Môj syn nevie byť sám

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môj syn nevie byť sám

Foto - Profimedia.sk

Je problém, ak dieťa nechce byť ani chvíľu samo? A ako ho motivovať k samostatnej činnosti?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Sú deti, ktoré dokážu pri škatuli lega presedieť hodiny. Iné, naopak, sú akoby rodičom ustavične v pätách a potrebujú neustálu interakciu s druhými. Ako takéto dieťa „trénovať“ v tom, aby vedelo byť samo a vymyslieť si program?

Lucia Drábiková

Je riaditeľkou pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Vyštudovala psychológiu, dlhodobo sa venuje poradenstvu, o manželských a rodinných témach tiež prednáša a publikuje na rôznych fórach. 

FOTO: Lucia Drábiková

Naviazanosť dieťaťa na rodiča a vyžadovanie jeho prítomnosti pri všetkých aktivitách závisí od veku, povahy i výchovného štýlu. Do istého veku je úplne v poriadku – v predškolskom i mladšom školskom veku. Spravidla v období dospievania prichádza k zmene, dieťa sa sťahuje do svojej izby, vyhľadáva viac samotu alebo čas s priateľmi.

Treba rozlíšiť vyžadovanie prítomnosti rodiča, teda ak dieťa túži byť v jeho prítomnosti a robí si nejakú činnosť, kreslí, píše úlohy, hrá sa v jeho blízkosti. Takáto potreba by nemala byť kritizovaná, vysmievaná, byť súčasťou rodiny a byť v blízkosti najbližších je dôležitou potrebou a napomáha vývinu, dozrievaniu dieťaťa, sociálnemu učeniu.

Iné je, ak dieťa vyžaduje aktívne zapájanie sa rodiča do jeho činnosti, takpovediac nedá ani chvíľu pokoj. Môže byť signálom, že niektoré potreby dieťaťa nie sú naplnené. V takom prípade je dobré porozumieť príčinám na strane dieťaťa aj na našej strane. Nie je dobré pasívne sa poddávať takýmto tlakom, ale je treba dať dieťaťu, čo potrebuje, a porozumieť mu. Nie dať mu, čo žiada, ale čo potrebuje. To zistíme tak, že budeme venovať dieťaťu pravidelne neriedený čas, teda čas, kedy sa nevenujeme mobilu, počítaču, domácim prácam.

Krokom k väčšej samostatnosti je určiť dieťaťu úlohu, ktorú má samostatne vykonať – či už nakresliť obrázok, zložiť vysušené veci alebo upratať izbu, poprípade postaviť domček z lega. Potom oceniť samostatnú aktivitu. Môže trvať dlhšie, než dieťa prekoná potrebu neustále sa obracať na rodiča, ale postupným usmerňovaním a povzbudzovaním môžeme dieťaťu pomôcť nadobudnúť väčšiu istotu.

Je potrebné stanoviť jasné pravidlá. Napríklad, že po 20. hodine dieťa môže ešte nejaký čas čítať, hrať sa, podľa veku, ale už vo svojej izbe a to je čas, ktorý máme s manželom pre seba. Rešpekt, prijatie, láskavosť a zároveň jasné pravidlá vo výchove sú potrebné aj v tejto oblasti.

 

Martina Vagačová

Poradkyňa a lektorka, venuje sa vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove. Predovšetkým pre rodičov vedie Kurzy efektívneho rodičovstva.

FOTO: Gabina Weissová

V prvom rade ide o postoj rodiča, ktorý dôveruje v schopnosti dieťaťa samostatne sa hrať. Poskytuje mu podnetné prostredie podporujúce jeho tvorivosť. Ak rodič vedie dieťa do štádia, že je tvorcom svojej zábavy, vyžaduje si to od neho otvorenú myseľ, vnímavý prístup, udržiavanie odstupu a praktizovanie. Napríklad dieťa sa hrá s kockami a rodič vidí, že má problém niečo postaviť. Nechá ho samostatne skúšať, aj keď začne byť frustrované.

Ak dieťa niečo potrebuje, dá to najavo. Vtedy rodič nekoná, ale povie: „Vidím, čo sa deje. Staviaš kocky na seba a pri červenej sa ti veža zrútila.“ Potom čaká na odpoveď. Keď dieťa poprosí o pomoc, zapojíme ho, koľko sa dá. To znamená, pýtame sa a málo robíme. „Chcel by si vežu opraviť? Tak ktorou kockou začneš? Zelenou? Aká pôjde na ňu? Žltá a už drží pevne! Teraz berieš modrú a je to, len smelo ďalej...“

Dieťa je totiž tým aktívnejšie, čím menej dospelý koná. Cíti sa dostatočne schopné, je kreatívne a spokojné.

Ak dieťa nástojí na tom, aby sa s ním rodič hral, často len skúma svoje hranice a čaká, že mu ich ukážeme. Preto mu povedzte, čo potrebujete urobiť a koľko času vám to zaberie. Ponúknite mu možnosť zapojiť sa. Ak je nespokojné, plače a búri sa, uznajte jeho smútok a navrhnite riešenie, s ktorým budete obaja spokojní.

Zaskočiť dieťa sústredenou pozornosťou, investovať do nerušeného času hry a potom si ísť robiť svoje veci, je účinným nástrojom na spoluprácu.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Ivan Vyskočil

Psychológ, pracuje najmä s rodičmi, ktorí podľa neho pre deti vedia urobiť viac ako výborní terapeuti. Skúsenosti má tiež s prácou s deťmi s poruchami správania a učenia. Je lektorom kurzov Respektovat a být respektován.

FOTO: Andrej Lojan

Do istej miery je to vec temperamentu, rolu zohráva aj vek dieťaťa. Je dobré sa však zamyslieť, aký podiel na tom máme my. Problémov a riešení môže byť viacero:

 

1. Princíp „pomôž mi, aby som to dokázal sám“ a pravidlo „ruky za chrbát“ (aj pri emóciách): Dieťa má zažívať nudu a frustráciu, ale iba takú, ktorá vyplýva z prirodzeného života a z osobných hraníc druhých ľudí. To znamená, že niekedy musím čakať, kým sa mi dostane pozornosť alebo kým sa zlepší počasie, že chvíľu neviem, čím si voľno vyplniť, a to je frustrujúce. Niekedy sa zas musím prácne po hračku naťahovať, kým ju dočiahnem. Nezabíjajme to v deťoch tým, že pribehneme na pomoc s nápadmi, hrami, tabletmi... Môžeme to aj skomentovať: „Čakať je ozaj ťažké.“ Alebo: „Niekedy človek chvíľu nevie, čo by ho mohlo baviť." A čakať, ako si s tým dieťa poradí.

Čo nám v tom najviac bráni, je naša neschopnosť uniesť negatívne pocity u detí (to neraz spôsobuje problém aj pri zadávaní hraníc). Naučme sa pozerať na naše dieťa, aj keď je frustrované, nahnevané, nespokojné, a nerobiť nič, aby sme ho z toho vytiahli. Ak sa to má naučiť vo svojom živote zvládať, musí sa s tým pasovať ono. My ho môžeme sprevádzať empatiou, uznávať, potvrdzovať jeho pocity. Keď ozaj nevie, môžeme pomáhať prizývaním na riešenie, napríklad: „Ako by sa to dalo zvládnuť? Čo by pomohlo?“

 

2. Nemáme osobné hranice, na ktoré by dieťa narážalo a malo príležitosť sa učiť trpezlivosti, ohľaduplnosti, samote. Dieťa sme naučili, že nemáme potreby a sme sluhovia. Starajme sa o seba a doprajme si spánok, jedlo, oddych, kávu, a to skôr, než nám začne byť ťažko. To že ešte mám silu sa s dieťaťom pohrať, neznamená, že to nevyhnutne musím urobiť namiesto svojej kávy. Hovorme o svojich potrebách: „Potrebujem desať minút na dopitie kávy.“ „Chcem byť na WC sám.“ So staršími: „Dal som si s tým prácu, stálo ma to čas, čakám, že mi to nejako nahradíš.“ Keď dieťa nevie čakať, môžeme spraviť dohodu, napr. že ma iba chytí a počká, kým sa mu začnem venovať. A nebojme sa podľa svojich potrieb aj konať, s pokojom, ale jasne.

 

3. Trauma: Ak je dieťa ozaj vystrašené z odlúčenia, akoby z nás nevie načerpať dosť, aby bolo potom odvážne ísť do sveta. Dieťa v takom prípade napríklad monitoruje, kde sme, aj keď sme v byte... Vtedy je vhodné preskúmať rizikové faktory v histórii. U niektorých detí to mohol spôsobiť napríklad výrazný stres mamy v tehotenstve, sekcia (hlavne neplánovaná či s komplikáciami pri nadväzovaní vzťahu s bábätkom), akékoľvek odlúčenie v ranom veku, naša neschopnosť postarať sa o dieťa v ranom veku (choroba, ťažká životná situácia, naše vlastné ťažké prežité veci). To všetko mohlo spôsobiť symptómy podobné nesamostatnosti, závislosti a úzkostlivosti, pretože tieto deti majú narušený životný pocit bezpečia. V takom prípade je vhodná terapia zameraná na traumu.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo