Západ a civilizácia Vandali sú vnútri

Jeden z našich susedov v Kanade, kde určitú časť roka bývame, rozmýšľa, že si kúpi vedľajšiu chatku, domácu farmu istého starčeka, ktorý nie je veľmi zdravý a v tomto dome už dlho nebol. V roku 2005, keď sme tu boli noví, som jemu a niekoľkým mužom, ktorých si najal, pomáhal šindľovať strechu, lebo som vedel, že sa pritom niečomu podučím a čoskoro budem musieť to isté spraviť aj na svojom dome.

Šindle musíte najprv zospodu natrieť asfaltom, inak ich odnesú vetry od zátoky. I tak sa rýchlo opotrebujú, ako sa stalo aj pri tomto dome. Dostala sa tam voda.

Keď som sa suseda spýtal, či sa chystá dom opraviť, povedal mi, že to už nie je možné. „Vnútri sú mravce,“ povedal. „Mraveniská siahajú od podlahy až do úrovne gauča, vyše pol metra. Všetko zhnilo. Už niet s čím pracovať.“

Treba ho odpratať. To isté platí aj o pozemku za ním, ktorý spustol pre invazívny a zhubný druh boľševníka. Aj ten treba vyčistiť.

Myslím, že to isté platí aj o iných ľudských vynálezoch vrátane kultúr. Mravce zamorujú priestory takto. Prvý krok je, že človek nedokáže spraviť to, čo treba, aj keď sa snaží. Po druhé sa už ani nesnaží, aj keď stále vie, čo by sa dalo spraviť, keby mal silu a vôľu. Po tretie už ani nevie, čo by sa dalo robiť; nielenže sa prestali uplatňovať kultúrne návyky, ale zmizlo aj poznanie, na ktorom sa zakladali. Po štvrté sa mu úpadok zapáči; nedokáže už opraviť, ale už ani nechce, aj keď ho preto znepokojuje svedomie.

Napokon začne tú skazu oslavovať. Kochá sa hnilobou; zvyšky podlahy natiera medom, aby mravcom pomohol plodiť a množiť sa, naplniť dom a podmaniť si ho.

Tvrdím, že Západ je v tomto stave, na konci konca. Samozrejme, veľmi dobre viem, že život pulzuje i v najtemnejších časoch. Boethia, najväčšieho učenca svojich čias, dal Theodorich popraviť na základe falošného obvinenia zo zrady, no Boethius zasadil semená, ktoré vypučali a prinášali peknú úrodu aj dávno potom, čo sa Theodorich pripojil k svojim polobarbarským otcom. Opisujem však všeobecný stav.

Vezmime si pár príkladov kultúrnej straty pamäti. Máme absolventov vysokých škôl, ktorí v živote neprečítali jedinú knihu. Nerodí sa nám dosť detí, aby nás nahradili. Manželstvo nie je ohrozené, pretože doň predovšetkým málokto vstupuje. Kostoly sa zatvárajú. Vládne všeobecná neznalosť Písma, čiastočne súvisiaca s celkovou neznalosťou dejín a kultúrneho dedičstva západnej civilizácie.

Bývalé kresťanské krajiny, zaplavené touto nevedomosťou, prijali smrť ako právo, o ktoré sa oplatí snažiť, a lekári sa z liečiteľov zvrhli na tých, čo zarábajú na zabíjaní ľudských bytostí na oboch koncoch ľudského života. Dokonca aj mladí ľudia, ktorí vytrvávajú vo viere, sotva vedia, čo sa má od nich očakávať ako od mužov a žien. A zdá sa, že internet, ktorý prekypuje rozptýlením, informáciami aj dezinformáciami, nás neprekonateľne tlačí pod ľudskú úroveň.

Čo robia v tomto stave všadeprítomného rozkladu, keď prirodzené orgány jeden po druhom strácajú funkciu, vedúci predstavitelia našej Cirkvi? Mladí ľudia nevedia, aké majú pohlavie, tak – zmätok ešte zväčšime a blahosklonne sa usmievajme na sodomiu. Ľudia stratili zmysel pre posvätno, tak – sa vysmievajme tým niekoľkým veriacim, ktorí sa pri prijímaní Eucharistie „hádžu o zem“, a naznačujme, že sú pokrytci, čomu duchovne pomalí vždy radi uveria.

V našich časoch sa netvorí takmer žiadne veľké umenie ani hudba, lebo sme ich zdroje zahádzali odpadom, aj pre podvedomé ideologické pohŕdanie minulosťou, tak – si objednajme veľké modernistické čokoládové vajce, aby bolo oltárom v parížskom Notre-Dame.

Chlapci chradnú a očakávaná dĺžka života u mužov sa začala scvrkávať, tak – začnime koketovať so starým dobrým feminizmom, ktorý vykonal toľko pozoruhodnej práce v iných cirkvách, keď ich vyprázdnil ešte rýchlejšie, ako sa vyprázdňujú naše kostoly, lebo je jednoduchý antropologický fakt, že nefunguje. Bol odvážený na váhe a zistilo sa, že je ľahký.

Tak ho teda budeme vážiť ešte viac?

Vytráca sa kultúrne poznanie, tak – si dajme záležať na tom, aby listy od biskupov používali súčasný novinársky žargón, hmlistý a prelezený floskulami, a odrádzajme kňazov od toho, aby trávili čas tým, že budú odhaľovať význam Písma.

Rozprávajme o „marginalizovaných“ a neunúvajme sa všímať si deti, ktoré máme rovno pod nosom a ktoré kypia hnevom, že sa ich rozvedení rodičia znovu zosobášili a uvrhli ich do chaosu. A Cirkev chce týchto rodičov poklepávať po pleci, pričom ani len nepomyslí na ochranu iných detí pred rozmarmi rodičov, ktorí chcú porušiť svoju prísahu.

Môj sused chce stavať. A chcem to aj ja. Preto robím, čo viem; nežiadam Cirkev o pomoc, ani ju nečakám. Niečo iné je však stretávať sa s oficiálnymi prekážkami – alebo s oficiálnym vandalizmom. Väčšina z toho, čo urobila Cirkev pri svojom naivnom zbližovaní sa s modernou kultúrou, iba prispela k tomu, že zhnili nosníky a vydula sa strecha, a to z jednoduchého dôvodu, že v prvom rade tu sotva bola nejaká kultúra, s ktorou by sa dalo zblížiť.

Prinajlepšom môžem povedať, že zle diagnostikovala chorobu. Prinajhoršom to prenechám spravodlivému a milosrdnému Sudcovi, lebo keby sme všetci dostali to, čo si zaslúžime, mravce, pleseň, kvapkajúca voda a skaza by boli oproti tomu rajom.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola. Ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia. Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Je profesorom na Thales College. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.