Dobytie Tenochtitlanu

V roku 1492 sa na Pyrenejskom polostrove úspešne zavŕšila reconquista. Preto keď sa u kráľa Ferdinanda II. a jeho manželky Izabely Kastílskej zjavil ctižiadostivý námorník z talianskeho mesta Janov menom Krištof Kolumbus a sľuboval, že pre Španielske kráľovstvo nájde rýchlu cestu do Indie, s ktorou by Španielom priniesol veľké zisky z obchodu, kráľovský pár jeho návrh podporil.

Kolumbus spomínanú cestu nikdy nenašiel, no objavil niečo ešte dôležitejšieho – nový kontinent Ameriku. Už výpravy Krištofa Kolumba založili stále posádky či osady na ostrove Haiti, vtedy Hispaniola. Tieto posádky postupne vytvorili plnohodnotnú vojenskú základňu, z ktorej Španieli podnikali opatrné výpravy až na samotný americký kontinent, v prvej fáze do južnej Ameriky.

Koruna spočiatku nejavila veľký záujem o novú zem za oceánom, keďže nevidela, aký reálny úžitok by z toho mohla mať. Už v roku 1501, deväť rokov po Kolumbovej prvej plavbe, založili Španieli svoju prvú kolóniu priamo na kontinente, v dnešnej Venezuele. Kolónia dostala názov Cumaná a čo je zaujímavé, bola založená rádom františkánov, ktorí si dali za cieľ obrátiť pohanský ľud na katolícku vieru. Vojaci a dobrodruhovia nejavili zatiaľ o Južnú Ameriku veľký záujem, podobne ako kráľovská rodina, predsa len to bola pre nich tajomná a nebezpečná zem, v ktorej žili obávaní divosi. Tento ich nezáujem sa mal však čoskoro skončiť.

Juho- a stredoamerické kmene

Najslávnejšie predkresťanské juho- a stredoamerické kmene boli Inkovia, Mayovia a Aztékovia. Inkovia obývali západný pás južnej Ameriky, v podstate dnešné Peru. Boli poslednou z tisíce rokov starých andských civilizácií. Nemali kone, vozy, ba ani písmo, a predsa dokázali založiť a spravovať fungujúcu ríšu. Mestá stavali v obrovských nadmorských výškach, typických pre túto časť sveta, a boli to práve oni, kto založil dnes slávne mesto Machu Picchu. Odhaduje sa, že ich bolo asi 10 miliónov a bežné u nich boli pohanské rituály, pri ktorých obetovali nemluvňatá, napríklad v čase hladu či smrti dlhoročného vládcu.

Mayská ríša vznikla okolo roku 1800 p. n. l. na juhu dnešného Mexika a na územiach dnešnej Guatemaly a Hondurasu v strednej Amerike, avšak svoj najväčší rozkvet zažívala v rokoch 250 až 900 n. l. V tejto dobe existovalo asi 40 väčších mayských miest, ktorých centrom bývala typická „poschodová“ pyramída. Boli to výborní matematici, ktorí vymysleli koncept „nuly“ a zostavili svoj vlastný kalendár. Dokázali tiež zostaviť vlastné písmo. Zo záznamov vyplýva, že Mayovia často viedli krvavé občianske vojny, keď chcel nejaký mestský štát dominovať celej oblasti. Okolo roku 900 však začala väčšina mayských miest náhle upadať a v čase príchodu Európanov to už bola druhotriedna juhoamerická veľmoc.

Ríša Aztékov sa nachádzala na území dnešného stredného a severného Mexika. Aztékovia samých seba nazývali „Mexika“, pričom názov „Aztékovia“ sa začal používať až v 19. storočí. Pôvodne obývali iné územia zvané „Azteka“, no jeden z ich bohov (zrejme Toltec) im rozkázal, aby sa presťahovali. Takto putovali až na miesto dnešného Mexico City, kde zazreli orla zvierajúceho v pazúroch hada. To pokladali za znamenie, aby sa na mieste usadili. Miesto sa nachádza na polostrove na kraji jazera Texcoco v strednom Mexiku a v roku 1325 tam Aztékovia založili svoje slávne hlavné mesto Tenochtitlan. Mesto považovali Aztékovia za centrum vesmíru a hoci to bol svojím spôsobom stavebný a technologický zázrak obývaný asi 300-tisíc ľuďmi, nakoniec sa neslávne preslávilo najmä krvavými ľudskými obetami, ktoré sa konali v hlavnom chráme v centre mesta v miere rovnako nevídanej.

Hernando Cortés

Hernando Cortés Pizarro sa narodil 30. decembra 1485 v mestečku Meddelin na juhozápade dnešného Španielska. Bol príbuzným iného neskoršieho veľkého dobyvateľa južnej Ameriky Francisca Pizarra. Vo veku 14 rokov ho rodičia zapísali na právnickú fakultu, no po dvoch rokoch Hernando štúdium vzdal. Bol to príliš živý chlapec na dlhé a obšírne právnické poučky. Na domácom panstve sa mu tiež veľmi nepáčilo. Práve v tomto čase sa Pyrenejskom polostrove začali šíriť fantastické zvesti o záhadnom novom kontinente kdesi na západe, ďaleko za morom. To bolo presne to, čo Hernanda zaujalo. Postupne sa stal Amerikou doslova posadnutý.

V roku 1504 vo veku 19 rokov sa mladý Cortés stal členom posádky lode Quintera, ktorá sa plavila do Hispanioly. V Santa Domingu, hlavnom meste ostrova, sa registroval ako osadník – v podstate nový obyvateľ krajiny. Založil si na Hispaniole vlastnú malú farmu a jeho príbuzný Nicolas de Ovando, ktorý bol menovaný za guvernéra (hlavného správcu) ostrova, ho zamestnal ako pisára.

V roku 1517 zorganizovali Španieli prvú vojenskú výpravu na pevninu – do Mexika. Ich cieľom bolo získať otrokov na plantážnické práce na „domácej“ Kube a potom sa rýchlo stiahnuť. Dobrodružstvo skončilo katastrofou, keď bola väčšina hrubo sa správajúcej armády zabitá miestnym kmeňom Mayov, ktorí malé vojsko pohltili doslova ako mravce. Kubánska správa si uvedomila, že s takýmto hrubým zaobchádzaním v novom svete neuspeje, preto bola nasledujúca výprava oveľa mierumilovnejšia. A aj sa stretla s úspechom. Miestni domorodci dali návštevníkom množstvo darov: masky, rôzne pestrofarebne zdobené predmety a hlavne zlato. Veľa zlata. Hispaniolska správa preto urýchlene napísala do Madridu žiadosť o povolenie väčšej výpravy na pevninu. Zlato nenechalo chladným nikoho – ani kráľa.

Tretiu výpravu zorganizoval už sám Cortéz v roku 1518, a to napriek výslovnému zákazu nového guvernéra Hispanioly Diega Velázqueza. Výprava mala 500 vojakov, 100 námorníkov a 16 koní, pristála najskôr v oblasti Yucatánu, následne Veracrúzu na východnom cípe dnešného Mexika. Tamojší obyvatelia Totonakánci dúfali, že si Španielov naklonia zlatom a ženami. Aj sa im to podarilo, ale iným spôsobom, ako si mysleli. Domorodí obyvatelia Ameriky očakávali, že sa Európania po tučnej koristi nadobro stiahnu domov, ale stal sa, samozrejme, pravý opak. Tieto prvé kontakty sa udiali ďaleko od obývaných miest, tie sa však teraz stali objektom záujmu po zlate bažiacich španielskych žoldnierov pod Cortésovým vedením.

Španielska expedícia sa teda vydala hlbšie do stredoamerického vnútrozemia až sa dostala ku mestu obývanému národom Tlaxcalov. Španieli sa mesto snažili dva týždne dobyť, no keď sa im to nepodarilo – domorodí obyvatelia ich dokonca niekoľkokrát zaskočili prekvapivým nočným nájazdom – prišli s inou stratégiou: Tlaxcalovia boli odvekými nepriateľmi Aztékov, bola to malá ríša obklopená zo všetkých strán aztéckou veľmocou. Cortés sa preto napokon rozhodol uzatvoriť s nimi mierovú zmluvu otvorene namierenú proti ich nepriateľovi. Španielsky veliteľ to ešte netušil, ale práve urobil obchod svojho života.

Hoci boli žoldnieri z ďalekého sveta takí, akí boli, predsa so sebou priviezli pár mierumilovných duší: kňazov a misionárov, ktorí učili domorodý ľud novému náboženstvu – kresťanstvu. Španieli disponovali domorodými prekladateľmi, ktorí prekladali posolstvo evanjelia do ich jazyka. Jednoduchí „indiáni“ – ako ich Európania volali – spočiatku veľmi nerozumeli, čo sa im cudzinci snažia povedať, okrem toho, že by mali zničiť svoje pohanské božstvá a zriecť sa svojho pôvodného náboženstva. To mnohých vydesilo na smrť. Sám Cortés taktiež „priložil ruku k dielu“. Americký protestantský teológ a historik z konca 19. storočia John Abbott píše: „Jeho logika bola čisto vojenská. So svojimi mužmi pribehol k modlám, sekal do nich, rúbal ich na kusy a tie potom hádzal na ulicu. Následne (však) postavil kresťanský oltár, naň umiestnil kríž spolu s obrazom presvätej Panny a svätého dieťatka. Omša plná veľkolepých rúch, spevov a kadidiel bola úplne prvou takto slávenou v chrámoch Yucatánu... Za jednu noc odvrátil (Cortés) týchto obyvateľov od služby Satanovi a vyhral ich pre vieru, ktorá ako jediná zaručuje večnú spásu.“

Cholulská lesť

Po zastávke u Tlaxcalov si to už Cortés namieril na sever a jeho hlavným cieľom nebolo nič iné než mýtmi a zlatom opradený Tenochtitlan. Bola to mimoriadne riskantná cesta, vedúca nebezpečnými húštinami strednej Ameriky, a boli to práve jeho noví domorodí spojenci, ktorí ho neraz zachránili. Prvou väčšou prekážkou za vysneným cieľom bolo aztécke mesto Cholula, jedno z najdôležitejších centier impéria. V meste žilo asi 100-tisíc obyvateľov a nachádzala sa tam aj najväčšia pyramída sveta – Quetzalcoatlov chrám. Stavba dodnes existuje a  podľa BBC je väčšia ako pyramídy v Egypte, aj keď je dnes chrám zarastený trávou a z „hory“ vyčnieva len Katedrála Matky Božej Opatrovateľky, ktorú postavili Španieli v roku 1527 na vrchu tejto pohanskej stavby.

Mesto sa preslávilo ako centrum uctievania staropohanského boha Quetzalcoatla. Tu po prvýkrát Tlaxcalovia varovali Cortésa, aby do mesta osobne nevstupoval, pretože môže ísť o lesť. Argumentovali napríklad aj tým, že Aztékovia v meste nedávno obetovali bohom šesť detí – ako im hlásili ich špehovia – čo bol neklamný dôkaz toho, že sa chystajú na boj. Španielsky veliteľ si bol ale istý svojou silou. Naproti mu čoskoro prišla veľká procesia z mesta. Ľudia niesli rôzne „transparenty“, spievali a vítali hostí, čím sa snažili nakloniť si ich. Cortés teda aj so svojím kontingentom vstúpil do mesta za veselých zvukov piesní.

Po vstupe do nádherného, pre Európana však stále podivného mesta sa dôkazy o chystanej pasci začali hromadiť. Tlaxcalskí prekladatelia, ktorí boli so Španielmi, referovali o barikádach v niektorých uliciach, o dierach v zemi starostlivo skrytých pod lístím či o pascách zvlášť určených pre kone. Marina, jedna z prekladateliek, si získala srdce istej cholulskej šľachtičnej. Tá Marinu informovala, že po celom meste sú naozaj prichystané pasce a že zo severu sa už blíži veľká aztécka armáda. Španieli sa ocitli v smrteľnej pasci, z ktorej nebolo úniku. Cortés bol ale tvrdý chlap. Vojakom dal príkaz pripraviť seba a svoje zbrane na boj a taktiež poslal správu aj svojim domorodým spojencom, aby sa začali približovať k mestu. Potom si navonok priateľsky zavolal predstaviteľov mesta. Oficiálne ich obvinil z chystanej zrady, čím vyslal tajný signál na útok. Cholulčania obvinenia nepopreli, priznali, že jednali na popud aztéckeho kráľa Montezumu II.

O tom, čo nasledovalo, Abbott píše: „Tlaxcalovia ako hladní vlci vbehli do ulíc, sýtiac sa krvou. Bola to ich nenásytná pomsta. Obyvatelia boli nemilosrdne masakrovaní a mesto sa všade ponáralo do ohňa. Ženy a deti boli chytaní neľútostnými Tlaxcalmi, ktorí tak dokazovali svoj triumf... Mesto sa premenilo na tlejúce ruiny a bazény krvi, zohavené časti ľudských tiel pokrývali jeho ulice.“ Tlaxcalovia a Cholulčania boli odvekými nepriateľmi a tu celkom očividne šlo o vyrovnávanie si starých účtov. Na doplnenie obrazu skazy možno dodať, že obyvatelia Choluly neboli v čase masakru vôbec ozbrojení a je otázne, do akej miery vedeli o chystanom sprisahaní. Cortés na margo tejto udalosti len odvrkol, že „keby to neurobil on im, urobili by to oni jemu“.

Tí z Cholulčanov, ktorí prežili, boli odvedení do ríše Tlaxcalov ako otroci. Pri Cortésovi boli aj dvaja Montezumovi vyslanci, ktorí boli svedkami pádu Choluly. Španielsky veliteľ aztéckemu kráľovi prostredníctvom nich odkázal, že vie, že za zradou stál on. Španielska armáda bude preto teraz pochodovať na Tenochtitlan, hlavné mesto aztéckej ríše, a dobyje ho. S Montezumom sa Cortés poráta osobne. Bola to správa, ktorá hlavu aztéckej ríše nemohla nechať chladnou. Osud druhého najdôležitejšieho mesta ríše bol navyše jasným dôkazom toho, že cudzinec je schopný a aj ochotný svoje hrozby splniť.

Španielsku armádu odteraz sprevádzala strašná povesť hrdlorezov, ktorá desila všetkých obyvateľov stredoamerickej ríše. Dediny otvárali svoje brány ešte ďaleko pred jej príchodom a nikto sa neopovážil klásť vojakom z ďalekej krajiny do cesty nejakú pascu. Pochod na sever teda prebiehal pokojne. Kráľ Montezuma sa však doslova dusil strachom. Rozhodol sa preto pre krok absolútne nevídaný: pôjde a osobne sa stretne s Cortésom.

Bernardino de Shagún, františkánsky misionár a priamy účastník výpravy, píše: „Keď ich (Španielov) prišiel Montezuma privítať do Huitzillanu, doniesol Cortésovi množstvo darov. Dal mu kvety, cez hlavu mu prevesil náhrdelník a na hlavu mu dal veniec. Potom pred neho položil zlaté náhrdelníky a všetky svoje dary. Skončil tým, že niektoré z náhrdelníkov mu dal cez hlavu. Cortés sa ho potom spýtal: „Nie je to on? Si to vážne ty? Si Montezuma?“ A Montezuma odpovedal: „Áno, som Montezuma.“ Potom sa postavil, aby Cortésa privítal, a zahľadel sa mu do tváre. Sklonil hlavu najviac, ako vedel, a ostal v tejto pozícii. Aztécky kráľ následne nazval španielskeho veliteľa „svojím pánom“ a povedal mu, že je „veľmi vítaný“. Cortés ho vzal za ruku a tak sa spolu chvíľu prechádzali a priateľsky rozprávali. Montezuma presviedčal Cortésa, že s cholulským podrazom nemá nič spoločného, že ako mocný vládca má svoju česť a s nepriateľom by sa stretol na otvorenej planine. Určite by sa ho nesnažil podviesť takto hanebným spôsobom. Cudzinca tiež pozval do svojho sídla v Tenochtitlane. Zdá sa, že Cortés mu uveril.

V Tenochtitlane

Spočiatku sa naozaj zdalo, že všetko pôjde zmierlivo. Cortés pred koncom roka 1519 vstúpil bez odporu do slávneho Tenochtitlanu. Spolu so svojím sprievodom prechádzal veľkou centrálnou ulicou a z domov naokolo na neho hľadelo množstvo zvedavcov. Montezuma návštevu vrelo privítal a tri dni jej ukazoval všetky zaujímavé zákutia svojho mesta, ktoré Španielov zaujímali. Európania si už skôr všimli, že kruhové mesto je zvonka dobre chránené veľkými kopcami, hlbokými údoliami a dvoma jazerami. Sám Cortés vo svojom liste opísal Tenochtitlan takto:

„Mesto je veľké asi ako Sevilla alebo Cordóba (t. j. má asi 200- tisíc obyvateľov). Jeho ulice sú široké a priame. Niektoré z nich sú spolovice zaplavené vodou a na nich sa používajú kanoe. Ulice majú akési otvory, cez ktoré je voda privádzaná z jednej štvrte do druhej. Tieto otvory sú veľké, rovnako také veľké sú aj mosty... mosty sú veľmi pevné a niektoré z nich unesú aj desať jazdcov na koňoch.“

V centre mesta sa nachádzalo obrovské trhovisko, kde denne kupovalo a predávalo rozličný tovar až 60-tisíc „duší“. V bočných uličkách sa nachádzali miesta určené na rôzne hry, napríklad preteky zajacov či kačíc. Všade bolo veľa zelene.

Tenochtitlan.

To, čo však Španielov najviac zaujímalo, bola najväčšia stavba v meste – spojený chrám boha vojny Huitzilopochtliho a boha dažďa Tlaloca. John Abbott píše: „Vrchol pyramídy bol vodorovný a niekoľko stoviek veľkňazov tam mohlo vykonávať obety. Všade naokolo boli veže. Do chrámu viedlo 114 schodov. Na vrchu sa nachádzalo niekoľko veľkých oltárov zmáčaných krvou po ľudských obetiach. Bol tam tiež ohavný a rovnako zakrvavený obraz draka.“ V chráme sa prakticky neustále vykonávali ľudské obety uspokojujúce aztéckych bohov, ktorí „dávali svietiť slnku“. Aztékovia verili, že bez týchto obiet by proste Slnko ráno nevyšlo. Preto sa snažili svojich bohov uspokojovať a to až tak, že podnikali vojenské výpravy do ďalekých oblastí len preto, aby získali zajatcov, ktorých potom mohli obetovať mimoriadne brutálnym spôsobom – ešte zaživa im doslova vytrhávali bijúce srdce z tela, potom im odrezávali hlavy a bezhlavé telá napokon kotúľali dole schodmi.

Kubánsky guvernér Diego Velázquez sa začiatkom roka 1520 rozhodol zo žiarlivosti pomstiť Cortésovi za jeho tvrdohlavosť. Uvedomoval si, že mladý veliteľ si na americkom kontinente buduje svoju vlastnú mocnú kolóniu, ktorá by pre neho samotného mohla byť mocným súperom v boji o priazeň koruny. Velázquez bol pritom doživotným guvernérom, pod ktorého jurisdikciu Mexiko bezpodmienečne spadalo. Každá správa o nejakom Cortésovom úspechu ho preto rozzúrila do nepríčetnosti. Urýchlene zostavil flotilu 19 lodí s 80 jazdcami (!) a 1200 vojakmi pod vedením skúseného Pánfila de Narváeza. De Narváezova úloha bola prostá: priviesť Cortésa živého alebo mŕtveho.

Výprava pristála na pobreží Mexika v oblasti nazvanej Veracruz, hlboko v tyle Cortésom obsadeného územia. Netrvalo dlho a Cortés sa dopočul o novinke domysliac si, o čo asi ide. Jediný spôsob, ako sa s týmto problémom vyrovnať, bolo nečakane na votrelcov zaútočiť. Cortés teda zobral z Tenochtitlanu asi dvesto svojich najlepších mužov a plánoval nečakaný výpad.

Vojaci v stanovenú nočnú hodinu nečakane vybehli zo svojich úkrytov a obsadili najprv batériu smrtonosných diel, po ktorých prišli na rad podobne nebezpeční jazdci na koňoch. Bolo to krátke, ale bez zľutovania brutálne vraždenie. De Narváez sa snažil bojovať, ale bol ranený a prišiel o oko. Padol do zajatia a to bol koniec jeho výpravy. Jeho vojaci sa Cortésovi ihneď vzdali. Cortés prišiel o dvoch mužov, z de narváezovcov padli pätnásti.

Krvavý ústup z Tenochtitlanu

Cortés sa aj s novou „posilou“ vrátil späť do Tenochtitlanu. Ale mesto sa zmenilo. Jeho zástupca Pedro Alvarado situáciu vôbec nezvládol a po sérii nedorozumení zo strany Španielov aj Aztékov došlo k otvorenému povstaniu obyvateľov Tenochtitlanu voči cudzincom. Cortés dorazil na prvý pohľad práve včas, ihneď zajal Montezumu a snažil sa ho využiť na upokojenie situácie. Vladárovi sa však rozvášnené davy upokojovať nedarilo. Potom Montezuma náhle zomrel. Pravdepodobne ho zabil nejaký nahnevaný indián, keď sa kráľ snažil upokojiť davy, Aztékovia však verili, že jeho smrť mali na svedomí Španieli. Tak či tak, bola to posledná kvapka. 30. júna 1520 boli Európania aj s Tlaxcalmi vytlačení z mesta, pričom niektorí španielski vojaci boli doslova udupaní na smrť, keď sa snažili uniknúť aj so svojím zlatom. V tú noc padlo asi 4000 Tlaxcalov a 600 Španielov. Povráva sa, že keď sám veľký Cortés videl pohromu, ktorá postihla jeho vojsko, uchýlil sa pod neďaleký strom a nariekal pri ňom. Mimochodom, kmeň tohto stromu možno nájsť v Mexico City ešte v súčasnosti. Udalosť dodnes nesie názov „La noche triste“ – Noc žiaľu.

Cortésova armáda by bola zničená, keby ju boli Aztékovia prenasledovali ďalej, vojaci, ktorí prežili, boli v biednom stave a nemali vôbec žiadnu potravu. Aztékovia však ostali v meste, čo bola z ich pohľadu katastrofálna chyba. Verili, že už mužov s červeno-žltými zástavami nikdy neuvidia. Aby sa táto ich túžba aj naplnila, obetovali všetkých preživších zajatcov svojim bohom. Španieli a ich spojenci v tú noc smutne postupovali cez nepriateľské územie do spojeneckého hlavného mesta Tlaxcali. Všade však na nich číhali Aztékovia, ktorí okolité územia obývali. Napadali zbiedenú európsku posádku a sám Cortés dostal dvakrát kameňom do hlavy, čo mu spôsobilo krvácajúcu ranu.

Európania čoskoro zistili, že pri Otumbe ich čaká veľmi nemilé prekvapenie. Cortés neskôr spomínal: „Prišlo si po nás toľko indiánov, že polia naokolo boli nimi zaplnené a mimo nich nebolo vidieť nič iné. Našou jedinou záchranou boli, mimo Boha, naše kone.“ Jedinou výhodou, ktorú Španieli mali, bolo jazdectvo, keďže počas „noci žiaľu“ prišli o všetky delá. Avšak ani tých pár koní by nestačilo na skutočne mohutnú presilu Aztékov. Cortés preto urobil sčasti mimoriadne odvážny, sčasti absolútne zúfalý čin. Rozhodol sa podniknúť nečakaný nájazd priamo na veliteľa nepriateľskej armády Matlatzincatzina.

Veliteľa dokázala jeho armáda spoľahlivo rozoznať vďaka bojovej štandarde (vlajočke), ktorá mu viala nad hlavou. Španielska jazda dostala za úlohu rozohnať nekonečné vlny aztéckych bojovníkov a vlajku získať. Nečakaný útok zaskočil aztéckeho veliteľa istého si svojím víťazstvom. Matlatzincatzin bol zmasakrovaný španielskym vojakom menom Juan de Salamanca, ktorý následne uchmatol veliteľskú štandardu a po rýchlom cvale späť ju predal Cortésovi. Smrť veliteľa a hlavne strata jeho štandardy uvrhli celú aztécku armádu do absolútneho chaosu a jednotlivé jej jednotky sa v podstate demoralizované rozpŕchli do priestoru.

Nakoniec sa Cortés do Tlaxcaly dostal. Bol však vo veľmi zúboženom stave. Autor B. Springer píše: „Jeho ruky boli polámané, lebku mal prasknutú, kolená spuchnuté. Bol vzatý do domu Tlaxcalského náčelníka, kde – podľa niekoľkých zdrojov – upadol na týždeň do kómy.“ Keď sa však prebral, ihneď sa pustil do rokovaní s Tlaxcalmi o novej spojeneckej zmluve. Nastal však ďalší problém – začali sa búriť posledné zvyšky vojakov, ktorí boli ešte nažive. Veliteľ im však pohrozil, že ak budú dávať najavo svoju slabosť, v krajine divochov nebudú mať žiadnu šancu na prežitie a on im nijako nepomôže.

Pád ríše Aztékov

V decembri 1520 sa teda Cortésova armáda konečne vydala na cestu za svojou pomstou. Tvorilo ju 550 vojakov, 17 koní a 10 000 Tlaxcalov. Ďalších 70-tisíc domorodcov malo byť povolaných do zbrane v prípade potreby. Armáda spočiatku nemala zľutovania s ničím a nikým. Obyvatelia priľahlých mestečiek boli buď zavraždení, alebo vzatí do otroctva. Obrovskú skazu tiež narobila epidémia kiahní, ktorú si Európania do Južnej Ameriky priviezli so sebou.

Aztékovia chorobu nepoznali a vôbec na ňu nemali vybudovanú imunitu. Španieli sa však cestou postupne upokojili a neraz sa nechali uchlácholiť vládcami jednotlivých mestečiek, aby ich ušetrili, samozrejme za prísľub vazalstva, nemalého tribútu a hlavne poskytnutia vlastného vojska na výpravu. Vďaka novým pracovným silám sa dal Cortés tiež do výstavby vojnových lodí, ktoré mu mali pomôcť prekonať hradby Tenochtitlanu zo strany, ktorá bola pri vodách jazera Texcoco.

Ostávala už len posledná úloha. Springer píše: „Poslednou časťou plánu pred finálnym útokom bolo úplne odrezať mesto (od okolitého sveta). Španielski vojaci boli rozdelení do štyroch divízií... Jedna zaistila cestu vedúcu do Tacuby a ďalšie dve zabezpečili iné cesty. Keď tieto tri divízie zaujali svoje postavenie, Cortésova divízia – vojnové lode – obkľúčila mesto zo strany jazera. Tento útok zo štyroch strán mal odrezať Tenochtitlan od jedla, vody a obchodu.“

Prví sa do boja dostali námorníci, keď na nich zaútočili Aztékovia na svojich kanoe. Cortés počkal, kým sa malé loďky dostali k nemu dostatočne blízko, potom dal spustiť plachty a rozkázal namieriť všetky delá priamo na kanoe. Čoskoro boli jazerné vody plné plávajúcich nehybných tiel indiánov. Aztékovia po Španieloch hádzali oštepy, tí odpovedali delami. Dobrú prácu na strane Európanov tiež odvádzali lukostrelci a mušketieri. Aztécky kronikár zapísal: „Keď sa (španielske) lode dostali k Zoquiapane, bežní ľudia na ne hľadeli s hrôzou. Vzali svoje deti do kanoe a utiekli. Zanechali všetok svoj majetok a ani sa za ním neobzreli.“

Spojenci podnikli sériu útokov na vojenské postavenia okolo Tenochtitlanu, pričom hlavne Tlaxcalovia si prišli na svoje, a keď boli tieto jednotky porazené, ostali pred nimi už len múry bájneho mesta. Mesta, ktorému bolo súdené stať sa ruinou. Cortés píše: „V to ráno po omši som udelil kapitánom svoje rozkazy. Z tábora som vyšiel s pätnástimi alebo dvadsiatimi koňmi a tristo pešiakmi. Sprevádzaní sme boli našimi spojencami. Takto sme po ceste postupovali k mestu, pričom... nepriateľ nás (už) očakával s hroznými výkrikmi.“ 10. júna 1521 začal generálny útok. Vojaci sa pohli vpred a po relatívne slabom odpore sa dostali až pred bránu Tenochtitlanu, ktorej dominoval veľký orol.

Prejsť múry nebolo ťažké, no v samotnom meste sa v mnohých jeho častiach dalo pre armádu dobre pohybovať len v kanoe. Mesto bolo ľudoprázdne. Keď sa však priblížili k jeho stredu, začuli Španieli niekde v diaľke gongy – mestskí veľkňazi vyzývali do boja. Miguel León-Portilla, súčasný mexický antropológ a historik, píše: „Španieli cítiac, že útok príde každú chvíľu, chopili sa pevne svojich mečov. V momente nastal všade hluk a zmätok. Aztékovia sa rútili na námestie zo všetkých smerov. Vzduch bol čierny od šípov a pušného prachu.“ Španieli sa opäť stiahli. V tábore sa Cortés dozvedel, že sa bojuje na viacerých miestach v okolí Tenochtitlanu a množstvo jeho mužov padlo do viacerých premyslených a krvavých pascí. 

V nasledujúcich dňoch prebiehali horúčkovité prípravy na oboch stranách múrov. Španieli pripravovali svoje člny, ktoré chceli použiť na plavbu po mestských kanáloch, Tenochtitlančania zas vodné pasce, do ktorých by sa útočné oddiely plaviace sa na lodiach chytili. Španieli začínali byť nervózni – trápila ich zima v noci, stále rovnaké jedlo a nedostatok náhradného oblečenia. Neustále sa pohybovali v mokrých veciach.

30. júna začal druhý generálny útok. Opäť to bola pre európsku armádu katastrofa. Muži zase padali do rôznych pascí, Aztékovia ich nemilosrdne masakrovali. Takmer dostali aj Cortésa, avšak nechceli ho zabiť, ale chytiť, aby ho mohli ako triumfálnu obeť obetovať svojim bohom. Španiel im však zasa prekĺzol pomedzi prsty. Cortésova stráž zavolala koňa, na ktorého sa veliteľ vyhupol a jednoducho ušiel z mesta.

Večer však zo svojho stanu pozoroval, ako divosi na vrchole spojených pyramíd obetujú svojim bohom iných jeho mužov. Očitý svedok Bernal Diáz píše: „S kamennými nožmi otvorili ich hrude, vytrhávali im ich srdcia a tie núkali svojim bohom. Telá potom kopali dole schodmi. Dole už čakali ďalší indiánski mäsiari, ktorí odrezávali (telám Španielov) ruky a nohy a odrezávali im aj pokožku z tváre. Vnútornosťami potom kŕmili tigrov a levov.“

Ak bola situácia obliehateľov zlá, situácia obliehaných bola ďaleko horšia. Pitnej vody bol nedostatok a navyše už bola zakalená. Jedla ostávalo ešte menej. Prepukla nákaza dyzentérie a hlad. Čo však bolo pre Aztékov absolútne devastujúce, bol mor kiahní, ktorý ich teraz doslova kosil. V skutočnosti mali pre chorobu nedostatok profesionálnych bojovníkov a väčšinu ich vojakov tvorili bežní obyvatelia mesta. Aj Cortésove nájazdy ich značne oslabili. Ich osud sa zdal byť pomalý, ale iste neodvratný.

Pri ďalšom útoku sa už Španielom podarilo obsadiť väčšinu mesta vrátane chrámu. Centrum Tenochtitlanu – kde býval predtým veľký trh – bolo však stále nedobytné. Do chaosu treba prirátať ešte aj odvekých nepriateľov Aztékov, Tlaxcalov, ktorí sa nemilosrdne mstili. Cortés píše: „Bol som odhodlaný spáliť ich paláce, aj keď ma to mrzelo, ale nepriateľa to mrzelo viac. Veľmi smútili, pretože... nepredpokladali, že sa nám podarí preniknúť až tak hlboko do mesta. Toto ich silno zasiahlo... Kým sme pozakladali požiare, bola už noc. Rozhodol som sa preto vrátiť späť do tábora. Keď to obrancovia uvideli, pustili sa z nami vo veľkom počte, avšak... tam, kde sa mohli pohybovať kone, poslali sme proti nim jazdu, ktorá ich svojimi dlhými kopijami prebodávala.“

12. augusta sa na oblohe zjavila zrejme nejaká kométa, ktorú si Aztékovia vyložili ako znamenie ich konca. Montezumov nástupca vládca Gauhtemoc utiekol z mesta, čo bolo pre morálku poslednej Aztéckej tvrdze zničujúce. Keď sa Cortés do mesta vrátil, Tenochtitlančania už ani nechceli bojovať a rovno sa vzdali. Španielskym lodiam sa navyše podarilo zajať Gauhtemoca snažiaceho sa ujsť na kajaku. Onedlho už stál pred Cortésom. Povedal: „Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som pred tebou ochránil svoje kráľovstvo a svoj ľud. Šťastena však nestála pri mne, vezmi si teda môj život. Bude to tak spravodlivé. A týmto sa skončí mexické (t. j. aztécke) kráľovstvo, pretože ste zničili moje mestá a pozabíjali mojich poddaných.“ Španiel odvetil, že mu je ľúto, že sa Gauhtemoc nevzdal skôr, čím by sa predišlo brutálnemu vraždeniu.

Cortés dovolil preživším obyvateľom Tenochtitlanu opustiť mesto a potom už nasledovalo veľké upratovanie tiel a hlavne zhon po skrytom zlate, ktorého však vojaci nenašli toľko, koľko by si predstavovali, čo ich neraz privádzalo do zúrivosti. Medzitým sa na vypálené a zdevastované mesto chodili pozerať obyvatelia okolitých mestečiek, či je naozaj pravda, čo sa Tenochtitlanu prihodilo. Ich domnienky sa ukazovali byť pravdivé.

Tam, kde kedysi stál slávny Tenochtitlan, sa dnes rozprestiera Mexico City. Zakladateľom tohto nového mesta sa stal sám Hernando Cortés, lebo chcel Tenochtitlan znova vystavať do pôvodnej podoby. Jediné miesto, ktoré je dnes po Cortésovi v Mexico City pomenované, je istý americký hotel. Web catholicexchange ale píše nasledujúce: „Do roku 1540 požiadalo deväť miliónov Aztékov o krst. Tento počet stúpol za ďalších dvadsať rokov o niekoľko sto miliónov.“ Začali sa písať dejiny katolíckej latinskej Ameriky.

Foto: Wikimedia.org