Má 33 rokov, už od detstva pomáha ľuďom v núdzi, vyštudoval sociálnu prácu a dnes okrem iného pôsobí v azylovom dome v Holíči na Záhorí, ktorý vznikol ako jedno z prvých zariadení, v ktorom nachádzajú útočisko týrané ženy so svojimi deťmi. 

Michal Sedláček v rozhovore pre Postoj hovorí, z akého prostredia pochádzajú tieto ženy, prečo sa mnohé z nich ani po rokoch sociálnej pomoci nevedia postaviť na vlastné nohy, prečo domáce násilie často nie je najväčším problémom týchto žien, čo všetko so sebou prináša kultúra chudoby. V rozhovore vysvetľuje aj to, prečo Istanbulský dohovor, ktorý hovorí o rodovo podmienenom násilí, je pre sociálnych pracovníkov v praxi zbytočný. 

Pracovať v takomto zariadení pre týrané ženy nie je asi pre muža bežný jav.

To nie je, sme v menšine, ale sme.

Ako ste sa k tejto práci vlastne dostali?

V tomto prostredí som vyrastal, moja mama sa týmto aktivitám venovala už od začiatku 90. rokov, dá sa povedať, že svoje tínedžerské roky som trávil v dodávke, zvážali sme potraviny pre rodiny v núdzi.

Vaša mama bola teda povolaním tiež sociálna pracovníčka?

Nie, bola archivárka.

Prečo prešla do tejto sféry?

Za tým je trochu aj osobný príbeh. Môj otec, inak veľmi vzdelaný a inteligentný človek, bol alkoholik, a keď si vypil, správal sa agresívne. Keď som mal tri roky, mama s ním ukončila vzťah. Ale ešte viac než vlastný príbeh ju neskôr ovplyvnil príbeh jednej ženy, o ktorom sa dozvedela od kolegyne v archíve. Tú ženu muž týral, ona sa chcela rozviesť, pokúsila sa dvakrát o samovraždu.

Bolo to niekedy koncom 90. rokov, keď ešte neexistovali žiadne ustanovizne, ktoré by takýmto ženám mohli reálne pomôcť. Napokon to bolo pre mamu hnacou silou, aby začala niečo robiť, jej motivácia bola aj kresťanská. Vnímala to tak, že je nástrojom Boha, chcela týmto ženám pomôcť, aby sa dostali z problémov a prešli aj vnútornou obrodou v náboženskom zmysle slova.

V tom čase sme boli tretím zariadením tohto typu v celej republike, dovtedy tieto ženy nemali kam ísť, boli odkázané na pomoc rodiny, známych alebo ostávali doma s násilníckym mužom.

Odkiaľ ste získali priestory aj peniaze na rozbeh?

Boli sme pioniermi, učili sme sa za pochodu. Samozrejme, nájsť vhodný objekt a zohnať peniaze bol obrovský problém. Paradoxne, veľmi nám pomohol primátor v Holíči, ktorý bol za komunistickú stranu, poskytol nám priestor bývalých jaslí. Vtedy platil zákon, že do polroka od podpisu zmluvy sa musí spustiť prevádzka, no mama ako riaditeľka mala na účte len smiešnych 40-tisíc korún. Vlastne sa čakalo na Boží zázrak.

A ten prišiel?

Jedného dňa nám istý kňaz poslal 90-tisíc korún. Sám chcel niečo také rozbehnúť vo svojej farnosti, len mu to nevyšlo, keď nám tie peniaze poslal, mysleli sme si, že ide o omyl. Za túto sumu sme mohli prerobiť prvý pavilón týchto jaslí. Postupne sa ozývali aj ďalší ľudia, ktorí sa dozvedeli o našom pláne, postupne sme tak prerobili priestory, aby boli obývateľné.

Diali sa aj dosť neuveriteľné veci: ozval sa nám jeden známy z kresťanského prostredia, že nám chce venovať na charitu peniaze nejaký Rakúšan, mama sa s ním stretla vo Viedni, pán oblečený ako Tirolák jej dal obálku, a keď ju mama potom otvorila, roztriasli sa jej ruky.

Aká v nej bola suma?

400-tisíc korún. Neskôr nám prispela aj Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety.

Získali ste teda vhodné priestory, ale mali ste predstavu, ako sa o tieto ženy postarať?

Samozrejme, to bola hneď druhá a tá najväčšia výzva. Jedna vec sú zákony, ktoré stanovujú isté pravidlá sociálnej pomoci. Mama, ktorá zažila vnútornú konverziu, však chcela týmto ženám sprostredkovať aj náboženský zážitok, ktorý zmení ich život aj smerovanie.

To bola aj vaša motivácia, pre ktorú ste sa stali sociálnym pracovníkom?

Áno, bol to jeden z významných faktorov. Ako 15-ročný som prežil vnútornú konverziu, o zážitok Božej lásky som sa chcel podeliť aj s inými. Rozmýšľal som aj nad štúdiom teológie, ťahalo ma to k saleziánom a jezuitom, mal som túžbu pracovať s mladými ľuďmi. Napokon bolo logické, že som začal pomáhať mame.

Teraz tu máte 15 žien a 26 detí. Aký je to typ klientely?

Tu v Holíči máme ženy, ktoré majú skúsenosť s domácim násilím, mali sme aj veľmi mladé klientky, ale boli tu aj také, čo mali vyše 60 rokov. V našom druhom zariadení, ktoré je v Malackách, sa sústredíme na ľudí bez domova.

Koľko máte tu v Holíči sociálnych pracovníkov?

Šiestich, celých 24 hodín je tu vždy aspoň jeden z nich. Momentálne máme absolútnu prevahu malých detí, ale mali sme aj obdobia, keď bol barák plný pubertiakov.

Ako vyzerá každodenný život týchto žien a detí?

Usilujeme sa, aby čo najviac kopíroval režim normálnej rodiny. Večierka je o 22.00, vstáva sa normálne ráno, väčšina klientok chodí do práce, ich deti sú v škôlke alebo sa o ne stará iná klientka, ktorá funguje ako aupairka, dieťa tu nemôže byť len tak samo naverímboha.

Ako 15-ročný som prežil vnútornú konverziu, o zážitok Božej lásky som sa chcel podeliť aj s inými. Rozmýšľal som aj nad štúdiom teológie, ťahalo ma to k saleziánom a jezuitom, mal som túžbu pracovať s mladými ľuďmi. Napokon bolo logické, že som začal pomáhať mame. Zdieľať

Režim je teda štandardný ako v bežných rodinách vrátane klasických rituálov. Každá žena má s deťmi samostatnú izbu, obmedzuje ich to, že sa musí vo svojom pavilóne s inými ženami-klientkami dohodnúť na využívaní kuchyne. Keď chce ísť klientka večer von, povedzme s kamarátkou na kávu, musí si zabezpečiť, aby sa o jej deti v danom čase starala iná klientka.

 Nemáte tu problém s alkoholom?

V našom zariadení je nulová tolerancia. Pokiaľ žena príde zvonka, musí byť triezva, ak máme podozrenie, môžeme jej dať fúkať a ak by nafúkala, je to dôvod na ukončenie zmluvy. Máme tu testery aj na drogy, v tomto musíme byť veľmi dôslední.

Ale za celý čas, odkedy už u nás boli stovky klientok, si spomínam asi len na desať žien, ktoré mali s pitím problém.

Z akých sociálnych vrstiev sú tieto ženy?

Väčšinou z nižších sociálnych vrstiev. Za celý čas existencie tohto zariadenia mala väčšina základné, učňovské vzdelanie, možno tretina či štvrtina maturitu, dosiaľ sme mali asi len tri vysokoškolsky vzdelané klientky.

Znamená to, že násilie tohto typu sa vyskytuje najmä v rodinách s nižším sociálnym statusom?

Násilie prekračuje všetky sociálne vrstvy, ale faktom je, že keď žena pochádza zo strednej či vyššej strednej triedy, buď má podporu rodiny, ktorá jej vie pomôcť, alebo je to násilie sofistikovanejšie. Problém našich klientok je v tom, že väčšina z nich má narušené vzťahy so svojou rodinou, takže keď sa ocitnú na dne, ani vlastná mama a otec im nepomôžu.

Teda modelový prípad u vás ubytovaných žien je, že mali muža, ktorý ich bil či týral, súčasne nemali nikoho, kto by im vedel pomôcť.

Áno, pôvodná rodina o ne nemá záujem alebo je tam iný dôvod, napríklad že tejto našej klientke by jej vlastná mama aj pomohla, ale už má nového partnera, otčima, ktorý by nevlastnú dcéru aj s deťmi doma neprijal. Takže jej možno poskytnú nejaké peniaze, ale nechcú ju mať doma.

Predpokladám, že agresívni muži týchto žien, ktoré u vás našli útočisko, sa sem k vám občas aj dobíjajú...

... áno, deje sa to. Tí muži svoje ženy často hľadajú, obvolávajú rôzne zariadenia, my im, samozrejme, nesmieme povedať, že ich bitá manželka či partnerka sa nachádza u nás. Oni sú však schopní tie zariadenia nájsť, obísť a sledovať. Párkrát do mesiaca nám tu niekto čosi vyrevuje cez bránu, ale to berieme ako normálnu situáciu.

Čo beriete ako menej normálnu situáciu?

Mali sme muža, ktorý keď zistil, že tu býva jeho partnerka, spával mesiac v aute pred našimi bránami. Keď sme išli s našimi ženami i deťmi na návštevu múzeí do Bratislavy, išiel za nami celý čas v aute, a keď to vodič autobusu stočil na diaľnici smerom na Malacky, chlapík nestihol včas zareagovať, a tak začal na diaľnici cúvať, aby ešte vybral ten výjazd. Ale takéto vyhrotené incidenty sa nestávajú často.

Aké percento týchto žien tvoria Rómky?

S Rómkami prichádzame často do kontaktu, v ich prípade je to však často tak, že sa na nás obracajú, najmä keď nemajú kde bývať alebo im hrozí odobratie detí.

Problém našich klientok je v tom, že väčšina z nich má narušené vzťahy so svojou rodinou, takže keď sa ocitnú na dne, ani vlastná mama a otec im nepomôžu. Zdieľať

Tu treba vnímať aj špecifiká danej kultúry, v ktorej sa bitie ženy neberie ako niečo neprípustné, ale často ako prejav lásky. Niečo v zmysle „ak ma nebije, tak ma nemiluje“. Samozrejme, nemožno to zovšeobecňovať, mali sme aj také rómske ženy, ktoré prišli s tým, že ich muž bije.

Ako sa k vám vlastne tie ženy dostávajú? Prídu za vami samy, povedia, že muž ich bije, alebo vás o ubytovanie takejto ženy požiada obec, alebo ide o ženy, ktoré sa ohlásili polícii a tá ich odkáže k vám?

Podľa zákona o sociálnych službách je za každého občana zodpovedná jeho obec. Teda najprirodzenejšia cesta, ako sem klientky prídu, je tá, že nám zavolajú z obecného alebo mestského úradu. Druhou cestou je odbor sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorému sa hovorí ľudovo sociálka. Tretí v poradí bývajú príbuzní, známi alebo kamarátka, ktorá chce pomôcť.

A polícia?

To je skôr výnimočné, ozvú sa, len ak riešia akútne prípady, napríklad majú na obvodnom oddelení dobitú ženu aj s deťmi. Môže sa stať, že o polnoci nám z Malaciek sem do Holíča dovezú ženu s deťmi, pretože v Malackách sú už kapacity také plné, že ju nemajú kam dať.

My sme síce tiež preplnení, ale máme krízové postele, takže vieme pomôcť.

Dlho bolo témou, že polícia je v týchto prípadoch necitlivá, pretože muži v uniformách neveria týmto ženám alebo to berú na ľahkú váhu. Mení sa prístup polície?

Kedysi som bol na jednom školení, ktoré viedol bývalý policajný vyšetrovateľ, pomerne známa osobnosť. Ten nás presviedčal, že to, či žena o týraní klame alebo hovorí pravdu, zistí hneď počas prvého výsluchu v policajnej kancelárii.

Ako?

Sám som sa ho to na tom školení opýtal, povedal, že namaľovaná žena nie je týraná, kým týranou je nenamaľovaná, pretože týraná žena sa nemá čas namaľovať. Samozrejme, to je nielen infantilné vysvetlenie, ale je to aj hlúposť najhlbšieho zrna. Mali sme mnoho žien, ktoré prišli do zariadenia dobité, hoci boli upravené.
 

Táto necitlivosť ešte pretrváva?

Podľa mňa sa to zlepšuje, pomohli tomu aj viaceré tragédie, keď malo domáce násilie fatálne dôsledky. Keď dnes žena povie, že sa jej partner či manžel vyhráža zabitím, polícia väčšinou koná veľmi rýchlo.

 Máte s tým skúsenosti aj z vlastnej praxe?

Áno, už je normálne, že v takom prípade je muž hneď zobratý do cely policajného zaistenia a ak sa vyhodnotí riziko ako reálne, ide do vyšetrovacej väzby. Celkové scitlivenie spočíva aj v tom, že pokiaľ ide o vážne obvinenie, býva privolaná vyšetrovateľka, ktorá zabezpečuje dôkazy, a celé sa to nahráva na kameru, aby nedošlo k druhotnej viktimizácii.

Čo to znamená?

Ide o to, aby sa neopakovali úkony, ktoré môžu obeť poškodiť. Napríklad týrané dieťa treba raz vypočuť za prítomnosti psychológa alebo kurátora v prostredí, kde sa cíti bezpečne, a to tak, aby sa už výsluch nemusel opakovať a aby tak dieťa nebolo opäť traumatizované.

Keď dnes žena povie, že sa jej partner či manžel vyhráža zabitím, polícia väčšinou koná veľmi rýchlo. Zdieľať

Teda nesporne nastal pokrok. Ale vždy závisí od konkrétneho policajta či kurátora, ak sa mu nechce konať, tak to pochová, ak sa mu chce, dokáže pomôcť.

Tento nový, lepší prístup polície však prináša aj riziká.

Čo máte na mysli?

Poznal som mladý pár, ktorý sa správal ako talianska domácnosť, ubližovali si navzájom, potom sa zas zmierovali, bozkávali sa na verejnosti ako pubertiaci. Ten muž jej raz povedal, že ju zabije, ona ho v návale hnevu išla udať, ten chlapík napokon strávil pol roka vo vyšetrovačke v Leopoldove. Vzhľadom na celkový kontext ich vzťahu to bolo neprimerané opatrenie.

Ale opakujem, vo všeobecnosti vnímam pozitívny trend.


Týmto príkladom ste otvorili nový problém. V posledných rokoch sa počas rozvodových konaní, keď sa ženy usilujú, aby im boli deti zverené do starostlivosti, stáva, že muža obvinia povedzme zo sexuálneho násilia na deťoch a neskôr sa ukáže, že si to vymysleli. Dokonca na internete kolovali aj návody, ako majú ženy postupovať a obviniť mužov, aby sa tak dostali do výhody. Tu sa bavíme najmä o ženách zo strednej triedy, ale predpokladám, že tomuto problému vymyslených obvinení čelíte aj vy. Viete odhadnúť, či daná žena hovorí pravdu?

Zvyčajne to ukáže čas. Keď vám napríklad hovorí, že ten či onen úradník ju šikanuje, a vy neskôr zistíte, že s tým úradom vôbec nekomunikovala, prídu pochybnosti, či vás neoklamala aj celkovo. Našou prvoradou úlohou však nie je spochybňovať klientku a jej tvrdenia, ale pomôcť jej a hájiť jej záujmy.

Ale isteže musíme byť aj obozretní. Mali sme klientku, ktorá nám už svojimi prejavmi aj tým, ako plakala, nepripadala dôveryhodná, ale ubytovali sme ju a poskytovali jej služby. Zvláštne bolo, že sa naďalej stretávala s partnerom, ktorý ju mal týrať. Problém bol, že nám neplatila ani základné poplatky, 13 eur mesačne, neskôr nám povedala, že dcéra z jej prvého vzťahu, ktorá žila s otcom, dostala leukémiu. Raz keď som mal službu, dozvedela sa zlú správu o stave dcéry, zložila sa, musel prísť lekár.

Po pár mesiacoch nám povedala, že jej dcéra zomrela, finančne sme jej prispeli na pohreb. Lenže ona nám ani naďalej neplatila ani tie smiešne peniaze, museli sme sa s ňou napokon rozlúčiť. O to väčšie prekvapenie prišlo, keď sme ju neskôr videli veselo kráčať s jej údajne mŕtvou dcérou po Holíči.  

Ona si to celé vymyslela?

Jej 12-ročná dcéra bola živá a zdravá, úmrtie si vymyslela len preto, aby nemusela platiť tých 13 eur.

Je tento problém falošných udaní častý?

Nie, sú to skôr extrémne prípady. Ako som povedal, my sme v prvom rade advokátmi našich klientov, bojujeme za ich záujmy, nie sme v pozícii tých, ktorí by ich mali spochybňovať. Klientky nám musia dôverovať – a my im tiež –, aby sme im mohli efektívne pomôcť.

Našou prvoradou úlohou však nie je spochybňovať klientku a jej tvrdenia, ale pomôcť jej a hájiť jej záujmy. Zdieľať

Ale isteže už po tých rokoch máme istý cit a vieme, kedy si treba pozadie informácií lepšie overovať. Skôr sa stáva to, že hoci celkový príbeh, s ktorým sem prišla žena, sedí, nesúhlasia niektoré detaily, niečo je vyfabulované alebo prikrášlené. Ale to už súvisí s celkovou kultúrou prostredia, z ktorého tie ženy vychádzajú.

Tým, že tieto týrané ženy i s deťmi prídu k vám, sa ich problém aspoň načas vyrieši, majú strechu nad hlavou aj základný servis. Akú však majú ďalšiu perspektívu?

Naša služba núdzového bývania je prechodným riešením, ktoré by malo ženy naštartovať do života. Štandardne ju poskytujeme na jeden rok, v odôvodnených prípadoch na tri roky.

Čo sa považuje za odôvodnené prípady, keď žena môže ostať aj tri roky?

Napríklad keď má malé deti, ktoré sú chorľavé, alebo ich neprijali do škôlky a žena sa tak nemôže nikde zamestnať.

Posledné roky je na trhu práce veľmi priaznivá situácia, vedia si teda tieto ženy nájsť prácu?

Aj tu v Holíči, kde nikdy nebolo veľa práce, sa naše klientky nemajú problém zamestnať. Keď si kedysi hľadali prácu a povedali, že žijú v azylovom dome, zatvárali sa pred nimi dvere. Dnes je to naopak, firmy k nám chodia robiť nábory, tak veľmi zháňajú akúkoľvek pracovnú silu. Lebo ak nezoberú ženy aj z tunajšieho azylového domu, potom im už ostáva hľadať pracovníkov medzi Rumunmi a Srbmi.

Vidím, že tu máte veľa malých detí, tipujem, že miestne škôlky majú svoje kapacity a uprednostňujú deti domácich obyvateľov pred deťmi vašich klientok, ako sa potom môžu vaše klientky zamestnať?

Samozrejme, to je problém, ktorý sa u nás dá vyriešiť tým, že o tie deti sa stará iná klientka, ktorej to pracujúca matka finančne vykompenzuje. Horšie je, ak nie je takáto možnosť, v takom prípade sa matka nemôže zamestnať. Lenže často nie je výhrou ani to, keď je zamestnaná.

Zoberme si modelový príklad: žena má dve-tri deti, ako upratovačka či predavačka dostáva minimálnu mzdu, ak by mala po odchode od nás utiahnuť z tohto príjmu podnájom a ešte uživiť dva či tri hladné krky, je to nemysliteľné. Ale čo sa týka ochoty škôlok prijímať naše deti, nemám dojem, že by sme boli šikanovaní.

Ak ženy v takýchto situáciách môžu u vás zostať maximálne tri roky, čo sa potom s nimi deje?

V krajných prípadoch je to možné ešte predĺžiť. Ale je vcelku prirodzené, že samosprávam sa príliš nepáči predstava, že by si tu niektoré klientky mali zriadiť trvalé bydlisko, ani nám sa neodôvodňuje ľahko, keď tu máme nejakú klientku päť rokov.

Ono by to pôsobilo demotivačne aj na tie ostatné, keďže cieľom je, aby sa po čase postavili na vlastné nohy.

Takže čo sa deje po tom, keď takejto žene uplynie u vás maximálna lehota a ona sa ešte z objektívnych či subjektívnych dôvodov nevie o seba a deti postarať?

V takom prípade buď putuje do iného podobného zariadenia a je z toho potom taký kolotoč, alebo sa nejakým zázrakom dostane do sociálneho bytu, kde sa platí malý peniaz.

Alebo má klientka medzičasom dospelé dieťa, ktoré chodí do práce a spolu dajú nejaký príjem dohromady, alebo si nájde nového partnera a dokážu spolu žiť. Viacero klientok odišlo pracovať a žiť i do zahraničia, kde sa im darí.

Aké percento týchto žien je tu tie maximálne tri roky a ešte ani po takomto čase sa nemá šancu o seba postarať?

Je to zhruba polovica.

Až toľko?

Ak si nenájde partnera, nemá k dispozícii elementárne služby ako škôlka, tak nemá šancu na nový začiatok.

Ako možno vyjsť z tohto začarovaného kruhu? Je asi správne, že sú pod tlakom, aby si maximálne do troch rokov zlepšili svoju situáciu, ale z toho, čo hovoríte, vyplýva, že sú aj naďalej odkázané na pomoc.

Ideálnym systémovým riešením by bolo, keby sa im poskytovalo zlacnené bývanie, ako sú holobyty, teda nejaký sociálny byt v danom regióne. Ale to je zodpovednosť samospráv, funguje to len v obmedzenej miere. Prechodným riešením by mohli byť tiež domy na polceste.

To sú aké domy?

Ide o domy určené pre klientov, ktorí nie sú na tom dobre, ale berú svoju situáciu zodpovedne. V takýchto domoch je oveľa vyššia samostatnosť než u nás, fungujú svojpomocne ako samostatné bytové jednotky, sociálny pracovník tam nie je celých 24 hodín, ale povedzme osem hodín, počas ktorých im pomáha.

Takéto domy u nás existujú?

Zákon na to pamätá, ale nie je ich veľa.

O koľkých ženách, ktoré unikli pred mužom agresorom a sú so svojimi deťmi odkázané na pomoc, hovoríme v celoslovenskom meradle?

Predpokladám, že o stovkách, možno až o tisíckach žien, ale presný odhad nemám. Zvykne sa používať heslo „každá piata žena je týraná“. Treba si však uvedomiť, že sa nebavíme o jednoliatej skupine, ale o rôznych skupinách žien.

Ak si takáto žena nenájde partnera, nemá k dispozícii elementárne služby ako škôlka, tak nemá šancu na nový začiatok. Zdieľať

Sú ženy, ktoré na tomto systéme pomoci parazitujú a nechcú vlastne s tým nič robiť, potrebujú len, aby im sociálny pracovník vybavil dávky, vyriešil súdy a exekúcie, ale tam sa celá spolupráca končí. Ak dostávajú mesačne 150 eur a vedia takto vyžiť s dvomi deťmi, stačí im to.

Potom sú však klientky, ktoré chcú niečo zmeniť, hľadajú si prácu aj dostupné bývanie, radi by sa kamsi posunuli. A potom sú ženy – ale to sa už bavíme o takých malých zázrakoch –, ktoré pracujú na svojej postupnej vnútornej premene.

Aká skupina prevažuje?

Je to asi tak pol na pol, polovica chce na svojom živote niečo meniť, druhá polovica skôr prežíva.

Hovoríte, že v pozadí vašej sociálnej práce je kresťanská misia, vaša mama aj vy ste išli do tejto práce s tým, že prispejete k vnútornej premene týchto žien. Už po toľkých rokoch môžete asi rekapitulovať – je táto misia úspešná?

Niekoľko rokov sme mali v tomto smere aktívnu snahu, ktorú sme potom museli utlmiť.

Prečo?

Viaceré klientky mali pocit, že keď začnú navštevovať náboženské aktivity bez ohľadu na to, či sme to robili my alebo katolícky kňaz, či evanjelická farárka, teda že udrú na našu náboženskú nôtu, tak si získajú lepšiu pozíciu. Prípadne sa stalo, že si chodili na faru požičiavať peniaze.

Preto sme tie aktivity museli utlmiť, aby neboli zneužívané, čo celkom popiera ten skutočný zmysel vnútornej obrody. Na druhej strane, niektorým klientkám sa práve vďaka kresťanstvu zmenil život. Aj vďaka tomu, že ich deti chodili na stretká, aj keď povedzme už neskôr nepraktizovali svoju vieru, niečo z tých hodnôt v nich zostalo. Ale realisticky musím povedať, že to skóre je slabé.

Skúste si predstaviť ženy, ktoré ste tu mali pred 10 alebo 15 rokmi, čo je s nimi dnes?

Sú klientky, ktoré tu boli pred desiatimi rokmi a stále kolujú zo zariadenia do zariadenia. Najtragickejšie je, keď u nás skončia aj deti klientky, ktorá bola u nás pred pätnástimi rokmi, a dnes sú dospelé a samy matky.

Často sa v súvislosti s týmito osudmi hovorí o domácom násilí ako o tom najväčšom probléme. Lenže keď to toľké roky pozorujete, vnímate, že to domáce násilie, akékoľvek je strašné a neospravedlniteľné, často nie je tým najväčším problémom.

A čo je tým najväčším problémom?

Ide o celý balík problémov. Iste, je tu muž-násilník, ale nejde len o fyzické násilie, môže ísť aj o ekonomické násilie, keď ju muž oberá o peniaze, alebo celá rodina je po krk zadlžená a čelí exekúciám, napríklad od mobilových operátorov, keďže si všetci pobrali mobily, ktoré nesplácajú.

Keď to toľké roky pozorujete, vnímate, že to domáce násilie, akékoľvek je strašné a neospravedlniteľné, často nie je tým najväčším problémom. Zdieľať

Ten balík problémov vyviera z celkovej kultúry chudoby, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu a zasahuje všetky oblasti života. Tieto rodiny napríklad nedokážu žiť v tichu, v pozadí musí byť stále nejaký ruch, televízia či rádio, oni nedokážu byť spolu len tak v tichu či v hlbšom ľudskom rozhovore.

Aj predstavy o vzťahu muža a ženy sú veľmi infantilné, muž má byť primárne alfasamec, ktorý dokáže buchnúť do stola. No a, samozrejme, s tým je spojené aj to, že onen muž niekedy netresne len do stola, ale aj do ženy. Zároveň musí byť tento alfasamec milovník a romantik.

To sa potom dedí a vy len žasnete, že dcéra matky, ktorá mala za muža agresora, ktorý bil celú rodinu, si tiež nájde niekoho podobného, kto už na prvý pohľad nie je v poriadku. Znovu tu nemôžem hrubo zovšeobecňovať, ale nie je to výnimočný jav.

My rodičia strednej triedy, ktorým záleží na blahu našich detí, sa dnes doťahujeme, aká je tá správna filozofia výchovy, či prísnejšia, alebo rešpektujúca, ako je to s výchovou detí v tejto sociálnej vrstve?

Tu sú rodičovské kompetencie veľmi chabé. Tunajšie deti sú čisté aj najedené, v tom nie je problém, ale ony často nevedia, čo je to ľudský dotyk. Raz som si tu posadil na kolená jedno veľmi roztopašné dievčatko, sedela na mne trištvrte hodiny ako prikovaná, ani sa nepohla. Ona jednoducho nevedela, čo je to ľudský dotyk. Viaceré ženy nevedia dieťaťu odovzdať trvalejšiu hodnotu, pochváliť ho, postískať, je to proste citový chlad.

Aj to je odpoveď na otázku, prečo11-ročný chlapec dokáže udrieť svoju matku. Mnohé ženy používajú voči deťom tie najhrubšie slová, počujete vety typu „mala som ťa potratiť“, „mala som ťa dať do ústavu“.

Tie deti to nasávajú od malička, čo si v tejto situácii počnete ako sociálny pracovník či psychológ? Iste, môžete do toho vstúpiť, do týždňa s týmito deťmi strávite päť hodín, ale zvyšok sú s matkou, takže tých vašich päť hodín sa razom zmaže. Keď to dieťa stretnete neskôr o desať rokov, áno,  pamätá si, že vy ste ten milý sociálny pracovník, ktorý ho mal rád, ale tam sa to, žiaľ, často končí.

Dosiaľ sme sa skôr bavili, ako vaša práca mení život vašich klientok. Čo však spravili tie roky práce s týranými ženami s vami?

(Ticho.) Nevyhnutne sa dostavilo vyhorenie. Má to takú podobu, že ho máte teraz, o rok zas na chvíľu pominie, potom sa môže opakovať. Možno vyhorenie nie je správne slovo, je to proste vyčerpanie aj vytriezvenie.

Je to nevyhnutný sprievodný znak vašej práce?

Nedá sa tomu celkom vyhnúť, je len otázka, ako sa s tým človek vyrovná.

Ako sa tým vyrovnávate?

Napríklad tým, že fajčím. (Smiech.). Kedysi som sa intenzívne modlil, čo mi pomáhalo, dnes to riešim tak, že to ignorujem, nepripúšťam si to.

Pomáha to?

Pre mňa je to momentálne najlepšia cesta.

Aj teraz máte fázu takéhoto vyhorenia?

Myslím si, že áno. Aj preto som hľadal nový podnet, chcel by som sa sústrediť na krízovú intervenciu pri ľuďoch, ktorí majú suicidálne sklony, ale to je možno hudba budúcnosti. Cítim však, že by mi prospela zmena klientely.

Teda stále chcete pracovať v tejto pomáhajúcej sfére, len hľadáte zmenu prostredia?

Áno. Viete, vyštudoval som sociálnu prácu, išiel som do toho s veľkým elánom, potom však prišlo to vytriezvenie, keď už vopred viete odhadnúť, v čom klienta dokážete posunúť, ale v čom ste už celkom bezmocný.

Keby malo vaše a podobné zariadenia viac peňazí, fungovali celkovo v priaznivejšom systéme, tak by boli výsledky lepšie alebo je to taký začarovaný kruh, že by to ani veľmi nepomohlo?

Môžem našu situáciu porovnať s Českom, kde nám hovoria, že máme na túto oblasť lepšie zákony než oni, ale v každom prípade oni majú oveľa lepšiu prax aj odborníkov.

Išiel som do toho s veľkým elánom, potom však prišlo to vytriezvenie, keď už vopred viete odhadnúť, v čom klienta dokážete posunúť, ale v čom ste už celkom bezmocný. Zdieľať

No môj dojem je, že ani napriek väčšiemu nasadeniu to neprináša výsledky, ktoré by ste očakávali. Lebo aj keď máte v takomto zariadení superpsychológa, vôbec to neznamená, že tí klienti sa musia niekam posunúť.

Vymaniť sa z tohto kruhu je totiž tak trochu na úrovni zázraku, pretože bez toho vnútornému obrátenia, ktoré nemusí byť ani nevyhnutne náboženské, to nejde.

Koľko takých zázrakov ste vo vašom zariadení zažili? Dá sa to zrátať na dvoch rukách?

Možno by som potreboval aj štyri ruky.

To zas nie je tak málo.

Ale keďže som už videl stovky ľudí, ktorým sme pomáhali, prial by som si vidieť niečo podobné častejšie. Na druhej strane, beriem to tak, že len čo je klientka schopná sa osamostatniť a postaviť na vlastné nohy, už to je úspech. Zmena vnútra je potom už megaúspech, a ten je pomerne zriedkavý.

Téma týraných žien bola u nás nedávno politickou toptémou kvôli Istanbulskému dohovoru, ktorý priamo rieši problém rodovo podmieneného násilia na ženách. Keby bol tento dohovor, ktorého ratifikácia je pozastavená, prijatý, nejako by to vašej práci prospelo?

Nemám pocit, že by bol pre mňa ako sociálneho pracovníka v teréne akýmkoľvek spôsobom užitočný. Skôr sa stotožňujem s kritikou tohto dokumentu, ktorý je vlastne len politickým vyhlásením, aké nič nerieši a problém násilia len redukuje.

Súčasná slovenská legislatíva je pritom dostatočná, nepotrebujeme nové normy, možno len niečo vyladiť. Kľúčové však je, aby sa súčasné nástroje efektívne využívali v praxi.

Povedali ste, že ten dohovor problém násilia redukuje, skúste to vysvetliť.

Na domáce násilie sa dá pozerať z viacerých hľadísk. To feministické zdôrazňuje nadvládu mužov nad ženami, samozrejme, aj v tomto je kus pravdy, ale z vlastnej skúsenosti viem, že násilie nie je len o tom, že muž má fyzickú a historickú prevahu nad ženou, a preto ju môže zbiť. Iste, bola tu kultúra, ktorá umožňovala mužom takto konať, ale je to len súčasť mozaiky. Celkovo je škodlivé, keď sa vypichuje jedno čiastkové hľadisko na úkor ostatných.

Čo sú tie iné hľadiská?

Vlastná rodinná minulosť daného muža alebo faktor závislosti, čo je oblasť skúmania psychiatrov a psychológov. Vzájomné vzťahy medzi mužmi a ženami sú často narušené obojstranne, dochádza aj k obojstrannému násiliu, je tu tiež kriminologické hľadisko, keď už hovoríme o profiloch páchateľov, takých, ktorí ubližujú občasne alebo majú sadistické sklony, či takých, ktorí majú sklon k emocionálnemu násiliu, nikdy síce ženu neudrú, ale ju psychicky vydierajú.

Jednoducho ide o politický dokument, ktorý niečo deklaruje, a ja vôbec nevnímam, v čom by mi mal v praxi akokoľvek pomôcť.

Foto: Andrej Lojan