Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
03. december 2019

Treba sa báť nacionalizmu?

Aké strašidlo obchádza Európu. Ak nie nacionalizmus, čo iné?
Treba sa báť nacionalizmu?

Snímka z filmu 1864, foto: screenshot.

Sledujem práve osemdielny dánsky historický seriál 1864 (réžia Ole Bornedal, 2014), ktorý sa stal v Dánsku veľkou témou. Seriál má viac rovín, dve historické (malé dejiny a tragédie vidieckych ľudí, plus makrorovina dánskej a nemeckej politickej elity) a jednu súčasnú. To, keď sa postavy zo súčasnosti snažia pochopiť konanie svojich predkov, konkrétne pre Dánov bitky z roku 1864, kde tragicky prehrali s Prusmi. Dánsko-nemecká alebo tzv. druhá šlezvická vojna bola pre Dánov obrovským národným ponížením. Krajina, ktorá sa cítila premiantom Európy, padla na kolená. K tomu treba pripočítať obrovské vojenské aj politické straty (vrátane 40 percent populácie a územia).

O seriáli sa v Dánsku vášnivo debatovalo, ja som naň narazil vďaka britskému umeleckému kritikovi Andrewovi Grahamovi-Dixonovi, ktorý jeho motív použil v dokumente o dánskom umení. Napriek istým nepresnostiam a osobitému autorskému vkladu ide o skvelé filmárske dielo, ktoré vysvetľuje hrozbu nacionalizmu. Presnejšie – kedy je nacionalizmus nebezpečný.

Dejiny sa zvyknú opakovať, ale nie cez kopirák. Keď človek číta romány či texty z obdobia nástupu komunizmu alebo fašizmu, či nacizmu, rozdiel, ktorý ucíti, je, že hoci komunisti či fašisti môžu dnes a vtedy veriť tomu istému, predsa len ide o neporovnateľné svety. Tajomstvo je v tom, že keď komunizmus alebo fašizmus nastupoval, bol neskrývane progresívny, jeho elity tvorili nielen ideológovia a politici, ale ešte viac umelci, maliari, básnici. Marinetti, Soffici, Gentile, Severini a ďalší modernisti, maliari či architekti mysleli progresívne, rovnako tak v Rusku Rodčenko, Tatlin, Malevič s Mejercholdom. Masy nasledovali.

Čím je komunizmus alebo fašizmus dnes? Idea a doktrína sa zásadne nezmenili, a predsa je všetko inak. To, čo bolo pred pár desaťročiami progresívne, je dnes starina z blšáku. Vlastne ešte horšie. Pach odstraší skôr, ako by iskra mohla čokoľvek roznietiť. Komunizmus a fašizmus boli nebezpečné, keď boli progresívne, keď nadchýnali bohému a masy, dnes je to už len antidepresívum pre pamätníkov a frustrovaných.

S nacionalizmom je to trochu zložitejšie.

Je to doktrína s nevídanou vitalitou, dokázala fungovať sama, ale rovnako poslúžila liberálom aj fašistom, komunistom aj konzervatívcom. Seriál 1864 ukázal, kedy bola nebezpečná: keď nadchýnala, mobilizovala, keď bola zástupným náboženstvom, keď ospravedlňovala hriechy, čo je správne. V dánskych, ale aj nemeckých, anglických, ruských či francúzskych dejinách nacionalizmus viedol k expanzii, vyvolené národy sa cítili v priazni slnka a dejín a ich štáty mali rásť a rásť. Nacionalizmus sa menil, prispôsoboval a nič nebráni tomu, aby sa menil aj naďalej.

Neriešme minulosť a nešpekulujme o budúcnosti, položme si otázku: čím je nacionalizmus dnes?

Britská BBC prednedávnom zverejnila analýzu, kde urobila porovnanie stavu nacionalizmu v 19 európskych krajinách, situáciu vidí dosť hrozivo. Najsilnejší je podľa BBC nacionalizmus v Maďarsku, kde nacionalistické strany volí spolu až takmer 70 percent voličov, nasleduje Rakúsko, Švajčiarsko, Dánsko, Belgicko, Estónsko, Fínsko, Švédsko, Taliansko, Španielsko či Francúzsko. Slovensko vidia analytici BBC ako bezproblémovú krajinu na 16. mieste, nacionalizmus ako u nás je slabší už len v Poľsku, Grécku a na Cypre.

Tabuľku si možno pozrieť v screenshote tu:

 

Čo nám to BBC ponúka za obraz? Ako je možné, že nacionalizmus je – s výnimkou Maďarska (o čom my, ehm ehm, dávno vieme) – v zásade väčší problém na západe kontinentu ako na východe? V osvietenej Škandinávii je to horšie ako na juhovýchode v Bulharsku či Grécku?

To, čo vidíme je trochu dezorientácia, trochu chaos. Snaha uchopiť „strašidlo“, ktoré oblieha Európu, ktorú však nevedia autori polapiť akceptovateľnými definíciami.

Často sa za hlavné kritérium tlačí anti-imigračná politika: Salvini v Taliansku, strana Vox v Španielsku, Le Penová vo Francúzsku, estónski konzervatívci, švédski demokrati atď. Prečo ale potom podobné kritérium prepáčia Robertovi Ficovi? V čom presne je rakúska FPÖ nacionálnejšia ako Andrej Babiš, ktorého už za nacionalistu nepovažujú? Kde presne sa v posudzovaných témach líšia Orbán a Kaczynski, ktorého tiež berú na milosť? A naozaj si autori myslia, že Orbána možno porovnať so Zlatým úsvitom v Grécku alebo katolíkov z Voxu s exotickým Tomiom Okamurom? Podobných nezrovnalostí je v materiáli BBC viac.

Ale je to vlastne v poriadku, pretože na problém narazíme už pri východisku. Čo je nacionalizmus dnes? Alebo ešte viac – čo možno dnes označiť za národ, mení sa obsah tohto pojmu, ak áno, mení sa tým aj nacionalizmus?

Ortega Y Gasset na túto tému pred vyše polstoročím napísal niekoľko textov, ktoré si zaslúžia pozornosť. Gasset poukázal na zmenu toho, čo považujeme za národ v Európe, ako sa historicky z populi stali nationes a ako sa nationes menili podľa jeho mienky aj po druhej svetovej vojne. Okrem iného napísal:

Inzercia

„Idea Národa, která dosud byla ostruhou, se mění v brzdu. Jsouc neschopna nabídnout každému národu-lidu program budoucího života, ochromuje ho a uzavírá do sebe. To však znamená, že evropská společenství přestala být vlastně národy, nationes, a v procesu involuce – Zurückbildung – sestoupila nazpět do primitivního stavu národa-lidu, který je jen tím a ničím víc, upadla do vlastního života drobných zvyků, obyčejů a mánií. Noviny především připomínají domácký věhlas a jako nikdy předtím hovoří o bezvýznamných lidech.“

V nasledujúcom texte, ktorým pokračuje v započatej úvahe, Gasset píše ešte otvorenejšie:

„Nacionalismus navenek skončil dvěma posledními velkými válkami, avšak vystřídala ho jiná vrcholně podivná forma nacionalismu, jíž trpíme v současnosti a kterou jsem, byť je tak zjevná, neviděl nikým zpozorovánu ani popsánu. Žádný evropský národ dnes neusiluje o expanzi a nadvládu, a přesto jeho niterný postoj vůči jiným národům je zápornější než kdykoli předtím. Každý z nich žije jakoby uzavřen do sebe.“

Gassetova esej prehlbuje argument ďalej, ale pre potreby tohto textu sa na tomto mieste zastavíme. Niečo z toho už zjavne neplatí, niečo iné sa, naopak, za uplynulé polstoročie prehĺbilo a potvrdilo. Nacionalizmus dnes nie je exteritoriálny, nie je útočný a expanzívny, má vyslovene obranný charakter.

Ešte silnejšie tento fenomén posilňuje a súčasne cementuje spor medzi národným a nadnárodným, niektorí autori by dodali, že ide o spor medzi demokraciou na úrovni štátu, ľuďmi, ktorí si cenia vlastnú kultúru a identitu, tam, kde cítia domov (niekam patria, sú Somewheres), a záujmami globálneho kapitalizmu a kozmopolitnej triedy Anywheres, tých, čo sú doma všade. Práve tento rozdiel dobre vysvetľuje liberálne nepochopenie fenoménu, prečo je kritika masovej imigrácie najsilnejšia tam, kde imigranti nežijú.

Hoci u nás to ešte nie je téma, ešte stále je u nás nastupujúca generácia bohatšia ako tá predchádzajúca, na Západe je to inak a napätie medzi záujmami, príjmami a politickými preferenciami týchto dvoch skupín postupne narastá. Samuel Huntington to pred vyše desiatimi rokmi opísal ako „nesúlad medzi nízkou prestížou národnej identity v značnej časti elity a jej vysokou prestížou v prevažnej väčšine spoločnosti“.

Takýto nacionalizmus bráni často sociálne postavenie strednej a nižšej strednej triedy, bráni sa pred rastúcimi ekonomickými rozdielmi, na ktoré dopláca. Už to nie je téma odborárskeho hnutia, ktoré sa politicky skompromitovalo, a ďalej sa to kombinuje s témami kultúrnej identity, inde ešte stále (alebo nanovo) jazyka. Gender a iné newspeakové tvary tento konflikt len ďalej posilňujú.

Lenže, položme si otázku z úvodu: je to, môže to byť vôbec nebezpečné?

Progresívny zápal je na opačnej strane frontu, práve tento druhý svet hovorí o zmene spoločnosti, o zmene človeka, o nových identitách, obhajuje eugeniku, modeluje inú budúcnosť, prerába naše inštitúcie a vzťahy. Takzvaní nacionalisti dnes bránia rozhodovanie na úrovni štátu, bránia výsledky volieb, svoju kontrolu nad vládnutím. Čo je v prípade nadnárodnej alebo zmiešanej formy vlády – predstavte si plnohodnotnú demokraciu na úrovni EÚ – utopický cieľ.

Spomeňte si na ústredné heslo brexitu: take back control, zobrať kontrolu späť do vlastných rúk. Keby ste zobudili z hrobu Johna Locka, považoval by to za zvrchovane liberálny ideál. A porovnajte tento slogan s obavami a hrozbami z obnovenia vojen v Európe, keď Briti odídu z Únie – kto stojí na zemi?

Dôvod, prečo sa brexit stal prelomovou kampaňou v Európe, je práve v tom, že v referende v jednej z najbohatších štátov EÚ vznikla demokratická väčšina, ktorá odmietla koncept, ktorý sa sám nazýva demokratickým a ktorý nazerá EÚ ako ever-closer-union, teda ako proces, ktorý nemá alternatívu, je najlepší možný, ktorý zodpovedá hegeliánskemu Duchu dejín, Fukuyamom zjednodušenému na koniec dejín. Výsledky referenda boli presne tým, ako keď sa diktatúre proletariátu postavili poľskí robotníci v Gdansku. Spochybnená bola legitimita projektu, pozor, nie EÚ, ale toho, ako ju chápe európska vládnuca trieda, podľa čoho aj integráciu EÚ smeruje.

Poznáme to aj z domova. Najúspešnejšia kampaň kresťanských hnutí a lobistických združení za posledné roky u nás sa týka Istanbulského dohovoru. Ten najskôr nebol ratifikovaný, potom bol odmietnutý a najnovšie bola vláda parlamentom zaviazaná, aby Súdny dvor EÚ a ďalšie orgány EÚ informovali, že Slovenská republika nielenže sama Istanbulský dohovor neratifikuje, ale ani nesúhlasí s tým, aby ho ratifikovala EÚ. Podstatným pre politický úspech celého hnutia proti Istanbulskej konvencii bolo, že ho viedli predstavitelia organizácií, ktoré sa venujú násiliu na ženách a vylúčených skupinách.

To isté dnes platí pre nacionalizmus. Proti politickej triede, ktorá s progresívnym zápalom hovorí o vyššej integrácii národov a tému prezentuje ako politické dobro pre národy samotné, vystupujú voliči, ktorých národnú identitu a cítenie nemožno spochybniť.

Nacionalizmus nie je strašidlo dnešnej Európy, nie je ani hlavným a ani veľkým problémom pre EÚ. Problém aj strašidlo je inde.

Odporúčame