Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Na Slovensko prišiel v roku 1996, aby skúmal vlky, no napokon ho zaujali aj medvede. Hovorí, že pri pobyte v prírode často rozmýšľame, akoby sme boli v meste. Pripomína, že problém s medveďmi, čo chodia na odpadky, bol už za socializmu a odmieta sa zapojiť do ideologickej polemiky medzi poľovníkmi a ochranármi.

Robin Rigg v rozhovore vysvetľuje, ako pomáhal slovenským bačom, čo platí na tzv. kontajnerové medvede aj čo robiť pri strete s našou najväčšou šelmou.

Prečo sa Brit vyberie na Slovensko skúmať medvede? 

Medvede, vlky aj rysy vo Veľkej Británii chýbajú, ľudia ich vyhubili. Aby som ich mohol skúmať, musel som prísť na Slovensko. Posledné vlky boli v Škótsku zhruba v 17. storočí, rysy možno ešte v stredoveku a medvede vyhynuli ešte dávnejšie.

Prečo vás zaujali práve tieto zvieratá, keď ste ich doma nemali? 

Som vyštudovaný biológ a dostal som pozvánku do Tatier ísť ako dobrovoľník pomáhať s projektom o vlkoch. Fascinovalo ma to, takže som začal s vlkmi. 

Po dvoch týždňoch som sa vrátil domov, no neskôr som na Slovensko prišiel opäť, už na rok. Ale ani to mi nestačilo a znovu som sa sem vrátil a začal postupne robiť rôzne projekty. 

Jednou z prvých aktivít bolo, že sme pomáhali pastierom ochraňovať stáda oviec, a to pomocou pastierskych strážnych psov. Hlavným predátorom v tejto oblasti je síce vlk, ale občas chodí na salaše aj medveď a práve tam sa začal môj záujem o medvede. 

Prvýkrát ste videli vlka na Slovensku? 

Vo voľnej prírode áno, až tu. 

Ste výskumník, vedec, no hovoríte o dosť praktických projektoch.

Keď som v roku 1996 prišiel na Slovensko, cítil som, že by som mal priniesť niečo, čo by bolo praktické a pomohlo by aj ľuďom. Nielen povedať ako niektorí ochranári: mali by ste lepšie chrániť vlkov a medveďov. Tak som sa sústredil na riešenie konkrétnych problémov.

V čom to spočívalo? 

Zohnali sme financie, aby sme mohli kúpiť šteňatá, ktoré sme potom dali pastierom. Pointa bola vychovať ich podľa starých zvykov, teda voľne medzi ovcami. Ako takýto pes rastie, vytvára si sociálne väzby so stádom a vďaka tomu sa v dospelosti cíti ako člen stáda, takže má tendenciu chodiť vždy s ním a chrániť ho pred hrozbou. 

„Nejde o nový fenomén, na Táloch či na Trangoške chodili medvede na odpadky ešte za socializmu – vlastne hneď, ako sa postavili hotely v lesoch.“ Zdieľať

Ako ten pes so seriálu Ovečka Shaun, u nás známy ako Veselá farma? 

Tam vystupuje zrejme iný typ psa. (Smiech.) Ale vážne, keď sme rozbiehali tento projekt, bežný stav na slovenských salašoch bol, že mali síce psa, ale ten bol uviazaný na reťazi, nechodil cez deň s ovcami na pašu. Takže mohol jedine v noci brechať ako nejaký alarm, ale nemohol aktívne odháňať vlky alebo medvede. My sme pomáhali pastierom vrátiť sa k pôvodnému postaveniu psa na salašoch.

Podarilo sa to? 

Ako kde. Isté percento psov, čo sme kúpili, jednoducho nemalo požadované správanie. Chceli byť viac s ľuďmi ako medzi ovcami. Niektoré plemená sú totiž viac vhodné na takýto účel, iné menej. Ideálny je napríklad slovenský čuvač, kaukazský ovčiak, stredoázijský ovčiak a podobne. Medzi jedincami z týchto plemien sme zistili, že asi 14 percent bolo nevhodných. Ostatné psy sa ukázali ako vhodné, ale ani tie všetky nefungovali, hoci už išlo o chybu pastierov, ktorí ich správne nevychovali. Dali ich napríklad preč od oviec alebo ich prísne trestali, takže sa začali báť. 

Pri zhruba polovici psov sme však zaznamenali úspech v zmysle, že mali potrebné správanie a pastieri ich dobre vychovali. Keď sme porovnali straty na salašoch, ktoré mali tieto psy, a na salašoch z rovnakého regiónu bez týchto psov, tak v prvom prípade mali o 70 percent menej strát.  

Vľavo mladý medveď, Poľana, Silvester 2006. Foto: Rasťo Dobrovodský // vpravo: Malá Fatra, leto 2007. Foto: Robin Rigg (Fotografie z galérie neziskového projektu medvede.sk

Hovorili ste, že na salašoch vznikol váš záujem o medvede.

Áno, hoci vlk chodí na salaše častejšie. Medveď je všežravec, to všetci vieme. Keď sme robili výskum v tatranskej oblasti, zistili sme, že až 85 percent potravy medveďa je rastlinného typu. Napriek tomu sa môže objaviť aj medzi ovcami. 

Navyše, už v období, keď sme robili projekt o pastierskych psoch, bol problém s medveďmi v Demänovskej doline, kde chodili na odpadky. Preto sme náš ďalší projekt pripravili so zameraním na tento problém. 

To bolo kedy? 

Psy sme riešili od roku 2000 a niekedy okolo roku 2006 sme sa už venovali problému s medveďmi a kontajnermi. 

Čiže problém s tzv. kontajnerovými medveďmi bol už koncom 90. rokov? 

To vôbec nie je nová vec. Ľudia na to zabudli, lebo je to v médiách prezentované ako nový fenomén, ale v Tatrách bol problém s kontajnerovými medveďmi už v 60. rokoch. 

V Demänovskej doline v 80. rokoch. Už vtedy boli dokonca navrhované a inštalované špeciálne kontajnery, dodnes tam niektoré z nich sú, rovnako v Račkovej doline.

Vôbec neplatia tvrdenia, že problémy s medveďmi sa objavili po ničivej víchrici vo Vysokých Tatrách a podobne. Na Táloch či na Trangoške chodili medvede ešte za socializmu – vlastne hneď, ako sa postavili hotely v lesoch. 

Čiže problém s medveďmi, čo chodia ku kontajnerom, spúšťa turistický ruch v prirodzenom teritóriu medveďa? 

Myslím, že nemá zmysel sa dohadovať, kto tam bol prvý. Pretože poznáme aj opačné prípady, keď boli na niektorých miestach Slovenska medvede vyhubené, ľudia tam vybudovali infraštruktúru a medvede sa vrátili. 

Ide stále o ten istý fenomén – medveď a človek sa vyskytujú na tom istom území, pričom medveď je taký, aký je, a človek tiež.  

Zrejme však človek robí nejakú chybu, či nie? 

Často. Zoberme si ako teoretický príklad toto miesto, kde práve sedíme – v kolibe na okraji lesa. Keby ľudia nechali odpadky v obyčajných kontajneroch na okraji lesa, je úplne možné, že sem príde medveď.

Je to veľké zviera, ktoré však prespí zimu, takže si musí vytvoriť dostatočné tukové zásoby, musí teda venovať pomerne veľa času jedeniu. Preto ak má k dispozícii pestré zdroje potravín, je to pre neho veľmi lákavé.

Všimol som si na Slovensku, že ľudia mnohokrát nerozmýšľajú, že sme v oblasti medveďa a mali by sme robiť veci trochu inak ako v centre veľkého mesta. Najmä zabezpečiť odpadky, aby k nim nemal medveď prístup, vyčistiť gril, nenechávať zvyšky jedál vonku pri táborení a podobne. 

Ucíti medveď napríklad klobásku či slaninu? 

Samozrejme, má vynikajúci čuch a môže ho lákať aj z veľkej vzdialenosti. Hoci v jeho strave dominuje rastlinná zložka, niektoré typy jedál sú pre neho veľmi cenné, medzi nimi mäso, ale aj sladkosti. 

Takže rozprávkové zobrazenie s labou vo včeľom úli je reálne? 

Je to pravda, obľubuje nielen med, ale aj včelie larvy. 

Včely ho nedoštípu?

Zrejme ho štípu, ale je to taký dobrý zdroj potravy, že to vydrží. 

Vráťme sa ešte k tomu táborisku. Čiže ak turisti zanedbajú poriadok, prípadne nechajú cez noc vonku nejaké potraviny, môže to prilákať aj normálneho, zdravého medveďa alebo len kontajnerového? 

Jeden lesník z Demänovskej doliny napísal raz článok o tom, že medveď je kontrolór čistoty. A je to tak, ak necháte neporiadok, on ho nájde. Pojem kontajnerový medveď je slangový a ťažko to rozlíšiť. Fakt je, že presne takýmto nezodpovedným spôsobom sa môže stať tým takzvaným kontajnerovým. 

„V národnom parku v Severnej Amerike dostane každý návštevník aj niekoľko letákov s radami, že treba vyčistiť gril, ohnisko, alebo ako manipulovať s potravou, odpadkami. Podobne v Slovinsku a Chorvátsku.“ Zdieľať

Môže to fungovať aj tak, že medveď cíti a vníma, že tu, kde sedíme, je veľa ľudí, no vonia mu tu potrava. Príde až v noci, keď ľudia odídu a všetko sa stíši. Povedzme, že nájde nejaké zvyšky klobások alebo niečoho – prosto, dostane, čo chcel. Takže sa vráti. A keď sa to opakuje a vždy niečo nájde, môže postupne prekonať strach z ľudí a prísť, keď tu ľudia ešte budú. 

No a v takých situáciách sa neraz stáva, že ľudia urobia ďalšiu chybu – povedia si: chudák, asi je hladný a začnú mu nosiť jedlo. Alebo používajú jedlo, aby prilákali medveďa bližšie, aby mohli mať lepšiu fotku na mobile. To ho však len podporí v tom, že ide o super miesto a bude tam chodiť ešte častejšie. A kým na začiatku bol opatrný a plachý, keď sa naučí, že tam dostane jedlo a nič sa mu nestane, správanie sa postupne zmení a v niektorých prípadoch sa môže stať agresívny v tom zmysle, že bude to jedlo až žiadať. 

Na Slovensku boli prípady, že medvede naháňali ľudí – nie ako korisť, ale aby dostali potravu.

Čo v takýchto prípadoch? 

Ak to dôjde až do štádia, že je agresívny a nebojí sa ľudí, tak jedinou možnosťou je odstrániť ho. Potom môžeme už len debatovať, akým spôsobom a kde ho dať, ale niet inej možnosti, aby bola situácia bezpečná pre ľudí.

Dlhodobým riešením je však zabezpečiť veci, ktoré ho prilákali. V Severnej Amerike je táto téma oveľa viac propagovaná. V národnom parku dostane každý návštevník aj niekoľko letákov s radami, že treba vyčistiť gril, ohnisko, alebo ako manipulovať s potravou, odpadkami. V súčasnosti sa to robí čoraz viac aj v Európe, napríklad v Slovinsku a Chorvátsku.

Čo by mali spraviť hotely? Investovať do kontajnerov? 

Rekreačné zariadenia, ale aj obydlia blízko lesa by mali mať toto vyriešené. Sú rôzne možnosti ako na to. Ideálny je špeciálny kontajner, do ktorého sa medveď nedostane. 

Vo Vysokých Tatrách zvolili iný prístup – štandardné kontajnery dali do klietok. Konštrukcia klietok nie je celkom ideálna, ale aj tak lepšie ako predtým. 

Niekde stačí umiestniť kontajner do budovy alebo do garáže. Na poľskej strane Tatier to vyriešili tak, že dali okolo kontajnerov elektrické oplotenie. Pointa je, aby sa k tomu medveď nedostal. Aj keď zacíti potravu, to nevadí, hlavné je, že sa k nej nedostane. Časom ho to omrzí a prestane na to miesto chodiť. Môže sem-tam prísť na kontrolu, či je kontajner stále nedostupný. Preto je veľmi dôležitá údržba a prevádzka, najmä to, aby bol kontajner stále zamykaný, respektíve uzavretý a odpadky boli pravidelne odvážané.

Západné Tatry. Foto: Pavol Lenko, projekt medvede.sk

Ktoré miesto by ste dali u nás za príklad? 

V Demänovskej doline je to oproti minulosti oveľa lepšie. Voľakedy tam bola krčma, v ktorej mali vystavené fotky, ako medvedica s mladými chodí na kontajnery. To bývalo bežné. Dnes je to skôr výnimka. Dôvodom je, že vymenili klasické kontajnery za lepšie. 

Vo Vysokých Tatrách dali spomínané klietky, čo je dobrý krok. Smetiari sa síce sťažujú, že sa im zle robí, ale je to aspoň krok vpred. 

Problém však je, že v Tatrách stále nájdete vonku nezabezpečené, klasické kontajnery. Minulé leto som tam fotil jednu klietku, okolo šla jedna pani a vraví mi: príďte o jedenástej, bude tu medveď. A ukázala na obyčajný kontajner, ktorý stal hneď vedľa. Tým pádom to nemá zmysel. Musí ísť o komplexné a systematické riešenie. 

Čiže vymeniť všetky kontajnery? 

Pokiaľ ide o mesto Vysoké Tatry, tak podľa mňa áno. Napríklad v kanadskom meste Canmore v Skalnatých horách vymenili všetky kontajnery až po hlavnú križovatku v centre mesta. Ľudia sa vzdali pohodlia a kontajnery umiestnili nie pri každom dome, ale každých sto metrov, ale zase mali kvalitné a zabezpečené kontajnery a pokoj od medveďa. 

Je to vec peňazí? 

Na začiatku je, samozrejme, potrebná investícia. Avšak v dlhodobom horizonte mesto ušetrilo peniaze, pretože tam bolo menej, ale väčších kontajnerov, ktoré sa mali udržiavať a vyprázdňovať.   

Čo taký Ružomberok, kde sa nedávno preháňal medveď v meste a vyliezol na strom? 

V častiach Ružomberka, ktoré sú bližšie k lesu, sa to stáva pravidelne. 

Asi pred desiatimi rokmi sme robili projekt na elektrické oplotenia pre včelíny a ovocné stromy. Jeden sme montovali aj na záhradu pánovi v Ružomberku. Spomenul som si na to teraz, keď hovoríte o medveďovi, ktorý behal nedávno po Cintorínskej ulici. Niekto z miestnych sa totiž vyjadril, že má včely, čo ho mohlo nalákať.

Čo by sme mali vedieť o medveďovi pred tým, ako ideme do hôr? 

Ak máme na mysli nejaké prírodovedecké fakty, tak by som začal tým, že medveď hnedý žije aj v Škandinávii, Chorvátsku, Bulharsku, Rumunsku, ale aj v Severnej Amerike. 

Grizly je náš medveď? 

Je to tiež medveď hnedý, hoci iný poddruh. Dokonca ani vo veľkosti nie je veľký rozdiel medzi grizlym a naším medveďom hnedým európskym. 

Výrazne väčší medveď je kodiak, ktorý žije na ostrove Kodiak v Aljaške. Tieto medvede majú k dispozícii veľké množstvo mäsa formou lososov, čo im umožňuje dosiahnuť aj 500- či 600-kilogramovú hmotnosť. 

Náš medveď váži koľko? 

Najväčšie samce môžu na Slovensku vážiť okolo 350 kíl, ale to sú ozaj top prípady. Bežný medveď, ktorého môžete stretnúť, môže vážiť od sto do dvesto kilogramov. 

A sme pri stretoch s medveďom. Čo radíte ľuďom pred turistikou? 

Poviem rovno, že ide hlavne o psychologický aspekt. V lese žije šelma, vieme o tom a máme strach. 

„Treba sa snažiť nedostať do tesnej blízkosti. Keby sme sa aj dostali, tak snažiť sa byť pokojný a nekričať, neutekať a medveď pravdepodobne odíde.“ Zdieľať

Posledných sto rokov nebol na Slovensku nikto zabitý medveďom. Samozrejme, to neznamená, že sa to nemôže stať, ale u nás je to rarita. Dochádza k zraneniam, v priemere sú každý rok na Slovensku zranené po strete s medveďom tri osoby. Keď však berieme do úvahy, koľko miliónov ľudí chodí do hôr, tak viac ľudí je zabitých bleskom alebo lavínou.

Nepopieram to riziko, je to predsa veľké a silné zviera a keby chcelo, môže nám fakt vážne ublížiť. Väčšina medveďov sa však snaží ľuďom vyhýbať. 

Prečo medveď niekedy zaútočí? 

Zvyčajne nastane jedna z dvoch situácií. Keď sa človek dostane príliš blízko a medveď sa cíti ohrozený, vtedy ho radšej buchne a potom utečie. Alebo ide o medvedicu, ktorá bráni mláďatá. Sem-tam sa stane, že zaútočí medveď, ktorý si zvykol na ľudí a je agresívny. Ale väčšina situácií je prvý prípad, teda človek sa dostane príliš blízko a medveď sa zľakne. 

Ako hubár nedávno pri Bojniciach?

Presne tak. Medveď bol v hustejšom poraste, mohol tam oddychovať a hubár ho zrejme prekvapil. Hoci sa to ľahko povie, ale platí, že najlepšie je nedostať sa príliš blízko, do takejto neočakávanej situácie.

Nejaké rady? 

Základom je všímať si okolie. Nepozerať len pod nohy a už vôbec nechodiť so slúchadlami. Jednoducho, pozerať, kde som. Spievanie si a rozprávanie tiež nie je na škodu, hoci to netreba robiť stále. 

Kedy spraviť hluk? 

Najlepšie na miestach, kde dobre nevidíme, napríklad ak cestička vedie cez hustý porast mladších smrekov alebo cez nejaké kríky. Ja osobne tlesknem rukami, niekto zakričí – pointa je dať medveďovi vedieť, že ide človek a aby mal čas odísť. Ale netreba hulákať, že vás budú počuť celé Tatry. 

Môže sa ale stať, že sa s ním stretneme aj napriek svojmu spevu alebo tlieskaniu. Lebo ak fúka vietor proti nám, nemusí to zachytiť. Navyše, keď sa medveď kŕmi, býva veľmi nevšímavý k okoliu, sústredí sa na potravu.

Čo robiť, keď ho stretneme? 

Prvý krok je zastaviť sa a nič nerobiť. Vo väčšine prípadov, možno až 90 percent i viac, hneď ako nás zbadá, uteká preč. 

Ak nie? 

Ak by to tak nebolo, teda medveď nás vidí a neodchádza, pričom je bližšie ako povedzme sto metrov, treba pomaly začať zväčšovať našu vzájomnú vzdialenosť. Ale nie útekom, lebo to by mohol považovať za provokáciu, rovnako ako krik. Predsa len, je to šelma a má inštinkt. Vidí niečo bežať, tak sa môže vydať za ním. 

Aká je vaša skúsenosť? 

Keď som sa ja stretol s medveďom, tak to bol väčšinou ten prvý prípad, že som ho zbadal, zastal a iba som sledoval, ako ten medveď ide preč. 

To bolo na akú vzdialenosť? 

Rôzne. Zažil som aj stretnutie na desať metrov. 

A tiež utiekol.

Áno. (Úsmev.)

Na svojej webovej stránke medzi radami, čo robiť pri stretnutí s medveďom, uvádzate aj to, že pri cúvaní je dobré sa s ním rozprávať, prípadne mu mávať. Keď si to človek predstaví, že v takej stresovej situácii sa má baviť s medveďom... 

Sú rôzne situácie. Pozrite, keby ste mi povedali, že zajtra idete autom do Tatier a pýtate sa ma, čo máte robiť, aby ste nehavarovali, tak vám nepoviem iba jednu vec. Preto uvádzame viac pravidiel a rád, ktoré platia v rôznych situáciách. 

Snažíme sa vybrať typické situácie. Preto sa treba usilovať nedostať sa do kritickej vzdialenosti. Keby sme sa aj dostali, tak snažiť sa byť pokojný a nekričať, neutekať, a medveď pravdepodobne odíde. Keby nie, tak odchádzam pomaly ja a sledujem, čo robí on. 

Čo však v situácii, že ja pokojne stojím, ale medveď sa začne približovať? 

Ak máte možnosť sa rýchlo dostať niekde do budovy alebo auta, tak áno, dá sa utekať, ale ak ste čo len trochu viac v lese, tak nie – aj keď to možno nevyzerá, medveď vie rýchlo bežať. Veľmi záleží na situácii. Ak napríklad stojíte na chodníku, je možné, že chce len prejsť chodníkom. Možno je to dominantnejší samec, môže byť zvyknutý, že ide, kam chce. Vtedy môže stačiť len zísť z chodníka a uvoľniť mu cestu. 

Ak by to bol menší jedinec, možno vás len testuje. Alebo ste natrafili na medveďa, ktorý je zvyknutý na ľudí a chodí k odpadkom. 

Čo vtedy? 

Neustupovať, bolo by dobré mať napríklad paprikový sprej, čo u nás ešte nie je veľmi rozšírené. Ponúkame ho už niekoľko rokov, začali ho predávať aj niektoré poľovnícke a športové obchody. Je určený pre kritickú vzdialenosť, má dosah na deväť až desať metrov, keď už predpokladáte, že môže medveď naozaj zaútočiť. 

Nemôže to zvýšiť jeho agresivitu? 

Nie, to skôr pri použití zbrane je riziko, keď ho postrelíte. Ale tento sprej je silná vec. Jeden z mojich kolegov si vyskúšal, aký je to pocit – slzy, strašne štípe, ťažko sa dýcha, na pol hodinu je prakticky paralyzovaný, vtedy nebude riešiť nejaký útok.

Známa rada pre takéto vyhrotené situácie je ľahnúť si na brucho, čo urobil aj spomínaný hubár z Bojníc.

Áno, v tomto zmysle konal perfektne. Ľahnúť si na zem však platí naozaj pre situácie, keď dôjde k útoku. Nie že uvidíte medveďa na sto metrov a idete k zemi.

Vy ste si už museli ľahnúť? 

Nie. Pri tom stretnutí na krátku vzdialenosť som mal nachystaný sprej, ale iba som začal pomaly cúvať a bolo to vyriešené.

Medvede zachytené fotopascou uprostred noci v apríli tohto roku. (Foto: projekt medvede.sk)

Existuje na Slovensku mapa, kde bolo najviac útokov? 

Pripravujeme ju s kolegom, ktorý robil diplomovú prácu na túto tému. Monitorujeme prípady za posledných 20 rokov, overovali sme konkrétne príbehy, či sú skutočné, aj sme chodili na miesta, kde sa to stalo. 

Najviac kde? 

Na úrovni okresov, môžeme povedať, že Martin, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Brezno, Poprad a Banská Bystrica. To je zároveň jadro výskytu medveďa. 

Kde medveďa čakať v rámci hôr?

Môže byť aj vo vyšších polohách, aj nízko. Závisí dosť od ročného obdobia, pretože vyhľadáva dostupnú potravu. Môže chodiť na kukuricu alebo na jablone. 

„Diskusia medzi poľovníkmi a ochranármi o tom, koľko má byť medveďov, nepomôže trebárs včelárom, ktorí majú úle pri lese. Stačí jeden medveď a má zničené úle.“ Zdieľať

Okolo našej dediny na Liptove je starý sad s jabloňami, nikto ich už nezbiera. Vlani tam medvede chodili každú noc. A to bolo hneď za dedinou. Iné medvede v tomto ročnom období, na jeseň, chodia na brusnice, čo sú zase nad lesom. Je dobré vedieť o potrave medveďov, aby sme vedeli, kde sa môžu vyskytovať. 

Vy máte ešte jednu aktivitu –  vodíte ľudí pozerať sa na medvede. Nie je to trochu proti pravidlám, ktorých princípom je sa medveďom vyhnúť? 

Nesnažíme sa dostať veľmi blízko, hoci sa to môže stať náhodou. Niekedy ich vidíme na kilometer a pol a niekedy na tridsaťpäť metrov. Minulý rok sa nám stalo dva razy, že sme šli lesnou cestou a tridsať metrov pred nami nám medveď prekrížil cestu. 

Aký je cieľ týchto vychádzok? 

Hlavnou myšlienkou bolo ukázať, že z týchto zvierat môže byť pozitívny prínos. Začali sme s tým ešte v roku 2000, vtedy sme to orientovali na zahraničných turistov. Teraz sa to mení a začína byť záujem aj od Slovákov. Volá sa to prírodný turizmus. Mnohí sa venujú fotografovaniu prírody, a preto je aj vyšší záujem vidieť medvede. 

Idete asi na istotu... 

Vôbec nie, nemôžeme ľuďom garantovať, že ich určite uvidia. Na jar máme asi 60-percentnú úspešnosť, ale v lete a na jeseň sa to môže zvýšiť na 80 percent a viac.

Poľovníci hovoria, že polovicu treba vystrieľať, lebo sú premnožené. Ochranári zase často pretláčajú názor, že ich ohrozujeme my ľudia. Čo si myslíte vy ako výskumník?

Často sa hádajú dva extrémy a praktická pravda je niekde medzi tým. Mnohí poľovníci hovoria o regulácii, ochranári klasicky zase o tom, že nechajme to na prírodu. Vidím to ako boj medzi nimi.

Čo navrhujete vy? 

Vždy som sa snažil sústrediť na praktické veci a problémy. Zvyšok je skôr filozofická či ideologická diskusia, ktorá nepomôže trebárs včelárom, ktorí majú úle pri lese. A pritom je jedno, či je v tej lokalite päť, desať alebo sto medveďov. Stačí jeden a má zničené úle. 

Podobne je to s kontajnermi a ostatnými vecami. Preto sa snažím vyhýbať diskusii, koľko ich je a koľko by ich malo byť. Väčšine z nás to nijako nepomôže.

Ako sa správame k prírode v porovnaní so zahraničím? 

Na Slovensku si vážim, že tie zvieratá tu sú. Nikdy neboli vyhubené, aj keď skoro. Niektorí udávajú, že v 30. rokoch bolo na území Slovenska posledných 20 – 30 medveďov. Boli skoro vyhubené, ale poľovníci si to uvedomili, tak ich prestali na dlhšie obdobie loviť a to umožnilo ich prirodzený návrat. 

Takže sú alebo nie sú dnes premnožené?

Je pravda, že dnes je na Slovensku viac medveďov ako v čase, keď som sem pred 23 rokmi prišiel. Lenže dá sa na to pozrieť aj opačnou optikou –  v minulosti bol ich počet dramaticky nízky, takže sa vlastne vrátili. 

Sú späť v hojnom počte, ako tu už v minulosti boli. Otázka skôr je, ako s nimi žiť, či to chceme znovu potlačiť alebo nájsť inú cestu. Takisto si nemyslím, že riešenie je povedať, že príroda sa rozhodne. Veľká časť Slovenska je pomiešaná, človek a jeho infraštruktúra žije s prírodou.  

Preto považujem za dôležité, aby boli ľudia viac informovaní. Aby trochu viac o medveďoch vedeli a nesprávali sa v našich horách, ako keby boli uprostred mesta. 



Robin Rigg je zoológ, zaoberá sa veľkými šelmami, ich manažmentom a spolužitím s ľuďmi.

Má ukončené bakalárske štúdium z prírodných, medicínskych a veterinárskych vied na Univerzite v Cambridgi a získal magisterský titul zo zoológie na Univerzite v Aberdeene.

Od príchodu zo Škótska na Slovensko v roku 1996 sa svojou prácou sústredil hlavne na vlkov, medvede a rysov a ich interakcie s miestnymi obyvateľmi. V roku 1998 založil organizáciu Slovak Wildlife Society, ktorej je predsedom. Prevádzkuje tiež neziskový projekt medvede.sk

Je tiež aktívnym členom Skupiny špecialistov na medvede Svetovej únie pre ochranu prírody a Medzinárodnej asociácie pre výskum a manažment medveďov ako aj Iniciatívy pre veľké šelmy v Európe. V roku 2016 sa stal členom Pracovnej skupiny pre manažment veľkých šeliem v Slovenskej republike.

Foto: P. Rábara

 

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo