Prečo zlomil Sulík nad Galkom palicu

Prečo zlomil Sulík nad Galkom palicu

Lucia Nicholsonová, Richard Sulík, Ľubomír Galko a Jana Kiššová oslavujú počas volebnej noci, 5. marec 2016. FOTO TASR - Jakub Kotian

Richard Sulík asi zvíťazí vo vojne o SaS, otázne je, čo príde potom.

Keď sa pred dvomi týždňami na kongrese SaS ukázalo, že Richard Sulík má na svojej strane pomerne jasnú väčšinu členov, v Postoji sme napísali, že predseda liberálov síce vyhral bitku, ale nie vojnu.

Skupina okolo Ľubomíra Galka hneď po prehratom kongrese, na ktorom sa demonštratívne nezúčastnila, ohlásila vznik platformy Demokratické jadro SaS (DJ SaS) – odvtedy im sulíkovci posmešne hovoria „dídžeji“ – no jej sila spočívala v tesnej väčšine v Republikovej rade. A keďže rada je v SaS vrcholný výkonný orgán, ktorý na návrh predsedu strany schvaľuje kandidátku do NR SR, nebolo vôbec jasné, ako by malo spolužitie predsedu s odbojnými podpredsedami vyzerať ďalej. Rada by totiž Sulíkovi schválila len takú kandidátku, na ktorej by mali platformisti dobré postavenie, a to, že hneď po voľbách by došlo k rozčesnutiu nového poslaneckého klubu, vyzeralo ako politická zákonitosť.

Dnes je už zjavné, že platformisti sa prerátali, pretože podcenili Sulíkovo postavenie medzi členmi strany a podcenili aj právomoci, ktoré si za istých okolností môže prisvojiť kongres na úkor rady. V stanovách SaS je jedno nenápadné ustanovenie, podľa ktorého má kongres právo rozhodovať o otázkach, ktoré inak patria do pôsobnosti iných orgánov strany.

Práve tohto ustanovenia sa teraz chytili sulíkovci, ktorí požiadali o zvolanie mimoriadneho kongresu – týmto krokom vyrazili Galkovmu krídlu všetky tromfy z rukáva, pretože kandidátku už nebude schvaľovať 13-členná Republiková rada, kde má tesnú väčšinu Galko, ale vyše 200 členov SaS, kde má výraznú väčšinu Sulík.

5. októbra sa tak v Jasnej udeje ďalšia zlomová kapitola v histórii strany. V tejto chvíli sa zdá, že väčšina členov schváli na mimoriadnom kongrese kandidátku, na ktorej nebudú figurovať viacerí vrcholní predstavitelia ani poslanci SaS. Tento obraz nového rozkolu sa bude Sulík snažiť pred voličmi prekryť iným obrazom, návratom Lucie Nicholsonovej, druhej najpopulárnejšej političky SaS, a jej povýšením na dvojku strany.

Ak chceme pochopiť, čo sa v lete udialo v tejto strane a prečo vnútorné spory vybublali akurát pol roka pred voľbami v takej miere, že strana od konca júna do začiatku októbra absolvuje tri kongresy (!), je potrebné vrátiť sa o pár rokov dozadu. Konkrétne do 5. marca 2016.

Pozičné boje

SaS prežila euforickú marcovú volebnú noc. Strana, ktorej podľa predvolebných prieskumov reálne hrozilo, že neprekĺzne do parlamentu, získala vyše 12 percent a zo Sulíka sa stal cez noc kandidát na budúceho premiéra.  

Lenže nie všetci prežívali rovnaký stupeň eufórie, výsledky krúžkovania priniesli nový typ napätia a rivality. Sulík získal obrovský počet krúžkov, takmer 180-tisíc, no hlavnou skokankou volieb bola v SaS práve Nicholsonová, ktorá sa vďaka 84 tisíckam krúžkov dostala zo siedmeho na druhé miesto. Úspešný bol aj Martin Poliačik, ktorý z ôsmeho miesta dostal až 46-tisíc krúžkov a dotiahol sa tak do blízkosti Ľubomíra Galka, ktorý pritom kandidoval ako dvojka za Sulíkom. S krúžkami sa darilo aj Jozefovi Mihálovi, naopak, Jana Kiššová, trojka kandidátky, bola z pohľadu voličov nevýrazná a zostúpila o pár miest nižšie.

Voliči liberálov tak svojimi krúžkami poprehadzovali poradie a zasiahli do mocenskej hierarchie strany. Nicholsonová a Poliačik čelili výčitke, že sa voči Sulíkovi profilovali ako slniečkarske krídlo, robili si tak vlastnú kampaň na úkor celku, čím sa sami zviditeľňovali, a tak sa im ľahšie zbierali krúžky než lojálnym členom vedenia. Vo vedení strany stáli na jednej strane Galko a Kiššová, ktorí sa odvolávali na svoje stranícke zásluhy, proti nim trojica Mihál, Nicholsonová a Poliačik, ktorí sa odvolávali na svoju popularitu. Kdesi nad nimi stál Richard Sulík, ktorý sa v tomto konflikte nechcel príliš umazať.

Na prvý pohľad mal však z ideových dôvodov bližšie ku Galkovi a ku Kiššovej, s ktorou sa rodinne poznal ešte dlhé roky pred vstupom do politiky. Pri debatách na Republikovej rade dokonca pripúšťal, že ak by sa SaS po voľbách v roku 2020 nedostala do vlády, žezlo v strane by odovzdal práve Jane Kiššovej. Samozrejme, boli to skôr virtuálne reči, SaS vtedy trónila v prieskumoch ako líder opozície a Sulík veril, že má dobrú šancu na post premiéra alebo ministra financií.

Začalo sa to konfliktom pre Poliačika

SaS v tomto období postihli ďalšie odchody. Začiatkom roka 2017 odišiel Jozef Mihál, ktorý sa so Sulíkom rozchádzal vo viacerých názoroch, pre ktoré ho predtým vyzval na súboj o vedenie strany, súčasne ho hnevalo, že Sulík ho neobhájil v konflikte s Galkom. Koncom roka 2017 opustil stranu aj Martin Poliačik. Tu bola rozbuškou najmä utečenecká kríza z roku 2015, ktorá Sulíka a Poliačika navzájom odcudzila, po viacerých súkromných aj verejných výmenách názorov si napokon aj Sulík želal, aby sa ich cesty politicky rozišli. 

Poliačik mal podobne ako Mihál osobne značne napätý vzťah s Galkom, aj preto pôsobí spätne ako paradox, že práve odchodom Poliačika odštartovalo postupné zhoršovanie vzťahov medzi Sulíkom a dovtedy lojálnym Galkom.

Sulík sa chcel s Poliačikom rozlúčiť na spoločnej tlačovke, ktorá mala byť symbolom toho najkultivovanejšieho rozchodu, aký si v slovenskej politike možno predstaviť. Ľubomír Galko však už predtým vnútri strany avizoval, že sa mu takýto spôsob rozchodu nepáči a že Sulík na takúto tlačovku s Poliačikom nemá prečo chodiť.

Sulík však nedal na odporúčanie svojho podpredsedu a s Poliačikom sa napokon postavil pred kamery. Po tejto rozlúčke napísal Galko na Facebooku, že Poliačik odchádza pre „dlhodobé názorové nezhody s predsedom strany Richardom Sulíkom“ a „odchod Martina Poliačika ma mrzí o to viac, že v poslednom čase sme si ľudsky rozumeli čoraz viac“. Napokon svoj status zakončil konštatovaním: „Verím, že ďalší odchod človeka, ktorý s nami dlhé roky tlačil káru SaS, bude viesť k väčšej sebareflexii nás, čo sme v strane zostali, nevynímajúc predsedu."

Sulíka vtedy veľmi nahnevalo, že Galko podsúva falošný obraz, že si s Poliačikom rozumel, a ešte k tomu jeho ako predsedu vyzýva na sebareflexiu, akoby bol vinníkom.

Medzi predsedom a jeho podpredsedom sa tak otvorila prvá priekopa, ktorá sa odvtedy len zväčšovala. Napätie vygradovalo v októbri 2018, keď Galkovo krídlo v Republikovej rade odvolalo Katarínu Svrčekovú z funkcie hovorkyne SaS. Pre Sulíka to bola potupujúca prehra, keďže na rade sa za Svrčekovú jasne postavil. Zrazu zistil, že je šéfom strany, v ktorej už nemá moc ovplyvniť, kto bude jeho pravou rukou pre komunikáciu s médiami.

Niektorí prívrženci Sulíka si s odstupom času myslia, že práve vtedy, na jeseň roku 2018, mal ich predseda mocensky zasiahnuť a tlačiť na zmenu pomerov vo vrcholnom výkonnom orgáne strany.

Už štyri roky hájime vaše postoje:

Denník Postoj vznikol v septembri 2015, aby chránil konzervatívne hodnoty a vyvažoval spoločenskú debatu. Robíme to radi a naplno už od začiatku, preto ak radi čítate naše články, podporte nás teraz. 

  

Aj vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujeme, redakcia denníka Postoj.

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

Ako šéf strácal pôdu pod nohami

Richard Sulík presviedčal seba aj verejnosť, že jeho práca europoslanca strane nijako neškodí, pretože si drží nadhľad nad bežnou prevádzkou a nemusí sa zapájať do rôznych žabomyších vojen. Je pravda, že Sulík aj napriek europoslancovaniu trávil veľa času na Slovensku, problém bol, že nechodil často na poslanecký klub, kde si vcelku prirodzene budoval svoju pozíciu podpredseda Galko.

Sulík si postupne uvedomoval, že niektorí ľudia, ktorých v strane mnohí dlho vnímali ako jeho lojalistov, od istého času ťahali viac s Galkom. Jozef Rajtár sa stal ako nový poslanec v priebehu pár mesiacov aspoň načas mediálnou hviezdou SaS, Sulík však od neho chcel, aby sa nevenoval iba kauzám ako Bašternák, ale aby mal aj svoju odbornú agendu.

Ťažšie vysvetliteľný je odklon Kiššovej od Sulíka a keď hľadáte objektivizujúce dôvody, čo ho spôsobilo, až príliš to závisí od toho, s kým vnútri strany hovoríte.

Krídlo galkovcov argumentuje, že práve tu sa odráža zlyhanie Sulíka ako predsedu, pretože Kiššová patrila dlho medzi jeho najvernejších ľudí – no aj ona postupne pochopila, že Sulík riadi stranu zle, direktívne a pri presadzovaní svojich predstáv je neoblomne tvrdohlavý.

Pre sulíkovcov je zas Kiššovej odklon od šéfa ilustráciou toho, že Galko je rafinovaný intrigán, ktorý rozoštváva ľudí a cieľavedome si buduje v strane siete, aby to slúžilo jeho záujmom.   

V každom prípade platí, že nálada v SaS sa ďalej zhoršovala, k čomu prispievali aj vonkajšie okolnosti – tandem progresívcov a Spolu vyšachoval SaS v bratislavských komunálnych voľbách, potom sa zrodil fenomén Zuzany Čaputovej a ešte väčšou ranou pre SaS boli eurovoľby.

Od jari sa na uzavretých facebookových fórach strany zosilňovali útoky voči Sulíkovi, od kritikov z Galkovho krídla zaznievali výčitky, že je diktátor, a zaznievali tam aj podobné slová ako neskôr, keď galkovci v liste všetkým členom strany napísali, že Sulíkova „schopnosť zohľadňovať iné záujmy ako tie vlastné sa blíži k nule“. Predseda SaS tak už vcelku ľahko mohol prepadnúť dojmu, že prestáva byť pánom vo svojom dome.

Atmosféra v strane ďalej hustla. Týždeň pred riadnym júnovým kongresom sa na Republikovej rade odohral ďalší incident, ktorého interpretácia takisto závisí od toho, s kým hovoríte. Sulík už pre médiá opísal, že Rajtár ho vyzval na odstúpenie z funkcie predsedu. Druhá strana tvrdí, že Rajtár to neformuloval takto opovážlivo, ale mäkšie, Sulíka sa opýtal, či po tom, čo ponúkal funkciu lídra Andrejovi Kiskovi a Robertovi Mistríkovi, a je preto očividné, že stranu nechce viesť, ju radšej neponúkne niekomu zvnútra strany.  

No bez ohľadu na to, či išlo o tvrdú výzvu alebo provokačné poštuchnutie, vzájomná dôvera sa už nezadržateľne blížila k bodu mrazu. Prejavilo sa to už o pár dní, keď mal kongres schváliť nové body stanov, ktoré musela SaS prijať kvôli Dankovmu zákonu o politických stranách.

Pôvodne malo ísť o formalitu, vo vedení sa dohodli, ako budú nové body vyzerať, aby sa mohli na kongrese schváliť. Problém bol, že právnikmi vypracovaná podoba zmien bola iná, než akú očakával Sulík, ktorý si to všimol až na poslednú chvíľu. Júnový kongres sa tak začal v chaose a vo vzájomnom doťahovaní, sulíkovci videli v jednom bode pascu, ktorou si chce súper do budúcnosti zabezpečiť lepšiu pozíciu.

Odchod a návrat Nicholsonovej

Všetky tieto spory sa relatívne darilo utajiť pred verejnosťou, až na jednu výnimku: Lucia Nicholsonová nebola zvolená do Republikovej rady, chýbalo jej len pár hlasov, ktoré znamenali, že Sulík nezískal v rade väčšinu. Vtedy tomu médiá neprikladali zvláštny význam – oveľa viac zaujala Nicholsonovej následná reakcia, keď požiadala o pozastavenie členstva. Spätne sa však zdá, že keby Nicholsonovú koncom júna zvolili do rady, v ktorej by tak Sulík nadobudol tesnú väčšinu, už by na súboj s Galkom a Kiššovou nepotreboval dva ďalšie mimoriadne kongresy.

Pre Sulíka preto riadny júnový kongres dopadol vlastne zle, vedel, že vo vedení ostáva v menšine, a premkla ho obava, že po prípadnom volebnom neúspechu vo februári 2020 môže skupina okolo Galka prevziať celú stranu, preto sa rozhodol zariskovať.

Ďalšie udalosti sú už notoricky známe – v auguste zvolal Sulík kongres na začiatok septembra, medzitým sa cez telefonáty s každým členom strany presvedčil, že v členskej základni má predsa len prevahu. A tak sa po založení platformy DJ SaS rozhodol spolu s jadrom svojich prívržencov pre radikálny rez. Nešikovnosť galkovcov bola v tom, že to po prehratom kongrese prepálili a nahrali Sulíkovi na smeč – ich tlačovka, na ktorej ohlásili vznik platformy, neuznali legitimitu kongresu a tvrdo skritizovali Sulíka, šokovala aj tých členov, ktorí majú výhrady aj voči Sulíkovi a najradšej by boli, keby Sulík a Galko ostali pod jednou strechou.

Ako už bolo napísané vyššie, Sulík sa podľa všetkého 5. októbra presadí, dovtedy bude ešte pár dní uvažovať, či na kandidátku umiestni iba menšiu skupinu platformistov, napríklad Janu Kiššovú, alebo zvolí tvrdší prístup a neponúkne miesto žiadnemu či takmer žiadnemu vzbúrencovi. V tejto chvíli je minimálne rozhodnutý, že Galko ani Rajtár, ktorý ho na vnútorných fórach napáda najtvrdšie a dáva ho do súvislosti s Brheľom, už na kandidátke nebudú.

Sulíkovým spojencom sa tak stal v týchto dňoch aj obyčajný pud sebazáchovy mnohých členov. Tí vnímajú, že popri konkurencii z PS/Spolu a Kiskovej strany sa môže SaS v dôsledku nejednoty ľahko ocitnúť v pásme ohrozenia, a chcú preto rýchle a definitívne vyriešenie sporu. Navyše, Sulíkovi pomohlo aj to, že na jeho obranu sa postavil Jozef Mihál zo Spolu, ktorý pre .týždeň označil Galka do značnej miery za pôvodcu rozbrojov aj jeho vlastného odchodu – a že k Mihálovmu odkazu sa nadšene pridala aj Lucia Nicholsonová. 

Niektorí komentátori píšu, že SaS týmito rozbrojmi pácha harakiri v priamom prenose, to však zďaleka nie je isté. Jadro voličov je oveľa viac fixované na tandem Sulík-Nicholsonová než na tandem Galko-Kiššová, preto má Sulík dobrý dôvod si myslieť, že ak vyrieši konflikt radikálnym sekom päť mesiacov pred voľbami, má ešte dostatok času, aby voličov presvedčil o stabilite novej, „očistenej“ SaS.

Sulík sa dnes nemusí ani tak zmárať tým, či ho neopustí saskárske jadro voličov, keďže to pri ňom stálo aj v kritickejších chvíľach, napríklad po páde vlády a po kauze sasanka s Kočnerom v roku 2012. Jeho problémom sú potenciálni voliči SaS, teda masa voličov, ktorá už aspoň raz volila túto stranu, ale dnes sa rozhliada po nových mužoch v ringu.

Vojnu o SaS už Sulík asi vyhrá, ale ten hlavný zápas ho len čaká.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo