Pobožní ľudia spoločensky víťazia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pobožní ľudia spoločensky víťazia

Hovorí expert na skryté pohnútky ľudského konania, ekonóm Robin Hanson.

Robin Hanson je profesor ekonómie na George Mason University a hosťujúci výskumník na Future of Humanity Institute v rámci Oxford University. Vyštudoval filozofiu a fyziku a doktorát získal v odbore spoločenských vied. Hlavnými oblasťami jeho výskumu sú politická ekonómia, formálna politická teória, zdravotnícka politika a regulácie. Má skúsenosti aj ako výskumný programátor v Lockheed a NASA. Minulý rok mu vyšla kniha Slon v miestnosti: Skryté pohnútky v každodennom živote, ktorú napísal spolu s Kevinom Simlerom.

Slovensko navštívil v rámci prednáškového cyklu Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS) na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Keď sa pozrieme, čo rezonuje vo verejnej debate, jedni sa boja klimatickej katastrofy, ďalší nárastu populizmu, iní varujú pred demografickou krízou... Žijeme v dobe úzkosti?

Skoro každá epocha je posadnutá svojimi vlastnými obavami a namýšľa si, že problémy, ktorým čelí, sú jedinečné. Aj keď sa veci zlepšujú, ľudia majú tendenciu robiť si starosti. Iba predmet obáv sa mení. Má to svoje prirodzené príčiny.

Aké napríklad?

Tí, ktorí varujú pred problémami, zvyčajne dostávajú väčší priestor ako tí, čo tvrdia, že všetko je v poriadku. Ak si nerobíte starosti, pôsobíte takmer neseriózne. A samozrejme, musíte si robiť starosti kvôli veciam, ktoré znepokojujú aj všetkých ostatných, inak vyzeráte ako čudák. Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že žijeme v dobe vrcholného mieru a prosperity. V porovnaní s väčšinou ľudských dejín sa nám darí.

Veľa sa hovorí o fenoméne Grety Thunbergovej. Zaznievajú hlasy, že nám ostáva možno len pár rokov a zažijeme klimatickú katastrofu. Vy ste študovali fyziku. Čo si o tejto debate myslíte?

Fyzikálna súvislosť medzi oxidom uhličitým a skleníkovým efektom je spoľahlivo preukázaná. Debata sa vedie o rozsahu tohto efektu, o jeho rýchlosti. Skoro každý súhlasí, že hlavný predvídateľný dopad je dlhodobý, možno storočný. Najväčšie obavy spôsobujú skryté riziká či udalosti s nízkou pravdepodobnosťou výskytu. Napríklad, keby skolaboval Golfský prúd a v západnej Európe by sa prudko ochladilo. Na takéto nepravdepodobné scenáre má zmysel pripraviť sa, ak sú náklady porovnateľné s hroziacimi škodami. Vieme, že globálne otepľovanie má aj pozitívne efekty, ako je hustejšia svetová vegetácia kvôli vyššej úrovni CO₂ v atmosfére. Na druhej strane, tieto pozitívne efekty by asi nevyvážili, keby sa stalo niečo neočakávané a zlé.

Ako sa teda ku klimatickým výzvam postaviť?

Ekonómia nás učí, že budúcnosť príliš nezaváži v porovnaní so zvyčajnou mierou návratnosti investície. Ak je miera návratnosti vašej investície 4-5 percent, zdvojnásobuje sa každých 15 rokov. Tým chcem povedať, že pomer nákladov a výnosov by musel byť obrovský, aby sa oplatilo robiť teraz veci, ktoré sa prejavia až za veľmi dlhý čas. V dlhodobej perspektíve má väčší zmysel prispôsobiť sa, než snažiť sa zmenám zabrániť.

Ak teda nedávno napríklad nemecká vláda oznámila, že vyčlení 50 miliárd eur na boj proti klimatickým zmenám, je to zmysluplná investícia?

Ide o to, na čo tie peniaze vynaložia. Ak chcete celosvetovo znížiť emisie oxidu uhličitého, je to veľmi zložité. Vyžaduje si to totiž celosvetové koordinované úsilie. Aj keď sa niektorí o takúto globálnu koordináciu pokúšajú, je brzdená tým, že ľudia požadujú výpalné. Mnohé krajiny hovoria, že nebudú znižovať svoje emisie, pokiaľ za to nedostanú zaplatené. Nemáme silnú svetovú vládu, ktorá môže proste niečo nariadiť. A tak sa tie jednania môžu naťahovať – možno donekonečna. Keď aj Nemecko niečo urobí, globálne to príliš nepomôže, pokiaľ sa nepridajú ostatní. Skôr mám preto dojem, že ľudia chcú ukázať, ako sú morálne na správnej strane. Keďže sa asi nikdy všetci neskoordinujeme a tým pádom ani nič veľké nedosiahneme, aspoň si môžu niektorí povedať, že oni sa o niečo pokúsili.

Ďalší sa boja populizmu, ktorého symbolom sa stal americký prezident Donald Trump.

Je mi jasné, že mnohí ľudia ho skutočne nenávidia, no menej to súvisí s jeho skutočnou politikou než s jeho štýlom. Vybral si ten nápadný a neobvyklý štýl, aby presvedčil svoju voličskú základňu, že je jej verný v situácii, kedy sa oni cítili opustení všetkými ostatnými politikmi. Fungovalo to v tom zmysle, že bol zvolený. Ľudia majú pocit, že je na ich strane. No robí pre nich najmä to, že vytáča tých druhých svojím štýlom. Jeho politika sa však príliš nelíši od toho, čo by robili iní republikáni na jeho mieste. Aj keď ja nie som veľký fanúšik obchodných vojen a uprednostnil by som tiež viac imigrácie.

Spomínate obchodné vojny. Tým, že západný svet začal obchodovať s Čínou, tam síce boli stámilióny ľudí vytrhnuté z chudoby, no zbohatnutie tejto ázijskej krajiny v posledných desaťročiach tiež posilnilo komunistických vládcov v Pekingu ako hráčov na medzinárodnej scéne bez toho, aby sa čínska spoločnosť dovnútra demokratizovala. Bolo s odstupom času rozumné podstúpiť tieto obchodné vzťahy?

Pokiaľ sa na svet pozeráte ako na politickú hru s nulovým súčtom, kde ak jeden víťazí, iný musí stratiť, potom nechcete, aby nejaká chudobná krajina zbohatla. Lebo kým je chudobná, stojí mocensky pod vami. No ak beriete do úvahy svet ako celok, potom chcete, aby chudobné krajiny bohatli a ľudia sa mali lepšie. Bolo by fajn, keby sa viacerým krajinám podarilo zbohatnúť, ako sa to podarilo Číne.

Čo si myslíte o názore, že Čína zbohatla v podstate obratím Spojených štátov o ich priemyselnú základňu? Že sa tam presunuli celé továrne za lacnejšou pracovnou silou a za sebou zanechali „hrdzavé pásmo“ – všetky tie beznádejné kedysi priemyselné oblasti Ameriky, kde niekdajší robotníci, čo prišli o prácu, volia Trumpa?

Som ekonóm a zastávam tu klasický argument v prospech konkurencie. Nemôžete dovoliť súťaž a potom sa čudovať, že niektorí vyhrávajú.

Viem, že to nie je hra s nulovým súčtom, lebo americkí spotrebitelia dostali vďaka výrobe v Číne lacnejšie tovary. Čo však s tými, ktorí sa cítia ako porazení globalizácie a majú pocit, že v dôsledku obchodu s Čínou ťahajú za kratší povraz?

Tí, ktorým sa už neoplatí robiť to, čo robili doteraz, sa musia prispôsobiť. A to tak, že sa pokúsia robiť niečo iné. To je odjakživa podstata konkurencie a inovácií. Ako spotrebitelia z konkurencie a inovácií veľmi profitujeme. Slovensko je dnes konkurencieschopné vďaka svojmu automobilovému priemyslu. Asi robíte niečo dobre, keď sa vám darí. Svet vás odmení a iní vás budú napodobňovať. Ak začnete prehrávať, asi to bude preto, že ste robili niečo nesprávne, a vtedy by ste to mali použiť ako impulz na zmenu. 

Čo by ste poradili ľuďom v „hrdzavom pásme“, kde tradičné priemyselné odvetvia skrachovali? Môže niečo v takejto situácii urobiť politika?

V prvom rade nerobiť veci horšími, ako sú. My sme v Spojených štátoch sťažili viacerými spôsobmi, aby sa ľudia prispôsobili ekonomickým zmenám. Veľmi sa vyzdvihovalo vlastníctvo domov. Výsledkom bolo, že pre ľudí je relatívne ťažké odsťahovať sa z miest, kde práce niet. Vládne podpory sú naviazané na problémové regióny a ľudia si ich nemôžu vziať so sebou, keby sa presťahovali. A od mnohých dôsledkov ekonomických zmien štát ľudí izoloval. Ak niektoré oblasti upadajú a iné sú na vzostupe, potom očakávate, že ľudia sa presunú do tých sľubnejších oblastí. To platí geograficky i pre jednotlivé profesie. Verím, že by to malo platiť aj cezhranične. Ak sú celé krajiny v úpadku, ich obyvatelia by mali mať možnosť presunúť sa do ekonomicky prosperujúcich krajín, kde je často neuspokojený dopyt po pracovnej sile. No samozrejme, len za predpokladu, že vo svojej novej vlasti budú tí ľudia aj naozaj pracovať. 

Mnohí sa o to aj pokúšajú. Ľudia sa sťahujú do veľkých miest za prísľubom lepšieho uplatnenia. No aj v prosperujúcich metropolách ako San Francisco alebo Londýn to vyvoláva napätia. Ľudia sa sťažujú napríklad na stúpajúce náklady na bývanie.

Keď sa pozriete na tamojšie stavebné regulácie, často zistíte, že sú veľmi reštriktívne a bránia trhu uspokojiť dopyt po bývaní stavaním nových budov. Žil som v oblasti San Francisca a viem, že by mohli viac stavať do výšky a viac ľudí by si mohlo dovoliť presťahovať sa tam.

Prejdime k téme vašej bratislavskej prednášky. Nesie názov: „Skryté pohnútky sú všade.“ To sa podobá na titul vašej knihy Slon v mozgu: Skryté pohnútky v každodennom živote. Čo je jej téza?

Začnem trochu zoširoka. Počas života som sa venoval fyzike aj informatike. V tom čase mi bolo jasné, že svet dychtí po inováciách v týchto dvoch oblastiach. Potom som sa začal venovať spoločenským vedám. A uvedomil som si, že aj keď existujú príslušné vedecké dáta, ľudia nemajú príliš záujem o spoločenské inovácie. Máme doslova spoločenskovedné knižnice s nápadmi, ktoré nikdy neboli vyskúšané.

Napríklad?

Vezmite si oblasť vzdelávania. Ľudia, čo sa venujú tejto oblasti, desaťročia prichádzajú s nápadmi, ako sa viac látky naučiť rýchlejšie, no nikto ich zistenia nevyužíva.

Štátny vzdelávací systém je kolos, ktorému je vlastná veľká zotrvačnosť, ale prečo súkromné školy nezavádzajú podobné novinky?

Presne tým sa zaoberá moja kniha. Vieme veľa o tom, ako reformovať spoločenské inštitúcie, ale ľudia o to nemajú záujem. Táto záhada ma zamestnáva celý život. A kľúčovou odpoveďou je, že keď analyzujeme dôležité oblasti života ako vzdelávanie, zdravotníctvo alebo politika, máme tendenciu veriť, že tieto oblasti existujú za očividným účelom, ktorý ich aktéri sami deklarujú.    

Ako to myslíte?

Čo je zmyslom školy? Obvyklá odpoveď je, že naučiť študentov látku, ktorá je v osnovách. Alebo, čo je zmyslom zdravotníctva? Hovoríme si, že uzdravovať. Prípadne sme presvedčení, že zmyslom politiky je výber lepších politík. A cez túto perspektívu tie inštitúcie aj analyzujeme. No už od začiatku sa dopúšťame chyby, lebo berieme ľudí za slovo. Tie dôvody sú iné.

Načali sme už oblasť vzdelania. Načo je teda škola podľa vás dobrá v skutočnosti?

Ľudia vám zvyčajne povedia, že aby sa čosi naučili. A naozaj, keď sa pozrieme na absolventov vysokých škôl, majú neskôr vyššie príjmy. No väčšinu z toho, čo sa ľudia v škole naučia, zase zabudnú, a aj z toho, čo si zapamätali, väčšinu nevyužívajú. Skutočným účelom vysokoškolského vzdelania je ukázať sa. Či presnejšie, ukázať, že jeho absolventi sú bystrí, svedomití a podobne. Tie kvality vždy mali, no vďaka absolvovaniu formálneho vzdelania o tom dokážu presvedčiť aj iných ľudí.

To je pomerne známe, že diplom, viac než ako doklad o znalostiach absolventa, slúži jeho budúcemu zamestnávateľovi ako signál, že človek má výdrž dlhé roky na niečom cieľavedome pracovať.    

Škola má aj veľa iných funkcií. Je to prostredie, kde často stretnete budúceho manžela či manželku. Naučíte sa nepísaným spoločenským pravidlám, ktoré charakterizujú určitú sociálnu vrstvu. Školy tiež slúžia ako nástroje propagandy. V každom prípade, nie je to o tom, naučiť sa nejakú látku. A preto je jedno, že výskumníci prišli na nové spôsoby, ako sa viac obsahu naučiť rýchlejšie. O ich poznatky väčšinou nie je záujem, pretože všetci podvedome tušíme, že škola je o inom. Toto je príklad skrytých pohnútok, ktoré sú mojou veľkou témou.

Čo z tohto poznania vyplýva? Ako ho napríklad využiť na presadenie školskej reformy?

Ak ľudia chcú „A“, hoci tvrdia, že chcú „B“, a vy im ponúknete viac „B“, nebudú mať v skutočnosti záujem. Musíte im ponúknuť viac „A“. Teda vec, ktorú skutočne očakávajú. To v prípade vzdelania znamená môcť sa ukázať. Ak ich chcete zainteresovať na vzdelávacej reforme, nájdite cesty, ako im umožniť pochváliť sa s niečím, s čím sa dnes pochváliť nemôžu.

Čo by to napríklad mohlo byť?

Dnes sa trebárs väčšina školských úloh odovzdáva v písomnej forme. Väčšina schopností, ktoré musíte preukázať, majú písomný charakter. Lenže niektorí ľudia sú lepší v hovorovom prejave. Ak by ste vytvorili školský program okolo hovoreného slova, dali by ste šancu ukázať sa aj ľuďom, ktorí lepšie rozprávajú ako píšu. A tým by ste takýchto ľudí prilákali. Samozrejme, stále by ste ich museli niečo učiť, o čom by mohli rozprávať. Pretože škola predsa predstiera, že existuje, aby študentov niečo naučila.  

Spomenuli ste, že zdravotníctvo nie je o liečení ľudí?

Áno.

Prečo teda existuje?

Aby ste ukázali, že sa staráte. Je to ekvivalent čokolády, ktorú si zamilovaní dávajú na Deň sv. Valentína. Keď kupujete vášmu blízkemu čokoládu, jej množstvo ani kvalita sa neodvíjajú od toho, aký hladný je ten druhý. Odvíja sa od toho, koľko chcete utratiť, aby ste ukázali, že vám na tom druhom záleží a ste veľkorysý. Sú ľudia, ktorí nemajú nikoho, kto by im na Valentína kúpil čokoládu, tak si ju kúpia sami a nechajú si ju v práci na stole, aby ostatným ukázali, že niekomu inému na nich záleží.

Ako to súvisí so zdravotníctvom?

V medicíne podávame lieky a lekársku starostlivosť, aby sme ukázali, ako nám na druhých záleží. A preto je väčšinou liečba prestrelená. V zdravotníckej starostlivosti sa ide ďaleko za hranice liečby, ktorá je ešte užitočná. Preto sa tiež stáva, že ľudia, ktorí užívajú viac liekov, nie sú nutne zdravší. Máme experimenty, kde ľudia mohli dostať lieky zadarmo alebo za ne museli platiť plnú cenu. Tí, čo mali lieky zadarmo, ich spotrebovali približne o tretinu viac ako tí, čo si za ne museli platiť. No neboli vďaka tomu zdravší. V medicíne často nadmieru utrácame na zdravotnú starostlivosť, aby sme ukázali, že sa staráme, nie nutne preto, že nám záleží na tom, akú hodnotu za peniaze dostávame.

Neviem, či tomu úplne verím ako všeobecnej pravde. Keď idem k lekárovi, chcem liečbu, ktorá by uľavila mojej bolesti. Je druhoradé, či je lekár láskavý alebo odmeraný. Dôležité je, či ma vyliečil.

Vidíte a to je presne rozdiel medzi vedomými myšlienkami a skrytými pohnútkami nášho konania. Myšlienky nás často klamú, pokiaľ ide o skryté motívy, ktoré ovplyvňujú naše konanie. Ako vieme, čo chcete? Môžem sa spýtať a vy mi poviete, čo chcete. Alebo môžem proste sledovať, čo robíte. A tieto dve veci často nie sú v súlade.

Dobre, a ja vám hovorím, že keď idem k doktorke, očakávam, že mi predpíše tabletky alebo liečbu, ktorá ma zbaví bolesti a je mi jedno, či so mnou naozaj súcití alebo je ku mne len profesionálne slušná.

To je to, čo hovoríte, ale často idete k lekárovi a on vás nezbaví bolesti, no aj tak mu zaplatíte. Prípadne by niečo iné uľavilo vašej bolesti, no aj tak radšej idete k lekárovi. Viem, že pre mnohých ľudí to na prvé počutie znie prekvapujúco. Moja kniha sa zaoberá desiatimi oblasťami života a skrytými pohnútkami, ktoré na ne vplývajú. Možno vás nepresvedčím o všetkých desiatich, ale každého presvedčím o siedmich alebo ôsmich z nich. A človek si uvedomí, aké bežné sú skryté motívy v živote človeka.

Jedna z tých desiatich oblastí, o ktorých píšete, je tiež náboženstvo. Čo sú skryté pohnútky, ktoré vplývajú na náš náboženský život?

Vo svojej knihe neprichádzam s ničím novým, len využívam bežný pohľad spoločenských vied na náboženstvo. Ak sa spýtate ľudí, prečo sú religiózni, zvyčajne poukážu na svoje presvedčenia o povahe sveta či vesmíru, na texty, ktoré čítali, či na kázne, ktoré počuli. Ak sa pozriete na ľudské správanie viac zoširoka, vidíte, že v dejinách existovalo množstvo náboženstiev. Nábožní ľudia konzistentne zvykli veriť v pestrú paletu mnohých čudných vecí. Aj takých, ktorým sa verí len veľmi ťažko. Na druhej strane, rovnako pozorujete, že títo nábožní ľudia konzistentne vyhrávajú vo väčšine spoločenských oblastí.

V akom zmysle vyhrávajú?

Žijú dlhšie, majú viac priateľov, lepšie zamestnania, sú šťastnejší, častejšie zosobášení a podobne. Všetkého, čoho by ste v živote chceli viac, nábožní ľudia majú viac. Je to hádanka, že spoločensky vyhrávajú práve títo ľudia, ktorí vynakladajú dodatočný čas na svoje očividne čudné presvedčenia, pričom tie im vytvárajú rôzne náklady – sú napríklad veci, ktoré nesmiete jesť alebo robiť a podobne. A netýka sa to len kresťanstva, ale rôznych náboženstiev po celom svete. Pobožní ľudia spoločensky vyhrávajú.

Nejeden ateista by s takýmto tvrdením akiste nesúhlasil.

Lenže spoločenské vedy celkovo potvrdzujú, že v priemere sa nábožným ľuďom lepšie darí. Keďže sa to týka ľudí rôznych náboženstiev a presvedčení, ktoré sa navzájom vylučujú, na religiozite samotnej musí niečo byť.

Čo to je?

Zvyčajne sa to vysvetľuje tým, že nábožní ľudia vytvárajú medzi sebou väzby. Zdieľaním týchto zvláštnych presvedčení a ochotou podstúpiť ich náklady v podobe vynaloženého času a najrôznejších obmedzení, si navzájom preukazujú lojalitu. Veriaci náboženstiev, ktoré od nich vyžadujú viac, majú aj väčšiu tendenciu si navzájom pomáhať, keď sa ocitnú v problémoch. Môžu sa navzájom na seba viac spoľahnúť. Keď veľa času venujete napríklad návštevám bohoslužieb, počúvaniu kázní a máte ochotu žiť deklarované veci, vytvárate s ostatnými zväzky. Ukazujete, že ste im zaviazaný a záleží vám na nich spôsobmi, ktoré zase ich motivujú pomôcť vám, keď sa ocitnete v problémoch. To je skrytá pohnútka v oblasti náboženstva.

Zhovárali sme sa o školstve, zdravotníctve a náboženstve. Nepôjdeme do všetkých desiatich oblastí, no skúste na záver vybrať ešte jednu, ktorú považujete za zvlášť zaujímavú.

Keďže teraz vedieme rozhovor, mohla by vás zaujímať kapitola mojej knihy o konverzácii. Ľudia sa veľa rozprávajú v súkromí, v médiách i v akademickej sfére. Keď sa ľudí spýtate, prečo rozprávajú, zvyčajne odpovedia, že aby zdieľali medzi sebou informácie. Vy viete o niečom, čo neviem ja, a ja zase možno viem niečo, čo vy nie. Ak sa budeme zhovárať, obaja sa naučíme niečo nové.

Pod povrchom tohto vysvetlenia určite tušíte nejakú inú skrytú pohnútku.

Zmienené bežné vysvetlenie nepokrýva celý rad vzorcov, ako prebieha skutočná konverzácia. Je napríklad zaujímavé, že sme dychtivejší skôr hovoriť, než načúvať. Keby nám išlo o získavanie nových informácií, boli by sme dychtivejší skôr načúvať. Často tiež nehovoríme o skutočne podstatných veciach, len sa motáme od jednej témy k druhej. Ani si nehovoríme niečo v štýle: „Už som ti povedal tri nové veci, ktoré si nevedel, teraz je rad na tebe.“

Čo je teda skrytou pohnútkou konverzácie, ak nie výmena informácií?

Lepšia teória je, že takto predvádzame akýsi pomyselný batoh s mentálnymi nástrojmi a prostriedkami. Hoci rozhovor sa môže uberať rôznymi smermi a často je jeho obsah triviálny, vašou úlohou je povedať niečo zaujímavé. Pre vášho partnera v konverzácii to znamená, že keď sa vás bude pridŕžať, vždy bude s niekým, kto má poruke veľký batoh s mentálnymi nástrojmi a zdrojmi.

Na druhej strane, mnohí ľudia vedia pekne rozprávať, ale pri bližšom pohľade za tým nie je veľa obsahu.

To nevadí, lebo aj v takom prípade ide o cenný zdroj. Čo chcem ale povedať, je, že v akademickej i mediálnej sfére máme často sklon nehovoriť o tom, čo je najdôležitejšie. Skôr vyhľadávame ľudí, ktorí vedia zapôsobiť, než aby boli užitoční. Dôležitejšie je byť súčasťou konverzácie a zostať v spojení s pôsobivými rečníkmi, ktorí dokážu niečo zaujímavé povedať. Nech je to čokoľvek.

Keď už sme pri tej užitočnosti, prečo je dobré poznať tieto skryté pohnútky, ktorých existenciu si často ani sami pred sebou nepriznávame?

Naša kniha hlavne vysvetľuje, že skryté pohnútky existujú. Z tohto poznania môžete mať úžitok alebo nemusíte. Ak nás evolúcia vytvorila tak, že si týchto skrytých pohnútok často nie sme vedomí, možno je to tak lepšie. A možno vás tým dokonca poškodzujem, ak ich pred vami odhaľujem. Na druhej strane, profitovať z týchto poznatkov môžete, ak ste napríklad predajca alebo manažér, pre ktorého je mimoriadne dôležité rozumieť ľudským motiváciám. Takisto, ak vaša prirodzená intuícia o ľuďoch nie je príliš spoľahlivá a potrebujete sa oprieť o niečo iné. A možno ste len politický reformátor, ktorý nebude príliš efektívny, pokiaľ nerozumie, čo sa v skutočnosti deje. Vo všetkých týchto prípadoch je užitočné mať prehľad o skrytých pohnútkach, ktoré hýbu ľudským konaním.

Foto: Andrej Lojan

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Lukáš Krivošík

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo