Nezabúdajme na to, čím sme výnimoční

Aj tento rok som mal možnosť stretávať sa s ľuďmi počas desiatok koncertov na celom Slovensku. Asi najsilnejšie na mňa zapôsobilo osemnásť našich koncertov po slovenských amfiteátroch, ktoré si pozrelo takmer 60 000 divákov.

Aj z tohto miesta chcem poďakovať všetkým, ktorí na tieto koncerty prišli. Boli to pre mňa výnimočné stretnutia.

Vždy sa teším na silné spoločenstvá, ktoré sa vytvoria po koncerte. Je to obrovský stimul a povzbudenia pre mňa, ale aj celý tím ľudí, ktorý stojí za nami. 

Tradičná slovenská etno hudba zažíva obrovskú renesanciu a ja som vďačný, že môžem byť súčasťou tohto obdobia. 

A čo ma, naopak, tento rok sklamalo?

Raz som čítal jeden starý indiánsky príbeh o tom, ako sa Indiáni vybrali vlakom navštíviť svojho bieleho otca. Keď dorazili do cieľa, posadali si na koľajnice a ticho meditovali. Pristúpil k nim sprievodca a okríkol ich, že vlak nemôže pokračovať, pretože sedia na koľajniciach. Odpovedali mu, že tam sedia preto, pretože išli tak rýchlo, že ich duše nestíhali ísť spolu s nimi, preto ich musia počkať.

Istotne mi mnohí z čitateľov dajú za pravdu, že civilizačný pokrok je v posledných desaťročiach veľmi rýchly. Treba však popritom dávať pozor na to, aby sme nezabudli na všetko, čo nás formovalo, čím sme výnimoční.

Jedným slovom na svoje korene, a to mám na mysli aj tie kresťanské.

Tolerantnosť a úcta jedného voči druhému sú vlastnosti, na ktoré nesmieme zabúdať. Najjednoduchšia, ale zároveň možno aj najťažšia pomôcka je, keď začnem sám od seba. 

Tézy, ktoré prežili stáročia aj tisícročia, sú dané a jasné nám všetkým. Je to Desatoro Božích prikázaní. Nič múdrejšie doteraz ľudstvo nedostalo.

Ak ich budeme napĺňať, potom medzi nami a vo vzťahoch zavládne pokoj a harmónia. 

Prečítajte si tiež:
Ak by sme Hej, sokoly! naspievali pred desiatimi rokmi, ľudia by to neprijali (rozhovor s Ondrejom Kandráčom)