Ako ste sa dostali k téme kresťanskej symboliky v Tolkienovom Pánovi prsteňov?

V rokoch, keď režisér Peter Jackson sfilmoval všetky tri časti Pána prsteňov, som študoval v kňazskom seminári v Košiciach. Pri sledovaní filmov som si uvedomil, že v je v nich čosi viac, že jednotlivé postavy či udalosti majú hlbší zmysel.

Podnietilo vás to k ďalšiemu hľadaniu?

Až po nejakom čase. Do rúk sa mi dostala kniha amerického filozofa Petra Kreefta, v ktorej vysvetľoval prvky kresťanskej filozofie v Pánovi prsteňov. Mnohé veci, ktoré som dovtedy len tušil, začali do seba zapadať. Začal som sa ešte viac zaujímať o osobnosť Tolkiena, čítal som jeho listy, v ktorých sám vysvetľoval svoje postavy a dejové línie. Zozbieral ich a vydal jeden z jeho synov.

Dnes je z vás akýsi tolkienovský evanjelizátor.

(Smiech.) Chodievam do škôl, knižníc, pastoračných centier, kde rozprávam o týchto témach.

Kedy ste s tým začali?

Pred nejakým časom ma pozvali na Gymnázium svätej Edity Steinovej v Košiciach, kde som porovnával knižné a filmové spracovanie Pána prsteňov. Dozvedeli sa o tom na Gymnáziu sv. Mikuláša v Prešove, kde som kedysi študoval, tak som išiel aj tam. Neskôr sa ozývali ďalší záujemcovia a takto spontánne sa to celé rozbehlo. Čoraz viac som sa začal zameriavať na kresťanskú symboliku, ktorá ma na tomto diele fascinuje najviac.

Ako reagovali žiaci a učitelia?

Je rozdiel, či sa o týchto témach rozprávam s vysokoškolákmi, študentmi stredných škôl alebo so žiakmi na osemročných gymnáziách, kde v publiku sedia aj jedenásťročné deti. S učiteľmi sme neraz prekvapení, ako dobre deti rozumejú jazyku symbolov. Či už v Pánovi prsteňov alebo v Biblii. Ich vnímanie ešte nie je zaťažené tak ako u nás dospelých.

„S učiteľmi sme neraz prekvapení, ako dobre deti rozumejú jazyku symbolov. Či už v Pánovi prsteňov alebo v Biblii. Ich vnímanie ešte nie je zaťažené tak ako u nás dospelých.“ Zdieľať

Keď napríklad v nejakej filmovej scéne vidia vodu, chápu, že poukazuje na očisťovanie. A keďže sa voda používa pri krste, znamená to, že táto sviatosť očisťuje. Alebo keď vidia veci, ktoré sú začarované a ktoré priťahujú k ich zlému pôvodcovi, vedia ľahšie pochopiť, že aj diabol používa predmety na to, aby k sebe pripútal človeka. Potom rozumejú aj sväteninám, ktoré žehnáme preto, aby nás približovali k Bohu.

Vďaka týmto skúsenostiam som pochopil, že Pána prsteňov možno využívať aj pri katechézach. Stretol som sa dokonca s prípadom mladého muža, ktorý vďaka Pánovi prsteňov prešiel vnútornou konverziou. Samotný Tolkien hovoril o tom, že fantázia obnovuje naše pohľady, vďaka čomu potom dokážeme lepšie vidieť aj samotnú realitu.

Takže Pána prsteňov možno využívať aj pri pastoračných či evanjelizačných aktivitách?

Prirovnal by som to k aikidu – musíme sa naučiť využívať silu protivníka vo svoj prospech. Symboly v literatúre či vo filmoch nám môžu pomôcť napríklad pri vysvetľovaní čností. Niekedy to môže byť účinnejšie ako iba slovný výklad. Rozprávaním o Aragornovi môžeme deťom priblížiť, že skutočný hrdina nechce, aby mu všetci slúžili, ale práve naopak – on slúži iným. Na Glumovi zasa môžeme ilustrovať, aké dôsledky má otroctvo hriechu, Frodo nám ukazuje na význam obetovania sa za blížnych... 

Otázkou je, či deti nemajú oveľa viac napozeraného a načítaného Harryho Pottera ako Pána prsteňov?

Áno, Harry Potter je bližší detskému svetu. Joanne Rowlingová je matkou, na jej dielach vidieť, že sa vie priblížiť detskému čitateľovi. Pán prsteňov, ale aj Kroniky Narnie od C. S. Lewisa sú bližšie skôr tým, ktorých zasiahla popularita filmových spracovaní pred 10-15 rokmi. V knižnej podobe však ide o náročnejšie diela, ako je Harry Potter.

Potterománia už nie je tým, čím bývala. Ale v čase, keď kulminovala, stretla sa so silnou kritikou zo strany niektorých cirkevných predstaviteľov. 

Problematickým je najmä Rowlingovej synkretizmus, zmiešavanie všetkého dokopy, dobra aj zla. Rowlingovej svet nie je taký číry ako Tolkienov alebo Lewisov, kde je úplne jasné, že zlo nikdy nevedie k dobrým cieľom, že to nie sú rovnocenné veličiny. To ale neznamená, že v Potterovi nemožno nájsť aj pozitívne veci. Napríklad v poslednej časti profesor Snape, ktorý spočiatku pôsobil ako negatívna postava, ukáže význam obety za druhých. Celkovo však Harryho Pottera z náboženského hľadiska považujem za problematické dielo – práve kvôli nejednoznačnosti rozlišovania.

Ako by ste z náboženského hľadiska porovnali Pána prsteňov a Kroniky Narnie?

V Pánovi prsteňov je kresťanská symbolika rozpracovaná oveľa dôslednejšie ako v Kronikách Narnie. Predsa len, C. S. Lewis bol anglikán a protestanti nekladú na symboliku až taký dôraz ako katolíci alebo pravoslávni. V porovnaní s ním Tolkien necháva viac na čitateľovi, aby si interpretoval jednotlivé postavy, a tým ho vedie k uvažovaniu a rozlišovaniu.

„Rowlingovej svet nie je taký číry ako Tolkienov alebo Lewisov, kde je úplne jasné, že zlo nikdy nevedie k dobrým cieľom, že to nie sú rovnocenné veličiny.“ Zdieľať

Kým lev Aslan v Kronikách Narnie nemôže byť z náboženského hľadiska interpretovaný ináč ako Ježiš Kristus, v Pánovi prsteňov môžeme nájsť kristovské črty vo viacerých postavách. Tak ako realita kresťanských symbolov je to viacvrstvový príbeh, čo ho robí zaujímavejším a pestrejším.

Mal Tolkien jasný úmysel napísať dielo plné náboženských odkazov?

V listoch, kde odpovedal na otázky svojich čitateľov, napísal, že jeho prvotným zámerom nebolo napísať náboženské dielo, ale keď ho postupne dopĺňal a revidoval, tak úmyselne posilňoval jeho náboženský rozmer.

Je potrebné uvedomiť si dve veci – Tolkien bol hlboko veriacim katolíkom, jeho syn sa dokonca stal kňazom. A po druhé, Pán prsteňov je veľdielo, ktoré vznikalo dlhé roky. Tolkien sa k nemu neustále vracal a veci, ktoré v ňom zreli, postupne zapracúval. Nakoniec sám konštatoval, že je to jeho najkatolíckejšia kniha.

Ako mu vôbec napadlo stvoriť Stredozem?

Tolkien bol študentom na Oxforde, keď sa mu do rúk dostala jedna báseň od stredovekého básnika Cynewulfa. Spomína v nej osobu pútnika Earendela, ktorý prichádza zo Stredozeme. To meno mu nedalo spávať. Pripomínalo mu to čosi dávne, vznešené, čo odkazovalo na mýtický dávnovek. Kdesi tu vznikla jeho vlastná Stredozem so svojou mytológiou. Inšpiroval sa pritom starými mýtmi, germánskymi, nórskou Eddou a inými.

Stredozem vznikla vďaka Tolkienovej láske k jazykom, znalosti mýtov a túžbe písať, vytvoriť prvý skutočný anglický mýtus. Kráľ Artuš síce patrí k literárnym dejinám Anglicka, ale je príliš ovplyvnený cudzími mýtmi.


Úryvok z Tolkienovho listu jezuitovi Robertovi Murrayovi z 2. decembra 1953

„Pán Prsteňov je, samozrejme, svojou podstatou náboženské a katolícke dielo, najprv azda nevedome, ale vedome počas revízie. Odstránil som preto v imaginárnom svete takmer všetky odkazy na čokoľvek, čo pripomína náboženstvo, kult a náboženskú prax. Náboženský aspekt je tu totiž vstrebaný príbehom a jeho symbolikou.

Pravdaže, všetko toto je povedané dosť neobratne a tvári sa to dôležitejšie, ako to cítim. V skutočnosti som plánoval veľmi málo a mal by som byť vďačný najmä za to, že som bol od ôsmich rokov vychovaný vo viere, ktorá ma živila a učila všetko to málo, čo viem. Som dlžný matke, ktorá vytrvala vo svojom obrátení a zomrela mladá, najmä kvôli ťažkostiam, ktoré plynuli z jej chudoby.“
 


Dôležitú rolu zohral vzťah so C. S. Lewisom.

Obaja boli profesormi v plnom význame tohto slova. Celé dni trávili zavretí v knižniciach a pracovniach. A večer pri pive v ich obľúbenom podniku The Eagle and Child vášnivo diskutovali o literatúre. Spájalo ich veľmi hlboké a rýdze priateľstvo. Bol to práve Tolkien, kto Lewisovi pomohol pochopiť, že evanjelium je mýtom, ktorý je zároveň pravdou. Ďalším ich blízkym priateľom bol Hugo Dyson, ktorý bol tretím účastníkom celonočnej prechádzky, po ktorej Lewis mohol vyhlásiť, že konečne uveril.

Je účinnejšie pri vysvetľovaní niektorých právd používať jazyk mytológie?

Túto otázku si položil aj samotný Lewis vo svojej recenzii Pána prsteňov. Dospel v nej k presvedčeniu, že mýtus je veľmi dôležitý, pretože realitu života zobrazuje ešte ozajstnejšie a skutočnejšie, ako naozaj je.

Tomu asi celkom nerozumiem.

Lewis toto svoje tvrdenie vysvetľuje pomocou obrazu chlapca, ktorý má pred sebou tanier s mäsom. Ak si predstaví, že to nie je len obyčajné jedlo, ktoré mu na obed pripravila mama, ale že ide o mäso z bizóna, ktorého nedávno skolil vlastným lukom, tak mu ten rezeň bude chutiť oveľa viac, „skutočnejšie“. Nemení sa podstata samotného mäsa, ale jeho vnímanie je omnoho intenzívnejšie.

Posolstvo tohto obrazu je, že mýtus vyrozprávaný formou príbehu dokáže očistiť náš pohľad. Na prvý pohľad sa síce vzďaľujeme od reality, ale to len preto, aby sme sa do nej vzápätí vrátili a vnímali ju nanovo, autentickejšie ako predtým.   

Takže vďaka mýtom môžeme vnímať realitu ešte reálnejšie?

Presne tak. Musíme sa znova naučiť žasnúť. Ako to dieťa pri tanieri s mäsom. Alebo ako muž, ktorý si na presklených dverách prečíta nápis „moor eeffoc“. No keď vojde dovnútra a pozrie sa na nápis z opačnej strany, spozná jeho pravý zmysel – coffee room.

„Mýtus vyrozprávaný formou príbehu dokáže očistiť náš pohľad. Na prvý pohľad sa síce vzďaľujeme od reality, ale to len preto, aby sme sa do nej vzápätí vrátili a vnímali ju nanovo, autentickejšie ako predtým.“ Zdieľať

Aristoteles svoju Metafyziku začína myšlienkou, že každé poznanie sa začína úžasom. Tolkien chcel vo svojich príbehoch priviesť človeka k obnoveniu pohľadu a nadobudnutiu radosti z nového vnímania reality.

Keď hovoríme o úžase, čo vás na Pánovi prsteňov udivuje najviac?

Vždy ma oslovovali postavy Gandalfa a Aragorna, ktorý sa stal kráľom cez pokornú službu. 

Mnohí v Aragornovi vidia odkaz na osobu Ježiša Krista.

Keď sa na to pozrieme optikou trojitého úradu Ježiša Krista – kráľa, kňaza a proroka, tak Aragorn predstavuje práve kráľovský rozmer. Medzi najsilnejšie momenty patrí scéna, keď vstupuje do ríše mŕtvych, kde vojská zomrelých čakajú, kedy ich potomok Isildura povolá do boja, v ktorom očistia svoje meno a znovu získajú stratenú česť. Veriacemu človeku pri tejto scéne hneď napadá Ježišovo vstúpenie do predpeklia.

A čo Gandalf?

On predstavuje prorocký úrad. Pripomína, čo je napísané v knihách, povzbudzuje jednotlivé postavy, aby bojovali na strane dobra proti zlu a tak došli k víťaznému koncu. Páči sa mi na ňom, že aj keď bol čarodejníkom, nečaroval zbytočne, ale mágiu používal len v naozaj nevyhnutných prípadoch.

Na jednej strane hovoríte o Tolkienovom katolicizme a náboženskej symbolike, ktorou je Pán prsteňov prešpikovaný, na druhej strane spomínate čarodejníctvo a mágiu. Nejdú tieto veci proti sebe?

Lenže Tolkien nechápal mágiu tak, ako ju chápe dnešný sekularizovaný človek, ktorému hneď napadne biela a čierna mágia. Až spätne si uvedomil, že toto slovo môže niektorých čitateľov miasť. A ľudia sa ho na to vo svojich listoch naozaj pýtali.

Ako im to vysvetlil? 

Musíme si uvedomiť, že Tolkien nepísal Pána prsteňov ako teologické, ale ako umelecké dielo. Bol znalcom literatúry, filológie, nie teológom. Preto aj v jednom liste pripustil, že s mágiou možno narábal príliš voľne. Ako spisovateľ však nepredpokladal, že niektorí čitatelia budú jeho dielo vnímať striktne náboženskou optikou. Keď sa ho potom na to začali pýtať, ocitol sa trochu v úzkych – musel nájsť teoretické vysvetlenie pre niečo, čo vopred neplánoval slovne zadefinovať. Jednoznačne ale odmietol, že by mágia v Pánovi prsteňov bola nejakým pokútnym šarlatánstvom.

Teraz ste povedali, čo Tolkien pod mágiou nechápal. Dá sa to povedať aj v pozitívnom zmysle – čo pod ňou rozumel?

Gandalfovu mágiu možno interpretovať skôr ako znásobovanie sily dobra, pravdy a krásy, ktoré sú vnútri každého človeka. Jeho kúzla boli rozvinutím tejto vnútornej sily, akoby tá pozitívnosť prerazila z ľudského vnútra na povrch a premieňala svet k dobrému. Presným opakom bol Saruman, ktorý svoje vnútorné sily zneužil na ovládnutie druhých, na ničenie stvorenstva s cieľom ovládnuť svet.

Kým Gandalf budoval a dával priechod dobru, Saruman ničil a svoju vnútornú silu používal na šírenie zla a rozdelenia. Jeden spolupracoval na Božom poriadku, druhý sa pokúšal stať bohom. Zásadný rozdiel v dvojakom chápaní mágie u Tolkiena je teda v motivácii.

Nebolo by z duchovného hľadiska adekvátnejšie, keby sme nehovorili o mágii, ale o zázraku? Tento termín je kresťanstvu predsa len bližší.

Lenže zázrak predstavuje zásah zvonku, zhora. Tolkien však chcel poukázať práve na to, čo vychádzalo zvnútra, zo samotného poriadku stvorenia. U Tolkiena bol totiž celý jeho svet – Faerie, ako ho nazýval – kúzelný v pravom zmysle slova.

Posledným z troch úradov Ježiša Krista, ktorý sme zatiaľ nespomínali, je úrad kňaza.

Predstavuje ho Frodo, ktorý na seba berie ťarchu prsteňa tak, ako Ježiš vzal na seba všetky naše hriechy a niesol ich spolu s krížom až na Golgotu. Rovnako Frodo vystupuje na horu osudu v Mordore, kráča špinavý, otrhaný, strápený. Ako obetný baránok sa obetuje za všetkých, ktorí dole zvádzajú boj.

Frodo je zároveň aj mariánskou postavou, keďže rovnako ako Panna Mária na začiatku prijíma úlohu, poverenie, aj keď sám nevie, čo ho vlastne čaká.

A čo ostatní hobiti?

Patrili medzi Tolkienove najobľúbenejšie postavy. Do nich projektoval samého seba. Rovnako ako oni miloval svoju domovinu, rodinu, svoju katedru, krčmičku... Lewis raz o Tolkienovi povedal, že bol najženatejším mužom, akého poznal.

Nemali by sme zabudnúť ani na Sama, ktorý Frodovi pomáhal pri jeho ceste. Tolkien ho považoval za jednu z najhrdinskejších postáv.

Prečo?

Sam zosobňuje maličkých, ktorých vyzdvihuje aj Ježiš. Nevyjednával, nerobil si nároky, v tichosti pomáhal Frodovi, prijal poslanie toho druhého, a tým ukázal svoju veľkosť.

Ďalšou nezabudnuteľnou postavou je Glum.

Glum a Frodo sú akoby paralelné postavy, ktoré musia zápasiť s mocou a nadvládou prsteňa. Obaja boli na rovnakej štartovacej čiare, ale napokon dopadli úplne ináč. Kým Frodo statočne bojuje s mocou prsteňa, Glum mu podľahne, dokonca stratí svoju identitu, zabudne na svoje meno Smeagol, je jeho totálnym, bezmenným otrokom.

Ich zápas s prsteňom pripomína náš každodenný boj s hriechom, keď padáme a vstávame, padáme a vstávame. Takto bol vykreslený aj Frodo, ktorý síce v závere podľahol prsteňu, ale z konečného hľadiska nad ním za pomoci tajomných dobrých síl zvíťazil.

A čo ženské postavy?

V mnohých z nich môžeme vidieť nejaké mariánske črty. Či už je to Arwen, Elbereth alebo elfská vládkyňa Lothlórienu pani Galadriel, ktorá pôsobí úplne nadzemsky, je krásna, vznešená, mocná a dáva členom spoločenstva vzácne dary.

Okrem postáv sú v Pánovi prsteňov zaujímavé odkazy aj na rôzne sviatosti a sväteniny.

Elfský chlieb lembas, ktorý hobiti dostali ako dar pri putovaní do Mordoru, je jasným obrazom Eucharistie. Nemal chuť jedla, no hobitom dával životodarnú silu, aby vytrvali na ceste.

Pôsobivo je stvárnená aj ľútosť, kľúčový prvok sviatosti zmierenia. Keď Frodo prvýkrát stretne Gluma a zistí, kto to je, povie Gandalfovi, že Bilbo ho mal radšej zabiť. Gandalf mu však odpovie: „Nevynášaj prirýchle súdy, nie je to škoda, ale milosrdenstvo.“ Ani nás Boh nezavrhuje, ale vždy nám dáva novú šancu. A k tomu Gandalf ešte dodal: „Neviem to, ale cítim, že Glum ešte zohrá dôležitú úlohu.“ Každý hriešnik má až do poslednej chvíle šancu stať sa svätcom.

Mnohé scény vo filme pôsobia doslova eschatologicky.

Hlavným motívom celého diela je okrem typicky rozprávkového boja medzi dobrom a zlom aj otázka života a smrti. Alebo presnejšie otázka, ako sa oplatí žiť a umrieť. Podobne ako Glum skončili aj nazghulovia, deviati králi, nositelia prsteňov, ktorí sa dali do služieb Saurona. Stali sa z nich tiene bez tváre, polomŕtve existencie zahalené plášťom s kapucňou. Túžili po moci a dlhovekosti, pričom sa mylne domnievali, že sa im to splní, keď sa dajú do služieb zla.

„Tolkien nemal úmysel napísať knihu, ktorá každého čitateľa privedie ku kresťanskej viere.“ Zdieľať

Presným opakom sú Frodo a Sam, ktorí si nezakladajú na sebe samých, ale sú schopní zomrieť pre iných. Volia radšej krátky, ale plnohodnotný život ako dlhý, no smutný osud ich protivníkov. Vnímajú sa ako súčasť spoločenstva – živých aj mŕtvych. Aj preto je Frodo v závere loďou vzatý do zeme za morom, čo je náznak odmeny za všetko, čo vykonal.

Možno bitku pod Mordorom interpretovať aj ako záverečný súboj dobra a zla?

Takto by som sa na to nepozeral. Keď sa pozrieme na dejiny Stredozeme, tak vidíme, že veľké bitky sa odohrávali predtým, toto bol už tretí vek, a budú sa aj potom. Takže pod Mordorom nešlo o posledný boj.

Ako sa s touto náboženskou symbolikou vysporiadal režisér Peter Jackson, ktorý určite nemal úmysel priniesť na filmové plátna film, z ktorého by príliš sálalo kresťanstvo?

Tak, ako pri každom inom filmovom spracovaní knihy, môžeme polemizovať nad tým, nakoľko hodnoverne sa to podarilo. Je prirodzené, že mnohé veci musel Jackson zjednodušiť, iné úplne vypustiť, ale dovoľujem si povedať, že filmové spracovanie má v sebe tolkienovskú vášeň.

Režisér si bol vedomý náboženských tém, ktoré sa nachádzajú v Tolkienovom diele, no hneď na začiatku urobil rozhodnutie, že ich nebude umelo potláčať. Niektoré veci sa mu dokonca podarilo stvárniť ešte plastickejšie, ako sú v samotnej knihe.

Napríklad?

Zoberme si scénu, keď Gandalf prichádza k posadnutému kráľovi Théodenovi a vyháňa z neho Sarumana. V knihe je to vykreslené tak, akoby sa prebral len zo silnej letargie, no vo filme to pripomína exorcizmus – postava Théodena sa úplne mení, krásne vidieť, ako sa zo stavu nebytia vracia k plnému životu, ako ho opúšťa cudzia bytosť a opäť sa stáva samým sebou. Myslím, že túto filmovú scénu by ocenil aj samotný Tolkien.

Keď bude tento rozhovor čítať nejaký neveriaci človek, nemôže nad ním len mávnuť rukou a povedať si, že toto všetko je len kresťanská nadinterpretácia?

Môže, no práve v tom je sila Tolkienovho diela. On nemal úmysel napísať knihu, ktorá každého čitateľa privedie ku kresťanskej viere. Napísal „len“ príbeh, ktorý mal ľudí vytrhnúť z chodu všednosti, otvoriť im oči a vyvolať v nich úžas, po ktorom si začnú klásť nové otázky a hľadať pravdivé odpovede.




Kto je Pavol Hrabovecký?


Narodil sa v roku 1984 v Prešove. Od roku 2009 je kňazom Košickej arcidiecézy. Po postgraduálnych štúdiách teológie vo Washingtone a v Ríme pôsobil v rokoch 2014 – 2017 ako kňaz Univerzitného pastoračného centra v Prešove. V súčasnosti je kaplánom v Košiciach. Od roku 2015 je aj šéfredaktorom časopisu pre kresťanskú kultúru Verbum. Venuje sa najmä problematike novej apologetiky, ale aj anglickým spisovateľom Chestertonovi, Lewisovi či Tolkienovi.
 


 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo