Esej Prečo je Amerika pre nás napriek všetkému ešte stále svetlom

To najdrzejšie na kresťanoch je odjakživa to, že tvrdohlavo tvrdia, že majú pravdu. Kadekto kdekedy niečo tvrdil. Ale nikto nikdy netvrdil tak tvrdohlavo, že pravdu má práve on, ako istý žid z Nazareta. A nikto o nikom nikdy tak tvrdohlavo netvrdil, že práve on mal pravdu, ako to tvrdili, a podnes o ňom tvrdia, jeho nasledovníci.

Toto tvrdenie odjakživa okolitú spoločnosť vyrušuje. Pre jedných bláznovstvo, pre druhých pohoršenie. Zásterka pre mocenské pohnútky, neochvejný dogmatizmus, nestrpiteľný exkluzivizmus, intelektuálna pýcha, nezodpovedná polarizácia: to je len niekoľko z mnohých mien, ktoré tejto tvrdohlavosti kritici kresťanov kedy dali.

Týmto zotrvávaním vo svojej pravde si kresťania posledných dvetisíc rokov zarábajú na konflikt so svetom, ktorý považujú za časný. Táto dynamika je určujúcim momentom pre vzťah kresťanov k spoločnostiam, v ktorých žijú a pôsobia. Rôzne epochy dejín kresťanstva môžeme rozlíšiť podľa toho, na akom type spolunažívania – teda vyrovnania sa s touto tvrdohlavosťou – sa kresťania s okolitou spoločnosťou dohodli.

Ponad storočia

Prvých pár storočí sa nebolo príliš o čom dohadovať: kresťania nič spoločensky neznamenali, nebol preto dôvod, prečo ich počúvať, a východiskovým modelom koexistencie bol model prenasledovania. Len skúste trvať na svojom, povedali kresťanom panovníci.

Prvý zlom prichádza niekedy medzi tretím a štvrtým storočím: s Konštantínom sa kresťanstvo stáva štátom tolerovaným náboženstvom. Štát a kresťania prvýkrát oficiálne koexistujú a Augustín vo svojich úvahách o dvoch mestách dáva základ k vzostupu Európy a toho, čo poznáme ako kresťanská civilizácia, v ktorej jadre je vzájomný rešpekt, ale aj popoťahovanie sa v princípe medzi dvomi inštitúciami, z ktorých každá disponuje svojou sférou vplyvu, každá svojou jurisdikciou vo veciach im podliehajúcim: veciam časným a veciam večným.

Týmto zotrvávaním vo svojej pravde si kresťania posledných dvetisíc rokov zarábajú na konflikt so svetom, ktorý považujú za časný. Táto dynamika je určujúcim momentom pre vzťah kresťanov k spoločnostiam, v ktorých žijú a pôsobia. Zdieľať

Toľko k aliancii trónu a oltára, ktorá moderovala európske a tak aj svetové dejiny takmer jedno milénium. Môžete si slobodne trvať na svojom, ale, prosím, len pokiaľ ide o veci večné, povedali kresťanom panovníci.

Druhý zásadný zlom prichádza s reformáciou a s krvavými náboženskými vojnami. Preboha, netrvajte toľko na svojom, vari nevidíte, koľko skazy to prináša? Nebol to, samozrejme, len problém kresťanov a ich teraz už niekoľkých cirkví. V náboženských vojnách bola kresťanská agenda často zámienkou a cirkvi samotné rukojemníkmi panovníkov. A tak popri základoch suverénnych moderných štátov vzniká aj koncept náboženskej znášanlivosti. Spoločne produkujú známe cuius regio euis religio. Môžete tvrdiť, čo chcete, milí kresťania, ale poistite si, či to isté aktuálne tvrdí aj váš panovník.

Tretí míľnik kresťanskej tvrdohlavosti – a už sa pomaly blížime k našim časom – koreluje s nástupom absolutizmu. Moderné štáty sa v priebehu 17. a 18. storočia stávajú takými mocnými, že dokážu diktovať podmienky aj ďaleko za svojimi hranicami. Krehká rovnováha cuius regio eius religio sa rozpadáva, len čo je možné diktovať aj ďaleko za svojimi hranicami. V jednom z najmocnejších a preto aj najneposednejších moderných štátov, vo Francúzsku, sa situácia zapáčila nielen panovníkovi, ale aj jemu nakloneným klerikom tak veľmi, že miestni klerici začínajú diktovať klerikom kade-tade, napríklad aj v Ríme, kde miestny biskup požíva tradične pomerne vysokú nezávislosť.

A tak sa rodí ďalší známy modus vivendi, galikanizmus, fenomén silných národných cirkví. Kedysi sa kvôli svojej tvrdohlavosti hádali kresťania so svetom. V reformácii sa začali hádať kresťania s kresťanmi, teraz sa nezmieriteľným spôsobom hádajú katolíci s katolíkmi. A keďže ich cirkev si odjakživa zakladá na tom, že má pravdu, že pravda je nedeliteľná, že v zásadných otázkach nemôžu byť pravdivé dve protirečivé tvrdenia, hľadá sa nástroj na určenie, kde pravda leží. Prvý vatikánsky koncil na konci 19. storočia formuluje odpoveď na tento problém, ktorá spočíva v posilnení pápežského úradu, okrem iného v inštitucionalizovaní pápežskej neomylnosti.

Už nejde ani o konfrontáciu tvrdení kresťanov a sveta, ani o konfrontáciu kresťanov katolíkov a kresťanov protestantov, už ide o konfrontáciu katolíkov s katolíkmi. Buďte pokojne tvrdohlaví, povedali katolíci katolíkom, ale bolo by fajn, keby ste sa aspoň s pápežom zhodli.

Princíp náboženskej slobody a tvrdohlaví katolíci

Svet, v ktorom katolíci pôsobia, však medzičasom nezmizol, naopak, moderné štáty naďalej silnejú a naberajú bezprecedentnú moc. Ventil sa vypustil v krvavom 20. storočí, v dvoch svetových vojnách, v ktorých si to mocné moderné štáty rozdali a keď tieto moderné štáty v rôznych momentoch opantali medzičasom rozvinuté moderné ideológie. Tieto komprehenzívne a robustné myšlienkové systémy boli pomerne nezávislé od akéhokoľvek kresťanského obsahu, naopak, vyrástli často práve na vymedzení sa a konfrontácii s čímkoľvek kresťanským, či už katolíckym, alebo protestantským, ako plod modernity a osvietenstva. Poznáme ich pod menami komunizmu, socializmu, fašizmu, liberalizmu a mnohými inými.

Po tom, čo si katolíci medzi sebou vyriešili vnútorný spor o tvrdohlavé tvrdenia, stále zostávala otvorená otázka, ako si vytvoriť priestor pre tvrdohlavé tvrdenia zoči-voči svetu. S osobitným ohľadom na vyše storočnú skúsenosť s liberálmi, po obzvlášť krvavej skúsenosti s fašizmom a spolu s bezprostredným znepokojením pre situáciu kresťanov vo východnej Európe za čerstvo zastretou železnou oponou je naliehavosť tejto otázky v rokoch po druhej svetovej vojne zrejmá.

A tak prichádza Druhý vatikánsky koncil, ktorý okrem iného ponúka odpoveď práve na pálčivú otázku katolíckej tvrdohlavosti zoči-voči moderným sekulárnym štátom. Touto odpoveďou je princíp náboženskej slobody. Nový normatív znie: bude fajn, keď nás katolíkov štát vôbec nechá tvrdiť, čo tvrdíme.

Alebo slovami predposlednej vety deklarácie Dignitatis Humanae:

„Aby sa teda v ľudstve obnovili a upevnili pokojné vzťahy a svornosť, vyžaduje sa, aby bola náboženská sloboda všade na svete účinne zabezpečená právnymi opatreniami a aby sa zachovávali najvyššie ľudské povinnosti i práva, ktoré sa týkajú slobodného náboženského života v spoločnosti.“

Často je možné sa stretnúť s tvrdením, že Prvý vatikánsky koncil a Druhý vatikánsky koncil stoja vo vzájomnom kontraste. Kým prvý stál na reakčnom odmietnutí dobového liberalizmu, v cirkvi i mimo nej; druhý spočíval v otvorení sa a prijatí dobového liberalizmu, ideológie, ktorá sa objavila ako víťaz krvavej lotérie 20. storočia.

Dejiny píšu víťazi. A tu sa azda tiež stretávame s dejinami cirkvi písanými „víťazmi“. Ako poznamenáva nebohý francúzsky historik z University of Cambridge Emile Perreau-Saussine, podľa inej, plnotučnejším spôsobom katolíckej interpretácie moderných dejín cirkvi sú oba posledné koncily dvomi doskami tej istej knihy, ktorú katolícka cirkev napísala v odpovedi na modernitu. Podľa týchto dvoch koncilov je údelom katolíkov v našej epoche od samých seba tvrdohlavo požadovať inštrukciu o tom, čo je pravda, a od sveta možnosť túto pravdu si bez ohrozenia zastať.

Minulý rok bol v kinách skvelý film Midway. Film opisuje momenty druhej svetovej vojny v Pacifiku od japonského útoku na Pearl Harbour až po rozhodujúcu bitku pri ostrovčeku Midway. Po počiatočnej výhode, ktorú Japonci získali nečakaným útokom na Havaji, znamenalo americké víťazstvo v bitke o Midway pod vedením veliteľa pacifickej flotily admirála Chestera Nimitza začiatok obratu situácie v Pacifiku v prospech Spojených štátov a jeden zo zlomových momentov vedúcich až ku konečnému víťazstvu slobodného sveta v druhej svetovej vojne. Jedným zo zlomových momentov filmu je ten, keď japonský admirál Chūichi Nagumo pomenúva dôsledok japonského útoku na Pearl Harbour, ktorý sa jeho nadriadení rozhodli uskutočniť napriek jeho vlastným varovaniam: „Práve sme prebudili spiaceho obra...“

Vek Ameriky

Od druhej svetovej vojny žijeme v americkej epoche, v epoche, kde karty svetového diania v politike, v obchode či vo svete ideí rozdávajú primárne Spojené štáty americké. Prvou fázou tejto epochy bola studená vojna, v ktorej americký liberalizmus zohral svoj zápas o víťaznú podobu modernity s komunizmom a jeho baštou, Sovietskym zväzom. Druhú fázu žijeme od roku 1989 a túto fázu charakterizuje hegemónia amerického liberalizmu. Nie je bez problémov, prekvapení a zlyhaní: o pokračujúcich možnostiach sváru sa presvedčil Západ v 90. rokoch na Balkáne či 9. septembra 2001 v New Yorku. Dôsledky unáhlených vojen na Blízkom východe otriasajú týmto regiónom dodnes a počas migračnej krízy v roku 2015 sme ich pocítili aj v Strednej Európe.

Ak sa však na americkú epochu pozrieme ako na celok, bol to dobrý čas. Pred pádom železnej opony to bol život na Západe, garantovaný mocou projektu americkej republiky, ktorý Západu mohol závidieť celý svet. Od pádu železnej opony z dobier tohto svetového usporiadania – pokoja pre naše rodiny a národy, hospodárskeho rastu, slobodnej výmeny ideí – čerpáme aj my v strednej Európe. Americká republika s vlastným modelom liberalizmu je spomedzi rôznych tvárí modernity azda tou najprívetivejšou, zaiste v porovnaní s inými hegemónmi, ktorí jej kedy konkurovali, či už nacistické Nemecko, komunistické Rusko, alebo v ostatných dekádach stúpajúca Čína so svojím modelom štátneho kapitalizmu s komunistickým pozlátkom. Ak si máme vybrať, do čej sféry vplyvu patríme, Amerika je pre národný štát v našej situácii tým najlepším z možných svetov.

Ak sa však na americkú epochu pozrieme ako na celok, bol to dobrý čas. Pred pádom železnej opony to bol život na Západe, garantovaný mocou projektu americkej republiky, ktorý Západu mohol závidieť celý svet.Zdieľať

Americká epocha bola dobrá. Ale prečo vlastne? Nebola dobrá predovšetkým preto, lebo v samotnom DNA americkej republiky, v americkej verzii liberalizmu, je od jeho počiatkov silne otlačená kresťanská pečať? Americký liberálny projekt je spomedzi rôznych tvárí moderného sveta tým, ktorý v sebe v najväčšej miere nesie rešpekt k tomu, o čom ako kresťania-katolíci tvrdohlavo tvrdíme, že je dobré a pravdivé. Táto téza bude rušivá nielen pre nás kresťanov, katolíkov. Je provokáciou aj voči našim sekulárne zmýšľajúcim priateľom. Na tom, že táto epocha bola dobrá, sa zhodne celý dnešný Západ. Tie argumenty sú známe, najväčším nepriateľom je dnes ten, kto svojím správaním ohrozuje posledných vyše sedemdesiatpäť rokov európskeho mieru. V čom presne však spočíva „dobrota“ tejto epochy?

Ako poznamenal svojho času jeden z najdôležitejších filozofov súčasnosti Alasdair MacIntyre vo svojej seminárnej práci After Virtue, samotné názvoslovie dobra, pravdy a cností je na konci dňa neuchopiteľné bez odvolávky na aristotelovsko-tomistickú kresťanskú tradíciu. Naši sekulárni priatelia s tým nemusia súhlasiť, ale minimálne by ich to malo vyrušiť. Alasdaira MacIntyrea táto téza začlenila do univerzálneho kánonu 20. storočia.

Zásadná pečať kresťanstva na projekte amerického liberalizmu neunikla pozornosti niekoľkých obrov európskeho kresťanského myslenia naprieč 19. a 20. storočím. Francúzsky katolícky aristokrat Alexis de Tocqueville, autor monumentálneho diela Democracy in America, vydaného v rokoch 1835 až 1840, jeden z najprenikavejších teoretikov demokracie, po svojich potulkách Amerikou napísal:

„Povedal som už dosť na to, aby som anglo-americkú civilizáciu predstavil v jej pravom svetle. Je produktom dvoch úplne odlišných prvkov, ktoré na iných miestach vzájomne pobývali často skôr v stave vojnovom. V Amerike sa však podarilo akosi tieto dva prvky jeden do druhého vzájomne votkať, stvoriac tak prenádhernú zlúčeninu. Na mysli mám ducha náboženstva a ducha slobody... Súc ďaleko od vzájomných priekov, tieto dve – údajne protirečivé – tendencie, pracujú tu v harmónii a jedna druhej poskytuje vzájomnú oporu.“

Hrdina evanjelikalizmu 20. storočia, nemecký pastor a teológ Dietrich Bonhoeffer, člen odboja popravený Hitlerovými jednotkami v koncentračnom tábore vo Flossenburgu tesne pred koncom vojny, si všimol počas svojich štúdií v New Yorku v 30. rokoch toto:

„Základy americkej demokracie nestoja na predstave človeka oslobodeného a emancipovaného, práve naopak: stoja na základoch kráľovstva Božieho a obmedzení všetkých zemských mocností zvrchovanou Božou mocou.“

Ideový patrón povojnovej kresťanskej demokracie a francúzsky filozof Jacques Maritain strávil väčšinu druhej svetovej vojny mimo svojho milovaného Francúzska v exile v Spojených štátoch. O svojej hostiteľskej zemi hovorí:

„(Americkí) Otcovia zakladatelia neboli ani metafyzikmi, ani teológmi. Ale ich filozofia života a ich politická filozofia, ich pochop prirodzeného práva a ľudských práv, všetky tieto ich predstavy boli preniknuté pojmami, ktoré vypracovalo kresťanské myslenie a vystužoval neotrasiteľný náboženský cit.“

Spoločným znakom týchto pozorovaní je presvedčenie, že projekt americkej republiky nesie vo svojom jadre istú konkrétnu víziu slobody. Ak je spomedzi rôznych tvárí modernity liberalizmus tou politickou filozofiou, ktorá nesie vo svojom jadre vyzdvihnutie hodnoty slobody ako najvyššej politickej hodnoty, americký liberalizmus podľa našich pozorovateľov nesie vo svojom jadre charakteristicky kresťanské chápanie slobody. Americká sloboda nie je v prvom rade slobodou od politickej autority monarchie či aristokracie ani slobodou od tradičných morálnych a teologických noriem.

Je v prvom rade slobodou k najplnšiemu prežívaniu života, slobodou chváliť Boha a žiť podľa jeho prísnych, ale láskavých prikázaní v tomto stvorenom svete.

Citovať netreba, no patrí sa spomenúť človeka, ktorého časopis .týždeň nazval po jeho smrti v roku 2017 najvplyvnejším Slovákom 20. storočia, ktorý však bol skôr plnokrvným Američanom. Kariéra Michaela Novaka naprieč druhou polovicou 20. storočia, jeho angažovanosť v ideových zápasoch časov studenej vojny, priateľstvo s Jánom Pavlom II. a živý záujem o strednú a východnú Európu po páde železnej opony zosobňuje vzťah medzi kresťanstvom a projektom amerického liberalizmu – toto charakteristicky americké chápanie slobody a jeho význam pre svetové dianie – viac než príbeh akéhokoľvek iného amerického kresťanského intelektuála v blahej pamäti.

Spomienka na Michaela Novaka a na jeho návraty na Slovensko od 90. rokov pripomína príchod obdobia, keď sme aj my tu v strednej Európe mohli čerpať z benefitov vyplývajúcich z prináležitosti do sféry amerického vplyvu – do sféry vplyvu amerického liberalizmu s jemu vlastnou kresťanskou pečaťou.

Príhovor poručíka Gaula

Záblesk toho, aký vplyv naprieč dejinami 20. storočia hral projekt americkej republiky pre náš národný štát, je tiež prítomný v jednom málo známom príbehu zo Slovenského národného povstania. Do povstania boli totiž na jeseň 1944 zapojené aj americké a britské špeciálne jednotky. Britský historik Alan Ogden rozpráva príbeh tejto misie vo svojej knihe Through Hitler's Back Door: SOE Operations in Hungary, Slovakia, Romania and Bulgaria 1939 – 1945. Spojenecké špeciálne jednotky – ľudovo špióni – slovenským povstalcom zásadnejším spôsobom neboli schopné vojensky pomôcť.

Po potlačení povstania v okolí Bystrice sa okolo dvadsať britských a amerických špeciálnych jednotiek presunulo do hôr na Horehroní. Tam prežili Vianoce 1944 v dvoch horských chatkách, ktoré dodnes stoja nad obcou Polomka. Ogden cituje text príhovoru, ktorý sa zhodou okolností uchoval a ktorý na povzbudenie svojim vojakom na Štedrý večer v chatke vyzdobenej hviezdami americkej vlajky a britským „Union Jackom“ – len 36 hodín predtým ako na svätého Štefana, 26. decembra skoro ráno, chatku napadli a vojakov zajali nemecké jednotky – predniesol 33-ročný americký poručík James Harvey Gaul.

„Ó, Bože, my tu zhromaždení v Tvojom mene, Tvojím menom a z Tvojho požehnania, ponúkame Ti v tento deň vďakyvzdania s hlbokou vďačnosťou naše najsrdečnejšie vďaky za ochranu pred ľadovcom a silným vetrom týchto studených hôr, pred krutým snehom na nás padavým, pred nebezpečenstvom čiernej noci a temných dolín. Obraciame sa na Teba plní vďačnosti za to, že zachovávaš našu skupinu pospolu, že nás udržiavaš v telesnom zdraví a pri sile, že podopieraš našu ochabujúcu odvahu, že pre nás zaobstarávaš jedlo – aj v týchto našich najtemnejších dňoch. Zvolávame Tvoje požehnanie na nás a našich spojencov, osobitne slovenský národ, a Tvoje milosrdenstvo na našich kamarátov, ktorí pominuli pôsobením nepriateľa a studených búrok. Amen.”

Poručík Gaul vyslovil tieto slová v situácii, keď väčšina členov mužstva trpela ťažkými omrzlinami, niekoľko dní zápasila s akútnym nedostatkom jedla, ktorý kompenzovali čoraz riskantnejšími výpravami do obcí horehronskej doliny. Vyslovil ich v momente, keď pomaly začínali chápať, že spojenecké generálne štáby považujú ich misiu za beznádejnú. Už 15. novembra totiž prijali správu, že britská diplomacia považuje ďalšiu vojenskú podporu Povstaniu za nežiaducu, pretože československá exilová vláda prijala rozhodnutie viniť za neúspech povstania chýbajúcu podporu Rusov – spojenci si tak nad povstaním mohli symbolicky umyť ruky. Gaulovo mužstvo celý december očakávalo, že im spojenci letecky zhodia aspoň nejaké zásoby – márne.

Gaulove slová ma zaujali – taký hlboký, zbožný, ale aj elegantný text nedá dokopy len tak hocikto. Zistil som si o ňom teda čosi viac: doktorát z archeológie člen Episkopálnej cirkvi – amerických anglikánov – James Harvey Gaul absolvoval na bostonskom Harvarde a pri svojom výskume precestoval kus sveta, aj preto čítal už ako štrnásťročný a dohovoril sa šiestimi jazykmi. Do Office for Strategic Services, predchodcu dnešnej Central Intelligence Agency, nastúpil začiatkom 40. rokov, keď ako mnohí jeho vrstovníci neodolal volaniu brániť svoju vlasť a slobodný svet.

Spolu so zvyškom britského a amerického mužstva, okrem pár vojakov, ktorým sa v to svätoštefanské ráno podarilo utiecť a vďaka ktorým sa zachoval tento príbeh, bol popravený jednotkami SS 26. januára 1945 v rakúskom koncentračnom tábore Mauthausen.

Vysloviť tieto slová v takejto situácii je samo osebe istým druhom svedectva o tom, prečo kresťania naprieč dejinami aj v tých najťažších chvíľach opakovane nachádzajú zmysel v zotrvávaní na svojich tvrdeniach. Ale je tiež svedectvom o tom, že počas kľúčových vojenských konfliktov, ktoré vyústili do americkej epochy, kdesi hlboko v podvedomí týchto vojakov vládlo presvedčenie, že sloboda, za ktorú kladú svoje životy a ktorú prajú aj slovenskému národu, je nemysliteľná bez kresťanskej pečate.

František Mikloško spomína, ako pri jednej spoločnej večeri v 90. rokoch vo Vatikáne Ján Čarnogurský neúspešne presviedčal pápeža Jána Pavla II., aby napísal encykliku proti liberalizmu. Ako spomína Mikloško, pápež to odmietol so slovami: teraz je rad na nich samotných, teraz bude treba vydávať svedectvo vlastným životom, nie argumentmi pápežských encyklík. Ideové východiská amerického liberalizmu, ktorý mal udávať tón vo svete po roku 1989, boli odvekým kresťanským tvrdeniam o tom, čo je pravdivé a dobré, zásadnejším spôsobom bližšie než tie tváre modernity, proti ktorým pápeži 20. storočia vo svojich encyklikách brojili. Spomedzi rôznych tvárí modernity je americká epocha tým lepším z možných svetov.

Perreau-Saussine pripomína jednu ďalšiu kľúčovú, hoci triviálnu myšlienku. Kým v 19. storočí boli pre celocirkevné dianie určujúce polemiky vedené vo Francúzsku, v 20. storočí sa ťažisko diskusií presúva do Spojených štátov. Kým Prvý vatikánsky koncil s učením o pápežskej neomylnosti je odpoveďou na francúzsky galikanizmus, o Druhom vatikánskom koncile možno povedať, že jeho odpoveď – princíp náboženskej slobody – je odpoveďou, ktorá vychádza zo skúsenosti amerického politického experimentu. Kresťanské tvrdenia vyrušujú svojou všadeplatnosťou. Preto nás neprekvapuje, že zjednávaný modus vivendi kresťanov so svetom sa kryštalizuje v rôznych epochách práve v krajinách, ktoré vo vzťahu k svojej dobe predstavujú vrchol civilizácie.

Ideové východiská amerického liberalizmu, ktorý mal udávať tón vo svete po roku 1989, boli odvekým kresťanským tvrdeniam o tom, čo je pravdivé a dobré, zásadnejším spôsobom bližšie než tie tváre modernity, proti ktorým pápeži 20. storočia vo svojich encyklikách brojili. Zdieľať

V dnešných dňoch niekedy možno počuť sťažnosť, že ako kresťania na Slovensku neoprávnene importujeme prvky americkej verejnej debaty do stredoeurópskeho priestoru. Kritika je to, samozrejme, absurdná. Bolo by chybou sa v 16. storočí nezaoberať ideami nemeckej reformácie či na prelome 18. a 19. storočia sa tváriť, že v Paríži sa okrem krvavej nedeje aj ideová revolúcia.

Tridsať rokov po začiatku druhej fázy americkej epochy Amerika samotná nie je v dobrom stave – akékoľvek politicko-teoretické kritérium sa rozhodneme použiť. Súčasný vnútropolitický stav nepripomína ani Cicerovu concordia omnium, ani aristotelovsko-akvinské spoločné dobro, ani akékoľvek zdanie trvácnosti a stability, ktoré mal podľa Rawlsa zabezpečiť jeho závoj neutrality.

Spoločenskú polarizáciu nevyzdvihoval žiaden významný politický teoretik. (Azda s výnimkou nemeckého medzivojnového právneho teoretika Carla Schmitta, podľa ktorého je základom politického života rozlíšenie medzi priateľom a nepriateľom –the friend-enemy distinction – práve preto sa dnes k Schmittovi mnohí vracajú, aby sa pokúsili súčasnosť uchopiť.) A spoločenská polarizácia je dnes v Amerike bezprecedentná.

Čo si počať s Donaldom Trumpom

Podľa letmého pohľadu na dnešnú Ameriku sa zdá, akoby sa všetky hlavné možnosti, ktoré sám sebe dnes americký liberalizmus ponúkal, nadobro vzdali kresťanskej pečate, ktorá charakterizovala túto republiku od jej založenia. Americký liberalizmus má dnes v princípe dve tváre, z ktorých si je pre kresťanov len ťažké vybrať: v každej z nich len ťažko rozoznať niečo z kresťanského ideálu slobody, ktorý do Deklarácie nezávislosti a americkej ústavy vpísali otcovia zakladatelia a ktorý tak oslovil európskych kresťanských pozorovateľov naprieč 19. a 20. storočím.

Za hodného nasledovníka tejto kresťansko-liberálnej tradície nemožno považovať Donalda Trumpa, osobu, ktorá popiera základné štandardy integrity a čestnosti – to vieme aj bez akejkoľvek nadpráce New York Times. Trump z podpory amerického náboženského konzervativizmu cynicky čerpá, ale ťažko ho s ním stotožniť. Nasledovníkom tejto tradície sa už ani netvári byť súčasná liberálna ľavica. Tá verne napĺňa svoj vlastný novodobý, sekulárny koncept slobody, ktorý charakteristicky sformuloval sudca Anthony Kennedy v tzv. mysterious liberty passage – v týchto „tajomných slovách o slobode“, ako túto pasáž zvyknú nazývať americkí kresťanskí konzervatívci – v prípade Planned Parenthood v. Casey z roku 1992.

V rozhodnutí, ktoré potvrdilo precedens o ústavnom práve na potrat definovanom v roku 1973 v prípade Roe v. Wade, napísal: „V samotnom srdci slobody leží právo definovať svoj vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru a tajomstva ľudského života.“ Tohto diktátu sa verne držia čelní demokratickí predstavitelia, či už ide o Obamu, Clintonovú, či aktuálne Bidena, v nadšenom preberaní módnych trendov o zmysle života, tak ako ich v ostatných rokoch diktujú algoritmy Twitteru.

Niektorí americkí kresťania podľa vzoru Alasdaira MacIntyrea bojkotujú prezidentské voľby už od roku 2004. Niektorí sa nevzdávajú mútenia vôd v nižších poschodiach Demokratickej strany, drvivá väčšina sa však zo zrozumiteľných dôvodov v posledných rokoch so zaťatými zubami rozhodla pre Trumpa. Toto zdôvodnenie má svoje rácio a v jeho jadre stojí otázka náboženskej slobody.

Pre katolíkov politické podmienky liberálnych demokracií 20. storočia znamenajú jedno: politických práv budú mať len toľko, koľko sa im ich podarí vo verejnom diskurze vydobyť. Už naprieč Západom viac nie je panovníkov ani úzkej vrstvy aristokracie, ktorá by bola prirodzene skôr tradične orientovaná a ktorá by garantovala, že sa kresťanské tvrdenia o tom, čo je dobré a pravdivé, premietnu do legislatívy, ústavy či medzinárodných právnych záväzkov.

Nárok na náboženskú slobodu je v tomto ohľade tvrdením so štatútom primus inter pares, keďže ide o tvrdenie žiadajúce ústavný nárok tvrdiť všetko ostatné, čo ako kresťania odjakživa tvrdíme.

Ústavných záruk pre náboženskú slobodu budeme mať toľko, koľko si ich v tej-ktorej krajine obhájime. Najzávažnejší problém nastáva vtedy, keď sa ústredné tvrdenie o tom, čo ako kresťania považujeme za správne a dobré, protiví tomu, čo sa vysoko záväzným spôsobom stáva súčasťou kréda politického spoločenstva, ktorého sme súčasťou, teda toho, čo nadobúda ústavnoprávny účinok. V tomto ohľade bolo prelomové jedno z posledných kľúčových rozhodnutí amerického Najvyššieho súdu počas druhého Obamovho mandátu v lete 2015 v prípade Obergefell vs. Hodges, keď súd deklaroval, že definícia manželstva ako zväzku muža a ženy sa protiví duchu americkej ústavy.

Obdobne prelomovým je rozhodnutie z leta 2020 v prípade Bostock vs. Clayton County, keď súd deklaroval, že diskriminácia na základe rodovej identity – definovanej podľa predstáv dnešného kultúrneho mainstreamu – sa rovnako protiví duchu americkej ústavy. Tieto dve rozhodnutia predstavujú pre amerických kresťanov devastujúci problém: ich tvrdenia o obsahu pojmu manželstva a pojmu rodovej identity sa zásadne líšia od definícií, ktoré za svoje uznal ich štát. Čo to bude znamenať pre ich slobodu ďalej tvrdiť to, čo považujú za dobré a správne? Podľa väčšinového názoru súdu to všetko sú „questions for future cases“. Tieto budúce prípady budú rozhodujúce pre tvrdohlavé tvrdenia amerických kresťanov, ale budú tiež rozhodujúce pre tvrdohlavé tvrdenia kresťanov na celom svete: z dlhodobého hľadiska všade, kam až siaha americký vplyv.

Trump nie je vysnívaným kandidátom náboženskej pravice. V posledných štyroch rokoch sa však topiaci americký náboženský konzervativizmus stále pomerne účinne chytá slamky.

Cez Trumpovu administratívu sa podarilo presadiť v tejto oblasti niekoľko kľúčových politík. V domácej politike ide predovšetkým o sudcovské nominácie. Ústredným menom je tu Leonard Leo, dlhoročný vedúci predstaviteľ najvplyvnejšej konzervatívnej právnej organizácie The Federalist Society, mimochodom, otec siedmich detí a katolík.

Trump nie je vysnívaným kandidátom náboženskej pravice. V posledných štyroch rokoch sa však topiaci americký náboženský konzervativizmus stále pomerne účinne chytá slamky.Zdieľať

Ešte pred poslednými voľbami pre Trumpa pripravil zoznam potenciálnych nominácií na Najvyšší súd, po voľbách kormidloval proces schválenia nominácií Neila Gorsucha a Bretta Kavanaugha a do Trumpovej pozornosti priniesol aj meno Amy Coney Barrettovej. V zahraničnej politike Trumpov minister zahraničných vecí Mike Pompeo spustil niekoľko súvisiacich procesov. Za zmienku stojí predovšetkým reforma ľudskoprávneho piliera zahraničnej politiky Spojených štátov, ktorej architektmi boli podľa všetkého známy princetonský profesor politickej teórie Robert P. George a harvardská profesorka práv a Bushova veľvyslankyňa pri Svätej stolici Mary Ann Glendonová. Cieľom reformy, ktorú pripravovala Glendonovej tzv. Komisia pre neodňateľné práva, bolo priniesť v zahraničnej politike dôraz na ľudské práva v ich pôvodnom význame, vychádzajúcom z prirodzeno-právnej tradície.

Túto reformu plynule doplnilo Pompeovo diplomatické úsilie v založení Medzinárodnej aliancie na podporu náboženskej slobody a Trumpova nedávna vyhláška stavajúca náboženskú slobodu do samého centra americkej zahraničnej politiky.

Toho, čo sa náboženskej pravici za Trumpa podarilo presadiť na poli obrany náboženskej slobody doma a v zahraničí, nie je málo. Iste to potvrdilo meritum voľby Trumpa voči Clintonovej a iste to vytvára meritum voľby Trumpa voči Bidenovi. O tom, že však stále ide o voľbu z núdze, sa napokon presvedčili americkí kresťania, keď im väčšinový názor v prípade Bostock vs. Clayton City naservíroval práve nimi nominovaný sudca Neil Gorsuch. Dnes už, žiaľ, nemusí byť spoľahnutie ani na študentov Johna Finnisa.

Kdesi na pozadí tak stále rezonuje MacIntyreov truc, ktorý pripomína otázku, akú veľkú cenu sú americkí kresťania ochotní platiť za spojenie s Trumpovou deštruktívnou politikou. Táto otázka je relevantná v každej krajine, kde si kresťania vo svojej politike vyberajú medzi otvorene nepriateľským projektom progresivizmu a deštruktívnou reakciou populistickej pravice.

Admirál Chester Nimitz si často pripomínal radu, ktorú ako malý chlapec dostal od svojho starého otca: „Netráp sa vecami, nad ktorými nemáš žiadnu kontrolu.“ Na konci sa každý z nás v osobnom živote, ale tiež v momentoch, keď máme vplyv na spoločenské dianie, rozhoduje v prítomnom okamihu spomedzi možností, ktoré mu daný moment ponúkol. Meniace sa chápanie slobody, ktoré je v jadre transformácie amerického liberalizmu za posledné polstoročie, je zaiste mimo našej kontroly. Od neho však závisí, za akú víziu slobody budú Američania vo svete, v ktorom prevláda ich vplyv, bojovať a koho budú chrániť. To pod kontrolou nemáme, ale názor mať môžeme. A mňa by ešte nejaký čas celkom bavilo mať možnosť tvrdiť mnohé z toho, čo kresťania odjakživa tvrdohlavo tvrdili. V novembri by som to so zaťatými zubami, ale rozhodne, opäť hodil Trumpovi.