Sedem apokalyptických obrázkov z Rostovského kremľa. S dôrazom na kráľov

Pre byzantskú vetvu kresťanského umenia je určite charakteristický pomalší pohyb a určitá obozretnosť vo vzťahu k inováciám. No na Západe sa často stretávame s klišé, ktoré tento obrazový konzervativizmus veľmi zveličuje. Akoby byzantské umenie bolo len sériou kópií či nejakou skamenenou vrstvou, ktorá sa nevyvíja, kde nie je nijaký priestor pre tvorivosť!

Isteže, podmienky vzniku mimoriadnych diel súvisia aj s kultúrno-politickou situáciou. Tak konštantinopolský patriarchát, vytláčaný sultanátom postupne stále viac na urbanistický okraj mesta, sa už vo svojom novom postavení nedokázal vzopäť k iniciovaniu veľkého umeleckého pohybu na svojom teritóriu: napokon, aj jeho dnešné sídlo vo Fanare je veľmi skromné a nijako sa nevyrovná chrámu Hagia Sofia. Táto skutočnosť je však daná dejinami, nie povahou pravoslávia – ako o tom mnohorakým spôsobom svedčí obrazová kultúra byzantsko-slovanského univerza, ktorá sa rozvíja aj na sklonku Byzantskej ríše a po jej páde.

Dobrým príkladom obrazového dynamizmu a priestoru pre umeleckú originalitu sú predsiene a steny chodieb spájajúcich niekoľko chrámov v komplexe arcibiskupského sídla v starobylom Rostove. Pozdĺžne interiéry, ideálne pre veľké naratívne pásma, ukrývajú freskový cyklus výjavov z Knihy Zjavenia apoštola Jána.

Rostovský maliar Apokalypsy sa v téme pohybuje s veľkou kompozičnou slobodou. Jeho rozprávanie pôsobí pokojne, lebo hrôzu výjavov vyvažuje svetlou harmonickou farebnou tonalitou celej kompozície. Panoramatické výjavy monumentálnej kompozície nie sú oddelené, prechádzajú jeden do druhého – simultánny nástup rozmanitých pohrôm vyzýva k stálej pripravenosti na koniec čias. Predstavme niektoré z apokalyptických scén:

Anjel diktuje Knihu Zjavenia svätému Jánovi Evanjelistovi. Tróniaci Kristus je obkolesený zástupmi anjelov. Pod mystickým baránkom sú postavy v bielom, ktoré si oprali rúcha v jeho krvi. Na bokoch výjavu vidíme mesto po zemetrasení a anjelov lejúcich oheň na zem.

Svätý Ján hľadí na anjela a sedem svietnikov. Dobrí králi skladajú koruny pred tróniacim Kristom.

K tróniacemu Kristovi s knihou života kráča zmŕtvychvstalý zástup. Pod nimi je ohnivá rieka zatratenia, vedľa nebeský Jeruzalem a rebrík do neba.

Nespravodliví sa klaňajú šelme. Mocnári sa jej podobajú svojimi korunami. Sú to oni, kto zvádza zástup.

Dobrí králi z ďalekých končín sa vylodili a kráčajú od brehu mora k bránam Jeruzalema.

Celkový pohľad na kráľov zo zámoria kráčajúcich v ústrety Kristovi – kráľovi.

Kristus Kráľ – víťaz. Atribút trojitej koruny označuje kráľa kráľov. Imperátorský biely kôň je znakom víťazného vládcu. Vzdušnosť scény, inšpirovaná staršími Dionísijovými freskami vo Ferapontovom kláštore, však naznačuje podstatnú odlišnosť Kristovho víťazstva a kráľovstva.

Fotografie: Anna A. Hlaváčová