chrbtoch v Tolkienovej predstavivosti.

Aj toto je skutočný svet, ako len môžu byť skutočné svety najväčších umeleckých diel.

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru) a Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobok: Piesne pre Pána). Vyučuje a píše v Magdalen College of the Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire.

Pôvodný text: A Flight into Reality.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo