Ikonou, akou je v oblasti zbraní sovietsky Kalašnikov AK-47 či americká útočná puška M16, sa pre Čechov a Slovákov stal samopal vzor 58. Hoci vznikol na neslobodnej strane železnej opony, bol paradoxne symbolom túžby po istej nezávislosti od „veľkého brata“ z Moskvy – veď Československo bolo jedinou krajinou Varšavskej zmluvy, ktorá nezaviedla do výzbroje svojich zložiek systém Kalašnikov, ale vlastnú a porovnateľne kvalitnú konštrukciu.

Táto zbraň aj na sklonku šiestej dekády svojej služby oslňuje niektorými parametrami a je obľúbená aj vo svete.

Trocha histórie nikoho nezabije

V 50. rokoch minulého storočia tvorili základ pechotnej výzbroje Československej, od júna 1954 Československej ľudovej armády (ČSĽA), nové pušky vz. 52, doplnené samopalmi 23 a 25 (tieto zbrane boli zakrátko upravené na sovietske typy streliva a zavedené ako puška vz. 52/57 a samopal 24 a 26). Aj keď zavedenie samonabíjacej (poloautomatickej) pušky predstavovalo istý pokrok, táto kombinácia výzbroje svojou zastaranou koncepciou príliš neprekročila tieň 2. svetovej vojny.

Takýto stav bol ale mnohými chápaný len ako dočasné riešenie, pretože už na začiatku 50. rokov sa začal vývoj nového typu tzv. automatickej zbrane jednotlivca, ktorá by svojou univerzálnosťou nahradila zavedené pušky aj samopaly, pričom by v sebe spojila ich najlepšie vlastnosti. Hoci sa na tomto projekte zúčastnili konkurenčné prototypy najlepších československých konštruktérov, celý vývoj nakoniec z viacerých dôvodov skončil v slepej uličke.

Zásadný posun nastal po vzniku Varšavskej zmluvy v máji 1955, keď prišlo k rozhodnutiu v rámci unifikácie zaviesť do výzbroje ČSĽA sovietsky 7,62 mm puškový náboj vz. 43. Nie je prekvapujúce, že v tomto kontexte prišla na pretras aj myšlienka zavedenia celého súboru sovietskych pechotných zbraní vrátane mimoriadne vydareného AK-47 konštruktéra M. T. Kalašnikova. Napokon, týmto smerom sa postupne vydali prakticky všetky ostatné členské štáty, ktoré sovietsku výzbroj vrátane Kalašnikova začali licenčne vyrábať. 

Cesta od výkresov do rúk vojakov

Socialistické Československo disponovalo rozvinutým zbrojným priemyslom, ktorý nadväzoval na úspešnú tradíciu predvojnovej a vojnovej produkcie zbrojoviek, ktorá svojou úrovňou patrila k svetovej špičke. V tomto prostredí bola prítomná prirodzená snaha udržať si určitú autonómiu od Sovietskeho zväzu, ktorý sám seba rád dával za vzor. Po krátkom zvažovaní tak padlo rozhodnutie uberať sa v Československu naďalej vlastnou cestou. 

Pre budúcu automatickú zbraň boli stanovené nové parametre a v roku 1956 sa začal v národnom podniku Konstrukta Brno jej vývoj. Projekt dostal úsmevný krycí názov „Koště“ (metla) a jeho realizáciou bola poverená skupina vývojárov pod vedením len 30-ročného, no veľmi nadaného konštruktéra Jiřího Čermáka (1926 – 2006).

Samopal vz. 58 s originálnym príslušenstvom a služobným predpisom k zbrani. (Foto: Lukáš Mak)

Vývojové práce prebehli pomerne rýchlo a postupne zdokonaľované prototypy priebežne absolvovali niekoľko polygónnych skúšok v Sovietskom zväze, kam s nimi cestoval aj Čermák. Intenzívny vývoj bol napokon oficiálne zavŕšený v júni 1958. Výroba zbrane bola rozhodnutím ministerstva všeobecného strojárenstva pridelená výrobnému podniku v Uherskom Brode, neďaleko súčasných slovenských hraníc, ktorý je dnes známy pod tradičným názvom Česká zbrojovka.

Príprava produkcie si však vyžiadala dlhší čas, pretože bolo treba zvládnuť nové výrobné technológie a zároveň opakovane dochádzalo k ďalším testom a čiastkovým úpravám konštrukcie. Na dodávky zbraní veľmi naliehala vojenská správa, čo spôsobilo paradoxnú situáciu, keď sa sériová výroba začala ešte pred dokončením overovacej série a jej skúšok, na základe ktorých spravidla nasledujú ďalšie vylepšenia konštrukcie. Tieto zmeny sa tak realizovali „za pochodu“ – až po rozbehnutí produkcie, ktorá nastala v roku 1959.

10. februára 1959 sa zbraň dočkala oficiálneho zavedenia do výzbroje ČSĽA. Stalo sa tak rozkazom ministra národnej obrany generála Bohumíra Lomského. V duchu vojenskej nomenklatúry jej bolo pridelené označenie „7,62 mm samopal vz. 58“. Číslo v názve bolo odvodené od roku, v ktorom samopal vznikol.

Do výrobného programu boli zaradené tri úpravy zbrane: vz. 58P (Pechotný) vybavený pevnou pažbou, ktorý dostal prezývku „pádlo“, vz. 58V (Výsadkový) so sklopnou ramennou opierkou, prezývaný „kosa“, či „sklopka“ a nakoniec málo rozšírená verzia vz. 58Pi, upravená z modelu P s možnosťou montáže zameriavacieho infraďalekohľadu pre streľbu za zníženej viditeľnosti a v noci.

Hlavné konštrukčné uzly zbrane boli v Československu patentované a sám Čermák dostal za konštrukciu samopalu v máji 1960 štátnu cenu. Jeho zbraň sa s odstupom času zaradila medzi najslávnejšie československé konštrukcie, akými sú guľomet BREN, mini-samopal Škorpion či druhá najkopírovanejšia pištoľ sveta – CZ 75.

Dobrá zbraň, zlý názov

V období vývoja panoval zmätok v tom, akým termínom túto zbraň správne klasifikovať. Pomenovanie samopal totiž v skutočnosti označuje automatickú zbraň strieľajúcu pištoľové náboje, pričom vz. 58 bol riešený pre tzv. skrátený puškový náboj. Kategória moderných automatických zbraní, ktoré používajú túto muníciu, bola pritom technicky zadefinovaná len pomerne nedávno – počas druhej svetovej vojny, keď Nemci zaviedli novú zbraň Sturmgewehr (StG) 44. Jej názov prekladaný ako útočná puška sa po vojne ujal na Západe ako označenie tejto kategórie pušiek a časom sa stal medzinárodným štandardom.

V socialistickom Československu však pomenovanie útočná puška pre svoj pôvod nepripadalo do úvahy. Neujali sa ale ani neohrabané domáce terminologické pokusy ako „ťažký samopal“ či „samopal-puška“. Oproti tomu, v ZSSR sa pre túto kategóriu vžilo označenie „avtomat“, ktoré dostal aj Kalašnikov (samopal označuje ruština ako „pistolet-pulemjot“).

Práve v Česku sa pojmom automat po vojne hovorovo označovali samopaly. Je preto možné, že k nesprávnemu označeniu slovom samopal tak mohlo prísť z dôvodu chybného prekladu z ruštiny. Správnejší názov by teda mal znieť „útočná puška vz. 58“, z dôvodu historickej korektnosti však v tomto texte budeme naďalej používať oficiálne označenie. 

Slovenský „diel skladačky“

Samopal vz. 58 bol pôvodne vyrábaný s pažbením z kvalitného bukového dreva, ktoré dávalo tejto čistokrvnej vojenskej zbrani takmer luxusný vzhľad. Socialistickí plánovači však požadovali jeho masovú produkciu, a tak výrobca hľadal ekonomickejšiu alternatívu pažbenia. Sovieti podobný problém pri mnohomiliónovej výrobe Kalašnikovov vyriešili použitím laminovaného dreva a plastov.

Po zvážení viacerých možností sa výrobný podnik v Uherskom Brode priklonil k náhradnému materiálu v podobe lisovaných drevených častí, zaliatych plastickou hmotou, ktorému sa v súvislosti so samopalom nepovie inak ako drevotrieska. Ako neskôr ukázali testy, pažbenie z tohto materiálu je veľmi pevné; pažby bez problémov odolávali teplotám v rozmedzí +70 °C až –50 °C a opakovaným pádom z výšky 1,5 m na betón.

Technológia výroby súčiastok z nového materiálu bola spoločným dielom Konstrukty Brno a Štátneho drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave. Ich výroba bola zverená drevospracujúcemu podniku Bučina Zvolen. Červenohnedé diely z drevotrieskovej hmoty začali byť na všetky nové zbrane montované od roku 1962 a stali sa pre vz. 58 charakteristickými. Napokon je nimi vybavená drvivá väčšina vyrobených samopalov.

Vojak Somálskej národnej armády v tréningovom tábore Al-Džazíra v Mogadišu vyzbrojený samopalom vz. 58P, marec 2015. (Foto: wikimedia.org)

Na bojiskách celého sveta

Nový produkt československého zbrojného priemyslu sa v našich ozbrojených zložkách rýchlo etabloval. „Päťdesiatosmičku“ okrem vojska zaviedli aj útvary ministerstva vnútra (už v rokoch 1960 – 1961 odobrali 25 000 samopalov) a táto výkonná zbraň si našla cestu aj do arzenálov ľudových milícií. Vo výrobnom programe zbrojovky v Uherskom brode zbraň figurovala od roku 1959 do roku 1984, s prestávkou medzi rokmi 1965 – 1967, pričom celkový počet vyrobených kusov bol bezmála 920 000. 

Na podporu „vývozu socializmu“ začalo Československo v polovici 50. rokov s dovolením, či dokonca požehnaním ZSSR, vyvážať zbrane pre „pokrokové režimy“ či revolučné a národno-oslobodenecké hnutia vo svete. Išlo predovšetkým o obrnenú, leteckú či delostreleckú techniku, no veľký dopyt bol aj po pechotnej výzbroji.

Hoci vz. 58 ako exportný artikel nemohol byť v celkovom množstve pre automaty Kalašnikov nikdy konkurenciou (jeho plošné zavedenie do výzbroje armády prišlo len v Československu), od 60. rokov sa aj ten dočkal slušného rozšírenia vo svete. Len do roku 1981 sa do zahraničia vyviezlo vyše 200 000 kusov samopalov a jednotlivé zásielky boli takmer vždy doplnené debnami s muníciou, ktorá sa rátala na milióny kusov.

Veľmi žiadaným bol samopal vz. 58 napríklad vo Vietname. Od roku 1965 do prvej polovice 70. rokov, teda počas prebiehajúcej vojny s USA, sem československá vláda bezplatne (!) poslala desaťtisíce týchto zbraní. Tie si vietnamskí súdruhovia drobného vzrastu veľmi obľúbili, pretože v ich výzbroji viac rozšírený AK-47 bol až o tretinu ťažší.

Ďalším príkladom politicky motivovaného exportu bol predaj vyše 35 000 samopalov v 60. a 70. rokoch do Iraku či vývoz 25 000 kusov týchto zbraní v roku 1981 do Líbye, ktorý bol súčasťou rozsiahlej vojensko-materiálnej pomoci režimu Muammara Kaddáfího. 

Okrem spomenutých krajín sa vz. 58 dostal do ďalších rozvojových krajín a často „horúcich“ oblastí sveta, ako sú Afganistan, Kuvajt, Sýria, Burkina Faso, Nigéria, Peru a mnohé ďalšie, kde tieto zbrane bojujú dodnes. V 90. rokoch samopaly vz. 58 zaviedli aj špeciálne sily Indie.

Ostatné štáty Varšavskej zmluvy sa priklonili k licenčnej výrobe sovietskych ručných zbraní, prípadne k nákupu niektorých typov priamo zo ZSSR, a tak sa československé vzory v rámci „bratskej pomoci“ do týchto krajín vyvážali skôr výnimočne. Ako príklad možno uviesť Juhosláviu, ktorá v 70. a 80. rokoch nakúpila niekoľko desiatok tisíc samopalov vz. 58 a vz. 61 Škorpion (druhý menovaný tu bol potom aj licenčne vyrábaný).

Vz. 58 verzus Kalašnikov

Jedným z najrozšírenejších mýtov vo svete strelných zbraní je názor, že sovietsky AK-47 je len ľahko pozmenenou kópiou nemeckej útočnej pušky StG 44. Analogicky tomu sa objavil aj ďalší frekventovaný mýtus, podľa ktorého je vz. 58 označovaný za československú verziu Kalašnikova. Toto mylné tvrdenie bolo dokonca často šírené aj niektorými zahraničnými odbornými publicistami. V skutočnosti sú tieto dve konštrukcie diametrálne odlišné a prakticky jediné, čo ich spája, je len použitý typ náboja.

Obľúbeným námetom diskusií či textov v odborných časopisoch býva porovnanie oboch zbraní s cieľom zistiť, ktorá z nich je lepšia. Podrobné porovnanie parametrov, vlastností či výhod a nevýhod týchto typov by vystačilo na samostatný článok. Spomeňme však aspoň oficiálne komparačné skúšky, ktoré sa odohrali koncom roka 1967 na skúšobnom polygóne v Leningrade (dnes opäť Petrohrad). 

Testom realizovaným podľa náročnej sovietskej metodiky sa okrem samopalov vz. 58 a originálnych sovietskych AKM (zmodernizovaný nástupca AK-47 z roku 1959), podrobili aj automaty Kalašnikov vyrobené v ďalších piatich krajinách Varšavskej zmluvy.

Z výsledkov skúšok vyplynulo, že si československý samopal neviedol vôbec zle. Pri testovaní spoľahlivosti za zhoršených podmienok – streľbou zo zbrane za sucha (bez aplikácie maziva) a neskôr v prachovej komore a za umelého dažďa fungoval vz. 58 bez jediného zlyhania. 

Bezproblémovo dopadla aj kontrola spoľahlivosti vykonaná streľbou nábojov pochádzajúcich z viacerých krajín Varšavskej zmluvy. Presnosť streľby bola overovaná na vzdialenosť 100 metrov. Automaty sovietskej konštrukcie požadovanú presnosť splnili a porovnateľne dobré výsledky pri streľbe jednotlivými ranami dosiahol aj samopal vz. 58.

Pri streľbe dávkami však československá zbraň zaznamenala značne horší rozptyl. Skúšobná komisia zhodnotila, že dôvodom bola vyššia kadencia streľby oproti AKM (800 oproti 600 výstr. za min.) a nedostatočná skúsenosť sovietskych strelcov s týmto typom (k horšiemu správaniu samopalu však prispieva aj jedna z jeho inak dobrých vlastností – nižšia hmotnosť). 

Jeden z dodaných samopalov vz. 58 absolvoval skúšku životnosti vystrelením 15 000 rán. Charakter tohto testu predstavoval tortúru, akú môže zvládnuť jedine mimoriadne odolná vojenská zbraň: vystrelenie jedného zásobníka jednotlivými ranami, dvoch zásobníkov krátkymi dávkami a napokon ďalších dvoch dlhou dávkou (dohromady 150 výstrelov).

Potom strelec ponoril rozpálenú zbraň do nádoby s vodou a po jej rýchlom schladení obdobne pokračoval do vystrelenia požadovaného počtu nábojov. Československý samopal v priebehu skúšky nemal žiadne zlyhania vo funkcii, avšak prasklo na ňom päť súčiastok, ktoré boli následne vymenené zo sady náhradných dielov. Oproti tomu, sovietsky AKM pri rovnakej skúške neutrpel žiadne poškodenie častí, avšak zaznamenal sedem zlyhaní vo funkcii.

Skúšky v Sovietskom zväze preukázali, že až na zhoršenú presnosť streľby dávkou a o niečo nižšiu životnosť niektorých častí je samopal vz. 58 v otázke takticko-technických parametrov, spoľahlivosti, presnosti jednotlivými ranami a kvality spracovania na porovnateľnej úrovni ako konštrukcia Kalašnikova.

Príslušník Československej ľudovej armády vyzbrojený samopalom vz. 58P (Foto: ČSĽA)

Na prehliadkach aj filmovom plátne

Nový samopal sa pred zrakom verejnosti prvýkrát objavil 9. mája 1960 na vojenskej prehliadke pri príležitosti osláv dňa oslobodenia v Prahe. Odvtedy sa stal v rukách vojakov pochodujúcich na Letenskej pláni neoddeliteľnou súčasťou tradičných ukážok bojovej sily socialistického Československa. Celé dve až tri generácie odvedených mužov sa s touto zbraňou stretali na vojne a nejeden z nich sa dodnes pýši, že za mimoriadny výsledok na ostrých streľbách dostal „opušťák“. 

Predaj a držanie týchto zbraní v civilnom sektore desaťročia nepripadal do úvahy. Uvoľnenie zákonov v období po roku 2000 umožnilo nadobudnúť tieto zbrane – pochopiteľne v civilnej úprave (vylúčená streľba dávkou) aj držiteľom zbrojných preukazov na športové či zberateľské účely.

Vz. 58 tak nečakane zažil druhú renesanciu, keď medzi českými a slovenskými strelcami zaznamenal značný komerčný úspech. Pre mnohých z nich predstavoval nostalgickú spomienku na základnú vojenskú službu v ČSĽA či v jej nástupnických armádach, ale jeho dobrému predaju priala aj priaznivá cena.

Popularitu si však získal aj v USA a Kanade, kde táto zbraň z východného bloku predstavuje vítanú klasiku z obdobia studenej vojny. Fanúšikovia českých filmov mohli samopaly vz. 58 zazrieť napríklad v komédii Copak je to za vojáka (1987), avšak túto zbraň na strieborné plátno „obsadil“ aj Hollywood.

Objavila sa napríklad v rukách severovietnamskej odstreľovačky v slávnej vojnovej dráme Stanleyho Kubricka Full Metal Jacket (Olovená vesta, 1987) či vo výzbroji srbských jednotiek vo filme Behind Enemy Lines (Za nepriateľskou líniou, 2001), ktorý sa z veľkej časti natáčal na Slovensku.

Doba pokročila a české aj slovenské ozbrojené sily pristúpili k modernizačným programom, ktoré zahŕňajú aj postupné prezbrojenie samopalov vz. 58 na novú generáciu útočných pušiek od rovnakého výrobcu – CZ 805 BREN. Značné množstvo pôvodných zbraní je ale stále v službe.

Zdá sa, že ani po 60 rokoch od vzniku samopal vz. 58 ešte nepatrí do starého železa. Pre svoju účinnosť, spoľahlivosť a dobré používateľské vlastnosti si v bojových podmienkach rôznych častí sveta vybudoval výbornú reputáciu a v dlhom rade úspešných československých zbraní sa stal skutočným fenoménom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo