Je ponorenie sa do skazenosti a zla skutočne znakom skvelej literatúry?
„Je najvyšší čas, aby sme vrazili kôl do srdca J.R.R. Tolkiena a Pána prsteňov.“ Vyhlásila Dana Jennings v roku 2011 pre New York Times a tento najzreteľnejší výbuch literárnej vojny prerástol z prostredia fantasy fanúšikov do všeobecného povedomia.
„Pán Martin [nie je] americký Tolkien, akoby sa niekto domnieval,“ pokračuje Jennings. „Je oveľa lepší.“ Kto určuje autentický hlas modernej fantasy: J.R.R. Tolkien alebo George R.R. Martin? Bojový pokrik „Tolkien je mŕtvy, nech žije George Martin“ hovorí hlasmi vypovedajúcimi o stave našej kultúry a úlohe fantasy v spoločnosti.
Martin je kritikmi oslavovaný ako nová kultúrna paradigma. Ako Anne Hobson napísala v The American Spectator, Martin „je priekopníkom neo-fantasy žánru pre milióny čitateľov.“ Aj keď prvý krát publikoval už v roku 1976, skutočnou hviezdou sa stal v poslednom desaťročí s vydaním jeho fantasy série A Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa) a jej transformácie do fenomenálne úspešného seriálu HBO Hra o tróny.
"Je ponorenie sa do skazenosti a zla skutočne znakom skvelej literatúry?"
Príbeh sa odohráva vo Westeros (v preklade ako Západozem, pozn. prekl.), mýtickej ríši prepletenej zlomyseľnou vojnou. V dnešnej popkultúre sa stala známou tak, ako aj (Tolkienova) Middle Earth (Stredozem). Keď sa narodil princ Cambridgu, potomok princa Harryho a Kate Middleton, na twitteri sa mu navrhovali mená ako Joffrey a Tyrion, dve Martinove postavy, ktoré sú nenávidené a milované zároveň.
Výroky z kníh, ako hroziace slová Neda Starka „zima sa blíži“, sa dostali do moderného slovníka podobne ako Gandalfove „neprejdeš“. Železný trón, sídlo moci Martinovho sveta, sa stal symbolom tyranie a bezohľadnosti, puncom kritiky a satiry sa ním v editoriáloch označujú vlády celého sveta. Hra o tróny je najsťahovanejším televíznym seriálom v histórii a s pripravovanou štvrtou sériou zaručuje Martinovi milióny divákov.
A on ešte ani nedokončil edíciu! S priemyslom za sebou a kultovým pokračovaním je Martin predmetom závisti literárneho sveta.
Martin vie, ako vyrozprávať dobrý príbeh, skvelo pretkáva svoje zložité zápletky so známymi trópmi (bez toho, aby sa stali gýčom). Jeho čaro stojí na viac než len šikovnej próze. Charakteristickými znakmi Martinovho sveta sú krutosť, sex a zrada. To ho robí, ako sa tvrdí, omnoho realistickejším než je Tolkien. Fantasy autor Lev Grossman, ktorý ako prvý označil Martina za „amerického Tolkiena“, píše:
„To, čo ... charakterizuje Martina a to, čo ho robí hlavnou evolučnou silou vo svete fantasy, je jeho odmietnutie prijatia vízie sveta ako manichejského boja medzi dobrom a zlom. Tolkienova práca má obrovskú silu predstavivosti, ale musíte ísť niekam inam, ak hľadáte morálnu komplexnosť.“
Vo Westeros nie sú žiadni jasní „dobráci“. Postavy sú čestné alebo zákerné v závislosti odo dňa v týždni. Dobrí chlapci končia poslední, a tí, ktorí lipnú na vznešených princípoch, sú manipulovaní a/alebo popravení. Sympatizujeme s nemorálnymi postavami ako sú krvismilní Lannisterovci, Eunuch Varys a so zmesou vrahov, násilníkov a sadistov. Nič nie je tabu.
Kritici tvrdia, že Tolkienovo rozprávanie určené všetkým generáciám zaťažilo fantasy žáner „Disneylandom stredoveku“. Martin je oveľa zmysluplnejší, pretože je morálne nejednoznačný.
Aj keď je Martin obdivovateľom Tolkiena, poznamenáva, že „celý koncept Temného pána a dobrých chlapíkov bojujúci proti zlým chlapíkom, dobra proti zlu ... sa stal akousi karikatúrou.“ Fantasy nepotrebuje ďalších Temných pánov alebo ohavných nepriateľov, pretože „v reálnom živote - najťažším aspektom bitky medzi dobrom a zlom je rozpoznať, ktoré je ktoré.“
"Kritici tvrdia, že Tolkienovo rozprávanie zaťažilo fantasy žáner 'Disneylandom stredoveku'. Martin je oveľa zmysluplnejší, pretože je morálne nejednoznačný."
„Vždy som mal rád nečiernobiele postavy,“ povedal Martin v rozhovore z roku 2001. „A pokiaľ ide o bohov, nikdy ma neuspokojila žiadna z odpovedí, ktoré boli podané. Ak naozaj existuje láskavý, milujúci Boh, prečo je svet plný násilia a mučenia? Prečo pociťujeme bolesť? ... Prečo je utrpenie dobrý spôsob, ako prekonať [smrť]?“
Hra o tróny je cynickým pohľadom na politiku so straníckymi podrazmi, nespútanými vášňami, nestálymi spojencami a zákernými rodinami. Anarchistický svet Westeros je zásadne definovaný rebríkom moci. „Niektorí majú možnosť naň vyliezť, ale lipnú na kráľovstve alebo bohoch alebo láske - ilúzia! Iba ten rebrík je skutočný, a nie je nič, len cesta nahor,“ hovorí amorálny a krajne vypočítavý lord Baelish.
V tejto morálnej hmle nie je žiadny priestor pre vznešenosť a krásu. „Zo všetkých jasne krutých lží, o ktorých vám hovoria, najsurovejšou je tá, ktorá je nazývaná láskou,“ napísal v roku 1976 Martin vo svojej poviedke „Meathouse“. Ale „realistická“ fantasy je obmedzená na najnižšie dimenzie ľudskej skúsenosti. Je to ako čítanie novín, ktoré upozorňujú len na články o clevelandskom násilníkovi Arielovi Castrovi, o samovražedných atentátnikoch z Al-Kájdy a o mučení v Guantaname. Je ťažké si predstaviť kohokoľvek, kto by v brutálnom a sadistickom Westeros chcel navždy žiť.
Avšak - je Tolkien naozaj menej realistický?
Tolkien sa urazil pri predstave, že jeho slobodné národy boli jednoznačne dobré a bezchybné. Ako podotkol: „Lenivosť a hlúposť patrili hobitom, pýcha ... elfom, neprajnosť a chamtivosť srdciam trpaslíkov, hlúposť a zlo ‚kráľom ľudí‘, zrada a silná žiadostivosť bola medzi ‚čarodejníkmi‘.“
Ani víťazstvo nie je vôbec isté. V Pánovi prsteňov nachádzame znepokojivú skľúčenosť, ktorá s pádom Beleriandu v Silmarillione bola kritikmi nesprávne pochopená ako porazenecká. V skutočnosti Tolkienova práca obsahuje prvky mučenia a brutality, rovnako aj náznaky znásilnenia a zabíjania, a to najmä v jeho ságe Hurínove deti. Povedal by som, že jeho zobrazenie zla patrí vo fantasy literatúre medzi najlepšie, aj keď je umiernené. Umocňovanie zla divokosťou a skazenosťou ho nemusí nutne robiť desivejším alebo presvedčivejším.
Middle Earth nastaví „krásu proti bezohľadnej škaredosti, tyraniu proti kráľovstvu, primeranú dobrovoľnú slobodu proti nátlaku, ktorý nadlho stratil každý cieľ, len aby uchvátil čistú moc“. Zahŕňa celý rad životných skúseností vrátane vznešenosti, dobroty a vernosti.
Skutočne, pomenovať Tolkienove spracovanie zla ako „manicheistické“ je hlúpe.
Tolkien bol hlboko znepokojený otázkou zla a skazenosti moci, na ktorú sa ľahko zvyká. Na Eomerovu otázku: „Ako môže človek posúdiť, čo robiť v takýchto časoch?“ Aragorn odpovedá: „[Tak, ako to posudzoval vždy.] Dobro a zlo sú od nepamäti tie isté, nie sú iné medzi elfmi a trpaslíkmi a iné medzi ľuďmi. Je úlohou človeka rozoznať ich.“
Martin a Tolkien sa rozchádzajú, pretože fantasy nie je len žánrom literatúry, ale pohľadom na život. Cieľom literatúry je odhaliť tajomstvá ľudského srdca. Mýtické príbehy pomáhajú porozumieť smrteľnosti človeka a jeho obmedzeniam. Aké sú Martinove tajomstvá? Že zlo je „realistickejšie“ než dobro? Martin tvrdí, že fantázia je „napísaná v jazyku snov“ - ale aké presne sú Martinove sny?
Tolkien, ktorý prišiel o svojich najlepších priateľov v masakri na Somme počas 1. svetovej vojny, rozumie otázke morálnej zložitosti oveľa lepšie ako jeho snívajúci americký náprotivok. Na rozdiel od Martina môže Tolkien spievať v celom rozsahu od basu k sopránu. Stvárniť presvedčivé zlo si nevyžaduje viac úsilia, než čítanie denných novín; stvárniť presvedčivé dobro je oveľa ťažšie. Tolkien bol schopný pokryť svoju prácu s transcendentálnym zámerom – niečím, čo je v literatúre vzácne.
"Martinove príbehy a charaktery sú plné krvi a sexuálnych zvratov, ale dej postupuje ako temná a zúfalá telenovela. Bez dobroty a krásy - je jeho svet reálny?"
Dôležité je, že táto túžba nie je zhovievavým postmoderným kúzlom, ale naozaj môže byť uskutočnená. Tolkienova fantasy je zameraná na tento šťastný koniec, to, čo nazval „eucatastrophe“, „náhly radostný obrat“. Pán prsteňov, ako najvýznamnejší príklad, je poháňaný nádejou - popiera „univerzálnu konečnú porážku“, dávajúc „letmý záblesk radosti, radosti za múrmi sveta, dojemnej ako smútok“. Martin je materialista, ktorého najbližšie zoznámenie sa s vojnou a ľudskou skazenosťou pochádza z počítačových hier a komixových románov. Jeho príbehy a charaktery sú plné krvi a sexuálnych zvratov, ale dej postupuje ako temná a zúfalá telenovela. Avšak bez dobroty a krásy - je jeho svet reálny?
Každá trvácna literatúra je realistická, pretože generácii za generáciou odráža pravdu o ľudskej skúsenosti. Moje tušenie je, že Tolkien, čokoľvek kritici hovoria, bude na tróne fantasy sedieť stále aj o sto rokov, zatiaľ čo George Martin bude odmietnutý ako zástupca špinavého pesimizmu – módneho výstrelku skorého 21. storočia.
Rowan Light
Autor študuje históriu na Univerzite v Sydney. Napísané v Stredozemi (na Novom Zélande).
Pôvodný text: Battle of the myths: Game of Thrones v. Lord of the Rings, publikované v rámci licencie Creative Commons. Medzititulky redakcia, preložil P. Balberčák.