V roku 1944 Európu sužoval šiesty rok 2. svetovej vojny. Pre nacistické Nemecko to bol katastrofálny rok. V Taliansku už celé mesiace ustupovali, dňom a nocou pokračovali nálety amerických a britských bombardérov na nemecký priemysel a mestá a na východe sa Sovieti dostali pred brány ríše.

Nemecko strácalo nielen státisíce vojakov, ale tiež svojich európskych spojencov, ktorí prechádzali na „druhú stranu“. Veľkou ranou bola tiež strata strategických dodávok ropy z Rumunska. Na západe Spojenci vyhrali bitku v Normandii, oslobodili Paríž a spustili operáciu Market Garden v Holandsku.

Koncom roka 1944 stáli Spojenci pri belgicko-nemeckých hraniciach. Tam sa však ich postup pre problémy so zásobovaním a nepriazeň počasia zastavil. Konečná porážka Nemecka musela počkať do jari. V tom čase sa zdalo, že Nemci sú už na konci s dychom a ich kapitulácia bude rýchla a takmer bezproblémová. Hitler to ale videl inak. Na zimu naplánoval mohutnú ofenzívu, ktorej cieľom bolo prevziať späť iniciatívu a zvrátiť priebeh vojny.

Na túto operáciu si vybral belgické Ardeny.

Mal na to prostý dôvod. Táto oblasť síce predstavuje ťažko priechodný terén, ktorý ale Nemci dôverne poznali, pretože sa ním suverénne prebojovali už štyri roky predtým pri svojom západnom ťažení. Navyše, spojenecké velenie z tejto strany žiadnu hrozbu nečakalo, a preto držalo v oblasti len riedku obrannú líniu zloženú z nováčikov a odpočívajúcich druhosledových jednotiek.

Cieľom nemeckých ozbrojených síl bolo dobyť Antverpy a odrezať tak spojencov od strategicky dôležitého prístavu. Hitler by zároveň medzi nepriateľa vrazil klin a rozdelil tak spojenecké armády. Ak by sa mu podarilo znovu obsadiť toto mesto, spojenci by prišli o životne dôležité námorné zásobovanie, nevyhnutné pre pružné operovanie svojich útočných jednotiek.

Prečítajte si tiež reportáž z Normandie: 
Po stopách vylodenia Zdieľať

Hitler hral vabank. Oproti roku 1940 naplánoval novú ofenzívu v oveľa väčšom meradle a do akcie nasadil svoje posledné obrnené rezervy. Nemcom sa podarilo zhromaždiť prekvapivo veľké množstvo techniky – vyše tisíc tankov a samohybných útočných diel. Navyše pred Američanmi okrem iného stáli aj ostrieľaní veteráni Wehrmachtu a Waffen SS, ktorí do boja nasadili aj tie najlepšie nemecké šelmy – tanky Panther, Tiger a Königstiger (Tiger bengálsky, doslovný preklad Kráľovský tiger).

Zaskočení Američania

Pre oklamanie nepriateľa bola operácia spočiatku označená krycím názvom Wacht am Rhein (Hliadka na Rýne), čo malo vzbudiť dojem, že ide o prípravu obrany Nemecka pred spojeneckým prekročením tejto rieky. Až krátko pred samotným začiatkom bola premenovaná na tajomný názov Herbstnebel (Jesenná hmla). Američanmi je bitka v Ardenách dodnes nazývaná Battle of the Bulge (Bitka o výbežok).

Nemecký útok sa začal 16. decembra pred úsvitom mohutnou delostreleckou prípravou, keď približne 2 000 ťažkých, stredných i ľahkých kanónov a húfnic salvami preoralo americké pozície. Potom sa zo studenej rannej hmly vynorili útočné sily, ktoré v zaskočených amerických líniách rozšírili zmätok a paniku. Nemecké tanky a pechota prelomili americké línie a rýchlo postupovali.

Takýto nástup bol výsledkom výbornej spolupráce všetkých bojujúcich zložiek a momentu prekvapenia, ktorý sa dokonale podaril. Hitler sa spoliehal na zlé počasie, ktoré malo vyradiť najväčšiu výhodu spojencov, ktorou boli letecké sily. To mu aj vyšlo – pre hustú hmlu ostali ich stíhačky a bombardéry niekoľko dní prilepené k zemi, a tak sa nemecké tankové formácie mohli nerušene presúvať do nových pozícií. Američania boli prinútení rýchlo opustiť svoje zákopy a dať sa na ústup smerom na západ. 

Nemecký stíhač tankov Hetzer v múzeu vojny v Bastogne // Pamätník Mardasson venovaný americkým obetiam bitky v Ardenách

Zlé počasie však ukázalo Nemcom aj svoju odvrátenú stranu. Väčšina ľudí má bitku v Ardenách spojenú len s obrazom zimnej zasneženej krajiny, avšak prvý týždeň bojov sa v skutočnosti odohrával v daždivom počasí pri nízkych teplotách. Polia sa tak zmenili na studenú rozbahnenú kašu a Nemci rýchlo zistili, že každý tank, ktorý zíde z cesty, uviazne v haldách blata. Preto sa museli pohybovať len po spevnených komunikáciách, čo ich zdržovalo.

Nemcom však išlo o čas. Snažili sa o rýchly postup, a tak sa ani nezaoberali dôkladným vyčistením obsadeného územia od nepriateľských vojakov. Hitler sa nazdával, že kým budú zaskočení Američania schopní zásadnejšej reakcie, on dosiahne Brusel a Antverpy. V tomto sa však fatálne zmýlil.

Pevnosť Bastogne

Pre ďalší úspešný vývoj nemeckej ofenzívy bolo totiž nevyhnutné dobyť mesto Bastogne, ktoré sa rozkladá v pomerne rovinatej časti inak hornatých Arden. Toto mesto bolo v oblasti najvýznamnejšou križovatkou komunikácií. Nemci ho museli získať, aby zabezpečili flexibilný prísun zásob k útočným silám v prednej línii.

17. decembra však urobil vrchný veliteľ spojeneckých expedičných síl Dwight Eisenhower zásadné rozhodnutie pre vývoj ardenskej ofenzívy, keď nariadil, že strategické miesta, ako bol Bastogne, musia byť udržané za každú cenu. Na to, aby to dosiahol, nepotreboval nič menšie ako zázrak. Musel z Francúzska do Belgicka okamžite nákladnými autami dopraviť desaťtisíce posíl a množstvá zásob. Na zaplátanie dier v obrane Arden povolal aj elitnú 82. a 101. výsadkovú divíziu, ktoré sa zotavovali po náročných bojoch v Holandsku.

Počas noci z 18. na 19. decembra dorazila 101. výsadková divízia spolu so sprievodom 10. obrnenej divízie do Bastogne, aby doplnili jeho obranu. Úlohou výsadkárov bolo rýchlo zaistiť cesty a v lesoch okolo mesta vybudovať ochranný perimeter. Práve úspešná obrana Bastogne neskôr vošla do dejín ako jedna z ich najslávnejších bitiek.

Cestovanie za históriou, ktoré sme podnikli s partiou priateľov v júni 2017, pokračovalo z bojísk Normandie práve do Arden. Piesočné pláže severu Francúzska tu nahradili husté, z veľkej časti ihličnaté lesy a pomerne rovinatú krajinu živých plotov vystriedal zvlnený terén, prechádzajúci z kopcov do hlbokých údolí. Zalesnená krajina sa tu mieša s rozľahlými poliami a lúkami, ktoré si pamätajú mnoho tankových bitiek. 

Ardeny sú husto pretkané malými riekami a potokmi, ktoré pre Nemcov predstavovali prirodzenú prekážku. Preto bolo pre nich dôležité získať neporušené mosty. Tie museli Američania buď ubrániť, alebo aspoň, v snahe o spomalenie nemeckého postupu, vyhodiť do vzduchu.

Zážitok vojny

Naše potulky po Ardenách viedli po stopách slávnej „Easy Company“, teda roty E, 506. pluku, 101. výsadkovej divízie, ktorej príbehy stvárnila televízna miniséria Bratstvo neohrozených (2001). Preto sme sa zamerali na Bastogne a jeho okolie. Toto mesto ponúka hneď tri vynikajúce vojensko-historické múzeá, venované rôznym aspektom ardenskej ofenzívy. Na tomto mieste si priblížime dve z nich.

Prvým je Bastogne War Museum situované neďaleko od mesta, ktoré pútavým interaktívnym spôsobom sprítomňuje minulosť od dôležitých udalostí, ktoré viedli k druhej svetovej vojne, až po jej následky. Tematickým ťažiskom je, samozrejme, bitka v Ardenách. Každý návštevník dostane pri vstupe audio sprievodcu a na začiatku expozície sa virtuálne zoznámi so štyrmi postavami, ktorých príbehy ho budú v slúchadlách sprevádzať po celej trase múzea. Ide o Roberta Keanea, amerického desiatnika 101. výsadkovej divízie brániacej mesto, Hansa Wegmüllera, nemeckého poručíka, ktorý počas bojov padne do zajatia, Matildu Devillers, mladú učiteľku v miestnej škole, a Emila Mostadea, 13-ročného chlapca, ktorý je jej žiakom.

Tvorcovia múzea kládli dôraz na zážitkovú formu prezentácie histórie, ktorá vyváženým spôsobom spojila emócie s informáciami. Pre návštevníkov pripravili tri sály s 3D scénou a s prepracovanými kulisami.

Najskôr sme sa ocitli na generálnom veliteľstve spojencov v južnom Anglicku v júni 1944, kde nás premietaný film zasvätil do vojenských operácií medzi rokmi 1939 až 1944. Scéna v ďalšej sále nás zaviedla na okraj ardenského lesa medzi „zakopaných“ amerických vojakov, kde sa medzi stromami premietali najmä dobové zábery, ktoré ilustrovali priebeh ardenskej ofenzívy. 

Napokon tretiu a azda najpôsobivejšiu scénu predstavoval verne spracovaný interiér kaviarne v Bastogne. Keď si diváci posadali na stoličky pred javiskom, mohli cez výkladné okná pomocou projekcie sledovať dianie na ulici. Pred kaviarňou sa pohybovali civilisti i Američania, keď sa nečakane začalo bombardovanie. Potom však hustý čierny dym zahalil okná a v miestnosti nastala tma. Dej sa vtedy nečakane, v priebehu pár sekúnd presunul do nových kulís lampášmi osvetlenej pivnice, kde sa potom skončil rozhovormi obyvateľov a vojakov, ktorí sa tu schovali pred nemeckými bombami. Keď sa v sále opäť rozsvietilo, pred divákmi už znova stála kaviareň.

Expozícia múzea ďalej približuje rôzne aspekty napadnutia a okupácie Belgicka, ako aj fenomén hnutia odporu či kolaborantstva. Poskytuje obraz o represiách a živote civilistov počas okupácie a počas samotnej bitky. Múzeum je vybavené pestrou zbierkou dobových predmetov, uniforiem či zbraní. Nájde sa aj zopár kusov bojovej techniky. Zaujal nás najmä nemecký stíhač tankov Hetzer, ktorý bol vyrábaný v protektorátnom Česku, a tiež unikátny kúsok, ktorý predstavuje zničený americký M4 Sherman. Tank v boji utrpel niekoľko fatálnych zásahov a cez obrovskú dieru na boku korby sme sa mohli pozrieť až do jeho vnútra.  

Prehliadku múzea sme zavŕšili návštevou pamätníka Mardasson, ktorý sa nachádza len pár krokov od budovy múzea. Tento monument venovali obyvatelia Belgicka pamiatke takmer 80-tisíc amerických vojakov, ktorí padli alebo boli zranení pri bitke v Ardenách. Je to skutočne pôsobivá, 12 metrov vysoká stavba, s pôdorysom v tvare americkej päťcípej hviezdy, v ktorej strede sa nachádza veľké kruhové átrium. Na okrajoch hviezdy aj átria sú napísané názvy všetkých amerických štátov a na stenách sú uvedené označenia jednotiek operujúcich v bitke. Na strechu pamätníka vedie točité schodisko a samozrejmosťou je pekný výhľad na Bastogne a okolie.

Džíp vyrobený v roku 1942 firmou Ford a jeho majiteľ. // Kasárne v Bastogne, ktoré v zime 1944/45 slúžili ako veliteľstvo 101. výsadkovej divízie.

Keď na dvere zaklope Wehrmacht

Čakanie na vstup do ďalšieho múzea sme si skrátili prehliadkou mesta. Na jednom parkovisku sme náhodou natrafili na staršieho pána s chlapcom, stojacich pri starom vojenskom džípe. Ten pán vedel po anglicky, a tak sme sa s ním dali do reči. 

Porozprával nám zaujímavý príbeh svojho otca, ktorý pochádzal z oblasti dnešných východných kantónov pri hraniciach s Nemeckom. Tieto prevažne nemecky hovoriace obce patrili do konca prvej svetovej vojny Prusku. Po porážke Nemecka došlo v roku 1920 na základe Versaillskej zmluvy k ich pripojeniu k územiu Belgicka, avšak len na 20 rokov, pretože keď Nemci v roku 1940 obsadili Belgicko, Hitler tieto kantóny opäť pripojil k nemeckej ríši.

Od tej chvíle sa však na obyvateľov pripojených území vzťahovala aj branná povinnosť v nemeckej armáde. To sa týkalo aj otca tohto pána. Ten spomínal, ako na dvere ich domu zabúchali Nemci s povolávacím rozkazom. Otec sa však zdráhal a oponoval tým, že je Belgičan, a nie Nemec, a preto odmieta narukovať. Nemci však boli iného názoru a dali mu „veľkoryso“ na výber z troch možností: buď narukuje do Wehrmachtu, alebo ho deportujú do (koncentračného) tábora, alebo ho popravia zastrelením. Napriek nemalému hnevu svojej ženy sa radšej rozhodol poslúchnuť a opustil rodinu.

Mal však šťastie v nešťastí – keďže bol zručný opravár, v armáde ho zaradili k mechanikom, a tak si vojnu odkrútil v tyle a vyhol sa bojovému nasadeniu. Možno aj to mu zachránilo život, a tak sa na konci vojny mohol vrátiť domov. Pre správnu atmosféru púte za históriou bolo obohacujúce vypočuť si príbeh z úst obyčajného Belgičana, ktorý ilustruje, aké neľahké bolo obdobie okupácie. Našu pozornosť upútal aj jeho džíp, ktorý bol vo výbornej kondícii. Dozvedeli sme sa, že slúžil v britskej armáde a medzi týmito vozidlami ide o vzácnejší kus vyrobený firmou Ford Motor Company na začiatku produkcie v roku 1942. 

Choďte do pekla!

Veľkým zážitkom pre nás bola návšteva Interpretačného centra druhej svetovej vojny v Bastogne, múzea často nazývaného len Bastogne Barracks, pretože sídli priamo v miestnych kasárňach. Dôvodom však tentoraz nebola prezentácia pomocou moderných technológií, ale historicky mimoriadna hodnota tohto miesta a tiež pôsobivý komentár sprievodcu. Ten sa volal Bruno a bol príslušníkom Belgickej armády. 

Ponúkol nám podrobný výklad a svojím prístupom spontánne zapájal aj skupinu. Nechýbal mu ani svojrázny vojenský humor. Keď nás na začiatku privítal, s vážnou tvárou poznamenal: „Nachádzate sa na pôde základne Belgickej armády. Nikto z vás sa nevzdiali bez môjho dovolenia. Kto sa vzdiali bez môjho dovolenia, toho zabijem.“ Výklad začal zoširoka, aby načrtol obraz všetkého, čo predchádzalo a viedlo k ofenzíve v Ardenách. „Viete, prečo Nemci obsadili Belgicko?“ spýtal sa Bruno. „Pretože máme najlepšie pivo,“ dodal. 

Po úvode prišiel čas presunúť sa medzi pôvodné tehlové budovy kasární, v ktorých bolo počas obkľúčenia mesta veliteľstvo 101. výsadkovej divízie. Tam prehliadka pokračovala návštevou pamätných priestorov, v ktorých sa odohral jeden legendárny príbeh, ktorý mal veľký dosah na osud nemeckej ofenzívy. 

Keď sem 19. decembra 1944 narýchlo dorazila výsadková divízia na pomoc mestu, jej veliteľa generálmajora Maxwella Taylora, ktorý bol práve odcestovaný na konferencii v Spojených štátoch, zastúpil brigádny generál Anthony McAuliffe. 20. decembra stáli Nemci pred bránami mesta a na druhý deň zavŕšili jeho obkľúčenie, čím sa 18-tisíc amerických vojakov a tisíce obyvateľov Bastogne ocitli v kotle, z ktorého už nebolo úniku.

Na druhý deň 22. decembra prekvapilo amerických obrancov na južnej línii mesta prichádzajúce nemecké vozidlo s bielou vlajkou. Sedeli v ňom dvaja dôstojníci sprevádzaní dvomi vojakmi. Jeden z dôstojníkov, poručík Hellmuth Henke, ktorý vedel po anglicky, sa dožadoval veliteľa obranného sektoru. Keď ho zavolali, poručík mu vysvetlil, že priniesli písomnú správu, ktorá má byť predložená americkému veliteľovi v Bastogne.

Nemeckých dôstojníkov potom so zaviazanými očami odviedli na veliteľstvo nižšieho stupňa a dokument telefonicky sprostredkovali na hlavné veliteľstvo do kasární. Bola to nemecká výzva na čestnú kapituláciu Bastogne, ktorú zaslal generál von Lüttwitz (list bol však podpísaný len označením „Nemecký veliteľ“). Keď jeden z dôstojníkov prišiel oznámiť správu generálovi McAuliffeovi, ten práve spal. Zobudil ho a povedal mu, že Nemci vyslali dôstojníkov požadujúcich americkú kapituláciu. Keď ešte napoly spiaci generál začal vyliezať zo spacáku, povedal len slovo „Nuts!“.

McAuliffe totiž vyrastal v prísnej katolíckej výchove a bol zvyknutý namiesto vulgarizmov bežne používať toto jemnejšie slovo. V spisovnej angličtine „nuts“ znamená „orechy“, avšak v slangovom význame predstavuje skôr prekladateľský oriešok. Keďže slovenský ekvivalent neexistuje, v danom kontexte sa možno stretnúť len s rôznymi približnými prekladmi, napríklad: „hlúposť“, „blázni“, „trhnite si“ či expresívnejšie „nasrať“.

Neskôr, keď veliteľský štáb pripravoval formálnu odpoveď Nemcom, generál McAuliffe vo svojej kancelárii nevedel, čo má do listu napísať. Jeden z prítomných dôstojníkov mu poradil, aby tam napísal to prvé, čo utrúsil, keď sa správu dozvedel. S týmto nápadom nadšene súhlasili aj ostatní členovia štábu. Tak bola na nemeckú výzvu napísaná len táto stručná, no priam trúfalá odpoveď, ktorá vošla do dejín:

„22 december 1944
Nemeckému veliteľovi:
N U T S !
Americký veliteľ“

Potom list s odpoveďou zaniesli čakajúcim nemeckým dôstojníkom. Poručík Henke však slovu „Nuts!“ nerozumel, a tak sa opýtal, či je to odpoveď kladná alebo záporná. Americký dôstojník mu odvetil: „Odpoveď rozhodne nie je kladná.“ Keďže Nemci odpoveď stále celkom nepochopili, neskôr im význam toho slova preložili ešte jasnejšie: „Choďte do pekla!“

V múzeu Bastogne Barracks sme si mohli zblízka prezrieť práve pracovňu generála, z ktorej vyšla táto slávna odpoveď. Je vybavená dobovým zariadením a za stolom stojí detailne spracovaná figurína McAuliffea. Sprievodca Bruno upozorňuje: „Toto miesto je skutočne dôležitou súčasťou histórie Americkej armády“. 

Figurína generála McAuliffea v jeho pracovni v múzeu Bastogne Barracks. // Dioráma vianočnej večere počas obliehania mesta 25. decembra 1944.

Ďalšiu pozoruhodnú miestnosť predstavuje jedáleň s diorámou vianočnej večere, ktorá sa tu odohrala 25. decembra. Okrem generála McAuliffea sedia okolo stola verne spracované postavy ďalších ôsmich dôstojníkov, presne podľa slávnej fotografie, ktorá tento moment zvečnila. V suteréne kasární je tiež miestnosť venovaná všetkým veteránom, ktorí v Ardenách bojovali a neskôr sa sem vrátili.

Na stenách sú vystavené ich fotografie. Prekvapením bolo, keď sme si tam všimli aj fotky Nemcov. Bruno to komentoval takto: „Všetci veteráni sú u nás vítaní. Aj tí nemeckí. Okrem veteránov SS.“ Neodmysliteľnou súčasťou múzea je aj centrum reštaurovania vozidiel a mimoriadne rozsiahla zbierka spojeneckej a nemeckej obrnenej techniky, pri ktorej by nadšenci vedeli stráviť aj celé hodiny.

Je čas na pivo

Na záver nám sprievodca porozprával ďalší zaujímavý príbeh, aký azda dokáže vymyslieť len život. Počas obliehania Bastogne bol mladý výsadkár Vincent Speranza svojím seržantom z obrannej línie poslaný do mesta, aby zohnal nové batérie do komunikačného rádia. Pri tejto príležitosti Speranza navštívil aj svojho zraneného kolegu Joea Willisa, ktorý ležal v provizórnej ošetrovni, zriadenej v miestnom kostole sv. Petra.

Keď Speranza videl bolestivé zranenie svojho priateľa, opýtal sa ho, či pre neho môže niečo urobiť. Willis ho požiadal, aby mu zohnal niečo na pitie. Lenže kde v zničenom meste zohnať niečo na pitie? Speranza sa však nenechal odradiť, pátral po okolí a nakoniec našiel jeden zdemolovaný hostinec, kde na jeho veľké prekvapenie z výčapu tieklo pivo. Všetky poháre však boli porozbíjané, musel preto po vojensky improvizovať. Z hlavy si teda zložil helmu, pivo napustil do nej a potom ho v rukách odniesol svojmu priateľovi do kostola.

Nečakané občerstvenie malo veľký úspech, ale keď ostatní zranení muži v blízkosti Willisa videli, čo pije, chceli si dať tiež. Poslali preto Speranzu do výčapu po ďalšiu „rundu“. Ten sa tam vrátil, opäť načapoval plnú helmu a pobral sa späť do kostola. 

Pri dverách však tentoraz stál vojenský doktor, ktorý Speranzu zastavil s otázkou: „Vojak, čo si dopekla myslíš, že robíš?“ Zaskočený Speranza odpovedal: „Nesiem pomoc a úľavu raneným.“ Takáto odpoveď však dôstojníka nepotešila: „Ty hlupák, mám tu prípady zraneného hrudníka a žalúdka. Ak dáš niektorým z týchto chlapov pivo, zabiješ ich. Vypadni odtiaľto, než ťa zastrelím!“ Speranza viac nediskutoval a jeho „misia“ v kostole sa tak v tom momente skončila. A s ňou zdanlivo aj celý tento príbeh.

V roku 2009 na 65. výročie bitky v Ardenách sa 85-ročný Vincent Speranza po prvý raz od skončenia vojny vrátil do Bastogne. Stretol sa tam aj s dvomi mladými vojakmi. Jedným bol belgický tankový veliteľ a druhý bol dôstojník holandskej armády. 

Neskôr spolu obedovali v reštaurácii a Speranza im porozprával svoj príbeh s pivom. Keď ho počuli, ostali v úžase. „Vy ste boli ten vojak, ktorý v helme nosil pivo raneným?“ opýtali sa. „V Európe ste slávny!“ Veterán však nevedel, o čom rozprávajú, vojaci preto zavolali čašníka a objednali Airborne Beer (Výsadkárske pivo), ktoré varí jeden z miestnych pivovarov. Na etikete jeho fľaše sa nachádzala kresba amerického výsadkára, ktorý v helme nesie pivo. Toto pivo sa navyše symbolicky podáva s keramickým hrnčekom v tvare vojenskej prilby.

Takýmto spôsobom sa po mnohých desaťročiach uzavrel príbeh, o ktorom si dovtedy mnohí mysleli, že je len povesťou. Počas svojej návštevy v Bastogne napokon Speranza navštívil aj pivovar a stretol sa s vnukom muža, ktorý pred rokmi pivo vytvoril.

Po návrate z múzea sme na odporúčanie Bruna program nášho dňa zavŕšili v reštaurácii Le Nut's pri fľaške piva Airborn. Podnik sa nachádza v samom centre na námestí generála McAuliffa. Na dohľad z jeho terasy stojí pomník venovaný generálovi, ktorý zachránil mesto, a vedľa neho je na podstavci umiestnený tank Sherman ako pamiatka na obete z radov 10. obrnenej divízie, ktorá pomohla oslobodiť Bastogne a Belgicko.

Potrava pre delá

Naše ďalšie kroky viedli priamo na bojisko, ktoré dodnes ponúka plastické svedectvo ťažkých bojov o Bastogne. Ide o borovicový les Bois Jacques známy aj z dvoch epizód Bratstva neohrozených, ktorý sa nachádza asi tri kilometre severne od mesta. V tomto lese bol rozmiestnený obranný sektor roty E, 506. pluku, 101. vysádkovej divízie, ktorý bol súčasťou prstencovej obrany mesta. 

Výsadkári si tu museli lopatkami do zmrznutej zeme vykopať jamy, zväčša s kapacitou pre dvoch mužov, nazývané foxholes (doslovný preklad líščie nory). Jeden z veteránov na ich adresu raz priliehavo poznamenal: „Najväčšia irónia bola v tom, že to obvykle bola ideálna veľkosť a hĺbka na rakvu.“ Situácia vojakov na týchto miestach bola žalostná. Toho roku bola mimoriadne studená zima. Od 21. decembra začalo husto snežiť a všetci muži sa celé dni triasli od zimy. Teplota v noci klesala až k -28 stupňov Celzia a v lese fúkal ľadový vietor. 

Keďže výsadkári boli len narýchlo privezení z francúzskych kasární, v teréne panoval zúfalý nedostatok teplého zimného oblečenia. Jedla bolo tiež málo a vždy bolo príšerne studené. Vojakom postupne dochádzala aj munícia a životne dôležitá zdravotnícka výbava. Američania boli opakovane vystavení zúrivej mínometnej a delostreleckej paľbe Nemcov, ktorá predstavovala skutočné peklo.

Granáty nevybuchovali len pri dopadne na zem, ale často už pri náraze do korún stromov. Tým sa štiepilo množstvo ostrých úlomkov či rovno odlamovali veľké kusy dreva, ktoré spolu z črepinami projektilu zraňovali a zabíjali zhora nekrytých vojakov. Jedinou efektívnou ochranou bolo starostlivé prekrytie jám kmeňmi a konármi s ihličím. To však, samozrejme, fungovalo len za predpokladu, že niektorý zo zákopov nedostal priamy zásah.

Dnes predstavuje les Bois Jacques pomerne vyhľadávanú destináciu priaznivcov vojenskej histórie, ale aj exkurzií mladšej generácie (v čase, keď sme sa tam zastavili my, tam bol prítomný aj autobus s výpravou amerických žiakov s lektorom). Mnohé z jám, ktoré si tu pred 73. rokmi prácne vyhĺbili výsadkári, sú dodnes zachované, hoci po takom čase už nemajú pôvodnú hĺbku. Je to zvláštny pocit stáť dnes v tichu a bezpečí v jamách, kde sa vtedy dlhé dni a noci krčili uzimení vojaci ostreľovaní delami. 

Neďaleko od lesa smerom na juh je postavený pamätník rote E s menami jej štrnástich členov, ktorí tu na prelome decembra 1944 a januára 1945 zomreli počas bojov. Silné príbehy dokážu urobiť aj inak bežné miesta výnimočnými a toto miesto je exemplárny prípad, ktorý v návštevníkovi vzbudzuje veľký rešpekt.

Figurína Vincenta Speranzu v 101 Airborne múzeu a Airborne pivo. // Jamy vykopané americkými výsadkármi v lese Bois Jacques pri Bastogne.

Mnohých vojakov, ktorí sa vtedy nestali „potravou pre delá“, nakoniec zradili omrzliny končatín. Evakuácia ťažko ranených z Bastogne však bola nemysliteľná. Jediné možné zásobovanie obkľúčeného mesta a jeho obrancov na predmestiach muníciou, jedlom, zimným oblečením či zdravotníckym materiálom bolo zo vzduchu. Pre hustú hmlu však spojenecké lietadlá celé dni nemohli štartovať. Počasie tak nadlho vylúčilo aj palebnú podporu od pilotov.

23. decembra sa však konečne rozjasnilo, hmla ustúpila a letectvo okamžite vyslalo stovky transportných lietadiel, aby zhodili vytúžené zásoby. Svoj smrtonosný náklad vzápätí, pre zmenu na nemecké pozície, zhodilo aj bombardovacie letectvo.

Nemecká odplata na seba nenechala dlho čakať. Na štedrý večer lietadlá Luftwaffe spustili bombardovanie Bastogne. Bomby poničili množstvo domov a zasiahli tiež poľnú nemocnicu v centre, kde v jeden okamih zomrelo množstvo ranených. Aj keď boli Vianoce, prímerie neexistovalo a nemecký nálet sa zopakoval aj na ďalší deň. Vyžiadal si veľké straty z radov civilistov aj obrancov.

Ardenskí hrdinovia

Utrpenie obyvateľov a vojakov však, našťastie, netrvalo večne. Týždeň tvrdých bojov v snehu a mrazoch postupne vyčerpal aj Nemcov. Hoci ich tanky a pechota dosiahli čiastočné úspechy pri zdolaní obrany, do mesta sa nikdy nedostali.

26. decembra podvečer bolo nemecké obkľúčenie prelomené príchodom prvých tankov generála G. Pattona. Nasledujúci deň začali do mesta prúdiť posily a ďalšie zásoby a ranení mohli byť konečne evakuovaní. Nemci sa už nedokázali vzchopiť a obkľúčenie obnoviť. Mesto Bastogne bolo zachránené, avšak obrancovia zo 101. výsadkovej divízie vždy tvrdili, že žiadnu pomoc nepotrebovali.

Za svoju heroickú obranu mesta boli odmenení udelením prestížneho prezidentského vyznamenania Distinguished Unit Citation, ktoré tak po prvý raz získala celá divízia.

Na začiatku Ardenskej ofenzívy si Hitler predstavoval, že si víťazstvo z roku 1940 zopakuje. Lenže situácia v roku 1944 bola diametrálne odlišná od tej zo začiatku vojny. Sprvu zaskočení spojenci boli totiž schopní rýchlej a rozhodnej reakcie, ktorá postupne kritickú situáciu zvrátila. Nemci sa napokon ocitli na pokraji vyčerpania, narazili na nedostatok pohonných hmôt (Hitlerov plán sa mylne spoliehal na to, že ďalšie palivo ukoristia z dobytých amerických skladov) a ich postup sa následne zastavil.

Nasadené spojenecké posily Nemcov výrazne prečíslili a spojenecké letectvo, ktoré po vyčasení ovládlo nebo, dennodenne decimovalo ich pozície. Napriek krutej zime a tvrdému odporu spojenci postupne Nemcov z Arden vytlačili. Pred koncom januára 1945 tak boli Nemci opäť tam, kde pred šiestimi týždňami začali.

Foto: Lukáš Mak. Titulná foto: americký tank M4 Sherman na námestí genrála McAuliffea.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo