A. I. Prečo milujem umelú inteligenciu (nie pre to, čo si myslíte)

Vatikánsky „expert na umelú inteligenciu“ vyhlásil, že umelá inteligencia je „absolútne pozitívna“. Aj mne sa páči, ale z veľmi odlišných dôvodov.

Nedávno mi ktosi poslal podcast, v ktorom redaktor istých katolíckych novín prekvapivo obhajuje prax prijímania na ruku. Alebo by som možno mal povedať „podcast“ a „redaktor“. Lebo hlas bol možno jeho, ale v skutočnosti to bolo čosi, čo vytvorila umelá inteligencia a znelo to ako on.

Príchod zvuku, textu a videa vytvoreného umelou inteligenciou zmení všetko. Teraz už neviete rozlíšiť, či je fotka vášho mŕtveho dieťaťa výsledkom prešpekulovaného počítačového programu alebo skutočnej automobilovej nehody. Alebo či je na nahrávke hlas vášho šéfa, ktorý intriguje, ako vás vyhodiť, alebo je to iba šikovná rekonštrukcia na základe firemných stretnutí. Doparoma, možno ani tento článok som nepísal ja; možno je to iba výsledok štatistickej analýzy toho, čo napísal Julian Kwasniewski.

Všetci sa musíme zobudiť a prijať fakt, že význam „dôkazov“, ktorý charakterizoval posledných pár storočí, skôr či neskôr úplne podkopú výtvory umelej inteligencie. Už pre ne vlastne existuje aj slovo: „deepfake“.

Je síce možné, že internet nakoniec bude (ako vraví jeden pozorovateľ) „passé a pochybný, čosi, čím by zabíjal všetok voľný čas iba fanatický hlupák“ – podobne ako zvonové nohavice, cigaretové špičky či Pac-Man –, no podľa mňa pravdepodobne nastane ešte dramatickejší odchod od internetu. A čím skôr, tým lepšie.

Schopnosť umelej inteligencie vytvárať obrazy oddelí ovce od capov alebo milovníkov reality od tých, ktorým je jedno, či je to, čo vnímajú, milujú alebo sa o tom hádajú, skutočné alebo nie. Po prvýkrát v dejinách sa spoločnosť bude musieť rozhodnúť, či si cení realitu alebo nie. Ľudia diskutovali o metafyzike, náboženstve, vede, umení a mnohých iných veciach. Vždy však predpokladali, že sa hádajú o svete, v ktorom sú veci a ľudia. Tento svet už o malú chvíľku nahradí fantazijné simulakrum, ktoré bolo vytvorené ako podvod.

V tomto ohľade sú najnovším výdobytkom „priateľky“ generované umelou inteligenciou. Spoločnosti s hrozivými názvami ako „Intimate“, „Dream Girlfriend“ či „Replika“ zaplavili sociálne siete reklamami na „šteklivé selfíčka a pikantné hry“.

V ukážke stránky so znepokojivým názvom „Candy.ai“ sa píše: „Ponorte sa do nekonečných rozhovorov, prispôsobte si svoj zážitok a vytvorte jedinečnú známosť. Objavte novú oblasť virtuálneho vzťahu s Candy.ai.“

Iná stránka zostupuje do bezodnej jamy irónie, keď jej názov označuje presne to, čo jej chýba – „Anima“ (čiže „duša“) –, „najpokročilejší romantický chatbot, s akým ste sa rozprávali“.

Samozrejme, sú aj platené funkcie. Môžete si „vytvoriť“ priateľku, ale potom – ale nie! – si od nej nemôžete prečítať romantickú odpoveď vedľa obrázka, na ktorom je v podprsenke! „Zistite, čo sa skrýva pod povrchom… Získajte neobmedzený prístup za £ 61,99 ročne.“ Alebo si vyberte doživotné predplatné – naozaj.

Nikdy som na žiadnu z týchto stránok neklikol. Ani nechcem. Priam cítim zlo, ktoré sála z výsledkov vyhľadávania či dokonca z obrázkov na spravodajských stránkach informujúcich o týchto „generátoroch“, ktoré sú zdrojom mojich informácií. Nechcem vstúpiť do takejto „Radostnej zeme“ („Joyland“, ďalšia romantická platforma vytvorená umelou inteligenciou).

Fikcia je dnes čudnejšia a strašidelnejšia než pravda. Asi by nás to nemalo prekvapovať.

Zabudnime však na to, či dokážeme mať pod kontrolou „miery“ svojej virtuálnej priateľky. Od fantasticky strašidelnej virtuálnej romantiky prejdime ku kriminálnemu scenáru: čo keď vás obvinia zo zločinu a sú aj fotky, ktoré to „dokazujú“? Krádež, napadnutie, nenávistný prejav: môžete si vybrať.

Umelá inteligencia by mohla vytvoriť fotografické, video či zvukové dôkazy toho, že ste boli v určitom čase na určitom mieste a robili určitú činnosť. Mohla by tiež vytvoriť video rozhovory so „svedkami“, písomné sťažnosti či telefónne hovory… nekonečné množstvo „dôkazov“. Toto sa už deje pri špionážnych operáciách. Alebo možno aj tento článok vytvorila umelá inteligencia.

Situáciu objasňuje táto internetová stránka: whichfaceisreal.com (ktorá tvár je skutočná). S plnou pozornosťou na tejto stránke ešte dokážete odlíšiť tváre vytvorené umelou inteligenciou od skutočných. Nie je však dôvod myslieť si, že keď sa postavia proti sebe dva počítače s umelou inteligenciou a vytvoria sa akési virtuálne preteky v zbrojení – jeden bude generovať tváre a druhý detegovať znaky, ktoré upozorňujú na ich nedôslednosti –, tento proces sa nezdokonalí až tak, že už nebudeme schopní zistiť rozdiel.

Vieme, že nie každé ľudské svedectvo je rovnako hodnotné. Je načase uvedomiť si, že ani každé digitálne svedectvo nemá rovnakú hodnotu. Niektorí ľudia sú dôveryhodnejší a čnostnejší než iní. A preto si viac zaslúžia našu dôveru. Právne vyšetrovanie bude musieť prehodnotiť, čo je skutočným dôkazom, a vrátiť sa k niekdajším úvahám typu: „Podľa toho, čo viem z osobnej komunikácie o charaktere tohto človeka, mám sklon mu veriť?“ Alebo: „Požíva rešpekt vo svojej komunite?“ Alebo: „Má pohľad pevný a úprimný?“

Technológia umelej inteligencie je vrcholným úspechom Descartovho „Myslím, teda som“. Descartes sa pýtal: „Čo ak nič nejestvuje? Čo ak je toto všetko iba myšlienka, ktorú do mňa vložil všemohúci zlomyseľný démon?“ Prišiel k záveru, že aspoň samotné jeho myslenie nie je blud – čo je však sotva útechou, keďže sa všetko myslenie zakladá na skúsenosti so svetom, ktorý by mohol byť celý preludom.

Takzvané „deepfaky“, napríklad falošné rozhovory či Putinove prejavy, sú už tu. Milióny virtuálnych priateliek si už so svojimi „tvorcami“ posielajú správy so sexuálnym obsahom. Ľudia si pomaly začínajú uvedomovať, aké ľahké je vytvoriť deepfake a že skutočné ženy „nemôžu súperiť“ s priateľkami vytvorenými umelou inteligenciou – iba ak svojou realitou!

Iba to, že si niečo vymyslíme, ešte neznamená, že je to skutočné. Ak však považujeme za skutočnosť fikciu, postupne bude fikciou aj samotné naše ja. Pokiaľ ide o súčasné štandardy, pravda by mohla byť fikciou. No práve preto milujem umelú inteligenciu: nakoniec nás prinúti, aby sme ju odmietli, ako aj veľkú časť virtuálneho internetového sveta, z ktorého vznikla, ak si chceme zachovať to, čo v súčasnosti chápeme ako „realitu“.

Z anglického originálu Why I Love AI preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.