Vyhrážanie je nebezpečné, prináša do života detí strach

Zaoberá sa výchovou detí, okrem iných aj svojich dvoch tínedžerov. Lektorka kurzu Efektívne rodičovstvo Martina Vagačová sa často musí zamýšľať nad otázkami rodičov, ako si majú poradiť so svojimi deťmi, ako ich vychovávať tak, aby neubližovali sebe aj iným.

Aké sú dnešné deti v porovnaní s deťmi pred 20 rokmi?

Z vonkajšieho pozorovania sa dá povedať, že sú odvážnejšie, niekto povie drzejšie, zvedavejšie, nezľaknú sa tak ľahko, idú si za svojím oveľa viac ako kedysi.

Je to preto, že aj spoločnosť sa inak správa, vysiela signál, že sa musia o seba postarať. Autority nie sú jasne definované, určite to nie sú autority moci, skôr prirodzené autority. Deti preto viac skúšajú a hľadajú, preto sa zdajú byť také divé a bezuzdné.

Je lepšia tradičná výchova, ktorá hovorí „Ja som tu šéf a ty budeš poslúchať“ alebo liberálna, ktorá dovolí všetko?

Medzi autoritárskou a liberálnou výchovou je stredná cesta, postavená najmä na vzájomnej dôvere vo vzťahu. To znamená, že ako rodič musím brať do úvahy a rozumieť tomu, čo dieťa potrebuje. Nie je to totiž to isté, ako to, čo práve chce.

To sú dve veci, ktoré je v praktickom živote najťažšie rozlíšiť. Dieťa napríklad strašne chce v obchode autíčko alebo cukrík a často je to také silné a vypuklé, že sa hádže o zem.

Vtedy by mal práve rodič rozoznať, že potrebuje niečo úplne iné. Potrebuje vymedziť hranicu alebo si potrebuje oddýchnuť, alebo sa ísť najesť, odísť z toho prostredia...

To je niečo medzi dvoma extrémami výchovy – pozerať sa na dieťa, veriť výbave, s ktorou na tento svet prišlo a ktorú dostalo. Láskavým, ale pevným spôsobom mu ukázať, že život s inými ľuďmi má svoje hranice. Ak chceme mať radosť a byť navzájom so sebou spokojní, musíme sa navzájom rešpektovať. Nemôžeme pozerať len na seba, ale aj na iných.

Rodičia si často povedia – veď o nič nejde, to autíčko stojí dve eurá, tak mu ho kúpim nech má radosť. Prestane už konečne kričať a robiť mi tu hanbu...

Rodičia by si mali veľmi silno uvedomiť, že nie sme schopní zabezpečiť radostnú budúcnosť nášho dieťaťa, že to ani nie je naša úloha.

Tou je previesť ho cestou detstva tak, aby sa naučilo základným zručnostiam. K tým patrí to, že sa o seba dokážem postarať a zároveň byť zodpovedný sám voči sebe a svojmu okoliu.

Opačná typická reakcia je často – veď máš doma plno áut, nedrankaj nič a odchod odtiaľto, prestaň a buď ticho, lebo dostaneš...

Dieťa je v momente, keď niečo hrozne chce, silno emocionálne vybudené. Ak mu takýmto spôsobom povieme, čo si o tom myslíme, získa pocit, že oň nemáme záujem, že mu nerozumieme, nechápeme, čo v tej chvíli chce, nezaujíma nás to. Čo je vlastne aj pravda.

Ide o to, že aj my máme vtedy nejakú starosť, tak povieme: „Rýchlo poď, nebudeme riešiť takéto hlúposti.“ Treba si však uvedomiť, že my sme dospelí a máme tú situáciu zvládnuť a zorientovať sa v nej.

"Rodičia by si mali uvedomiť, že nie sme schopní zabezpečiť radostnú budúcnosť nášho dieťaťa, že to ani nie je naša úloha."

Zdieľať

Mali by sme v nej dieťaťu ukázať, že rozumieme tomu, že chce autíčko a že ho hnevá, keď neplníme jeho prianie okamžite. Ide o to vytvoriť si s ním spojenie cez pochopenie jeho emócií a potom mu ukázať, že v tejto chvíli máme len obmedzené možnosti.

Rodič má byť láskavý v tom, že vypočuje emóciu dieťaťa a porozumie situácii. To dáme najavo tým, že prejavíme účasť na tom, čo prežíva. Keď mu to poskytneme, dieťa pochopí, že sme na jeho strane barikády a bude ochotné nechať sa viesť.

Aká by teda mala byť naša reakcia?

Napríklad: „Vidím, že sa Ti to auto páči a veľmi by si ho chcel. Kedy zvykneme kupovať takéto veci? Keď je nejaká príležitosť, však, čo je najbližšie? Narodeniny, meniny, Vianoce? Tak vidíš, nemôžeme to teraz kúpiť, ale ale o pár týždňov, keď máš narodeniny, ho môžeš dostať. Doma si urobíme zoznam, kde si môžeš písať želania, čo by si chcel a potom budú všetci vedieť, čo si želáš a zvýši sa šanca, že to dostaneš.“

Arogantné deti?

Hovorí sa, že dnešné deti sú sebaisté, arogantné, že ich k tomu vedie výchova doma aj v škole. Čo je kľúčové, aby sme sa tomu vyhli?

Zo strany rodiča je dôležité pochopiť, že dieťa to nerobí preto, že chce robiť napriek, byť drzé alebo niekomu ubližovať, ale že to robí pre nejakú hlbokú potrebu.

Väčšinou deti, ktoré sú bojovné a arogantné, sú také preto, že majú pocit, že im ľudia naokolo nerozumejú. Napríklad majú autoritárskych rodičov, ktorých veľmi nezaujíma, čo v danom okamihu prežívajú. Sú tam len príkazy, zákazy a tlak.

Práve preto, že každý potrebuje nájsť talenty a obdarovania, ktoré má v sebe, musí mať možnosť rozmýšľať nad sebou a rozhodovať sa, s niečím sa vnútri konfrontovať. Keď má taký tvrdý výchovný prístup, vlastne na to ani nemá šancu a získa pocit: „Rodičia mi nerozumejú, tento svet ma nechápe.“ Preto sa začnú takto správať.

Takže takéto bojovné deti majú teda málo povzbudzovania a podpory?

Áno, vychádza to v prvom rade z rodiny, koľko rodičia strávia s deťmi kvalitného času namiesto toho, aby dieťa stále vychovávali. Aby vedeli, kde sa to dieťa v živote nachádza, čo potrebuje.

Dieťa potrebuje spoločný čas, komunikáciu a prejavy lásky, ale také adresné, ktoré to dieťa naozaj má rado, je viac spôsobov, ako mu to možno vyjadriť.

V škole sa to možno vyvoláva aj tým, že tradičná stará škola bola typická nezáujmom o to, aké deti sú. Stali sa predmetom vzdelávania, niekým, kto sa má hlavne učiť a poslúchať.

Deti však už cítia, že to tak nemusí byť, že to už neplatí, existujú aj iné možnosti. Často sa v škole za drzosť považuje aj to, keď sa dieťa opýta: „Pani učiteľka, prosím Vás, nedalo by sa to urobiť aj takto?“

V podstate má aj pravdu, chcelo by to len trochu viac kreativity a námahy, a to sa často tej vyčerpanej učiteľke už nechce. Tak vznikajú zbytočné strety.

Je to však najmä o tom, akú atmosféru v rodine alebo v škole máme. Keď deti cítia, že sú prijaté a že môžu byť súčasťou diania a vytvárania pravidiel, majú k tomu celkom iný postoj.

Ukázalo sa to v mnohých štúdiách a experimentoch. Keď problematické školy zmenili kultúru spoločného života a atmosféru, rapídne sa zmenili aj výsledky a deti sa zlepšili.

Na Slovensku je dosť bežné udržiavanie autority za cenu manipulácie, napríklad „Keď sa budeš hnevať, zavolám policajtov a zoberú ťa“ alebo „Keď budeš zlý, príde si po teba čert“... Prípadne zhadzovanie a výsmech detí pred kamarátmi alebo dospelými. Čo to spôsobuje?

V prvom rade prináša strach do života. To, čo robíme zo strachu, väčšinou nie je pozitívne ani kreatívne. Často potom deti bojujú samy za seba alebo sa vyhýbajú zodpovednosti, klamú rodičov, v pude sebazáchovy sú schopné obetovať čokoľvek.

Vyhrážanie je veľmi nebezpečné. Navyše je v tom veľká neúcta k dieťaťu. Ak potom rodič a okolie od neho očakáva slušné správanie, oni len používajú to, čo ich naučili, teda presne tie spôsoby manipulácie, vyhrážania, ponižovania.

Sú tresty škodlivé?

Ako sa pozeráte na telesné tresty?

Sú neprijateľné. Prinášajú to, čo nechceme, znižujú sebaistotu, vytvárajú nedôveru medzi rodičom a dieťaťom. Učia deti veciam, ktoré sa nám nepáčia – klamať alebo tak obchodnícky kalkulovať – toto môžem urobiť, lebo za to dostanem iba trest, ktorý znesiem.

Trest, a nielen fyzický, ale aj psychický – vydieranie, nátlak, prináša vlastne úplne nevhodné správanie. Nemení správanie dieťaťa, aj keď niekedy sa to zdá byť lákavé v tom, že to chvíľu funguje. Deti sa zľaknú a poslúchajú. Pri prvej príležitosti však idú za tým, čo chcú.

"Telesné tresty sú neprijateľné. Prinášajú to, čo nechceme, znižujú sebaistotu, vytvárajú nedôveru medzi rodičom a dieťaťom."

Zdieľať

Trest teda ako taký nie je správny?

Ak trest zadefinujeme ako zámerné použitie fyzickej alebo psychickej sily s úmyslom vyvolať silnú negatívnu emóciu, ako napríklad krivdu, nespravodlivosť, poníženie, odmietnutie, tak potom je úplne neprípustný. Nemení totiž nevhodné správanie človeka, ale núti ho zaoberať sa nerešpektujúcim prístupom voči nemu.

Ako potom motivovať zmenu správania, ak sa dieťa v škole zle správa, ubližuje iným?

Najprv sa treba pozrieť na to, prečo sa tak vlastne deje. Prečo to to dieťa robí? Akú súkromnú logiku veci si živí v hlave?

Je celá paleta možností, prečo sa tak správa, možno si inak nevie vytvoriť miesto v kolektíve. Radšej na seba upútava tým, že bije spolužiakov. Jeho pomýlená logika totiž hovorí, že konštruktívnym spôsobom by to nešlo, takže je lepšia negatívna pozornosť ako žiadna.

Treba mu teda ukázať, že to, čo robí, je aj tak neužitočné na to, čo chce získať. Ukážeme mu, že sa mu snažíme pomôcť a tiež mu musíme povedať, že to ubližuje iným ľuďom.

K téme:
Odborníčka na výchovu Martina Vagačová: Rodičovstvo vnímam ako cestu

Zdieľať

Ak ho neobviníme z toho, čo robí, a nenecháme ho vyváľať sa v tej vine a hanbe, dieťa pochopí, že mu chceme dobre, sme na jeho strane a hľadáme cesty, ktoré mu prinesú prijatie a lásku.

Preto nám verí a bude aj skôr spolupracovať, keď mu povieme: „Toto si asi nechcel, aby sa stalo. Ale treba, aby aj iní vedeli, že si to nechcel, že si sa pomýlil, nerobíš to naschvál a že ti je to ľúto...“ Deti potom nemajú problém napraviť veci a ísť sa aj ospravedlniť.

Čím teda možno nahradiť trest?

Miesto toho môžeme použiť prirodzené a logické dôsledky. Prirodzené dôsledky nastávajú samy. Dieťa si napríklad odmietne zobrať rukavice, bude mu na prechádzke zima na ruky.

Nie vždy však dôsledky prichádzajú v potrebnom čase. Rodičia by mali vytvárať láskavú konfrontáciu, aby nastali dôsledky.

Ak sa napríklad dieťa neučí a má zlé známky a pritom sa tvári, že je mu to jedno, rodič by si mal s ním pohovoriť, zistiť, kde je koreň veci.

Ak dieťa tvrdí, že je to v pohode, tak mu povedať: „Zdá sa, že je to celé o tom, že nemáš na učenie dosť času, tak sa pozrime ako využívaš voľný čas – na krúžky, tablet, počítač, niečo z toho treba okresať, aby Ti ostal čas na úlohy, čo si z toho vyberieš?“

Niekto povie, že je to to isté ako keby sme mu napríklad zobrali tablet. Ale rozdiel je v tom, že dieťa si to samo reguluje, môže si samo vybrať. Nie je to trest, pri ktorom by sme mu odoberali to, na čom mu najviac záleží, obmedzujeme ho pre vec samu, aby získalo čas a zlepšilo si známky.

Je to na ňom, je to jeho voľba, to je dôležité. Dieťa sa pritom učí aj rozmýšľať, aj preberať zodpovednosť. Nemôže to potom hádzať na nás, že sme to vymysleli a teraz to nefunguje.

Ako na tínedžerov

Tínedžeri často rebelujú, porušujú hranice preto, že je to pre nich výzva, radi bojujú, čo s tým?

Pri nich je to zložitejšie, pretože majú pocit, že to už zvládajú, že vedia najlepšie, čo je pre nich dobré. Rodičia postupne prichádzajú o to, že ich môžu obmedzovať, lebo deti rýchlo prídu na to, ako sa to dá posúvať.

„Neurobím to a čo urobíš ty?“ Rodič musí pochopiť, že dokáže svoje dieťa už ovplyvniť iba tým, ak mu dokáže vysvetliť nástrahy jeho konania. Prípadne sa odvolať na vzájomnú dôveru, lenže tá musí už byť vybudovaná.

Oni určite nepovedia „Ďakujem za túto lekciu, milá mama, milý otec...“, ale počujú to a niekde v nich to ostáva. V tomto veku je však najdôležitejšie tráviť s nimi čas, aby sme vedeli, kde sa nachádzajú a čo prežívajú.

Už sa väčšinou veľmi nezdôverujú, ale z náznakov, z toho, čo hovoria, môžeme vedieť, čo sa deje a podržať ich v tom. To vytvára puto, ktoré ich potom vnútorne nepustí šliapnuť úplne vedľa, lebo im na nás záleží. To je jediná možnosť.

Takže žiadne zákazy?

Moc a tlak už nemožno použiť, lebo budú proti nám naschvál bojovať. Čím zúfalejšie my reagujeme na niektoré veci a bojujeme s nimi, tým viac si zaisťujeme, že to naozaj urobia.

Boj je nebezpečný v tom, že oni často z neho ani nemôžu vystúpiť. Povedia si, že keď ustúpim, ukážem svoju slabosť. Často si v boji s rodičmi aj ublížia, ale nepopustia. Dosť často si však to isté hovoríme aj my, sme na tom rovnako, obaja sme rovnako odhodlaní nepopustiť a zvíťaziť.

V konečnom dôsledku však v tom boji zažijeme iba to, že to bolí a že to nikam neviedlo, bolo to úplne zbytočné. Aj vo fyzike je to normálne, tlak vyvoláva protitlak a v psychológii to platí presne tak isto.

Peter Kremský

Foto - Peter Kremský, Helena Sochnová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo