Bolo to 17. augusta 1962, keď sa dvaja murári Helmut Kulbeik a Peter Fechter pracujúci vo východnej časti Berlína po obednej prestávke nevrátili späť na pracovisko.

Rozhodli sa ísť prezrieť jeden zo schátraných domov na Zimmerstraße v tesnej v blízkosti Berlínskeho múru. Dvojica 18-ročných mladíkov išla na prieskum terénu, onedlho sa totiž chystali zrealizovať útek na Západ, nad ktorým obaja už dlho premýšľali. V sklade bývalej stolárskej dielne našli nezamurované zadné okno, z ktorého mali na dohľad len niekoľko metrov vzdialený hraničný múr.

Kulbeik a Fechter chvíľu pozorovali priestranstvo medzi domom a múrom. Stačilo by rýchlo a nepozorovane prebehnúť úsek otvoreného terénu, ktorý bol prezývaný „pásmo smrti“, na jeho konci sa vyšvihnúť na vrchný okraj len asi dva metre vysokého múru a hore sa pretiahnuť popod ostnatý drôt. Situácia vonku bola zdanlivo pokojná a vidina vytúženého slobodného života na Západe bola vzdialená len na pár krokov. Toto pokušenie bolo zrejme veľmi silné, pretože Kulbeik s Fechterom sa rozhodli plánovaný útek už viac neodkladať a spontánne využiť aktuálne ponúkanú šancu.

Mladíci si vyzuli topánky, prehupli sa cez okno, zoskočili na zem a obutí len v ponožkách začali šprintovať. Obidvaja za okamih dobehli k múru a vyšvihli sa na jeho okraj. V tej chvíli sa bez varovania spustila mohutná paľba z kalašnikovov pohraničnej hliadky vzdialenej niekoľko desiatok metrov na kontrolnom stanovišti. Kulbeika krupobitie striel šťastne minulo a podarilo sa mu vyliezť hore a prehupnúť popod drôt na druhú stranu.

Fechter také šťastie nemal. V momente, keď sa driapal cez múr, zasiahla ho jedna zo striel do oblasti panvy, po čom sa zrútil späť do pásma smrti. Zdesený Kulbeik naňho kričal, aby sa pokúsil preliezť, no ťažko zranený Fechter už nevládal ani vstať.

Mnoho ľudí na oboch stranách múru bolo svedkom tragickej drámy, ktorá nasledovala. Zakrvavený mladík v ukrutných bolestiach kričal o pomoc, no napriek tomu, že nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo a jeho útek bol už definitívne zmarený, východonemeckí pohraničníci sa na jeho volanie len z diaľky nečinne prizerali. Berlínsky múr tu stál len krátko a pre takéto situácie ešte nemali jasne stanovené postupy.

Policajti zo Západného Berlína sa postavili na rebrík a cez okraj prehodili zranenému obväzy s nádejou, že sa dokáže sám ošetriť. Nechceli sa však sami ohroziť tým, že prelezú pohraničný múr, aby mu pomohli. Príslušníci americkej vojenskej polície z neďalekého hraničného priechodu Checkpoint Charlie, ktorých pozornosť upútala streľba, taktiež nemienili riskovať vstup na „nepriateľské územie“. Fechter si však sám nemohol nijako pomôcť a po niekoľkých minútach upadol do bezvedomia a stíchol.

Východonemeckí pohraničníci sa k nemu odvážili prísť až po nekonečných 50 minútach. Jeho bezvládne telo odniesli mimo dosahu západonemeckých kamier a fotoaparátov a onedlho bol vyhlásený za mŕtveho.

Smrť Petra Fechtera otriasla nemeckou spoločnosťou a stala sa symbolom neľudskosti východonemeckého režimu. Hoci bol už 27. obeťou na hraniciach rozdeleného mesta a jeho brutálne usmrtenie vyvolalo pobúrenie a protesty v Západnom Berlíne, štátny aparát NDR nad týmto zákrokom nevyjadril ani najmenšie poľutovanie.

Východonemecký pohraničník odnáša umierajúceho Petra Fechtera, ktorý sa pokúsil utiecť na Západ, na snímke zo 17. augusta 1962. Po postrelení nechali Fechtera 50 minút ležať v území nikoho medzi Východným a Západným Nemeckom, kým ho vzali do nemocnice, kde zomrel. FOTO TASR/AP

Mesto v obkľúčení

Vo februári 1945 sa spojenci stretli na konferencii v Jalte, kde bol ustanovený Výbor pre rozdelenie Nemecka, ktorý mal rozhodnúť o rozdelení nemeckého územia po porážke Tretej ríše, ktorá sa nezadržateľne blížila. Na nadväzujúcej Postupimskej konferencii, ktorá sa začala po skončení vojny 17. júla 1945, sa spojenci dohodli, že Nemecko a jeho hlavné mesto bude rozdelené do štyroch okupačných zón (sovietskej, americkej, britskej a francúzskej). 

Berlín sa v máji 1945 ocitol v roku nula – bol zrovnaný so zemou, ulice boli plné hladných ľudí, všade bola prítomná nesmierna bieda, zúfalstvo a chaos – mesto aj celé Nemecko nevyhnutne potrebovali nový štart. V roku 1947 ponúkli Spojené štáty vojnou zničenej Európe vrátane Sovietskeho zväzu pomocnú ruku prostredníctvom Marshallovho plánu európskej obnovy. Západné štáty vrátane západného Nemecka si ním medzi rokmi 1948 – 1952 pomohli naštartovať svoje hospodárstva a obnovili krajiny. Moskva a na jej nátlak aj ostatné štáty východného bloku však tento program odmietli.

Druhá svetová vojna pozvoľna prešla do vojny studenej. Západný Berlín nachádzajúci sa hlboko vo vnútrozemí Sovietskej okupačnej zóny sa stal ostrovom slobody a demokracie, okolo ktorého sa uťahovala slučka komunistického bloku. 24. júna 1948 dostali sovietske jednotky rozkaz uzavrieť všetky cestné, železničné a riečne trasy medzi západným Nemeckom a Berlínom, čím prerušili nevyhnutné zásobovanie západnej časti mesta zvonka. Išlo o hrubé porušenie štvorstrannej Postupimskej dohody. Stalin sa touto nebezpečnou hrou snažil vyhnať americké, britské a francúzske okupačné sily z mesta a vyše dva milióny obyvateľov Západného Berlína pritom vzal za rukojemníkov. 

Sovieti však nemohli prerušiť vzdušné spojenie bez toho, že by zostreľovali západné lietadlá. Na takýto otvorený akt agresie si však, našťastie, netrúfli. Hoci neboli západní spojenci na novovzniknutú situáciu pripravení, na problém dokázali nájsť síce náročné, no rýchle riešenie; už na druhý deň 25. júna vytvorili berlínsky vzdušný most. Všetky potrebné komodity – potraviny, uhlie, pohonné hmoty, zdravotnícke potreby atď. boli od tej chvíle do izolovaného mesta dovážané výhradne letecky. Na berlínske letiská Tempelhof, Gatow a Tegel v jednotlivých zónach smeroval nekonečný prúd transportných lietadiel, ktoré pristávali v približne dvojminútových intervaloch, deň a noc za takmer každého počasia. Iróniou osudu bolo, že americké, britské či francúzske letecké sily, ktorých bomby ešte včera decimovali Berlín a ďalšie nemecké mestá, dnes privážali náklad, ktorý bývalých nepriateľov udržiaval nažive. Stalinovi preto plán anexie Západného Berlína nevyšiel a napokon 12. mája 1949 po 322 dňoch blokádu Berlína odvolal (vzdušný most však pokračoval až do konca septembra).

Dve Nemecká

V máji 1949 vznikla spojením troch západných zón Spolková republika Nemecko (SRN), za jej hlavné mesto bol ustanovený Bonn. V októbri toho istého roka vznikla zo sovietskej okupačnej zóny Nemecká demokratická republika (NDR), ktorej hlavným mestom ostal Berlín. Nemci sa tak definitívne ocitli rozdelení v dvoch štátoch. K cezhraničnému prechodu medzi dvomi Nemeckami bola potrebná 30-dňová priepustka. V máji 1952 sa to však pritvrdilo. Hranice medzi NDR a SRN, resp. Západným Berlínom boli uzavreté – bola vztýčená „železná opona“ obohnaná ostnatým drôtom. Prechod bol možný už len medzi Východným a Západným Berlínom, čo dennodenne využívali aj desaťtisíce Východoberlínčanov, ktorí v tom čase dochádzali do Západného Berlína za prácou. V novembri 1953 západní spojenci priepustky medzi zónami zrušili, východní Nemci však naďalej potrebovali na cestu do SRN povolenie. Vnútronemecká hranica (nazývaná aj nemecko-nemecká hranica) sa postupne opevňovala a technicky zdokonaľovala. Propaganda NDR ju prezentovala ako ochranu pred západnými agresormi. Z vojenského hľadiska však nepredstavovala žiadnu prekážku, pretože nebola koncipovaná, aby zastavila, spomalila alebo odklonila domnelú inváziu NATO. Jej jediným účelom bolo, aby predstavovala neprekonateľnú prekážku pre utečencov z krajiny.

„Fechter také šťastie nemal. V momente, keď sa driapal cez múr, zasiahla ho jedna zo striel do oblasti panvy, po čom sa zrútil späť do pásma smrti.“ Zdieľať

Nespokojnosť obyvateľov žijúcich pod komunistickým režimom rástla. Tri mesiace po smrti Stalina 17. júna 1953 vypukli naprieč krajinou štrajky a demonštrácie pracujúcich proti zvýšeniu výrobných noriem, ktoré prerástli do protivládnych protestov. Riešenie nespokojnosti vzápätí vzala do rúk priamo Moskva spôsobom, aký sa stal neskôr typickým aj v Maďarsku či v Československu. Ulice Berlína zaplavili sovietske tanky, ktoré povstanie rozdrvili, pričom zahynulo minimálne 55 osôb a represie pokračovali mohutnou vlnou zatýkania a súdnymi procesmi.

NDR však mala zarobené aj na ďalší problém, ktorým bola masová emigrácia. Každoročne túto krajinu smerom na Západ opúšťalo asi 200 000 ľudí. Počet utečencov narastal, len medzi januárom a augustom 1961 ich odišlo 160 000. Dôvody odchodu východných Nemcov boli zrejmé: strata osobnej a náboženskej slobody, tvrdý dohľad a útlak totalitného režimu, nútená kolektivizácia poľnohospodárstva, nemožnosť súkromného podnikania či horšie životné podmienky. Mimoriadne alarmujúcim problémom pre budovanie svetlých zajtrajškov socialistickej krajiny bol odliv mozgov, pretože NDR opúšťalo množstvo kvalifikovaných pracovných síl, ako boli lekári, inžinieri, učitelia, profesori a podobne, a to rýchlejšie, ako režim stihol vyškoliť nových. Aj keď bol „útek z republiky“ nezákonný, paradoxne táto situácia pomohla upevniť stabilitu režimu, keďže jeho najráznejší odporcovia z krajiny odišli.

Múr uprostred mesta

Rastúce počty občanov, ktorí „hlasovali nohami“, pochopiteľne predstaviteľov NDR znervózňovali. Ešte 15. júna 1961 generálny tajomník komunistickej strany a najvyšší štátny predstaviteľ NDR Walter Ulbricht na medzinárodnej tlačovej konferencii uisťoval slovami: „Stavební robotníci v našom hlavnom meste sa zaoberajú predovšetkým bytovou výstavbou a ich pracovná sila je tým plne vyťažená. Nikto nemá v úmysle stavať nejaký múr.“ Západný Berlín predstavoval poslednú možnosť pre útek, a tak oddaný stalinista Ulbricht, v snahe definitívne zastaviť exodus, navrhol uvaliť na Západný Berlín druhú blokádu. Kvôli fiasku s prvou blokádou s tým však Moskva nesúhlasila. Na stole tak ostalo druhé riešenie a tomu dal Nikita Chruščov zelenú. Išlo o prísne tajný plán výstavby pohraničného múru, ktorý dostal kódové označenie „Aktion Rose“ (Akcia ruža). Ulbrichtovo uistenie spred dvoch mesiacov bolo len dymovou clonou. 

Bola nedeľa 13. augusta 1961, prvé chvíle dňa ešte ponoreného do hlbokej noci, keď v Berlíne zhaslo pouličné osvetlenie. Obyvatelia mesta boli zo spánku náhle vyrušení hrmotom nákladných áut, stavebných strojov, vojenských vozidiel a pochodujúcich ozbrojených zložiek, ktoré pod rúškom tmy začali od jednej hodiny obsadzovať a uzatvárať ulice a križovatky pozdĺž demarkačnej línie.

Na tejto akcii sa zúčastnilo 20 000 príslušníkov Pohraničnej polície, Ľudovej polície a Bojových skupín robotníckej triedy (robotnícke milície). Z dôvodu utajenia ani muži v uniformách do poslednej chvíle nepoznali dôvody nasadenia v uliciach mesta. Všetko bolo dokonale naplánované, ozbrojené zložky zatarasili ulice kotúčmi ostnatého drôtu a v priebehu asi 30 minút systematicky uzavreli hranicu medzi dvoma polovicami mesta.

Všetka cezhraničná doprava bola zastavená, mestská hromadná doprava, linky metra aj telefónne spojenie do západného Nemecka boli prerušené. Bolo uzavretých celkovo 192 ulíc a aj väčšina z 81 oficiálnych hraničných priechodov. V prevádzke ostalo len 13 z nich, kde boli zavedené prísne kontroly.

Keď sa Berlín začal ráno prebúdzať, bola už hranica naprieč mestom nepriechodná.

Okolo 8:00 prišla na rad aj hrubšia demonštrácia sily v podobe desiatok sovietskych tankov T-54, ktoré zablokovali hlavné cesty. Následne začali robotníci zbíjačkami rozbíjať dlažbu ulíc a pozdĺž hraničnej línie nahrádzať kilometre ostnatého drôtu skutočným múrom. Aj keď trvala stavba múru niekoľko dní, prvé miesto, na ktorom stála stena už okolo 4:00, bola križovatka ulíc Bernauer Straße a Ackerstraße.

Na archívnej snímke zo 7. októbra 1961 berlínsky policajt stráži robotníkov pri stavbe múru. FOTO ARCHÍV TASR/AP

Na rozdiel od Ulbrichtových slov boli teraz východoberlínski stavbári plne zamestnaní stavbou, ktorá definitívne odrezala milióny Nemcov od nádeje na slobodu. Na realizáciu výstavby osobne dohliadal jej hlavný organizátor Erich Honecker, bezpečnostný tajomník Ústredného výboru strany, ktorý sa v neskoršom období dostal na čelo NDR. Vyhlásenie východonemeckej vlády, že ide o stavbu, ktorá je „ochranným valom proti fašizmu“, bolo už len typickým príkladom cynickej lži, ktorou sa komunistický režim snažil maskovať snahu uväzniť svoje vlastné obyvateľstvo.  

Situácia v uliciach mesta nemohla nechať Berlínčanov chladných. Tí sa v tisícových davoch začali zbiehať na oboch stranách múru. Zo západnej strany sa ozývali pokriky „KZ, KZ, KZ!“, čo znamenalo Konzentrationslager (koncentračný tábor). Protesty sa vyhrocovali. Západoberlínčania hádzali na ozbrojené zložky na druhej strane kamene a tí odpovedali vodnými delami. Prišlo aj k priamym potýčkam a strhnutiu jednej z bariér, čo východoberlínska polícia riešila varovnými výstrelmi.

„Počet utečencov v deň začiatku stavby dosiahol rekordné čísla. Východný Berlín napriek zátarasám opustilo až 4 130 ľudí, ktorí často na úteky využívali odľahlejšie a menej strážené časti mesta.“ Zdieľať

Komunistickí predstavitelia mali obavu zo zásahu proti stavbe múru zo strany NATO. V prípade hroziaceho stretu sa mali východní Nemci stiahnuť bez streľby. Jednotky východonemeckej Národnej ľudovej armády (NVA) a sovietske vojská prítomné na území NDR čakali v pohotovosti v druhej línii. Hoci bola situácia veľmi napätá, hlavné ustanovenia Postupimskej dohody priamo porušené neboli. Západní spojenci síce na diplomatickej úrovni protestovali, nechceli však svojou intervenciou riskovať vojnu. Podobne ako v prípade povstania v roku 1953 sa rozhodli rešpektovať sovietsku sféru vplyvu a nezasiahnuť. 

Počet utečencov v deň začiatku stavby steny dosiahol rekordné čísla. Východný Berlín napriek zátarasám opustilo až 4 130 ľudí, ktorí často na úteky využívali odľahlejšie a menej strážené časti mesta. Prízemné okná domov, ktoré susedili s demarkačnou líniou, boli zamurované a obyvateľom bolo nariadené, aby sa do 20. septembra vysťahovali. Ľudia však na úteky využívali aj okná z vyšších poschodí.

Známymi sa stali dramatické zábery utečencov zliezajúcich po lane alebo skákajúcich z okien do hasičských sietí na Bernauer Straße. Z dôvodu týchto útekov nechali východonemecké úrady následne na budovách zamurovať všetky okná, ktoré boli situované na Západ. V niektorých prípadoch prechádzala deliaca línia cez budovy, tie boli potom rozdelené do dvoch štátov a vo vnútri zamurované.

V bytovom dome č. 48 na Bernauer Straße, ktorý ležal v sovietskej zóne, bola dňa 21. augusta Ida Siekmann svedkyňou toho, ako boli spodné okná a vchodové dvere, ktoré smerovali do francúzskej zóny, zamurované. Táto situácia ju priviedla k rozhodnutiu urýchlene utiecť. Nasledujúce ráno vyhodila svoje zbalené veci z okna bytu na treťom poschodí a chystala sa zoskočiť. Nanešťastie však z okna vyskočila skôr, ako západoberlínski hasiči stihli pripraviť plachtu na jej bezpečné zachytenie. Žena tvrdo dopadla na chodník a utrpela vážne zranenia. Ida Siekmann zomrela pri prevoze do nemocnice, len deň pred svojimi 59. narodeninami. Hoci jej život nevyhasol priamo pri múre, je považovaná za jeho prvú obeť.

Skok do slobody

Len počas prvých šiestich týždňov dezertovalo na Západ až 85 príslušníkov východonemeckých ozbrojených zložiek. Prvým a najznámejším prípadom sa stal útek 19-ročného pohraničníka Conrada Schumanna, ktorý 15. augusta popoludní strážil hranicu na rohu ulíc Bernauer a Ruppiner Straße. Schumann postával na chodníku chrbtom opretý o stenu budovy len pár metrov od rozostaveného ostnatého drôtu, ktorý predeľoval Východ so Západom. Bol viditeľne nervózny, fajčil jednu cigaretu za druhou a pohľadom neustále sledoval pohyb dvojice kolegov, ktorí hliadkovali na druhej strane cesty.

Za zátarasami stáli západní reportéri, ktorí vytušili, že sa im zrejme každú chvíľu naskytne jedinečná možnosť zaznamenať útek pohraničníka na film. Keď sa dvojica jeho hliadkujúcich kolegov odvrátila, nadišla vhodná chvíľa a Schumann sa odhodlal k činu. Rozbehol sa k ostnatému drôtu, preskočil ho a odhodil pri tom svoj samopal. Potom bez zastavenia dobehol k odstavenej dodávke západonemeckých policajtov a nastúpil do nej. Zbraň, ktorá dopadla na Západ, bola zodvihnutá jedným z prítomných policajtov. Vozidlo vzápätí odviezlo dezertéra preč z miesta.

Schumannov útek zachytila kamera aj viacero fotografov. Celý svet obletela predovšetkým snímka Petra Leibinga s názvom „Sprung in die Freiheit“ (Skok do slobody), ktorá zachytila strážnika uprostred skoku cez bariéru. Tento slávny skok je dnes v uliciach Berlína často vyobrazovaným motívom.

Conrad Schumann neskôr uviedol, že k rozhodnutiu utiecť ho viedla desivá skúsenosť, ktorú videl počas svojej služby. V deň uzatvorenia Berlína zadržala pohraničná stráž malé dievča, ktoré sa vracalo z návštevy svojej starej mamy vo východnej časti mesta. Hoci jej rodičia zo západnej zóny ju čakali hneď za ostnatými drôtmi, strážnici k nim už dievča nepustili a poslali ho späť do východného Berlína.

Slávny „skok do slobody“ Conrada Schumanna. Foto: Profimedia.sk

Bojisko studenej vojny

Finále európskej časti druhej svetovej vojny sa odohralo v poslednej Hitlerovej pevnosti – v Berlíne. Povojnové rozdelenie na západnú a východnú sféru vplyvu predznamenalo, že sa toto mesto čoskoro stalo bojiskom novej vojny. Studená vojna síce nikdy neprerástla do priameho a zničujúceho konfliktu veľmocí, no niekedy k tomu veľa nechýbalo. Berlín, ktorý si zažil sovietsku blokádu, krvavo potlačené povstanie či hanebnú stavbu múru, teda udalosti, ktoré dramaticky zvyšovali napätie medzi mocnosťami aj medzi samotnými Nemcami, čakala na jeseň 1961 ďalšia ťažká skúška. 

Dejiskom sa stala križovatka ulíc Friedrichstraße a Zimmerstraße, ktorá spájala americký a sovietsky sektor mesta. Na americkej strane sa nachádzal hraničný priechod (kontrolné stanovište) Checkpoint Charlie, ktorý bol vyhradený pre vojenské a diplomatické osoby. Na základe vzájomných dohôd štyroch víťazných mocností uzavretých na Postupimskej konferencii, mohli styční dôstojníci v rámci vojenských misií slobodne navštevovať a voľne sa pohybovať vo všetkých okupačných zónach.

V októbri 1961 však východonemeckí pohraničníci opakovane odmietli povoliť americkým styčným dôstojníkom voľný vstup na pôdu východného Berlína. Američania následne svoje právo na vstup presadzovali demonštráciou sily, keď dôstojníkov po kontrolné stanovište na východnej strane ulice sprevádzala ozbrojená vojenská polícia a pred hraničnou čiarou sa na podporu ich sprievodu objavili americké tanky. Napätie sa dramaticky stupňovalo, až situácia na Checkpoint Charlie 27. októbra vyústila do veľmi nebezpečného incidentu, keď sa na Friedrichstraße proti sebe postavili americké tanky M48 a na druhej strane hranice sovietske tanky T-54.

Obrnence vzdialené od seba asi len na sto metrov boli nabité ostrou muníciou a mierili na seba kanónmi. Svet stál na prahu ďalšej vojny a davy prítomných Berlínčanov so zatajeným dychom sledovali, čo bude nasledovať. Hroziacu katastrofu sa podarilo zažehnať až na ďalší deň, keď sa Kennedy a Chruščov konečne dohodli a tanky sa jeden po druhom začali sťahovať. Konfrontácia pri Checkpoint Charlie predstavovala zlom a napätie v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sa postupne uvoľnilo.

V júni 1963 navštívil prezident Kennedy Západný Berlín a pri múre videl skutočnú tvár studenej vojny zblízka. V jeho prejave pred 450 000 Berlínčanmi vtedy zazneli pamätné slová: „Pred dvetisíc rokmi bola najhrdšia veta, ktorú mohol človek povedať: Civis Romanum sum (Som občanom Ríma). Dnes je najhrdšou vetou, ktorú je možné v slobodnom svete vysloviť: Ich bin ein Berliner! (Som Berlínčan)“ Kennedyho príhovor bol pre obyvateľov mesta, ktorí sa obávali možnej východonemeckej okupácie, zásadným uistením, že Spojené štáty stoja pevne za nimi.

Podoba múru

Berlínsky múr, podobne ako aj celá vnútronemecká hranica, prechádzal počas svojej 28-ročnej existencie neustálym zdokonaľovaním, ktoré utekajúcim východným Nemcom výrazne sťažovalo jeho priechodnosť. Prvé zátarasy tvoril ostnatý drôt natiahnutý medzi betónovými či drevenými stĺpmi, ktorý bol strážený ozbrojenými zložkami. Drôt bol rýchlo vystriedaný pomerne nízkym provizórnym múrom, postaveným z rôzneho stavebného materiálu, ako boli prefabrikované betónové bloky, kvádre či tehly. Pre utečencov boli na vrchole steny často prichystané trčiace sklenené črepiny. Pre ranú fázu výstavby bola prvoradá rýchlosť, čo sa často prejavilo hrubou a nekvalitne odvedenou murárskou prácou. Dobre rozbehnuté auto mohlo na niektorých úsekoch múr preraziť, stena sa však niekedy po vytrvalých dažďoch zborila aj sama, pretože jej chýbali základy. Aby sa zabránilo útekom s vozidlami, boli pred vnútornú stranu múru rozostavovaní oceľoví protitankoví ježkovia. Postupne začali vznikať aj prvé ešte drevené strážne veže a pozorovateľne vybavené svetlometmi.

V júni 1962 sa rozbehli práce na múre druhej generácie. Na jeho stavbu boli použité lepšie materiály (betónové dosky a pod.) a vyznačovala sa dôkladnejším spracovaním. Múr bol zakončený ostnatými drôtmi na stĺpikoch tvaru I alebo Y. Novinkou bolo budovanie 30 – 100 metrov širokých voľných plôch, ktoré boli ohraničené druhým – vnútorným múrom, ktorý bol nižší. Na tento účel padli za obeť celé bloky prihraničných budov, z ktorých predtým východonemecké úrady vysťahovali obyvateľov.

„Steny múru boli na svojej východnej strane natreté na bielo, aby boli utečenci lepšie viditeľní.“  Zdieľať

Priečelia mnohých zbúraných domov boli na istý čas využité ako provizórna súčasť múru. Plocha medzi vonkajším (hraničným) a vnútorným múrom bola prezývaná „pásmo smrti“. Nachádzal sa tam šesť metrov široký kontrolný pás, ktorý bol uvláčený bránami, aby bolo vidno stopy utečencov. Podľa nich sa mohol zistiť počet osôb a smer ich úniku, čo pomohlo pohraničným hliadkam posilniť zabezpečenie na miestach s väčšou frekvenciou útekov. V blízkosti sa nachádzala asfaltová alebo betónovými platňami vydláždená cesta, po ktorej hliadky konali časté obchôdzky. Priestor strážili aj psy vo výbehoch.

Okrem oceľových ježkov sa proti vozidlám hĺbili aj priekopy či osádzali betónové bloky. Pôda medzi múrmi bola postrekovaná defoliantmi, aby sa úplne vyhubil neželaný porast. V noci bol priestor ožarovaný osvetlením na stĺpoch. Steny múru boli na svojej východnej strane natreté na bielo, aby boli utečenci lepšie viditeľní. Berlínsky múr nestál presne na línii štátnej hranice, tá v skutočnosti prechádzala asi dva až štyri metre od jeho západnej strany. Tento priestor totiž slúžil na pohyb údržbárov, ktorí v prípade potreby mohli pracovať na západnej strane bez toho, že by prekročili demarkačnú líniu. 

Berlínska kríza 27. októbra 1961 na Checkpoint Charlie. V popredí sú americké tanky M48 Patton a medzi nimi je umiestnená kontrolná búdka. Na druhej strane hranice stoja sovietske tanky T-54. Vpravo na tabuli je varovanie v štyroch jazykoch: „Opúšťate americký sektor.“ Foto: wikimedia commons. 

Checkpoint Charlie je dnes obľúbenou turistickou atrakciou. Na pôvodnom mieste stojí replika kontrolnej búdky z roku 1961 a vrecia s pieskom. (Foto: Lukáš Mak)

Už počas roka 1965 sa začala stavba tretej generácie múru. Hoci nikdy úplne nenahradila predošlú generáciu, predstavovala výrazné vylepšenie jeho konštrukcie. Stenu tvorili do zeme zapustené zvislé betónové alebo oceľové nosníky prierezu I, medzi ktoré boli zasunuté prefabrikované betónové panely. Na vrchole steny boli namiesto ostnatého drôtu pripevnené silnostenné kanalizačné rúry s priemerom približne 25 centimetrov, ktoré pri šplhaní sa na múr znemožnili pevný úchop. Na mnohých miestach ostali popri novej stavbe zachované aj pôvodné nižšie múry.

V roku 1975 sa pristúpilo k výstavbe modernej štvrtej generácie múru označenej Grenzmauer (hraničný múr) 75, ktorá postupne nahrádzala steny druhej a tretej generácie a vydržala až do pádu komunizmu. Tvorili ho jednoliate železobetónové diely, ktoré mali prierez tvaru L. Každý diel bol 3,6 metra vysoký, 1,2 metra široký a vážil 2750 kilogramov. Segmenty boli ukladané tak, že ich dlhá vodorovná základňa smerovala na Východ (fotografie však dokumentujú, že niekedy boli obrátené aj na Západ).

Podobne ako pri predošlej generácii boli na vrchol múru pripevnené osvedčené kanalizačné rúry s priemerom 30 centimetrov. Nová bariéra bola zhotovená veľmi precízne a pre osoby a automobily ostala prakticky nepreniknuteľná. Výhodou bol aj stavebnicový charakter, ktorý umožnil jej rýchlu a ľahkú výstavbu, a tiež jej veľká životnosť pri menšej údržbe. Pre zaujímavosť možno uviesť, že jeden segment z Grenzmauer 75 stál 359 východonemeckých mariek, čo pri počte asi 45 000 kusov použitých na modernizáciu 106-kilometrovej hranice predstavovalo sumu vo výške 16 155 000 východonemeckých mariek. Túto cenu za „ochranu“ socialistických hodnôt však bol režim v NDR ochotný zaplatiť.

Pásmo smrti bolo postupom rokov dotiahnuté k dokonalosti. Obvyklé prekážky proti utečencom a vozidlám doplnili aj zákerné polia plné bodcov, ktoré na Západe dostali priliehavú prezývku „Stalinov trávnik“. Súčasťou systémov zabezpečenia sa stali aj výstražné zariadenia, ktoré vystrelili svetlicu, keď utečenec zakopol o drôt natiahnutý pozdĺž pásma. Svetlica dokázala približne na minútu osvetliť až stometrový okruh okolia. Ďalšie výstražné zariadenie tvoril signalizačný plot vybavený elektronickými senzormi. Pokiaľ prišlo ku kontaktu narušiteľa s plotom, rozžiarilo sa červené svetlo a spustila sa siréna, čo upozornilo hliadky.

Spustenie hlasného poplachu mohlo tiež odstrašiť utečenca od pokračovania v úteku. Na začiatku 70. rokov sa priamo na ploty vnútronemeckej hranice (nie však na Berlínsky múr) začali montovať aj protipechotné míny odpaľované nástražným drôtom. Nasadenie týchto prostriedkov vyvolalo veľké kontroverzie. Napriek tomu, že bolo ich umiestnenie jasne viditeľné, NDR ich existenciu popierala. Pod vplyvom medzinárodného nátlaku však nakoniec NDR ustúpila a do konca roku 1984 všetky míny z pohraničia odstránila. Neodmysliteľnou súčasťou bezpečnostného pásma boli aj strážne veže. Moderné typy z betónových prefabrikovaných dielov začali od konca 60. rokov nahrádzať pôvodné drevené pozorovacie veže. Neboli rozmiestňované v presne zadefinovaných rozostupoch, ale skôr na miestach, odkiaľ bolo možné najlepšie pozorovanie okolitého terénu. 

Na západnej strane Berlínskeho múru boli na viacerých uliciach vybudované vyvýšené pozorovateľne, z ktorých mohli obyvatelia Západného Berlína či turisti sledovať situáciu za múrom. Na tejto strane steny sa tiež často objavovali grafity, ktoré mali často politický motív a pestrú umeleckú formu.

Dĺžka Berlínskeho múru v meste bola 43 kilometrov a tzv. Ring um Berlin (prstenec okolo Berlína) tvoril 112 km dlhú vonkajšiu hranicu západnej časti mesta. Západný Berlín bol so SRN prepojený štyrmi diaľnicami, tromi hlavnými železnicami, tromi leteckými koridormi a niekoľkými vodnými trasami.

V prvej línii proti imperialistom

Komunistický režim si plne uvedomoval, že zabezpečenie dlhej vnútronemeckej hranice a Berlínskeho múru môže byť efektívne, len ak dômyselne navrhnuté prvky hranice skombinuje s veľkým množstvom dobre pripravených pohraničných síl. Bezprostredne po skončení vojny zabezpečovali hranice sovietskej okupačnej zóny jednotky NKVD (od roku 1954 KGB). V decembri 1946 bola zriadená Deutsche Grenzpolizei (Nemecká pohraničná polícia), ktorá doplnila sovietsku ochranu hraníc.

Kontrolu nad hranicou a priechodmi dostali do rúk východní Nemci od Sovietov až na prelome rokov 1954 – 1955. Spravovanie Grenzpolizei si však východonemecké ministerstvá medzi sebou prehadzovali ako horúci zemiak. Až v roku 1961, keď vyrástol Berlínsky múr a štátna hranica bola celkom uzavretá, bolo rozhodnuté, že ochrana hraníc je vecou obrany štátu, a teda vojenskou záležitosťou. Pohraničná polícia tak prešla pod krídla Ministerstva národnej obrany a bola rozšírená a reorganizovaná na vojenskú silu. Pod novým názvom Grenztruppen (Pohraničné vojsko) bola táto zložka začlenená do Národnej ľudovej armády.

Vojaci nesmeli bývať v blízkosti hranice, kde slúžili, ani mať blízkych príbuzných v SRN. Zdieľať

Základ Grenztruppen tvorili muži odvedení na základe povinnej vojenskej služby, ktorá trvala 18 mesiacov. Branci však tvorili len 50 percent síl v Grenztruppen, preto bolo vyššie percento profesionálnych vojakov, ako mala väčšina ostatných druhov vojsk. Okrem štandardných vojenských kritérií boli na pohraničníkov kladené aj zvláštne požiadavky týkajúce sa ich politickej spoľahlivosti a bydliska.

Vojaci nesmeli bývať v blízkosti hranice, kde slúžili, ani mať blízkych príbuzných v SRN. Tí, ktorí mali zlý kádrový profil alebo boli praktizujúci veriaci, boli zaradení do iných zložiek armády. Príprava pohraničníkov bola náročná, okrem základných zručností, ktoré museli ovládať všetci vojaci Varšavskej zmluvy, obsahovala aj špeciálny výcvik, ktorý zahŕňal napríklad kontrolu vozidiel a dokladov, rozoznávanie falošných dokumentov, fotografovanie, kladenie mín a pod. Pre vojakov nasadených v prvej línii proti imperializmu bola samozrejmosťou nevyhnutná ideologicko-politická príprava. Zvláštny dôraz bol kladený aj na strelecký výcvik, ktorý bol dôkladnejší ako pri bežných vojakoch. Príslušníci Grenztruppen museli byť schopní štyrmi ranami trafiť dva pohyblivé terče na vzdialenosť až 200 metrov, a to aj v noci.

Služba na hranici či pozdĺž múru v uliciach Berlína bola veľmi náročná. Bola vyžadovaná prísna disciplína a poslúchanie rozkazov. Ak to situácia pri pokusoch o úteky umožnila, pohraničníci mali na zastavenie narušiteľa použiť výzvu a následne varovný výstrel. Ak na to utekajúci nereagoval alebo ak bol príliš ďaleko na to, aby výzvu začul, potom prišla v zmysle rozkazu Befehl 101 na rad ostrá streľba, pričom výslovne nemali byť ušetrené ani ženy a deti. Ak sa o útek pokúsil sám pohraničník, jeho kolega ho mohol bez varovania zastreliť. Strážnici nesmeli zaváhať, boli si vedomí, že akékoľvek zlyhanie pri ochrane hranice či pokusoch o útek bude pre nich a tiež pre ich rodiny znamenať vážne konzekvencie. Grenztruppen mali prísny zákaz strieľať smerom na Západ, avšak takéto prípady sa napriek tomu stávali. Boli tiež zaznamenané incidenty, pri ktorých boli zastrelení aj utečenci nachádzajúci sa už na západnej strane hranice. 

V najlepších rokoch mali Grenztruppen až 50 000 príslušníkov, čo zodpovedalo sile troch divízií. Aby sa predišlo zredukovaniu ich stavu v dôsledku medzinárodných dohôd o znížení počtu armádnych síl, boli pohraničné jednotky v roku 1974 znovu začlenené pod ministerstvo vnútra.

Pohľad do pásma smrti v auguste 1977 – vedľa cesty a kontrolného pásma sú rozostavení protitankoví ježkovia. Samotný Berlínsky múr stojí vpravo a predstavuje 4. generáciu označenú Grenzmauer 75. Foto: wikimedia commons. 

Pamätník Berlínskeho múru na Bernauer Straße dnes priamo v teréne približuje podobu 4. generácie múru a pásmo smrti. Na vnútornej strane stojí strážna veža BT-9. (Foto: Lukáš Mak)

Schematické znázornenie Berlínskeho múru a prekážok vo vnútri pásma smrti. Foto: wikimedia commons. 

Na mnohých miestach Berlína pripomína pôvodnú trasu múru odlišná povrchová úprava dlažby. (Foto: Lukáš Mak)

Úteky za slobodou

Neustále stavebno-technické zdokonaľovanie Berlínskeho múru, ako aj vnútronemeckej hranice výrazne sťažovalo ich priechodnosť. Úteky na Západ sa tak stávali z roka na rok náročnejšími a počet utečencov klesal. Od polovice 70. rokov, keď sa začala výstavba štvrtej generácie múru, bol pokus o útek cez sústavu jeho prekážok a často pod paľbou už vyslovene riskantnou záležitosťou, hoci boli zaznamenané aj úspešné pokusy.

Z tohto pohľadu priniesli režimu ohromné finančné investície vynaložené na ochranu hranice želaný efekt. Túžba po slobode však bola neraz silnejšia ako strach. Mnohí občania NDR pripravujúci útek stále hľadali nové spôsoby a často používali značnú dávku vynaliezavosti. Pozoruhodných príkladov bolo skutočne mnoho, v nasledujúcom texte uvádzame len niekoľko z nich.

V roku 1961 západoberlínsky študent architektúry Carl-August von Halle spolu s ďalšími študentmi zorganizoval pomocou plánov berlínskeho kanalizačného systému úspešný útek viacerých občanov NDR do Západného Berlína. Bezpečnostné zložky potom únikovú cestu v útrobách kanalizácie objavili a ďalším útekom tak zamedzili.

8. júna 1962 unieslo 13 mladých ľudí výletnú loď a po Spréve sa úspešne preplavili k brehu Západného Berlína. Akcia sa podarila a napriek silnej paľbe zo strany príslušníkov pohraničnej stráže NDR nikto neutrpel zranenia. 

Ďalší dramatický pokus o útek sa odohral 17. apríla 1963. Len 19-ročný civilný zamestnanec Národnej ľudovej armády a vyškolený automechanik Wolfgang Engels sa rozhodol preraziť berlínsky múr rozdeľujúci štvrte Treptow a Neukölln ukradnutým obrneným transportérom BTR-152. Jeho vozidlo stenu prebúralo, ostalo v nej však zakliesnené. Keď Engels vystúpil, snažil sa pokračovať v úteku, zamotal sa však do ostnatého drôtu a pohraničná stráž ho zranila streľbou. Z posledných síl a s pomocou obyvateľov a policajta, ktorý poskytol kryciu paľbu zo západnej strany, sa mu nakoniec podarilo preliezť cez múr do bezpečia.

Medzi frekventované spôsoby útekov patrilo hĺbenie tunelov popod múrom, a to nielen z Východu na Západ, ale aj naopak. V dňoch 14. a 15. septembra 1962 utieklo cez tunel, ktorý viedol z prízemia bývalej výrobnej prevádzky na Bernauer Straße 78 do pivnice domu na Schönholzer Straße 7 na Východe celkovo 29 občanov NDR. Podľa tohto počtu je dnes známy ako tunel 29. Stavba bola podľa rôznych zdrojov dlhá 120 až 140 metrov a na jej kopaní sa podieľalo asi 30 ľudí vrátane študentov. Zaujímavosťou je, že projekt tunela bol financovaný z predaja filmových práv americkej televíznej stanici NBC, ktorá stavebné práce aj úteky natáčala. 

Jeden z ďalších známych tunelov, ktorý preťal múr na Bernauer Straße, poslúžil v dňoch 3. a 4. októbra 1964 k hromadnému úteku až 57 občanov NDR, podľa čoho je dnes známy ako tunel 57. Bol dlhý až 145 metrov a v hĺbke 12 metrov pod zemou spájal pivnicu nepoužívanej pekárne na Bernauer Straße 97 s nádvorím na Strelitzer Straße 55, kde končil na spoločných suchých toaletách. Na jeho hĺbení sa počas šiestich mesiacov podieľalo 35 študentov zo Západného Berlína.

„Na pokusy o úteky sa často používali aj rôzne druhy leteckých prostriedkov, napríklad balónom.“ Zdieľať

Ďalším naplánovaným útekom zabránilo prezradenie tunela počas noci, ktorá nasledovala po prvej vlne útekov. Na miesto boli privolaní príslušníci Grenztruppen, ktorých príchod poriadne zdramatizoval situáciu. Ozbrojený tunelový prevádzač Christian Zobel pri ústupe do tunela postrelil pohraničníka Egona Schultza. Schultzov kolega vyzbrojený kalašnikovom následne spustil odvetnú paľbu smerom do temného dvora. Pritom však omylom viacnásobne zasiahol Schultza. Ten ťažkým zraneniam pri prevoze do nemocnice podľahol. Vyšetrovanie smrti pohraničníka preukázalo, že osudnými sa mu stali práve strely z kolegovej služobnej zbrane. Režim v NDR napriek tomu za vrahov nepravdivo označil agentov zo Západného Berlína a smrť strážnika využil na propagandistické účely.

V noci 21. novembra 1963 21-ročný Hubert Hohlbein oblečený v potápačskom obleku nepozorovane vkĺzol do jazera Jungfernsee v okrese Postupim a ponorený hlboko pod hladinou plával čo možno najtichšie studenou vodou. Po jeden a pol hodine sa vyčerpaný mladík dostal na pobrežie neďaleko mosta Glienicke v časti Berlín-Wannsee, ktorý sa počas studenej vojny stal známy ako most špiónov. Jeho pokus o útek do Západného Berlína vyšiel.

V januári 1965 uniklo šesť občanov NDR ukrytých vo vnútri drevených káblových cievok s priemerom dva metre, ktoré boli prepravované kamiónom cez tranzitnú trasu a hraničný priechod Helmstedt-Marienborn do západného Nemecka.

Na pokusy o úteky sa často používali aj rôzne druhy leteckých prostriedkov. Jeden riskantný pokus sa v septembri 1979 podaril dvom východonemeckým rodinám kolegov Petra Strelzyka a Güntera Wetzela. Tí si jeden a pol roka pripravovali vlastný teplovzdušný balón, zošitý z látok, ktoré rodiny nakupovali v malých množstvách v obchodoch po celej NDR, aby nevzbudili pozornosť. Samotný let za slobodou trval takmer 30 minút a pasažieri šťastne pristáli pri bavorskom meste Naila. Tento útek viedol k obmedzeniu predaja vinylového materiálu v NDR.

V júli 1987 úspešne preletel do Západného Berlína aj mladý pilot Thomas Krüger na lietadle Zlín Z-42 československej výroby. So strojom patriacim mládežníckej organizácii Spoločnosť pre šport a techniku pristál na letisku Gatow, ktoré počas studenej vojny slúžilo ako základňa Kráľovských vzdušných síl. Lietadlo bolo neskôr rozobrané, naložené na nákladné auto a vrátené späť do NDR. Traduje sa, že britský vojenský personál na ňom zanechal popísané vtipné slogany ako „Kiež by si tu bol“ alebo „Vráť sa skoro“.

Kým prvou zastrelenou obeťou Berlínskeho múru bol Günter Litfin, ktorý sa 24. augusta 1961 pokúsil preplávať cez rieku Sprévu do Západného Berlína, posledným človekom, ktorého si našli strely pohraničníkov, bol Chris Gueffroy, ktorého život vyhasol v pásme smrti 5. februára 1989. Celkovo poslednou obeťou, ktorú si múr vyžiadal, bol Winfried Freudenberg, ktorý zomrel pri havárii svojho teplovzdušného balóna počas nevydareného úteku 8. marca 1989. 

Na presnom počte obetí Berlínskeho múru nie je konsenzus. Podľa dokumentov Pamätníka Berlínskeho múru našlo medzi 13. augustom 1961 až 9. novembrom 1989 pri múre na samom okraji komunistického sveta smrť najmenej 140 ľudí. Iné zdroje však uvádzajú až 239 mŕtvych. Z rôznych dôvodov prišlo počas služby o život tiež minimálne osem pohraničníkov. Počet úspešných útekov medzi východným a Západným Berlínom bol vyčíslený na vyše 5 000. Ďalšie tisíce útekov však boli zmarené či zastavené a za pokus o útek či za vypomáhanie k úteku bolo súdených podľa niektorých zdrojov až 75 000 obyvateľov NDR. Na „druhú stranu“ zbehlo tiež okolo 2 500 východonemeckých vojakov, z ktorých 90 percent predstavovali priamo pohraničníci.

 

Vyznačenie trasy 145 m dlhého útekového tunela 57 na Bernauer Straße, ktorým v októbri 1964 uniklo do Západného Berlína 57 ľudí. (Foto: Lukáš Mak)

Návštevníci si prezerajú historické fotografie pred prehliadkou tajného tunela pod bývalým Belínskym múrom, ktorý predstavili po prvý raz verejnosti 7. novembra 2019. Tunel vykopala skupina ľudí, ktorí utiekli z komunistickej NDR do Západného Berlína. Tam však táto podzemná úniková cesta nikdy nikoho nepriviedla. Agenti Stasi ju odhalili a nariadili jej zasypanie. FOTO TASR/AP 
 

Pád múru

V 80. rokoch začal komunistickému východnému bloku v súboji so Západom dochádzať dych. Stav hospodárskej situácie ZSSR, ale aj NDR a ostatných satelitov sa dlhodobo zhoršoval. Nový generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov v roku 1986 zaviedol politiku perestrojky, teda prestavby sovietskeho hospodárstva pomocou ekonomických reforiem. Súčasťou týchto zmien sa stala aj glasnosť – otvorenosť, teda postupné uvoľňovanie spoločenských pomerov. Perestrojka nakoniec nedopadla podľa očakávaní a režim oslabil svoju schopnosť pôsobiť politické represie, čo na prahu novej dekády viedlo k pádu komunizmu a rozpadu ZSSR. Počas rovnakej periódy dospel v revolučnom roku 1989 vývoj politických udalostí v ostatných krajinách „ostbloku“ taktiež k definitívnemu kolapsu komunistických režimov. 

Najvyšší predstavitelia NDR uvoľnenie pomerov a reformy v duchu perestrojky zaryto odmietali; predseda Štátnej rady Erich Honecker ešte v januári 1989 vyhlásil, že „Múr tu bude stáť 50 alebo spokojne aj 100 rokov, pokým bude potrebný“. Vodca NDR si bol plne vedomý toho, že prežitie režimu je možné, len ak bude naďalej vládnuť tvrdou rukou. Lenže uvoľňovanie pomerov vo východnom bloku naberalo rýchly spád.

V septembri pristúpilo Maďarsko k otvoreniu hraníc s Rakúskom. Tisíce východonemeckých občanov, ktorí sem pricestovali na turistické víza, utekali na trabantoch na Západ. Ďalší utečenci z NDR zaplnili západonemecké veľvyslanectvá v Prahe a Varšave a požadovali možnosť bezpečne odísť do západného Nemecka. Podobne ako v susedných krajinách, aj v NDR sa stále častejšie konali masové protesty občanov proti vláde a režimu. Situácia bola neudržateľná. 

Pri príležitosti okázalých osláv 40. výročia vzniku NDR, ktoré sa konali 7. októbra 1989, navštívil Gorbačov Východný Berlín. Sovietsky vodca dal Honeckerovi jasne najavo, že od tvrdého potlačenia protestov dáva ZSSR ruky preč a do vnútorných záležitostí NDR nemieni zasahovať. Honecker však tvrdohlavo zastával svoje stanovisko a chcel voči demonštrantom zakročiť. Napokon ale 17. októbra politbyro NDR Honeckera „zo zdravotných dôvodov“ z čela strany zosadilo a nahradilo Egonom Krenzom. Výmena generálneho tajomníka však už nemohla neúprosný vývoj zvrátiť. Pod tlakom pokračujúcich masových protestov sa situácia vláde vymkla spod kontroly. 

Večer 9. novembra na tlačovej konferencii vyhlásil omylom funkcionár politbyra Günter Schabowski nesprávnu informáciu, že hraničné priechody NDR sú s okamžitou platnosťou otvorené. Táto správa sa stala rozbuškou pre tisíce východných Nemcov, ktorí v nasledujúcich hodinách smerovali k hraničným priechodom s cieľom prejsť do západného Nemecka. Vznikla však nebezpečná situácia, pretože jednotky Grenztruppen nedostali zhora žiadne pokyny, čo treba robiť. Po hodinách napätého čakania pod tlakom davov však napokon hranice otvorili. Od tejto chvíle tak východní Nemci hromadne prúdili na Západ a odlúčené rodiny sa mohli opäť spojiť. 

East Side Gallery – maľba Brežneva a Honeckera na 1316 m dlhom úseku múru na Mühlenstraße. (Foto: Lukáš Mak)

Železná opona, ktorá bola po demilitarizovanej zóne medzi Severnou a Južnou Kóreou druhou najlepšie opevnenou hranicou na svete, sa cez noc zrútila. Berlínsky múr ako najikonickejší symbol studenej vojny, ktorý rozdelil Berlín, Nemecko a Európu na celých 28 rokov, sa 9. novembra 1989 otvoril, hoci jeho fyzické odstránenie bolo zavŕšené až krátko po zjednotení Nemecka 3. októbra 1990.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo