Alasdair MacIntyre Človek, ktorý mal odvahu zmeniť svoj názor

Čo by som mal teraz urobiť? Zamyslím sa, zvážim situáciu a možno mi hlavou preblysne toto: „Práve sedím v práci za svojím stolom na starej stoličke, ktorú už treba vymeniť, ale nechce sa mi to riešiť... vlastne by som mal zmeniť aj prácu. Už ma vôbec nebaví, ale, opäť, nechce sa mi do toho a vôbec nechcem riskovať, že si nič lepšie nenájdem a skončím za rovnakým stolom, len niekde inde.“

Z akéhokoľvek konca začnete odpovedať, pustíte sa do rozprávania príbehu svojho života, pretože etické otázky (čo by som mal…?) sú naratívne otázky. To znamená, že sú pochopiteľné len v širšom kontexte ľudského života a ten je zas pochopiteľný v širšom kontexte spoločnosti. Povedané v kocke: ako ľudia sme zvieratá, ktoré si rozprávajú príbehy, a toto je jedno z hlavných východísk škótskeho filozofa Alasdaira MacIntyrea, ktorý zomrel 21. mája 2025.

MacIntyre doslova píše: „Otázku ‚čo by som mal spraviť?‘ viem zodpovedať len vtedy, ak mám odpoveď na predchádzajúcu otázku: ‚Akého príbehu či príbehov som súčasťou?‘.“

Štúdium etiky (Čo je to dobrý život?) je tak neoddeliteľné od histórie, keďže naše morálne usudzovanie (Čo je dobré a zlé riešenie? Zlé až tragické? Dobré a lepšie?) dáva zmysel len vtedy, keď ho chápeme cez cieľavedomé ľudské činnosti zakotvené v konkrétnom historickom a komunitnom kontexte.

História podľa neho nie je „ani väzením, ani múzeom, ani zbierkou materiálov na vlastné vychvaľovanie“ a „človek je vo svojej podstate príbehy rozprávajúce zviera vo všetkom, čo reálne robí jednotlivo alebo spoločne s druhými, ako aj vo svojich fikciách“. (Poznámka pre čitateľa: Tento koncept cieľavedomej ľudskej činnosti, ktorá obsahuje svoje vlastné dobro, je pre MacIntyrea kľúčový a používa naň anglické „practice“. Častý slovenský preklad je prax alebo praktika.)

ÚmrtieZomrel významný filozof Alasdair MacIntyre

Michal Lukáč

Vyčerpaná etika 20. storočia

Jeho celoživotné premýšľanie sa venovalo vo veľkej miere etike a jeho najvplyvnejším dielom zostáva kniha After Virtue (1981) – v českom preklade Ztráta ctnosti (2005). Ide o kritiku modernej (súčasnej) morálnej filozofie, pričom reaguje na otázky nastolené britskou analytickou filozofkou G. E. M. Anscombeovou v jej eseji Modern Moral Philosophy (Moderná morálna filozofia; 1958).

Etika je vyčerpaná a impotentná čeliť morálnym otázkam, ktoré priniesla (nielen) druhá svetová vojna – napríklad vieme objektívne povedať, že holokaust bol zlý a nemal by sa už nikdy zopakovať?

Ako životaschopnú alternatívu (ku kantovskej osvietenskej etike založenej na povinnosti a autonómnej racionalite a k empirickému utilitarizmu stojacemu na maximalizácii blahobytu pre čím viacerých) rozpracoval MacIntyre a ďalší takzvanú etiku cnosti.

Tá sa v moderne z nášho etického premýšľania stratila (moderna ako doba „po cnosti“) a je potrebné ju prinavrátiť a jazykovo aktualizovať pre správne pochopenie. Ako spolu súvisia cnosti a skutočnosť, že sme macintyrovské príbehy rozprávajúce zvieratá? Predtým dve podnetné anekdoty.

James Orr, ktorý učí filozofiu náboženstva v Cambridgei, v stredu 21. mája ráno opravoval eseje svojich študentov. Boli to eseje z morálnej filozofie a študentov v komentároch povzbudzoval, aby pri písaní nestáli len na pleciach obrov ako Aristoteles, Akvinský, Hume či Kant a nech pamätajú aj na súčasných velikánov.

Úsmevne dodáva, že nič tak spontánne neprinúti skúšajúceho súhlasne sa pousmiať, ako keď nájde v takejto eseji častý odkaz na „MacIntyre 1981“ – teda už spomínané MacIntyrovo veľdielo o dejinách morálnej filozofie, ktoré ich nielen diagnostikuje, ale aj navrhuje liečbu.

A prečo toto Orr spomína? „Pretože Alasdair MacIntyre, ktorý – ako som sa o pár hodín neskôr dozvedel – zomrel vo veku 96 rokov, bol bezpochyby jedným z najvýznamnejších morálnych filozofov druhej polovice 20. storočia.“

Tereza Matějčková: „MacIntyre kritizuje predstavu, že by sme sa mali mať dobre, robiť to, čo nás baví, a že život má byť emocionálne príjemný. Ak vezmeme takéto šťastie za hlavný cieľ života, nielenže sa ho nedočkáme, ale premeškáme všetky hodnotné veci, ktoré vždy vznikajú napriek pohodliu.“

Druhá zaujímavosť je konkrétne z MacIntyrovho života: nemá PhD. titul. Bol na to patrične hrdý a píše: „Nezachádzal by som až tak ďaleko, aby som povedal, že ak máte doktorát, máte zdeformovanú myseľ – ale [ak ho máte] budete musieť vynaložiť mimoriadne úsilie, aby ste si zachovali vzdelanosť.“

Čo vás však pri intelektuálovi jeho kalibru určite neprekvapí, je, že mu bolo udelených 10 čestných doktorátov, bol členom Britskej akadémie, Írskej kráľovskej akadémie a Americkej akadémie umení a vied a pôsobil na 15 univerzitách od Oxfordu, Yale, Princeton až po Leeds a Kodaň. Intelektuálny domov si však našiel na University of Notre Dame v americkom štáte Indiana, kde od roku 2000 až po odchod na dôchodok pôsobil.

Cnosti ako umožnenie dobrého života

Ako teda spojiť návrat k cnostiam vzhľadom na naratívnu povahu nás ako ľudí? Normativita (záväznosť, zodpovednosť, dobro, hodnoty) je naratívna, teda dáva zmysel len v kontexte naratívov, širších príbehov, no a cnosť môžeme zadefinovať ako schopnosť skúmať svoj život, reflektovať ho, a teda nielen prežívať zo dňa na deň, ale žiť život, ktorý si zo dňa na deň vyberám ako dobrý život.

V duchu Sokratovho hesla: nepreskúmaný život nie je hodný žitia. A preskúmavanie svojho života je de facto naratívna činnosť, kde si fragmenty minulosti, prítomnosti a budúcnosti skladáme do neúplnej mozaiky, v ktorej vidíme svoj život ako súbor vzťahov, situácií, rolí, zodpovedností a podobne, ktoré nielen opisujeme, ale aj vyhodnocujeme a prestavujeme.

V životnej mozaike sa niekedy rozpoznávam ako spravodlivý, inokedy som bol v skrytosti nerozvážny hlupák, tu som bol láskavý a priateľský, inde zas krutý a zbabelý.

Tiež dávam do mozaiky iných ľudí, ktorí formovali moje myslenie a konanie, a nie každého som sa rozhodol vo svojom príbehu mať aj dnes a noví ľudia prichádzajú. Cnostný človek nie je nejaký moralizátor či svätuškár, ale človek, ktorý sa učí zo svojich chýb, reflektuje svoj život a rastie spolu s ním.

Iný autor trefne opísal podstatu etiky cnosti takto: „Elizabeth Anscombeová a Alasdair MacIntyre nám pripomenuli, že pre Aristotela nie je etika primárne o objavovaní a stanovovaní správneho súboru morálnych pravidiel a ich nekompromisnom dodržiavaní. [Etika] je predovšetkým o tom, aby sme vedeli dobre vykonávať určitú spoločenskú prax – napríklad byť dobrým priateľom, rodičom, lekárom, učiteľom či občanom – a to znamená zistiť [preskúmať], ako správne konať v konkrétnych okolnostiach, s konkrétnou osobou, v konkrétnom čase a tak ďalej.“ (Poznámka pre čitateľa: MacIntyre inšpirovaný Anscombeovou nie je jej pokračovateľom a rozvíja vlastnú myšlienkovú trajektóriu v rámci etiky cnosti.)

V tejto súvislosti bodro sumarizuje MacIntyrovu kritiku moderny česká filozofka Tereza Matějčková: „[Moderna] si pomýlila morálny život s moralizovaním (...). Kým morálny život spája a dáva, moralizovanie rozdeľuje. A nie je podstatné, že cnostný život často alebo dokonca nikdy nebol podľa moderných kritérií šťastný [život]. MacIntyre vo svojom celom diele kritizuje predstavu, že by sme sa mali mať dobre, robiť to, čo nás baví, a že život má byť emocionálne príjemný. Ak vezmeme takéto šťastie za hlavný cieľ života, nielenže sa ho nedočkáme, ale premeškáme všetky hodnotné veci, ktoré vždy vznikajú napriek pohodliu.“

Život bez cností je pre človeka nemožný rovnako ako pre včelu život bez žihadla (ako hovorí britský filozof a logik Peter Geach – manžel Anscombeovej). Cnosti nielenže umožňujú dobrý život v zmysle uschopnenia človeka dobre rozmýšľať, cítiť a konať, ale dávajú mu schopnosť vidieť svoj život ako príbeh – a hlavne ako príbeh, ktorý má svoju kontinuitu a smer.

Dobrý život je, samozrejme, plný pádov a zlyhaní, často veľkých až tragických, ale pri pohľade na individuálny život ako celok – a tento celok ako súčasť ďalších celkov (príbehov ďalších ľudí, spoločnosti/í, sveta, histórie ľudstva a tak ďalej) – je stále možné hovoriť o dobrom živote a o danom človeku ako cnostnom a hodnom napodobňovania.

Cnosti nielenže umožňujú dobrý život v zmysle uschopnenia človeka dobre rozmýšľať, cítiť a konať, ale dávajú mu schopnosť vidieť svoj život ako príbeh – a hlavne ako príbeh, ktorý má svoju kontinuitu a smer. 

Toto je veľká téma v MacIntyrovej poslednej knihe Ethics in the Conflicts of Modernity (2016), kde spomína napríklad príbeh života sovietskeho novinára a spisovateľa Vasilija Grossmana. Jeho život nebol morálne priamočiary, ale MacIntyre ho koniec koncov vyzdvihuje za jeho oddanosť pravdivosti.

Štyri MacIntyreove zmeny názorov

Dve záverečné poznámky. O MacIntyrovi sa píše ako o postliberálnom filozofovi či dokonca ako o „neochotnom krstnom otcovi postliberalizmu“. Prečo sa podľa niektorých kvalifikoval do tohto intelektuálneho tímu, sa dozviete čoskoro na našom podcaste Pravidelná dávka, kde o ňom 4. júna vyjde samostatná epizóda (a tiež odporúčam staršiu epizódu Ztráta ctnosti: Proč je třeba mluvit více o ctnostech než hodnotách? od Matějčkovej na jej podcaste).

V kocke: Zo všetkého, čo v tomto esejovom nekrológu zaznelo, je zrejmé, že MacIntyre odmietal liberalizmus na úrovni nie osobnej slobody, ale na úrovni fragmentujúceho individualizmu, ktorý ohrozuje a pôsobí inflačne na kontinuitu môjho osobného naratívu, príbehu, ako aj toho celospoločenského a celoľudského. Ako píše v Whose Justice? Which Rationality? (1988): „Opustenie tradície a komunitného života v prospech autonómneho individualizmu vedie k rozkladu morálky a strate jej súdržnosti.“

A druhá: MacIntyre bol človek, ktorý mal odvahu zmeniť svoj názor. To nie je ľahká vec pre bežného človeka, tobôž nie pre filozofa. Je na ňom obdivuhodné, že mal odvahu myslieť slobodne a autentickú túžbu po pravdivosti – a svoj názor zmenil neraz a v závažnej veci. Spomeniem štyri príklady.

Prvým je jeho opustenie marxizmu a vystúpenie z Komunistickej strany Veľkej Británie, kde bol od mladosti členom, po násilnej invázii ZSSR do Maďarska v 1956. Druhý príklad je jeho filozofická zmena myslenia, keď sa rozhodol prikloniť k Aristotelovi a neskôr dokonca k Tomášovi Akvinskému – kombinácia, ktorá, verte mi, nebola v druhej polovici 20. storočia v anglosaskom svete veľmi vídaná.

Môj obľúbený je tretí príklad a jeho posun od sociologického pohľadu na človeka k metafyzicko-biologickému pohľadu, kde človek nie je len akoby mucha chytená v pavúčej sieti (sieť ako metafora na „sociálne siete“, teda naše sociálne komunikačné prepojenia v duchu takzvaného štrukturalizmu: ľudská identita je spleť vzťahov), ale je primárne metafyzickým zvieraťom: ľudská identita ja viac ako spleť vzťahov. 

Posledná štvrtá a veľká zmena jeho názoru sa týka otázky viery. Isté obdobie zvažoval, že sa stane presbyteriánskym pastorom, nakoniec sa stal anglikánom a onedlho ateistom. Ale ako neskôr napísal, bol „rímskokatolíckym ateistom“, pretože „iba katolíci uctievali Boha, ktorý je hodný popierania“. Nakoniec, vo veku 54 rokov sa v roku 1983 stal rímskokatolíkom a o rok neskôr spomína: „Mal som už päťdesiatpäť rokov, keď som si uvedomil, že som sa stal tomistickým aristotelikom.“

Alasdair MacIntyre sa narodil 12. januára 1929 v Glasgowe a vo veku 96 rokov zomrel 21. mája 2025 v Spojených štátoch.

Zanechal dedičstvo, ktoré bude ešte dlho inšpirovať a provokovať a bude, samozrejme, podliehať interpretácii – počul som, že už teraz sa hovorí o pravicových a ľavicových macintyrovcoch. V duchu jeho myslenia však zostane platné, že pravdu o nás samých objavíme len v spoločenstve a cez príbeh, ktorého sme spoluautori a súčasne nás presahuje.