V čase adventu a najmä počas vianočných sviatkov budeme svedkami fenoménu pohostinnosti. Otvoríme svoje obývačky, kancelárie, farské miestnosti aj kláštorné refektáre. Pozveme naše svetské aj cirkevné rodiny. 

Budeme hostiť priateľov, kolegov, biznis partnerov aj chudobných. Budeme sedieť okolo jedného stola a rozprávať sa o tom, čím žijeme. Ponúkneme pohostenie bez toho, aby sme očakávali odplatu, a možno spoznáme ľudí, ktorí žijú inak ako my.

Prijímanie hostí je však viac ako len príjemnou súčasťou zimných sviatkov – je centrálnou kresťanskou tradíciou. Pohostinnosť neplní len bruchá, má obrovský duchovný význam. Je odrazom Božieho kráľovstva na zemi. To, čo sa udeje v advente a skončí v januári, je len malou časťou toho, čo pohostinnosť znamenala pre prvotných kresťanov.

Mnohé spoločenstvá aj farnosti sa dnes boria s otázkami, ako tvoriť komunitu, a nie projekty. Pýtajú sa, ako pretvoriť sieť ľudí alebo susedov na ozajstnú otvorenú cirkev. Alebo ako sa znovu naučiť stretávať a ako slúžiť inak, nielen tým, že si nastavia trvalý príkaz pre charitu či neziskovku. Odpoveďou môže byt práve pohostinnosť.

Dôležitou skúsenosťou pre autorku tohto textu bola účasť na vianočnej večeri Komunity svätého Egídia pre ľudí bez domova. Na nej dostali niektorí dobrovoľníci možnosť namiesto prípravy jedla slúžiť tak, že si k „priateľom z ulice“ sadnú a budú sa s nimi počas večere rozprávať. Takáto ponuka bola pre viacerých z nás „mimo komfortnej zóny“ a ponuku sme neprijali. Prišli obavy z toho, o čom sa budeme s hosťami z ulice rozprávať, aké príbehy si od nich vypočujeme a čo im povieme o svojom živote. Tento moment viedol k otázke, prečo bolo jednoduchšie jedlo pripravovať, ako ho s hosťami jesť? Ako to, že je sedenie okolo stola s rodinou či kolegami iné? Alebo nie je? Čo to znamená niekoho hostiť?

Pátranie po tom, čo je to kresťanská pohostinnosť v plnom zmysle, viedlo ku knihe od profesorky Christine D. Pohl, ktorá mapuje históriu aj súčasnú prax kresťanskej pohostinnosti. 

Vianočný obed s chudobnými v Ríme, Bazilika Santa Maria in Trastevere. Foto: Komunita Sant'Egidio

Ako to bolo kedysi

Ranokresťanská tradícia pohostinnosti stojí na bohatom biblickom a historickom základe. Abrahám pripravil v Starom zákone veľkú hostinu pre troch cudzích mužov, ktorí prišli k jeho stanu. Neskôr zistil, že to boli anjeli, ktorí niesli zvesť, že po rokoch neplodnosti sa jemu a Sáre narodí syn. Hosť bol vnímaný ako možný Boží posol a jeho prítomnosť v dome bola požehnaním a prísľubom. Židovský národ, ktorý vyšiel z Egypta, bol sám spoločenstvom na ceste a starostlivosť o cudzincov bola súčasťou zákona Izraelitov.

Nový zákon sa z veľkej časti odohráva okolo stola. Ježiš a jeho učeníci často prijímajú pozvania do domovov druhých. Ježiš je sám hostiteľom, keď rozmnožuje chleby a ryby. Pred svojou smrťou ustanovil Eucharistiu počas poslednej večere a po svojom vzkriesení dokonca pripravuje učeníkom raňajky. V známej časti Matúšovho evanjelia Ježiš hovorí, že on sám je prítomný v každom hladnom, smädnom, nahom či pocestnom. V podobenstve o Samaritánovi zase výrazne rozširuje vtedajšie chápanie blížneho aj to, voči komu máme zodpovednosť. Keď sa pýtame, komu by mala byť určená naša pohostinnosť, Ježiš nám nedáva ľahkú odpoveď: medzi cudzincom a blížnym je teologické rovná sa.

Pohostinnosť bola zodpovednosťou celej komunity – o službu sa delili viaceré domácnosti či spoločenstvá.  Zdieľať

Raní kresťania žili pohostinnosť v podmienkach, kde sa domácnosť prekrývala s cirkvou. Veľká domácnosť, v ktorej spolu žilo niekoľko generácií rodín, služobníctva a ich rodín, bola zároveň aj malým cirkevným zborom. Ten pravidelne poskytoval nocľah rôznym cudzincom. Starostlivosť o potreby ľudí na cestách, chudobných, prenasledovaných kresťanov, ale aj vzácnych hostí bolo žitím evanjelia, ktorému uverili – prijatím blížneho ako Krista.

Veľké domácnosti boli miestom, kde sa tvorila ekonomická hodnota. Rodina spolu obrábala pole, vykonávala remeslo či obchodovala. Zároveň sa v tom istom priestore starala o deti, starých, chorých, umierajúcich aj chudobných. Ani vtedy neprijímala do svojho domu kohokoľvek – neznámy cudzinec sa najskôr musel stať známym cudzincom.

To sa mohlo stať pri mestskej bráne, kde sedeli starší a zástupcovia jednotlivých domácností. Tam sa prišli cudzinci predstaviť a vysvetliť svoju situáciu. Takto miestna komunita spoločne riešila, ako zladiť potreby jednotlivých núdznych aj bezpečnosť hostiteľov. Pohostinnosť bola zodpovednosťou celej komunity – o službu sa delili viaceré domácnosti či spoločenstvá.

Chlieb „prosphora“, ktorého časť bola vzatá na premenenie počas gréckokatolíckej liturgie. Foto: Flickr/Jim Forest

S postupným širokým prijatím kresťanskej morálky sa pohostinnosť začala v štvrtom a piatom storočí inštitucionalizovať. Začali vznikať hostely a hotely, hospice aj nemocnice (hospitals), ktorých koreň slova je priamo odvodený od anglického slova hospitality (pohostinnosť). Domáca starostlivosť o tých, čo pohostinnosť potrebovali, sa tak postupne vytratila.

S inštitúciami však prišla aj postupne sa prehlbujúca vzdialenosť medzi poskytovateľom služby a prijímateľom. Z pohostinnosti sa stala profesia: pracovný úväzok, ktorý má začiatok a koniec aj obmedzenú zodpovednosť. Špecializácia spôsobila, že sme človeka rozkúskovali na potreby. O každú z nich sa stará niekto iný. Navyše, vo väčšine prípadov, len ak si za ňu „hosť“ dokáže zaplatiť. Pohostinnosť sa postupne stala prejavom moci, respektíve jasným rozdelením medzi tými, ktorí sa vďaka vysokým spoločenským pozíciám skláňajú, a tými, čo ich pomoc potrebujú.

Aj keď v stredoveku vznikla nová a veľmi silná forma kláštornej pohostinnosti, s príchodom reformácie sa pohostinnosť sekularizovala a do veľkej miery oddelila od cirkví aj cirkevných či posvätných priestorov.

Z pohostinnosti sa stala profesia: pracovný úväzok, ktorý má začiatok a koniec aj obmedzenú zodpovednosť.  Zdieľať

Ako to funguje dnes

Dnes sú naše domácnosti prázdne. Keby nám aj niekto počas dňa zazvonil, nemá mu kto odpovedať. Nikto nie je doma. Rodičia odchádzajú na celý deň za prácou, deti za školou a krúžkami. Seniorov a ľudí s postihnutím sme dali do opatrovateľských ústavov, zomierajúcich do hospicov. Ľudí na cestách posielame do hotelov a chorých do nemocníc či zariadení pre dlhodobo chorých.

Naše domácnosti sú zároveň najmenšie, aké kedy boli. Podľa publikácie Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied sa na Slovensku dlhodobo zvyšuje počet aj podiel domácností, kde býva len jeden človek. Zároveň miznú väčšie domácnosti aj úplné rodiny, ktoré žijú spolu. „Vo všeobecnosti sme svedkami určitej atomizácie súžití“.

Kým v roku 1961 bolo na Slovensku len približne 110-tisíc jednočlenných domácností, v roku 2011 ich bolo už 608-tisíc, čo tvorí približne 30 percent všetkých domácností. Päť-, šesť- a viacčlenných domácností je dnes spolu asi 9 percent. Priemerný počet ľudí v jednej domácnosti podľa údajov za rok 2018 je 2,9. Bežná domácnosť sú dnes traja ľudia.

Foto: Flickr/Shelby L. Bell

Vytvorili sme si malé domovy, kde hosť narúša ich intimitu. Ak je doma mama s deťmi alebo single žena či starší človek, je nepredstaviteľné, aby k sebe domov pustili niekoho menej známeho. Nemáme priestor, kde by sme mohli prijať pocestného či núdzneho, často ani hosťovskú izbu pre rodinu.

Stredom domácnosti je u mnohých gauč a televízor, nie stôl na prijímanie hostí. Naše domácnosti sú také čisté a draho zariadené, že si do nich ľudí z iného prostredia nevodíme. Mestá aj dediny sme rozdelili na zóny podľa socioekonomickej triedy. Mestské brány zanikli, no pribudli zamknuté brány na panelákoch či ohradené skupiny domov a vrátnici.

Dnes sú naše domácnosti prázdne. Keby nám aj niekto počas dňa zazvonil, nemá mu kto odpovedať. Nikto nie je doma.  Zdieľať

Tak sa stalo, že našich blížnych – tých, ktorí nie sú z našej najužšej rodiny či spoločenstva, no pohostinnosť potrebujú a túžia po nej – nemáme kde stretnúť a kam zobrať. Neznámi cudzinci sa nám nemajú ako prihovoriť a stať sa blížnymi. Pohostinnosť v plnom zmysle slova dnes praktizujú najmä niektoré kresťanské komunity či farnosti, no väčšina bežných ľudí stratila spôsob, ako pohostinnosť v celej jej šírke, kráse, ale aj náročnosti môcť žiť, aj keby sme chceli.

Ako znova obnoviť tradíciu pohostinnosti?

Prvým krokom je návrat k vnímaniu pohostinnosti v celej jej šírke a dôležitosti – že je základnou identitou kresťana. Ako uvádza autorka knihy: keď vnímame pohostinnosť ako zabávanie hostí, náš dom nebude nikdy pripravený. Pohostinnosť je v konflikte s viacerými súčasnými hodnotami, priniesť naspäť ju môže len naša úmyselná snaha a, ako inak, prax.

Pohostinnosť je v prvom rade postojom srdca. Je to ochota zdieľať svoj život s druhým človekom. A zároveň aj schopnosť odložiť to, čo mám naplánované, kvôli človeku, ktorý ma potrebuje. Možno sa nám zdá, že vedieme náročnejšie životy ako prví kresťania, ktorí mali na pohostinnosť viac času. Ale aj v prvých storočiach znamenala pohostinnosť ochotu dať sa vyrušiť. Pohostinnosťou tak dnes môže byť aj telefonát – na chvíľu odložiť to, čo robíme, a vyjadriť dôstojnosť človeku, ktorý volá, tým, že sa naňho plne sústredíme. Alebo zastaviť sa a vypočuť si človeka, ktorý nás na ulici o niečo prosí.

Našim mestám a dedinám často chýba miesto, kde by sme mohli cudzincov mimo našej bubliny stretnúť. Výzvou je takéto mestské brány opäť vytvoriť. Možno to budú fyzické priestory, napríklad keď farnosť či mesto vytvorí kaviareň, kam môžu prichádzať tí, čo potrebujú rozhovor – a nielen tí, čo si dokážu kávu sami zaplatiť.

Vianočný obed s priateľmi z ulice v Bratislave. Foto: Komunita Sant'Egidio. 

Môžu to byť aj virtuálne brány. Komunita svätého Egídia si dala za cieľ pomôcť ľudom bez domova, pre ktorých je samota často ťaživejšia ako materiálny nedostatok. Pravidelne raz za týždeň na štyroch miestach na Slovensku vytvoria takúto „mestskú bránu“ na ulici. Z časti námestia či parku sa tak na pár hodín stane miesto, kam môžu priatelia z ulice prísť a porozprávať sa a často prinesú ďalších, ktorí potrebujú rozhovor či pomoc. Komunita potom aj v modlitbe spolu rozlišuje, ako odpovedať na jednotlivé situácie a potreby núdznych a túto službu nesú ako spoločenstvo. Napríklad keď sa viacero rodín spojí, aby pomohli s ozaj náročnou situáciou niektorého núdzneho.

Ako hovorí autorka knihy, pri roznášaní jedla sú úlohy aj miesto v spoločnosti jasné. Pri spoločnom jedení však žiadne roly nefungujú – každý je „len“ človekom. Tohtoročný jesenný piknik pre ľudí z komunity bol ďalšou príležitosťou vyskúšať si byť ľuďom z ulice blížnym a neschovávať sa za rozdávanie jedla a tentokrát sme ju využili.

Pohostinnosť nemusí byť len vytvorenie priestoru. Pohostinnosť môžeme priniesť na miesta, kde nie je, tým, že k druhým prinesieme tento „zázrak spoločného jedla“.  Zdieľať

Viacerí z nás opäť očakávali, že toto bude miesto ťažkých rozhovorov. No dopadlo to inak. Jeden z mužov s úsmevom spomínal na svoj dobrodružný život zamestnanca divadla, na to, ako cestoval so súborom po Japonsku a ako ho na pohárik pozval Gott aj Vondráčková. Predebatovali sme vianočné trhy aj politickú situáciu, dostali sme tipy na dobré gospelové kapely. Piknik bol aj príležitosťou spoznať životný príbeh pána, ktorý pravidelne obsluhuje v blízkych potravinách a ktorého stretávame pri každom nákupe.

Pohostinnosť nemusí byť len vytvorenie priestoru. Pohostinnosť môžeme priniesť na miesta, kde nie je, tým, že k druhým prinesieme tento „zázrak spoločného jedla“. Pri ňom si spoločne sadáme okolo toho istého stola, čím naraz vyjadrujeme dôstojnosť každého človeka aj záujem o jeho potreby. Spoločné jedlo sa tak môže stať prvou a najjednoduchšou vecou, ktorou prinavrátime túto tradíciu do našich rodín, spoločenstiev, farností a miest. Ako povedal jeden z členov Open Door Community v USA, „spravodlivosť je dôležitá, ale večera je nevyhnutná“.

Piknik s ľuďmi bez domova v Banskej Bystrici. Foto: Komunita Sant'Egidio

Koho pozývať?

Už od začiatku bola Ježišova pohostinnosť proti vtedajším kultúrnym zvyklostiam. Mnohí boli pobúrení tým, do akých domácností vstupoval a s kým jedol. Ježiš svojou pohostinnosťou rušil zabehané spoločenské normy – hodným prijatia sa stal Žid aj Grék, obrezaný aj neobrezaný, otrok aj slobodný.

Cudzinec je človek, ktorý nemá svoje miesto. Prvou otázkou, ktorú by sme si pri pohostinnosti mohli klásť, je, koho nevidíme a nepočujeme. Ľuďom z ulice a tým, čo utekajú zo svojich domovov pred násilím, by naša pohostinnosť určite patriť mala. No možno v našom najbližšom okolí máme aj ďalšie skupiny či jednotlivcov, ktorým môžeme otvoriť dvere. Možno sú to osamelí susedia v panelákoch; tí, čo sa len nedávno prisťahovali; singles, ktorí sa cítia mimo života rodín. A možno sú to smutní stredoškoláci, unavení vysokoškoláci či vyhorení dospelí.

Pohostinnosť sa však začína v modlitbe – ako odpoveď na vďačnosť za to, čo sme dostali.  Zdieľať

Dnes často hostíme najmä tých, ktorých prijať je česť a vlastne náš prospech. Alebo tých, o ktorých vieme, že nás pozvú nabudúce. Aby pohostinnosť nebola vyjadrením moci a potvrdením existujúcich pozícií, môžeme sa aktívnejšie zamerať na tých, ktorí nie sú až takí zaujímaví, sympatickí či ktorých pozvanie nám na prvý pohľad nič neprinesie. Keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť.

Možno však budeme prekvapení. Ľudia z komunít, ktoré pohostinnosť žijú do dôsledkov, tvrdia, že hostitelia sú tí, ktorí odídu obohatení. Naši hostia, nech už sú v akejkoľvek situácii, sú pre nás darom. Poďme teda najmä teraz v advente veľa pozývať a veľa vítať.

Pohostinnosť sa však začína v modlitbe – ako odpoveď na vďačnosť za to, čo sme dostali.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo