Tohtoročným víťazom súťaže Učiteľ Slovenska sa stal 40-ročný Peter Pallo, ktorý učí na cirkevnej škole v Trstenej. V rozhovore vraví, prečo je rád, že pracuje so žiakmi na prvom stupni, ako s nimi využíva moderné technológie, aj o tom, aké sú oravské deti.

Ako reagovali žiaci na vaše ocenenie Učiteľ Slovenska?

Učím deti na prvom stupni, ktoré majú teraz okolo ôsmich rokov. Veľmi sa tešili, keď som vošiel do triedy, boli tam ovácie, vyobjímali ma. Všetci si chceli podržať víťaznú trofej, ktorú som dostal. Bola to spontánna detská radosť. Veľmi pekne ma privítali aj kolegovia v zborovni, bolo to milé.

Ja sám som svoje okolie príliš neinformoval o tom, že som v súťaži zapojený, ale od septembra boli zverejnené mená finalistov na internete a rýchlo sa rozšírila správa, že som zvíťazil. Sme malé mesto (úsmev).

Ste učiteľom na prvom stupni, kde mužských učiteľov nie je až tak veľa...

Na našej škole sme na prvom stupni až traja chlapi, takže je to trochu rarita. Všímam si, že zo začiatku nás prijímajú s prirodzeným rešpektom nielen deti, ale aj rodičia, pretože z materských škôl sú zvyknutí na pani učiteľky, ktoré sa venujú ich deťom.

Som presvedčený, že potrebujeme mať na prvom stupni aj mužov, pretože sú to iné vzory, ktoré deti vnímajú. Moji žiaci to tak majú pestré, keďže ich niektoré predmety učia kolegyne.

Venovali ste sa deťom predtým, ako ste sa stali učiteľom?

Pracujem s nimi už od svojich štrnástich rokov. V siedmom ročníku sme s mojou terajšou manželkou založili tanečnú skupinu. Angažovali sme sa v eRku (Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, pozn. red.), pripravovali sme tábory či výlety a na strednej škole som pri saleziánoch pracoval aj s mládežou. Deti mi však boli trochu bližšie, pretože sú ešte formovateľné, úprimné a spontánne.

Je pravda, že ste najprv študovali stolárčinu?

Áno, potreboval som remeslo a práca s drevom ma odjakživa bavila. Po strednej škole som sa však rozhodol, rovnako ako manželka, že pôjdem študovať za učiteľa.

Stretávame sa v Bratislave, kde ste prišli kvôli ďalšej práci. Prečo?

Iba z učiteľského platu by som rodinu neuživil. Keďže aj manželka je učiteľkou, musíme sa obracať. Mám upravený rozvrh a dva dni v týždni sem chodievam školiť iných pedagógov alebo firmy. Okrem toho učím aj na umeleckej škole.

V čom je spôsob vášho vyučovania žiakov na prvom stupni originálny?

Nemyslím si, že sa až tak veľmi odlišuje od toho bežného, poznám mnoho učiteľov, ktorí to robia podobným štýlom. V prvom rade však pri svojej práci využívam moderné prvky. Žiaci majú od prvého ročníka vlastný tablet. Ďalšou vecou je, že hodiny vediem ako riadené aktívne učenie.

Čo to znamená?

Deti sú aktérmi vyučovania, preberajú zaň v istom zmysle zodpovednosť. Snažím sa všetko, čo sa učíme, prepájať s praxou. Chodíme do prírody, skúšame zmajstrovať rôzne veci. Nie je to iba klasické frontálne vyučovanie.

Vaša Základná škola s materskou školou Rudolfa Dilonga patrila medzi prvé v Európe, kde dostali žiaci na vyučovanie malé notebooky, s ktorými môžu pracovať.

Áno, bolo to v rámci pilotného projektu, ktorý sme rozbehli, aby sme mohli vyučovať moderným spôsobom. Chcel som vytvoriť systém, aby sme sa stále s deťmi nemuseli presúvať do počítačovej učebne, aby mali poznámky na jednom mieste a mohli s učivom pracovať aj doma.

Nie je skoro dávať deťom na prvom stupni počas vyučovania do rúk notebooky či tablety?

Keď sme projekt pred asi desiatimi rokmi spustili, spolupracovali sme popritom so psychológmi a zdravotníkmi, ktorí testovali, aký to má na deti vplyv, a postupne sme systém dolaďovali. Dospeli sme k tomu, že využívanie moderných technológií má význam. Oddeliť ich od detí sa nedá, sú s nimi späté už od prvých rokov života.

Práve preto sa vynára otázka, či je vhodné im ho dávať ešte aj v škole.

„Dospeli sme k tomu, že využívanie moderných technológií má význam. Oddeliť ich od detí sa nedá, sú s nimi späté už od prvých rokov života.“ Zdieľať

My ich v škole učíme, že pri práci s tabletmi či počítačmi potrebujú psychohygienu, a vedieme ich k tomu, aby ich používali správnym spôsobom. Nielen ako prostriedok na hry, ale aj vec, pomocou ktorej sa vedia učiť, nájsť informácie a efektívne ich spracovať. Tým, že ich k tomu vedieme od prvej triedy, prirodzene dostávajú pri práci s technológiami správne návyky. Na začiatku sa chceli iba hrať, ale neskôr zistili, že je to pre nich aj prostriedok k vzdelávaniu spojený s povinnosťami.

Treba ale povedať, že tablety nevyužívame počas celého vyučovania, nesedia pri nich stále. Sú dni, keď ich ani nezapnú, lebo k vyučovaniu nie sú potrebné. A nepýtajú si ich. Zaujímavé tiež je, že keď im dám počas voľného času na výber, aby si vybrali, ako ho vyplnia, väčšinou si radšej zahrajú na koberci človeče alebo si stavajú kocky.

Keď OECD porovnávala výsledky žiakov podľa toho, ako využívajú technológie, zistila, že v krajinách, kde s nimi pracujú viac, nezaznamenali žiaci žiadne výrazné zlepšenie.

To je pravda, ale tá cesta, ako k poznatkom prídu, je pre nich aj vďaka technológiám zaujímavejšia. Je to pre nich pútavejšie, pretože sa k nim informácie dostanú rýchlo a učia sa ich spracovať inovatívnym spôsobom. Technológie im často ponúkajú pekné vizualizácie, ktoré im pomáhajú.

Aj my pracujeme na hodinách s viacerými 3D programami. Prepájame to ale s tým, že ideme do prírody a veci si vysvetľujeme aj touto cestou. Snažíme sa o vyváženosť. Najdôležitejším faktorom pri každom spôsobe vzdelávania je však dobrý učiteľ, pretože samotná technológia nemá bez neho opodstatnenie a prínos.


Ako konkrétne využívate technológie na hodinách?

Každý žiak má v tablete svoje konto, cez ktoré mu zdieľam spoločné poznámky a ďalšie súbory s vecami, na ktorých v rámci hodín pracuje.

Momentálne napríklad preberám so svojimi žiakmi hlásky. Cez tablet každému z nich pošlem jednu hlásku a oni sa musia usporiadať do určených kategórií. Nesedia tak len sami za tabletom, ale musia medzi sebou komunikovať a pýtať sa. Takto riešia rôzne skupinové úlohy a spoločne pracujeme ako jeden tím.

Na tabletoch má každé dieťa nainštalovaný Skype, cez ktorý sa s nami môže spojiť, ak je choré a nemôže prísť do školy. Z domu sa prihlási a je tak na hodine spolu s ostatnými spolužiakmi.

Pre deti v tomto veku je dôležité rozvíjať motorické zručnosti. Nie sú tablety k tomu prekážkou?

Opakujem, to, o čom som hovoril, je iba jedna z metód, ktorou vyučujem. Keď máme s prvákmi predmet písanie, na tablete vidia iba vzor, ako písmeno vyzerá a ako sa napíše. Potom si rozcvičíme ruky a deti ho prepisujú do klasických písaniek. Máme veľa ďalších hodín, kde technológie vôbec nevyužívame, napríklad na výtvarnej výchove či pracovnom vyučovaní.

Stíhate prebrať všetky stanovené témy popri snahe prepájať modernú aj klasickú formu vyučovania?

Ide o to, aby sa učiteľ postavil k osnovám od ministerstva slobodne, flexibilne a dokázal si utriediť obsah. Aj ja sa niektorým témam venujem viac, iným, ktoré sú nepodstatné, menej. Na vyučovanie sa skoro nikdy nepripravujem.

Ako to?

Ani sa to nedá. Poviem to na príklade. Máme určitú tému, ktorú ideme preberať. Najprv si sadneme do kruhu a zhovárame sa o nej. Počúvam deti, ich reakcie a na základe toho, čo ich zaujme, vytváram a nastavujem ďalšie aktivity. Technológie mi tiež umožňujú, že ak niečo potrebujem vyhľadať, do pár sekúnd to mám, či už nejaké pekné video, alebo animáciu.

Dá sa podľa vás týmto štýlom učiť aj na druhom stupni alebo strednej škole?

„Najdôležitejším faktorom pri každom spôsobe vzdelávania je dobrý učiteľ, pretože samotná technológia nemá bez neho opodstatnenie a prínos.“ Zdieľať

Na prvom stupni je pre učiteľov veľkou výhodou, že majú blokové vyučovanie. Niekedy som s deťmi aj päť hodín za deň, a tak si môžem čas a témy pekne rozvrhnúť podľa seba. Na druhom stupni sú niekedy učitelia s určitou triedou iba dve hodiny do týždňa, tam je to už ťažké. Učebný obsah je tu dosť zviazaný. Štruktúra vyučovania na druhom stupni či stredných školách im často neumožňuje robiť väčšie aktivity.

Ja som rád, že učím prvé ročníky, pretože dokážem deťom ponechať hravosť a tvorivosť. Žiaci by nemali na prvom stupni prísť o detstvo. Priestoru je tam dosť, no na druhom stupni ich už tlačia osnovy, ktoré s nimi musí učiteľ prebrať. Niekedy to tak naozaj skončí iba pri diktovaní poznámok a priestor pre tvorivé aktivity neostáva.

Treba vtedy selektovať, čo je pre žiakov skutočne dôležité. Ale viem, že to sa iba ľahko povie, pretože keď učitelia chcú, aby deti zvládli testovanie, musia učivo s nimi naozaj prejsť. Porovnávanie a hodnotenie škôl iba na základe výsledkov testovania však považujem za nezmyselné.

Prečo?

Vidím to na deviatakoch. Buď máme šikovný ročník s talentovanými deťmi, alebo taký, v ktorom sú viacerí žiaci, ku ktorým treba pristupovať individuálne. Tie deti za to nemôžu. Zrazu sú však výsledky testovania úplne odlišné, pritom učiteľ vynaložil rovnako maximálne úsilie. Môže sa aj rozkrájať, no má v triede žiakov, ktorí na to kašlú alebo takých, ktorí by aj chceli, no jednoducho im to nejde. Nie je umenie učiť iba nadaných žiakov. Do akej miery potom výsledky testovania vypovedajú o skutočnej kvalite školy? Takéto porovnávanie nevytvára dobrú atmosféru ani medzi školami.

Ako by sa mohla určovať kvalita školy?

Mali by sa zohľadňovať faktory, ako napríklad zapojenie žiakov do vyučovania, ich schopnosť vzájomne komunikovať a spolupracovať či celkový duch školy. Množstvo získaných vedomostí nemôže byť jediným meradlom, ktorý vypovedá o tom, či škola dobre pripravila žiaka na život. Poznatky musí predsa vedieť uplatniť v praxi. To sa však meria ťažko.

Aj vy máte pravdepodobne v triede deti, ktorým to ide lepšie, a také, ktorým sa treba venovať viac.

Áno, snažím sa u každého objaviť to, v čom je dobrý. Každé dieťa vynikne v niečom inom. Mám napríklad deti, ktorým ide dobre čítanie a písanie. Potom také, ktoré majú lepšie motorické zručnosti, sú šikovnejšie v technických veciach. Snažím sa preto vymyslieť aktivity, pri ktorých vždy niekto vynikne. Vzájomne si tak dokážu pomôcť a nevnímajú toho druhého ako outsidera, pretože vidia, že mu ide lepšie niečo iné. Preto máme aj v rámci celej školy spevácke, tanečné, filmárske a rôzne iné súťaže.

Aké sú oravské deti, ktoré učíte?

Prečítajte si tiež:
Keď úradníci potrebujú škrtať, idú po cirkevných školách, aj keď sú lepšie Zdieľať

Väčšina pochádza z jednoduchých pomerov, nemajú vysoké nároky. Ale aj to sa už pomaly mení. Kedysi sme mali deti, ktoré mali okrem školy povinnosti na rodinnom gazdovstve, museli nakŕmiť dobytok. Dnes to už takmer vymizlo.

Sú však stále zväčša z mnohopočetných rodín, a teda sú naučené deliť sa a vzájomne si dopriať. Sú naozaj prirodzene vďačné a skromné, nestáva sa, že by sa porovnávali v oblečení a podobne.

Ste učiteľom na cirkevnej škole. Sú na vašej škole iba veriaci učitelia a žiaci?

Nie, mám aj neveriacich kolegov, ale základom je, že rešpektujú nastavenie školy a zúčastňujú sa na spoločných svätých omšiach alebo duchovných cvičeniach. Deti sú väčšinou veriace, keďže ich tam dajú rodičia, ktorí sú katolíci. Ale nemáme problém prijať aj neveriacich žiakov.

Čo vnímate ako najväčší problém slovenského školstva? Sú to platy učiteľov?

Iba platy, o ktorých sa často hovorí, problém nášho školstva nevyriešia. Mňa a viacero iných učiteľov by však odbremenili od ďalšej práce, na ktorú míňame čas a energiu. Stále nám hovoria, že platy sa zvyšujú, ale nepovedia, že napríklad príplatky za triednictvo sa znížia. Často sa stretávam s inými učiteľmi, ktorí povedia „za taký plat mám míňať celú svoju energiu?“. A tak len znechutene odučia, čo treba.

Vy znechutenie či únavu nepociťujete?

Ale áno, občas keď cítim syndróm vyhorenia, idem na konferenciu, kde sa stretnem s aktívnymi kolegami, s ktorými sa navzájom dokážeme motivovať, povzbudiť a inšpirovať. Sú to ľudia, ktorí majú chuť veci meniť. Myslím, že takých je naozaj dosť, aj u nás na Orave ich stretávam veľa. Berú svoju prácu ako poslanie, idú do nej srdcom a skutočne ich napĺňa.

Foto: Andrej Lojan