Strach

Každý z nás má pred čímsi strach. Strach nám zabraňuje uveriť, že na stretnutie s Božou milosťou nepotrebujeme námahu, prísnu disciplínu, ani pôsty, odopierania ani násilné konanie dobra. Ja viem, moje slová neznejú priveľmi milo, no predovšetkým chcem byť čestným a až potom úctivým.

Súčasný človek sa rozhodol, že svoj život zbaví neistoty a pochybností. Jeho úsilie ale skončilo tak, že dopustil, aby jeho duša zomierala hladom. A duša, keďže sa živí Božím zázrakom, živorí. Svet, ktorý sme si vytvorili, je svetom štandardov: štandard správania, štandard vzdelania, štandard kvality, štandard intelektuálneho rozvoja, štandard vysokej produktivity práce. Myslíme, akoby všetko malo svoje štandardy a zdá sa nám, že ak sa budeme pridržiavať týchto štandardov, bude nám dobre. Výsledkom toho je, že milióny ľudí trpia, prežívajú rozčarovanie a pocity viny. Mnohé životné pocity sme zamenili strachom. Od detstva sa v človeku vzbudzujú myšlienky o nedosiahnuteľnosti svojej túžby, bojíme sa že na tejto ceste stratíme svoju lásku, bojíme sa neúspechov a porážok. A napokon sa bojíme aj samotného splnenia svojej túžby, nahovárame si, že sme jej nehodní. Všetci sme obyčajní ľudia, ktorí hľadajú Boha. Niektorí ho hľadajú vedome, niektorí vlečúcimi sa okolnosťami. V jednom i druhom prípade nás ale vedie Božia ruka a vtedy sa človek postupne zbavuje falošného plášťa „byť ako všetci“ a stáva sa takým, akým bol Stvoriteľom naozaj stvorený: unikátnym, neopakovateľným, nepodobá sa na iných.

Môže sa zdať, že všetko, čo nám život predkladá na zajtrajšok, sa opakuje a je také isté ako to, čo sme robili včera, alebo dnes. Ale ak sa prizrieme pozornejšie, zbadáme, že žiaden deň sa nepodobá inému.
Každé ráno nám Boh daruje skryté požehnanie, ktoré sa hodí iba na dnešný deň, nemožno ho skryť ani odložiť na potom. Ak nevyužijeme tento zázrak dnes – zmizne. Tento zázrak existuje v detailoch každodennosti. Je potrebné žiť uvedomujúc si, že v ľubovoľnom momente sa v našich rukách nachádza riešenie problému, šťastie pomôcť blížnemu, spôsob ako nájsť to, čo sme stratili, našepkanie ako prijať rozhodnutie, možnosť zmeniť našu budúcnosť.

Kto hľadá Boží zázrak, musí sa vydať na púť. Mnohí musia putovať naslepo, bez toho, aby vedeli čo ich cestou postretne. Každý má možnosť ísť po správnej ceste i po ceste omylov. Veď dokonca i v tej slepej uličke sa vždy nájde chodníček, ktorý vedie k pravde. Najvážnejšie nebezpečestvo nie je v tom ,že sa môžeme pomýliť a stúpať po nesprávnej ceste, ale v tom, že sa vzdáme boja a pokúsime sa ho odovzdať inému,alebo nariadiť inému, aby bojoval za nás. A tu, spolu so strachom z neznáma, prichádza i zlo, ktoré nás paralyzuje. A v tom istom čase, keď sa zlu darí víťaziť, zjavuje sa dobro. Proti zlu sa môžeme postaviť, len ak zostaneme vnútorne čistí a ak sa rozhodneme proti zlu bojovať. Vo všeobecnosti si myslím, že žijeme v dobe, kedy je každý človek povinný urobiť vedomú voľbu v prospech dobra. A vždy je dôležité si pamätať, že vzdať sa, vôbec nie je to isté, ako utrpieť porážku. Vzdajú sa tí, ktorí sa ani len nepokúsili prijať boj a porážku utrpia len lúdia ktorí boli odhodlaní bojovať. Porážka sa môže stať odrazovým mostíkom pre nové víťazstvá. Netreba sa báť vybrať si dobro a vziať na seba zodpovednosť, veď každú minútu môžeme urobiť svet lepším. Je potrebné, aby Boží zázrak, s ktorým sa každodenne stretávame, bol pre každého katalyzátorom: nemieša sa s inými prvkami, ale pomáha prejaviť seba.

Dva alebo trikrát som na svojej púti došiel k bodu, kedy som cítil veľké šťastie a zastal som v tom momente. Toto však netrvalo dlho, pretože Boh mi vo svojej Dobrote uštedril poriadny úder a znova ma poslal na cestu. Práve cesta a hľadanie kujú a utvrdzujú charakter a menia človeka.

Som presvedčený, že v najbližšom storočí sa celé ľudstvo bude snažiť o dosiahnutie duchovna. Dnes sa o to ľudia snažia viac ako v priebehu celého minulého storočia. Začali sme postupne chápať, že náboženstvo nie je ópiom ľudstva – aj tí, ktorí to vymysleli, nikdy neokúsili ópium. Veď práve v Cirkvi preukazujeme spoluúčasť so zázrakom, pociťujeme seba ako jednotný celok, stávame sa otvorenejšími vo vzťahu k životu a chápeme, že vo svete nie sme sami a nie sme izolovaní jeden od druhého. Z toho vyplýva, že treba byť pred tvárou zázraku, treba utvárať telo živej Cirkvi so všetkou prítomnosťou biedy – chudoby a bohatstvom – veľkosťou – vznešenosťou. A Cirkev práve dnes a teraz od nás potrebuje, aby sme na seba vzali zodpovednosť robiť rozhodnutia.

Gleb Česnokov

Ďakujem pani Valovičovej za pomoc pri preklade a Ľuboslavovi Farkašovi za podporu a pochopenie.

Foto: Josef Stuefer

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo