Riaditeľ Spojenej školy sv. Františka Assiského v Malackách Daniel Masarovič je od mája prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska. Združenie dlhodobo upozorňuje na diskriminačné postavenie cirkevných škôl na Slovensku. To sa ešte zhoršilo minulý rok, po prijatí novelizácie zákona, podľa ktorej určujú počet žiakov cirkevným stredným školám samosprávne kraje. Tie sú pritom samy zriaďovateľmi svojich vlastných škôl a pozerajú sa tak predovšetkým na vlastný záujem. Hovorí tiež o finančnej diskriminácii a o tom, akým výzvam v súčasnosti čelí cirkevné školstvo.

Od minulého roka platí novelizácia zákona, podľa ktorej sa majú znižovať počty žiakov na stredných školách. Kvóty pre jednotlivé školy nastavujú Vyššie územné celky. Združenie katolíckych škôl Slovenska tvrdí, že ide voči cirkevným školám o diskrimináciu. Prečo?

Základný problém je v tom, že kraj, ktorý je zriaďovateľom svojich škôl na danom území, rozhoduje aj o počte žiakov pre neštátne školy. Je tu silný konflikt záujmov, v ktorom samospráva, ako zriaďovateľ svojich škôl, zasahuje do základnej kompetencie iných zriaďovateľov. Samosprávny kraj pozerá v prvom rade na záujmy vlastných škôl. Cirkevné či súkromné školy sa tak dostali do pozície, v ktorej sú odkázané iba na milosť poslancov vyšších územných celkov, ktoré ich chápu ako konkurenciu. To nemá logiku.

Zhoršuje sa aj v praxi ich pozícia oproti ostatným školám?

V niektorých krajoch je postavenie týchto škôl lepšie, niekde horšie. Podstatou však je, že štát tu vytvoril zvláštny systém, v ktorom samosprávne kraje nemajú presný postup, ako určovať počty žiakov pre stredné školy. Záujmy cirkevných a súkromných škôl samosprávy zohľadňujú podľa toho, ako potrebujú upraviť postavenie vlastných škôl. V konečnom dôsledku je to silný nástroj na elimináciu cirkevného školstva. Na tento problém dlhodobo upozorňujeme.

Znížili sa kvôli tomuto systému počty žiakov na cirkevných stredných školách neadekvátne oproti iným porovnateľným školám?

Áno, napríklad v Košickom či Prešovskom kraji došlo k značnému poklesu žiakov kvôli kvótam, ktoré im nastavili župy. Spomeniem aj posledný prípad v Prievidzi, kde štátna stredná škola nemohla otvoriť triedu prvého ročníka, pretože nenaplnila minimálnu kvótu žiakov. Títo študenti si potom museli vybrať inú školu. Niektorí z nich sa rozhodli pre cirkevnú, no kvôli obmedzeným kritériám ich nemohla prijať, hoci by to kapacitne chcela a vedela zvládnuť. To je príklad toho, ako sú rodičia limitovaní pri výbere školy pre svoje dieťa.

Ako sa po novom určujú tieto kvóty?

„Cirkevné či súkromné školy sa tak dostali do pozície, v ktorej sú odkázané iba na milosť poslancov vyšších územných celkov, ktoré ich chápu ako konkurenciu. To nemá logiku.“ Zdieľať

Formálne sú na to kritériá, ktoré sa však dajú ohýbať. Jedným z nich je napríklad zohľadňovanie priemernej mzdy absolventa strednej školy. Ale to nemôže byť faktor, ktorý vypovedá o kvalite školy. Znamená to totiž, že štúdium na škole sa má orientovať na to, aby jej absolvent bol čo najviac zaujímavý pre trh práce a to má byť meradlom jeho úspešnosti. Robiť v automobilke má vari vyššiu cenu, ako robiť napríklad učiteľa?

Pozerá sa aj na výsledky školy, ktoré dosiahli. V prípade stredných škôl teda výsledky maturitných skúšok. Ale tie sú tiež do veľkej miery subjektívne. Navyše nevytvárajú o nej celistvý obraz. Poslaním cirkevnej školy nie je, aby žiaci dosiahli na maturite čo najlepší výsledok, ale má oveľa vyššie ciele, ktoré napĺňa vo výchovno-vzdelávacom procese.

Máme tu ale problém demografického poklesu a boomu škôl, vzdelávacie kapacity sa musia nejako okresávať. Ako by teda podľa vás mal fungovať systém určovania počtu žiakov pre školy?

Nechal by som to čisto na výbere rodičov. Nech sa ukáže, ktorá škola je skutočne kvalitná. Každý rodič má svoju predstavu o najlepšej škole pre svoje dieťa. Rodičia detí na cirkevných školách zohľadňujú mnohé benefity, na ktorých im záleží, napríklad vzťahy. Tie sa však merajú ťažko. Netýka sa to ale len veriacich rodičov. Nemôžeme predsa pri posudzovaní školy pozerať iba na veci, ktoré sa dajú zmerať. Ak budú meradlom pri úspešnosti školy výsledky maturity, zvádza to k podvodom, ktoré sa aj v mnohých prípadoch dejú.

Rodičia sa však pri výbere školy pre svoje dieťa, pochopiteľne, zaujímajú o výsledky školy.

Samozrejme a cirkevné školy dosahujú v priemere aj lepšie výsledky. Dopyt zo strany rodičov musí mať oveľa vyššiu váhu ako rozhodovanie úradníkov VÚC, ktorým ide najmä o to, aby udržali svoje školy. Nech rodičia slobodne rozhodujú, kam dajú deti. Veď v minulosti zanikli aj niektoré cirkevné školy a nevnímali sme to ako krivdu, pretože to bolo objektívne a spravodlivé. Ale sú tu aj štátne školy, ktoré napriek nízkemu záujmu žiakov dostávali nemalé dotácie a samosprávy ich umelo udržiavali pri živote.

Nemal by podľa vás existovať aspoň nejaký nezávislý subjekt, ktorý by určovanie počtu žiakov čiastočne reguloval? Ak sa bude rozhodovať len podľa hlasu rodičov, tiež môžu nastať deformácie.

Môže sa stať, že v určitom regióne bude iba jedna cirkevná škola a napriek nízkemu počtu žiakov tu bude iný relevantný záujem, aby ostala zachovaná. Ministerstvo má mať pre také prípady dozorný orgán, ktorý bude situáciu citlivo posudzovať. Nemá ju však dávať do rúk samosprávnych krajov.  Ale viete, čo je najväčší paradox tohto systému?

Čo myslíte?

Úplným paradoxom je, že samosprávne kraje ovplyvňujú, akým smerom sa bude uberať celé slovenské stredné školstvo. Zodpovednosť za to, aká je štruktúra stredoškolského vzdelávania, nechal štát na úradníkov VÚC, ktorí ale majú svoje prirodzené záujmy, napríklad situáciu v regióne.

Ako to myslíte?

Prečítajte si tiež:
Naše cirkevné školy dostali oveľa menej žiakov, než žiadali Zdieľať

Kritériá na určovanie počtu žiakov prispôsobuje potrebám trhu práce. Zohľadňuje ich však z krátkodobého hľadiska. Pozerá sa na to, aké firmy a spoločnosti momentálne pôsobia na jeho území. V niektorom kraji tak môže prísť šéf  firmy a samospráve povedať, aby radšej ponechala priemyslovku a zrušila gymnázium s tým, že absolventom priemyslovky bude garantovať zamestnanie. Nepozerá sa tu však na dlhodobý a širší dosah takýchto opatrení. Na jednej strane sa sťažujeme, že Slovensko sa stáva iba výrobnou fabrikou, na druhej strane podporujeme systém, ktorý to umožňuje.

Keď hovoríte s riaditeľmi iných cirkevných škôl, vnímajú vzťahy so samosprávami ako veľký problém?

Určite ako jeden z najväčších. Celé ich to stavia do veľkej neistoty, keď nevedia či pre ďalší školský rok budú môcť otvoriť novú triedu. Ako potom majú vytvárať koncepciu pre rozvoj školy na nasledujúce roky, keď ani netušia, či v tom najbližšom vôbec otvoria prvý ročník?  Ako majú plánovať investície, ako majú zabezpečovať pedagogický kolektív? Takto ani školy s dobrými výsledkami nevedia, čo s nimi bude. Je to boj o prežitie.



Cirkevné a súkromné školy sťažujú na finančnú diskrimináciu, normatív na žiaka je však už vyrovnaný. O čo teda ide?

Ide o financovanie školských zariadení, čo sú jedálne, školské kluby detí alebo internáty. Na ich prevádzku dostávajú cirkevné a súkromné školy iba 88 percent z toho, čo dostávajú štátne školy. Rodičia detí cirkevných a súkromných škôl sú pritom rovnako platcami daní ako rodičia štátnych škôl.

Odkiaľ prichádzajú školám peniaze na prevádzku školských zariadení?

Sú to peniaze z podielových daní samospráv. V prípade stredných škôl ich prerozdeľujú vyššie územné celky, základné školy ich dostávajú od miest a obcí. Neexistuje ale žiaden vzorec na ich prerozdelenie, každý kraj, mesto či obec si to stanovuje sám. Platí, že ak určí normatív pre žiaka verejnej školy, na tých z neštátnych škôl nemusí dať rovnakú sumu, ale minimálne 88 percent.

Čo by bolo v tomto prípade riešenie?

„Rodičia detí cirkevných a súkromných škôl sú rovnako platcami daní ako rodičia štátnych škôl.“ Zdieľať

Školy aj školské zariadenia by malo financovať priamo a rovnomerne ministerstvo školstva.

Územné samosprávy okrem toho poskytujú verejným školám kapitálové investície, ktoré môžu využiť napríklad na opravu budov. O tieto peniaze sú cirkevné a súkromné školy ukrátené. Pritom tieto peniaze pochádzajú aj z daní rodičov, ktoré majú deti na neštátnych školách.

Zaznieva však argument, že nech sa o ne postará ich zriaďovateľ, teda súkromník alebo cirkev, ktorá môže vyberať školné.

Neznamená to ale, že to aj robia. Neviem o žiadnej cirkevnej škole, ktorá by vyberala školné. Je to tak najmä z dôvodu, aby umožnili študovať na tomto type školy aj rodičom detí, ktorí nie sú bohatí.

Zároveň ale asi aj preto, že nechcete prísť o žiakov.

Áno, ale mnohé cirkevné školy v tomto smere problém nemajú. Skôr pozorujeme, že cirkevné školy už nie sú výhradným miestom pre praktizujúcich veriacich ľudí, ale vyhľadávajú ich aj rodičia, ktorí vidia, že na našich školách sa poskytuje komplexnejšia starostlivosť o deti.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk


Zriaďovateľmi cirkevných škôl sú diecézy alebo rehole. Keď sme hovorili s jedným riaditeľom cirkevnej školy v Spišskej diecéze, povedal nám, že diecéza vo veľkom podporovala vznik cirkevných škôl, finančne ich však teraz nevládze podporovať, napríklad v kapitálových výdavkoch.

Musíme si ale uvedomiť, aké rozdielne finančné zdroje majú cirkevní a štátni zriaďovatelia. Biskupstvá nie sú poberateľmi peňazí z podielových daní tak ako samosprávy. Cirkev v súčasnosti reálne nemá prostriedky na takú podporu cirkevných škôl, akú by potrebovali.

Potom ale cirkev nemala iniciovať vznik nových škôl, ak ich nedokáže dostatočne podporiť.

(Ticho). Tento problém sa objavuje v každej diecéze. Vždy je to o ľuďoch. Ale netrúfam si povedať nijaké krivé slovo, pretože by sa to nezakladalo na relevantných informáciách. Vidím snahu viacerých biskupov pomáhať cirkevným školám, ale vidím aj ich obmedzené možnosti. Skôr sa treba pýtať, prečo štát parazituje na cirkevných školách. Veď preňho sú najlacnejšie, pretože im nemusí poskytovať kapitálové investície na obnovu. Povedia nám – my nie sme vašimi zriaďovateľmi. Zdroje pre zriaďovateľov však nie sú rovnaké.

Hovorili ste o tom, že cirkevné školy už dnes nie sú miestom iba pre veriacich ľudí a sú otvorené pre všetkých. Niektoré to ale chápu tak, že u nich ťažko badať nejaký rozdiel oproti štátnym školám. Spĺňajú tak ešte cieľ, s akým boli zriaďované, nebolo by potom lepšie nechať ich na pleciach štátu?

Otvárame túto debatu aj s čelnými predstaviteľmi cirkvi, lebo si uvedomujeme, že doba sa zmenila a pôvodný cieľ je teraz trochu iný. Musíme sa naučiť viac počúvať. Pápež František vo svojej poslednej exhortácii takisto načrtol, ako by mali cirkevné školy vzdelávať. Je to o našom poctivom a odvážnom hľadaní zrozumiteľných foriem, ktorými mladým približujeme krásu a dobro evanjeliového posolstva.

Najmä na západnom Slovensku sa často hovorí o nedostatku učiteľov. Má tento problém špecifiká pre cirkevné školy?

Dnes už nedokážeme personálne obsadiť pedagogický zbor iba veriacimi učiteľmi. Na východe Slovenska sa to možno ešte dá, ale tu na západe je to čoraz ťažšie. Často ich prijímame iba na základe odbornosti, čo ale nevnímam ako deficit.

Nemôžeme mať príliš rigídny religiózny prístup. Osadenstvo cirkevných škôl sa veľmi mení. Hľadáme si prístup k tým, ktorí neboli v rodinách vychovávaní vo viere. Umožňuje nám to prehodnotiť, ako oslovovať mladých ľudí. Je to výzva, ktorej sa treba otvoriť, aby sme vnímali realitu, ktorá má v prvom rade meniť nás samých. Niekedy veľmi chceme meniť žiakov, ktorí k nám prídu, ale najprv musíme dovoliť, aby oni menili nás.

Nestiera sa tým určitý význam a duch cirkevných škôl z pohľadu rodičov? V čom sú potom rozdielne oproti štátnym školám?

Vidím ten rozdiel v prístupe našich škôl k úlohám a výzvam, ktorým čelia. Rodičia vidia, ako riešime problémy, ako sa staráme o deti so špeciálnymi potrebami a ako reagujeme na rôzne podnety dnešnej doby.

Cirkevné školy sa v súťaži o deti otvárajú, zároveň chcú prostredia upraviť tak, aby sa tam dobre cítili aj deti z neveriacich rodín. Ale výsledok je, že potom už mnohé vlastne nie sú veľmi cirkevné, pokiaľ ide o ich charakter.

Prečítajte si tiež:
Dnešná mládež potrebuje „prefackanie“ životom Zdieľať

Možno časť konzervatívnejších rodičov cíti, že línia cirkevných škôl sa oproti minulosti zmenila, ale musíme sa pýtať, aké je dnes správne prežívanie nášho kresťanského presvedčenia. Stále tu bude skupina nespokojných rodičov, ale skúsenosť našej školy je skôr tá, že sú tu zdravo konzervatívni rodičia, ktorí sú s napĺňaním poslania školy spokojní.

Nenesie so sebou otvorenosť pre problémové deti riziko, že rodičia budú dávať deti na cirkevné školy so zámerom, že tam dostanú chýbajúcu výchovu?

To riziko tu stále je, otázne je, či sa na to pozerať iba ako na riziko. Možno tu totiž vidieť aj príležitosť, ako vniesť do života takého dieťaťa a rodiny nové svetlo. Je dobrým znakom, že cirkevné školy sú otvorené aj pre také deti. V našej škole sa snažíme pomáhať napraviť chyby, ktoré sa vyskytujú v rodinách, ale dokážeme sa tam dostať iba cez dieťa. Naša skúsenosť je, že skôr je to pre cirkevné školy prínos, ktorý prevyšuje obavu o to, že by mohli niečo rozhádzať. Samozrejme, uvedomujeme si, že percento takýchto detí, ktoré zvládame aj vychovávať, je obmedzené. Keď ako riaditeľ prijímam dieťa so špeciálnymi potrebami, zohľadňujem, aký počet takýchto detí sa už v danej triede nachádza.

Ale trochu to potom vyzerá ako miš-maš, niektorí dajú dieťa na cirkevnú školu kvôli dobrým referenciám, iní pre náboženský prístup, ďalší očakávajú pomoc pri výchove. Komu vlastne chcete vyhovieť?

Základnou filozofiou je reagovať na potreby detí a napĺňať tie, ktoré treba. Za výchovno-vzdelávacími potrebami sú často problémy v rodinách. Za poruchou pozornosti ADHD, ktorá dnes výrazne stúpa, sa skrývajú hlbšie príčiny. Pýtame sa nielen na to, ako s takým dieťaťom pracovať, ale z čoho problémy pochádzajú. Na 99 percent je to v rodinách. Preto vieme, že keď chceme byť v našom úsilí úspešní, musíme vstupovať do rodín. Je to náročné, pretože sa tým vystavujete neprijatiu, ale naša skúsenosť hovorí aj o tom, že tí, ktorí pomoc akceptovali, boli nakoniec veľmi vďační.

Foto – Fero Múčka

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Fero Múčka a Adam Takáč

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo