Esej Prečo je slovenský katolicizmus na tom skvele

„Od mojich pätnástich rokov bola dogma základným princípom môjho náboženstva: iné náboženstvo nepoznám, iné náboženstvo si nedokážem ani predstaviť; náboženstvo, ak má byť čírym sentimentom, nie je pre mňa viac než snom a výsmechom.“

Svätý kardinál John Henry Newman, 1865

„Dogma vo vás žije nahlas.“

Senátorka Dianne Feinsteinová sudkyni Amy Coney Barrettovej, 2017

Na Slovensku je mimoriadne populárne frflať na Katolícku cirkev. Pre neveriacich je nemoderná, spiatočnícka, pribrzdená. Aj nám veriacim sa zdá akási kostrbatá a stuhnutá. Koľkokrát si mladí na nejakej „kolégiovskej“ či „SLH-áckej“ akcii zafrflú, že Katolícka cirkev na Slovensku je akosi bez chuti.

Ja sám si radšej vypočujem nejakú tip-top kázeň kardinála Raniera Cantalamessu či prečítam knižku niektorého amerického biskupa alebo francúzskeho dominikána, než by som dúfal v podnetnosť nedeľnej kázne v ľubovoľnej priemernej slovenskej farnosti. Nehovorte, že to nepoznáte. Koľkokrát ste v debate vypustili vetu typu: „však ja rozumiem, ani mňa tie pastierske listy/ farské kázne/TV LUX/Rádio Lumen… nebavia“.

Pokiaľ ide o slovenskú Katolícku cirkev, východisková pozícia je „frflošská“ a platí to bez ohľadu na to, či veríte, či radi filozofujete, či z ktorého kúta Slovenska pochádzate.

V tejto eseji by som sa rád pokúsil, nežne povedané, prevrátiť stôl a perspektívu. Moja téza znie nasledovne: slovenský katolicizmus je na tom skvele. Respektíve špecifickejšie: slovenský katolicizmus je na tom v jednom extrémne významnom, no u nás doma často prehliadanom aspekte, skvele. Respektíve ešte špecifickejšie: z komparatívnej a historickej perspektívy dnešný slovenský katolicizmus mimoriadne dobre plní azda tú najdôležitejšiu z úloh miestnych cirkví: odovzdávať poklad viery.

Americký dominikán Thomas Joseph White, uvažujúc nad výzvami Katolíckej cirkvi v súčasnom svete, píše nasledovne: „V Prvej knihe Samuelovej to, čo napokon Dávidovi zaručí víťazstvo nad Filištíncami, nie je Saulova armáda, ale jeho pevná dôvera v pravdu Boha Izraela. Jedinou skutočnou zbraňou, ktorou sme ako kresťania vyzbrojení, je pravda žitá v úprimnej láske: tá jediná má moc zachraňovať. Keď cirkev nielen káže, ale aj žije túto pravdu, univerzálnosť jej poslania žiari široko-ďaleko: jej nepriatelia nemajú v rukách nič poriadne, čím by ju mohli zastaviť, akokoľvek mocní sa nám môžu javiť.“ (1)

K tomuto výroku sa ešte v závere vrátim. Ak má však White pravdu, potom platí, že najsilnejšou aktuálnou stránkou slovenskej Katolíckej cirkvi a jej najväčším prísľubom nielen pre budúcnosť Slovenska, ale možno aj Európy, je fakt, že slovenský katolicizmus je v relatívne vysokej miere verný magistériu Katolíckej cirkvi, ktoré chápem ako kumulatívny, správny a záväzný výklad dobrej zvesti, ktorú priniesol sám Kristus.

                                                                                                ...

Keď si Pilát kládol pred približne 1990 rokmi otázku, čo je pravda, iste netušil, ako veľmi raz bude táto otázka rozdeľovať nasledovníkov muža, ktorého sa práve chystal dať zbičovať a popraviť, vo vzťahu k samotnému učeniu tohto muža, pre ktoré mal byť dotyčný práve bičovaný a popravený. Východiskom tejto eseje je pozorovanie, že dnes sme v Katolíckej cirkvi vo svete svedkami zvláštnej situácie, keď vlastne ani medzi tými, čo sa označujú za katolíkov,  nepanuje zhoda v odpovedi na otázku, čo je vlastne obsahom Kristovho učenia, teda čo je obsahom Katolíckej pravdy, čo je obsahom pokladu viery.

Táto debata je v Katolíckej cirkvi živá minimálne od čias Druhého vatikánskeho koncilu, zvlášť však ožila v posledných rokoch počas pontifikátu pápeža Františka.

V prípade katolíkov relativizujúca otázka „čo je pravda“ nevyhnutne naráža na dva momenty, od ktorých sa žiaden sebaidentifikovaný katolík nebude celkom dištancovať: na jednej stranu je to odvekosť, dvetisícročná historicita cirkvi, na druhej strane je to istá ašpirácia na univerzálnosť či všadeplatnosť učení tejto dvetisícročnej cirkvi. V katolíckom kontexte tak otázku „čo je pravda“ nahrádza otázka „ako sa učenie cirkvi môže meniť, ak cirkev hlása večné pravdy“.

Triviálna odpoveď na túto otázku znie, že učenie Katolíckej cirkvi sa v čase vyvíja a deje sa to na tzv. ekumenických konciloch cirkvi. Komplikácie nastávajú, keď si začneme klásť otázku, čo presne myslíme pod „vývojom“. Jadro dnešných katolíckych sporov v otázke „čo je pravda“ sa odvíja práve od rozličných interpretácií „vývoja“ učenia cirkvi pri poslednom, 21. ekumenickom koncile, známom ako Druhý vatikánsky koncil.

Foto:Pixabay

Jadrom tejto eseje je pokúsiť sa predstaviť tri hlavné pohľady na otázku vývoja katolíckeho učenia, ako k nemu prišlo v Druhom vatikánskom koncile, ktoré sú dnes prítomné v Katolíckej cirkvi ako celku a ktoré v rôznej miere prevládajú v jednotlivých miestnych/národných katolíckych cirkvách. Pre účely tejto eseje ich budem nazývať tradicionalistický, progresivistický a konzervatívny.

Na úvod teda ponúkam niekoľko definícií v kontexte odpovedí na otázku „ako sa učenie cirkvi môže meniť, ak cirkev hlása večné pravdy“, špecificky v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu. (2)

Po prvé, tradicionalisti majú tendenciu zdôrazňovať, že cirkev skutočne hlása večné pravdy a podanie týchto právd sa v dejinách veľmi nemení, respektíve mení len veľmi obmedzeným spôsobom. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať kriticky, pretože považujú vývoj učenia, ktorý priniesol, za príliš radikálny, hraničiaci s minutím sa pravému obsahu več ných právd Katolíckej viery. (3)

Po druhé, progresívci majú tendenciu zdôrazňovať, že hoci cirkev hlása večné pravdy, podanie týchto právd je vo vysokej miere historicky podmienené a zásadný vývoj učenia je v dejinách cirkvi bežnou vecou. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať pozitívne a vývoj v učení, ktorý priniesol, považujú za krok správnym smerom, ktorý bol buď nedostatočne implementovaný, alebo sám osebe nedostatočný a málo odvážny. (4)

Po tretie, konzervatívci majú tendenciu zdôrazňovať, že cirkev hlása večné pravdy vo vybraných oblastiach (dogmatika a morálka), a uznávajú, že podanie týchto právd je historicky podmienené. Zásadný vývoj učenia je síce v dejinách cirkvi bežnou vecou, ale v niektorých oblastiach je bežný viac ako v iných. Druhý vatikánsky koncil majú tendenciu vnímať zmiešane. Vývoj v učení v litere dokumentov, ktorý priniesol, vnímajú pozitívne, ale kriticky vnímajú implementáciu tohto vývoja, resp. tzv. „duch koncilu“. (5)

Tradicionalistov a progresívcov spája to, že Druhý vatikánsky koncil považujú za zlomovú udalosť, významnú diskontinuitu vo vývoji katolíckeho učenia. Kým pre tradicionalistov je tento zlom dôvodom na smútok, ide o nelegitímny zlom, pri ktorom Katolícka cirkev ohrozuje svoju katolícku identitu, pre progresívcov je tento zlom, naopak, dôvodom na radosť, je to legitímny, vytúžený a nikdy poriadne nedotiahnutý zlom smerom k potrebnej novej/obnovenej/vynovenej katolíckej identite.

Konzervatívci vnímajú prijatú literu dokumentov koncilu ako legitímny a opodstatnený vývoj, skôr než o diskontinuálny zlom ide o kontinuitu a evolúciu. Pojem „konzervatívny“ – pre účely tejto polemiky v mnohom nedostatočný – pre tento prúd používam v zmysle Edmunda Burkeho, v skratke ním myslím preferenciu pre evolúciu či inštitucionálnu kontinuitu ako adekvátnu dynamiku vývoja inštitúcií v kontraste s preferenciou pre zásadné, „revolučné“ zlomy. (6)

Pre účely tejto eseje predstavujem tieto tri prúdy ako weberovské deskriptívne „ideálne typy“. Nebudem predstierať, že sú dokonale presné. Moje priznanie sa k presvedčeniu o správnosti konzervatívneho postoja už v skorej časti tejto eseje nikoho neprekvapí. Za jeho typických predstaviteľov považujem pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. (čo azda nebude kontroverzné), a ak by na to bol priestor, obhajoval by som aj tvrdenie, že k tomuto prúdu prislúcha aj pápež František (čo môže byť kontroverznejšie). Pre účely tejto eseje na tomto mieste skúsim ďalej predstaviť, ako sa tieto tri prúdy manifestujú v rôznych konkrétnych oblastiach katolíckeho myslenia, ako ich dnes možno vidieť vo svete.

Foto: Pixabay

Začnime v dogmatike. Pokiaľ ide o otázku, ako sme spasení, konzervatívci sa držia formulácie, ktorú priniesol koncil a ktorú možno nájsť tiež v súčasnom katechizme, a zdôrazňujú, že všetka spása prichádza cez Krista skrze cirkev, ktorej je Kristus hlavou a ktorá je Kristovým telom. Aj neveriaci môžu byť spasení, ale ak sú, je to skrze neviditeľné pôsobenie Kristovej milosti v nich. Tradicionalisti budú mať tendenciu skôr zdôrazňovať predkoncilovú formuláciu, že mimo cirkvi niet spásy. Takáto „negatívna“ formulácia sa nevylučuje s „pozitívnou“ formuláciou koncilu a katechizmu: konzervatívci ju považujú za legitímnu evolúciu učenia, tradicionalisti budú novú inkluzívnosť považovať skôr za nebezpečnú či za znak nadbiehania modernému pluralizmu.

Progresívci sa z novej formulácie tešia a majú tendenciu interpretovať ju skôr otvorene: áno, všetka spása prichádza cez Krista a budete prekvapení, kde všade by ste ho objavili, keby ste boli ochotní vyjsť zo svojich exkluzivistických cirkevných škrupúľ. (7)

Pokračujme v liturgii. Pokiaľ ide o adekvátnu formu svätej omše, konzervatívci považujú koncilový obrat zavádzajúci omšu „tvárou k ľudu“, tzv. novus ordo, za legitímny vývoj odpovedajúci na znamenia čias: oprávnenú reflexiu dôležitosti komunálneho aspektu slávenia eucharistického tajomstva. Nemajú však nevyhnutne problém ani s občasným slávením predkoncilovej liturgie (v zmysle usmernení Benediktovho motu proprio), sú si vedomí pretrvávajúcej pestrosti liturgického slávenia, napríklad vo východných cirkvách, a „nestrieľa sa“ medzi nimi ani za jemné zmeny v novus ordo (napríklad spoločné recitovanie časti eucharistických modlitieb) pri zachovaní dôstojnosti slávenia.

Vonkoncom sú zmenám v liturgii otvorení, súc si vedomí, že liturgia je na rozdiel od dogmatiky flexibilnejšia oblasť života cirkvi. Tradicionalisti považujú rozšírenosť novus ordo za jeden z hlavných problémov, ktoré koncil priniesol. Množstvo významných problémov v cirkvi (nedostatok povolaní, prehlbujúca sa sekularizácia, padajúce počty veriacich) majú tendenciu spájať s tým, ako ľahko sa cirkev vzdala bezpochyby na prvý pohľad stále vznešenejšej staršej formy liturgie, ktorá západnej cirkvi dlho a dobre slúžila.

Progresívci nemajú s novus ordo žiaden problém, naopak, majú tendenciu zdôrazňovať pravdivý fakt, že liturgia je jedna z historicky kultúrne najpodmienenejších oblastí, v ktorých cirkev usmernenia vydáva. Na druhej strane nemajú problém s flexibilnosťou v liturgii, ktorá azda často vplýva na dôstojnosť jej slávenia (liturgické tance, zásadné menenie textov Eucharistickej modlitby, mimoriadne vysoké počty mimoriadnych rozdávačov sv. prijímania), čo straší tradicionalistov a irituje konzervatívcov.

Pre zmenu sa posuňme do morálky. „Zaklínadlom“ konzervatívcov je tvrdenie, že katolícke učenie je vo svojej povahe nemenné okrem dogmatiky práve v morálke. Rozdielne postoje vo veci možností vývoja učenia v tejto oblasti sa v ničom neukazujú lepšie než v téme neprípustnosti používania antikoncepcie, ktorú záväzne potvrdil v encyklike Humanae Vitae v roku 1968, relatívne skoro po koncile, pápež Pavol VI.

Konzervatívci, ako aj tradicionalisti toto učenie prijímajú, kým pre progresívcov sa stal disent v tejto otázke takpovediac vlajkovou loďou. Pre progresívcov je prinajmenšom prvým zásadným pokoncilovým sklamaním týkajúcim sa možností napredovať v intenciách „ducha koncilu“ vývojom učenia v Katolíckej morálke smerom k väčšiemu súladu s „moderným“ svetonázorom. V príkrejšej interpretácii je rozhodnutie Pavla VI. len ďalším príkladom inherentne autoritatívneho a hierarchického charakteru inštitucionálnych procesov v cirkvi, ktorý dlhodobo znefunkčňuje schopnosť cirkvi integrovať vo svojom učení a v praxi legitímne výsledky moderného technologického a vedeckého pokroku.

Konzervatívci aj tradicionalisti progresívny optimizmus, ktorý sa týka sa možností vývoja učenia, odmietajú, líšia sa azda, napríklad v dôrazoch pokiaľ ide o (trojaký) zmysel kresťanského manželstva (ale pozor, to sa už presúvame z morálky aj do teológie). Kým konzervatívci v intenciách pokoncilovej teológie Jána Pavla II. zdôrazňujú význam vzájomnej manželskej lásky, tradicionalisti azda zdôrazňujú dva staršie akcenty významu manželského zväzku podľa cirkevnej tradície: tvorba adekvátneho prostredia na plodenie a výchovu detí a ukojenie sexuálnej túžby. (8)

Foto: Pixabay

Napokon načrtnime otázku náboženskej slobody, ktorá zaujímavým spôsobom spája dogmatiku, morálku, ako aj otázku vývoja adekvátnej cirkvou odporúčanej politickej praxe. Konzervatívci majú tendenciu zdôrazňovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu. To na jednej strane trvá na nároku katolíckeho náboženstva na absolútnu a objektívnu pravdivosť. Na druhej strane deklarácia Dignitatis Humanae kladie na moderné štáty požiadavku dodržiavania náboženskej slobody a rešpektovania svedomia vo všeobecnosti, nielen pre katolíkov (hoci, samozrejme, taktiež zdôrazňuje individuálnu povinnosť hľadať pravdu).

Tradicionalisti majú tendenciu považovať zhruba takto formulované učenie za jeden z najvýznamnejších nelegitímnych zlomov, ktoré koncil priniesol. Majú tendenciu ho považovať za priamo protirečivé, napríklad autoritatívnym výnosom pápeža Pia IX., ktorý pojmy ako odluka cirkvi od štátu či požiadavku náboženskej slobody odsúdil v 19. storočí vo svojom Syllabus errorum modernorum. Progresívci sa zhodujú vo vnímaní tejto zmeny učenia ako zásadného zlomu, dávajú ho do popredia ako príklad vývoja v učení úzko prepojenom s morálkou. Podnetným spôsobom sa pýtajú, že ak nastal vývoj v takej svojho času významnej otázke, v čom všetkom ešte môže tiež nastať. (Pius IX. bol vo svojej dobe ťažkou váhou v boji proti liberalizmu, úvod jeho pontifikátu poznačila revolučná jar národov v roku 1848, jeho pontifikát bol dosiaľ vôbec najdlhší, 31-ročný.)

V kontraste s týmito postojmi konzervatívci vykladajú tento vývoj ako evolúciu v kontinuite. Nemení sa učenie, ktoré je definované záväzne a nemenne v oblasti morálky na úrovni vyššej filozofickej abstrakcie. Mení sa však autoritatívne usmerne nie týkajúce sa odporúčaných katolíckych postojov pri implementácii morálneho učenia v politických podmienkach záväzných pre konkrétnu dobu. (9)

Myslím, že ilustrácii by stačilo. Mohli by sme sa baviť o množstve ďalších tém. O dôležitosti pristupovania k sviatostiam, o sprístupnení prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným, o prijateľnosti trestu smrti, o možnosti svätení žien na úrovni diakonátu, o požehnávaní zväzkov párov rovnakého pohlavia. Pointou doterajších pasáží bolo ukázať, že odpoveď na otázku, či je vývoj v týchto oblastiach legitímny alebo nie, závisí principiálne od toho, či je katolík tradicionalista, progresívec alebo konzervatívec vo vyššie načrtnutých významoch, a pravdivosť postoja v jednotlivých otázkach bude záležať na tom, ktorý z týchto troch prúdov disponuje pravdivým poňatím doktrinálneho vývoja.

Mať adekvátnu odpoveď na tieto otázky znamená vedieť odpovedať Pilátovi na otázku, čo je pravda. Znamená to vedieť, ako žiť, často vo veľmi dôležitých aspektoch ľudskej existencie či cirkevného života. Znamená to mať odpoveď na otázku „what would Jesus do“. Znamená to mať vôbec poňatie, čo Ježiš vlastne učil. Čaro „konzervativizmu“ Katolíckej cirkvi spočíva v tom, že už 2000 rokov rozvíja a uchováva odpoveď na otázku, čo by Ježiš robil a čo vlastne učil nástrojmi, ktoré s obmenami nazývame ako apoštolská postupnosť, magistérium či tradícia.

                                                                                                         …

Slovenský katolicizmus je na tom skvele práve preto, lebo v ňom prevládajú konzervatívci.

Nie, nerobím si ilúzie, že asi 50 – 60 percent ľudí, ktorí sa ku Katolíckej viere prihlásia v tohtoročnom sčítaní ľudu, sú konzervatívci v tomto zmysle. A nemám vlastne žiadne pevné dáta, také sa u nás, žiaľ, asi ani nevedú (na roz diel od Spojených štátov, tam napríklad dlhodobo sleduje vývoj v otázke disentu k Humanae Vitae medzi praktizujúcimi katolíkmi samotná biskupská konferencia(10)).

To, čo mám na mysli, je skúsenosťou overený fakt, že ak si na Slovensku vypočujete kázeň v ľubovoľnej farnosti, zúčastnite sa na výuke náboženstva na ľubovoľnej cirkevnej škole alebo vojdete do ľubovoľnej spovednice, predstava o obsahu Katolíckej viery, s ktorou bude daný kazateľ, katechéta alebo spovedník pracovať, nebude ani progresívna ani tradicionalistická, ale obyčajná, konzervatívna.

Ak si v bufete svetonázorov dnes na Slovensku objednáte ten katolícky, v drvivej väčšine farností vám neponúknu ani colu light, ani niečo, čo bolo iste kedysi chutné, ale dnes je už dávno-pradávno po dátume spotreby. Pokiaľ ide o stav slovenského katolicizmu, môžeme na kadečo frflať. Ale toto vôbec nie je málo!

Ako mi to raz v súkromnej debate pomenoval jeden na Slovensku obľúbený český kňaz, ktorý od momentu, keď vypredal sálu, vytrvalo odmieta všetky ďalšie pozvánky na Hanusove dni, slovenská Katolícka cirkev disponuje stabilným zdravým jadrom, ktoré neulieta ani doprava, ani doľava.

Keď si otvoríte ktorýkoľvek pastiersky list, nečaká vás tam Raniero Cantalamessa. Čaká vás tam však, možno nie zvlášť príťažlivo podaná, ale po obsahovej stránke stopercentne podaná katolícka náuka v intenciách tých, ktorým bola starosť o túto náuku zverená, teda posledných pár pápežov. V médiách ako Postoj, Štandard, Slovo+ či Katolícke noviny dostanete ten istý obsah precedený do bežného spoločenského života, plus občas aj toho Cantalamessu v preklade. Netvrdím, že na Slovensku neexistuje aj portál Christianitas a že v Denníku N nevychádza stĺpček Nedeľnej nekázne. Ale proporcia medzi vplyvom týchto portálov – pokiaľ ide o prevládajúce poňatie katolíckosti – musí byť každému jasná.

Kto chvíľu žil v Anglicku, Amerike, Nemecku či v Česku, vie, že tento stav nie je vôbec samozrejmosťou. V takom Anglicku stretnete mohutnú skupinu tradicionalistov, ktorí sú, kde sú, sčasti z prehnanej, no pochopiteľnej reakcie na progresívne dobrodružstvá široko rozšírené naprieč Commonwealthom. Nemeckí biskupi sa v posledných rokoch zbavili posledného ostychu a rozhodne kráčajú v ústrety pokroku vlastnou Synodálnou cestou. Hlavný prúd v českom (či pražskom?) katolíckom priestore jednoznačne nelipne na konzervativizme vlastného prímasa (bitka o Petráčka (11)) a nešetrí ani solíd ne pokusy o vyhnutie sa slepej uličke tradicionalizmu (bitka o Cestu na Západ (12)).

V Amerike je azda najväčšia zábava: tam sú mohutným spôsobom prítomní progresívci aj tradicionalisti, no ako ukazujú úvodné postoje lídra biskupskej konferencie arcibiskupa Gomeza v postojoch voči Bidenovej administratíve, jadro americkej biskupskej konferencie je v tejto krajine, ktorá hrá naďalej vo svete určujúcu rolu, obyčajným spôsobom konzervatívne.

S mojím strýkom, birmovným otcom a dlhoročným saleziánskym spolupracovníkom v jednej osobe máme takú rodinnú polemiku, na ktorú radi spomíname. Kedysi počas prvého roku štúdia v Anglicku, ešte počas stredoškolského štúdia, som na rodinnej oslave medzi rečou rodičom a strýkovi vyčítal, že ma na Slovensku vychovali v „bubline“, že mi málo povedali o všetkých tých katolíkoch, ktorí majú na veci iný a otvorenejší názor, nehovoriac o davoch neveriacich, ktorých je vraj vo svete väčšina.

O nejakých desať rokov neskôr si hovorím: Pán Boh zaplať za také bubliny. Slovensko je azda jedna z mála krajín Západu, kde sa dá vyrásť, súc obklopený ľuďmi, ktorí učeniu Cirkvi úprimne veria v jeho plnosti, o jeho pravdivosti sú presvedčení na vlastnej koži, a vlastným životom akoby ticho šermujú spomínanou jedinou zbraňou, ktorú kresťania vlastne majú: pravdou žitou v úprimnej láske.

                                                                                                       …

Na záver tri historické hypotézy, ktoré vysvetľujú konzervatívny charakter slovenského katolicizmu, tri súvisiace poznámky, ktoré načrtávajú výzvy pre konzervatívny charakter slovenského katolicizmu do blízkeho budúcna a napokon dve preemptívne odbočky.

Po prvé, slovenský katolicizmus je za svoj konzervatívny charakter vďačný predovšetkým tomu, že v kľúčovom momente dejín zhodou okolností nadobudol prevažne ultramontánny charakter. Druhá polovica 19. storočia bola v Európe poznačená okrem iného dvoma dôležitými procesmi: vzostupom národných hnutí a vnútornou centralizáciu Katolíckej cirkvi.

Ultramontanizmus predstavuje tendenciu príklonu k vzostupnej autorite Ríma na úkor autority národného episkopátu. V slovenskom národnom hnutí hrali od konca 19. storočia čoraz väčšiu úlohu nielen evanjelickí, ale aj katolíci kňazi. Od úvodných momentov, odkedy má azda vôbec význam hovoriť o slovenskom katolicizme vo všeobecnosti – pripomeňme, že samostatná slovenská cirkevná provincia vznikla až v roku 1921 –, hralo úspešné a efektívne odvolávanie sa na autoritu a prestíž Ríma dôležitú úlohu.

Moderní pápeži podržali generáciu Andreja Hlinku aj v spore s nacionalizmom maďarského episkopátu (Párvy, Černová), aj v spore s čechoslovakizmom Masarykovho liberalizmu. Dá sa povedať, že Vatikán v kľúčových momentoch načúval jednému utláčanému stredoeurópskemu národu, ktorý sa mu za to už vyše sto rokov odpláca svojím konzervatívnym, ultramontánnym charakterom.

Po druhé, istý ťažšie uchopiteľný historický efekt predstavuje doslova konzervačný vplyv, ktorý malo na slovenský katolicizmus 40 rokov vlády komunizmu. Duch Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku, pevne skrytom za železnou oponou, nikdy ani len nezačal viať, keďže jeho sila spočívala vo významnej miere v mediálnom výtlaku, ktorý si užíval a dodnes užíva na Západe. Slovensko na rozdiel od Česka navyše nemalo nikdy pevne vybudované väzby na nemecký katolicizmus. Kým v Česku už v koncilových šesťdesiatych rokoch 20. storočia prednášali skôr progresívne postavy, ako Karl Rahner (autor známeho konceptu anonymného kresťana, neskôr kritizovaného napríklad Josephom Ratzingerom) a domáci, inak vynikajúci teológovia ako Otto Mádr preberali niektoré kritické disidentské tézy ohľadom encykliky Humanae Vitae, Slovensko bolo železnou oponou zatiahnuté oveľa „spoľahlivejšie“.

Po tretie, ultramontánny charakter slovenského katolicizmu sa len a len prehĺbil zvolením Poliaka Karola Wojtylu na pápežský stolec. Ján Pavol II. mal k Slovákom blízko, rád sem jazdieval a situáciu u nás poznal. Predovšetkým pôsobil ako referenčný bod v úspešnom odpore voči komunizmu na prieč osemdesiatymi rokmi. To všetko prispelo k tomu, že brzda, ktorú jeho konzervatívny pontifikát zatiahol v kontexte vzmáhajúceho sa progresívneho ducha koncilu, bola v slovenskom prostredí prijatá oveľa ľahšie ako v iných miestnych katolíckych cirkvách.

Za hlavnú výzvu pre konzervatívny charakter slovenského katolicizmu pre blízku budúcnosť považujem to, čo Ross Douthat trefne nazýva termínom papalatry, ktorý možno voľne preložiť ako modlárstvo, ktorého predme tom je pápežstvo samotné. (13) Konzervatívci majú pričasto tendenciu diskusiu o merite veci nahradiť odvolávkou na autoritu pápežstva. Argumentácia sa redukuje na: „Lebo Benedikt/Kongregácia pre náuku o viere/katechizmus povedal…“

Prvý dôvod, prečo je papalatry dnes na Slovensku osobitným problémom, je hypotetický fakt, že pápežstvo samotné nemusí byť v niektorej dobe, ako hovorí Douthat, „baštou ortodoxie“. V 20. storočí sme si navykli na to, že pápežmi sú často nielen neobyčajne svätí ľudia, ale dokonca špičkoví teológovia (Benedikt) a filozofi (Ján Pavol), ale z dejín cirkvi vieme, že tento stav vonkoncom nie je pravidlom.

Mám ďaleko od toho, aby som považoval pápeža Františka za heretika alebo aby som pochyboval o jeho osobnej svätosti. Z celkového hľadiska podľa mňa možno jeho pontifikát vnímať ako konzervatívny: mení veľa [trest smrti, dievčatá miništrantky, reforma kúrie, delegácia kompetencií biskupským konferenciám (kolegialita), inkluzívnejšie a komunálnejšie rozhodovanie vo Vatikáne (synodalita)], ale len v rámci „meniteľných oblastí“.

Dôležitou výnimkou je, samozrejme, kontroverzia okolo encykliky Amoris laetitia, ktorá sa potenciálne dotýka fundamentov morálky aj dogmatiky (povaha hriechu, sviatostí, manželstva). Celkovo sa mi však zdá, že kritické interpretácie súčasného pontifikátu akoby zbytočne číta li celý pontifikát práve cez prizmu kontroverzie okolo Amoris laetitia. Mnohé rozhodnutia, naposledy napríklad rozhodnutie Kongregácie náuky pre vieru o neadekvátnosti požehnávania zväzkov rovnakého pohlavia, svedčia o tom, že František na dogmy a morálku nesiaha. Toto všetko hovorím na vysvetlenie tvrdenia, že František nie je ani heretik, ani schizmatik. Jeho voľnejší štýl, pastorálny background, ako aj prešľap vo veci Amoris laetitia (v lepšom prípade len nejednoznačnosť (14)) však bezpochyby vniesli nový vietor do progresívnych kruhov v cirkvi. Tie, ako sa ukázalo, počas – z ich perspektívy konzervatívneho a prehnane autoritatívneho – dvojpontifikátu tandemu Ján Pavol – Benedikt z cirkvi nevymizli, ale len hibernovali.

Svedčí o tom oživený diskurz progresívcov, ale aj tradicionalistov v cirkevných médiách a na sociálnych sieťach a zároveň nová vlna kníh venovaných sporom o interpretáciu a implementáciu koncilu. Nie, František nie je heretik, ani schizmatik, ale súhlasil by som s Douthatom, že za jeho vlády Vatikán samotný nevyzerá ako hrádza ortodoxie v tom zmysle, že by vyvracal šíriace sa vieroučné omyly obdobne proaktívne a štylisticky a obsahovo presne, ako sme si zvykli za Jána Pavla a Benedikta.

Foto: Pixabay

Prvou výzvou pre slovenský katolicizmus je vziať zodpovednosť za vysvetľovanie právd viery – vrátane vlastného konzervativizmu – do vlastných rúk. Skôr ako „previnenie sa“ vnímam Františkovu „nečinnosť“ ako pozvánku miestnym cirkvám, aby rozmýšľali (konečne?) sami za seba – koniec koncov v súlade s jeho dôrazom na synodalitu a kolegialitu. Pre účely takého vysvetľovania možno dodať, že éra, keď Vatikán nie je hrádzou ortodoxie, si žiada, aby sa slovenskí konzervatívni katolíci, laici aj kňazi, kazatelia, katechéti a spovedníci učili skôr americkú angličtinu a poľštinu než taliančinu či nebodaj nemčinu.

Druhý dôvod, prečo je papalatry dnes na Slovensku osobitným problémom, nespočíva v inštitucionálnej či hierarchickej vnútrocirkevnej dynamike vo výkone „vyučovacieho úradu“ cirkvi, ale skôr v povahe postmoderného človeka samotného. V dobe emotivizmu (MacIntyre), hyperpluralizmu (Gregory), tekutosti (Bauman) či autenticity (Taylor) musia podvedome pôsobiť akékoľvek odkazy na autoritu samotnú ako sci-fi, a to aj na nás katolíkov. O tom boli všetky tie katolícke personalizmy 20. storočia, stredobodom civilizácie sa stáva ľudská osoba samotná vo svojej individualite. Bežný človek je nielen objektívne vzdelanejší, ale aj psychologicky komplexnejší: viac ľudí kladie komplikovanejšie otázky častejšie než kedykoľvek predtým.

Výzvou na Slovensku ostáva, aby naša cirkev tento dopyt brala vážne a ponúkala aspoň také vážne odpovede, aké ponúka lokálny progresívny katolicizmus či sekulárna liberálna kultúra. Na Slovensku môžeme napríklad kritizovať osobnosti českej cirkvi ako Tomáš Halík či Tomáš Petráček, za ich progresívnu kritiku politiky stredoeurópskych biskupských konferencií, za ich rozbíjanie cirkevnej „Vé-štvorky“. Aj mňa mrzí, koľko slovenských katolíkov akoby po príchode na univerzitu do Prahy „prešaltovalo“ na to, čo napriek mnohým cnostiam salvátorskej farnosti (15) možno azda nazvať s Georgeom Weiglom Catholic Lite...

Ale pravdou ostáva, že taký robustný, hoci progresívny, výklad cirkevných dejín v 20. storočí, vrátane vývoja doktríny počas koncilu, aký ponúka napríklad Petráček v knihe Církev, tradice, reforma, slovenské prostredie zatiaľ nevyprodukovalo. (16) V premiérovom čísle Hanusom založeného Verbumu pod vedením Spoločenstva Ladislava Hanusa sa tak núka povedať, že Hanusova Rozprava o kultúrnosti – s jej írečitým apelom na vyššiu náročnosť slovenských katolíkov na seba samých – na svojej aktuálnosti s časom nič nestratila.

Tretí dôvod, prečo je papalatry dnes na Slovensku problémom, no zároveň aj peknou výzvou, buduje na prvých dvoch a varujem, bude pre náročných. Ak platí, že Vatikán dnes nie je baštou ortodoxie, a ak platí, že postmoderna prináša nové výzvy, kto potom sformuluje, čo by Ježiš robil a čo by Ježiš učil v druhej polovici 21. storočia? Ak majú konzervatívci pravdu a podanie právd viery sa v čase mení aj v dogmatike a v morálke, kde sa nájdu teológovia a filozofi, ktorí za budúcich pápežov budú písať ich encykliky, ktorí budú formulovať výroky koncilov?

Ktovie, čo presne mal Ján Pavol na mysli, keď povedal, že Slovensko má zohrať dôležitú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Centrálnym tvrdením tejto eseje je, že Slovensko je na tom skvele. Ak budeme konzervatívni nie preto, lebo to hovorí pápež, a takisto nie zo strachu, ale z porozumenia komplexne zamotanej duši postmoderného človeka, možno si našu skvelosť môžeme nielen udržať, ale ňou azda aj poslúžiť.

Na úplný záver, dve preemptívne odbočky pre tých, u ktorých by čítanie tejto eseje vyvolalo nesúhlasné vášne. Najväčšou námietkou, ktorá čitateľovi mohla napadnúť pri čítaní tejto eseje, je otázka: Prečo sa tento človek tak obsesívne venuje „katolíckej pravde“? Nie je oveľa dôležitejšie než „poklad viery“ a jeho „správna interpretácia“ napríklad to, či poslúchame Ježišov príkaz milovať svojho blížneho? Ako mi kedysi dávno deklaratívne pod status napísal jeden známy: „Duch oživuje, litera zabíja!“ Na túto námietku nemožno odpovedať inak než tak, že zo skvelosti slovenského katolicizmu naozaj nezaprší, ak svoje pravdy budeme len deklarovať. Ako hovorí dominikán v úvode, ako kresťania naozaj nemáme inej zbrane než „pravdy žitej v úprimnej láske“.

Ale bez substantívnej odpovede na otázku „čo je pravda“ sa tiež ďaleko nedostaneme. Ako milovať človeka či Boha, ak nepoznáme význam pojmov človek, Boh či milovať? Ako námietka do vecnej debaty je táto námietka slabá. Ale majme na pamäti, že sa za ňou môže skrývať rovnako komplexná postmoderná duša ako tá naša. White na inom mieste vo svojej eseji hovorí „o hlbokom význame duchovnej láskavosti v dnešnom studenom svete“ ako o jednom z najdôležitejších akcentov Františkovho pontifikátu.

Druhou najčastejšou a oprávnenejšou námietkou azda bude, že pri hľadaní pravdy sa nedostaneme ďaleko, ak ostaneme len pri parafrázach a vágnych formuláciách, ako som si to dovolil naprieč touto esejou z veľkej časti ja. Neostáva než súhlasiť, hoci sa nádejam, že toto fórum tento žáner azda zvládne. Mojím skromným cieľom bolo načrtnúť jednu dôležitú tému, ktorá vrhá stav slovenského katolicizmu, na ktorý často my konzervatívni slovenskí katolíci radi frfleme, do podstatne lepšieho svetla. Kiež by sa aj u nás raz viedli diskusie s detailnými poznámkovými aparátmi na tému, ako naložiť v slovenskom kontexte s kolegialitou a synodalitou pre dobro Slovenska, Európy a všeobecnej cirkvi. Kiež je prvé číslo staronového Verbumu krokom týmto smerom.

Tento text vyšiel vo Verbum, časopise pre kresťanskú kultúru, číslo 1/2021

                                                                                                ...

(1) Thomas Joseph White, Catholicism in an Age of Discontent, First Things, November 2016, https://www.firstthings.com/article/2016/11/catholicism-in-an-age-of-discontent. Pozri tiež rozšírenú verziu toho istého článku, aj s citáciami, Thomas Joseph White, “Catholicism and Its Discontents: Revelation in an Ecumenical and Interreligious Context”, Angelicum, 93 (2016), 401-418.

(2) Trojité rozlíšenie, ktoré je nosné pre myšlienky tejto eseje, je primárne inšpirované dvoma konkrétnymi prameňmi. Prvým je známa vianočná prednáška Benedikta XVI kúrii z roku 2005. Benedikt v nej vo vzťahu k sporom o interpretáciou vývoja náuky v Druhom vatikánskom koncile  rozlišuje medzi hermeneutikou kontinuity (konzervatívci) a hermeneutikou zlomu či ruptúry (progresívci a tradicionalisti).

Porovnaj: Vianočný pozdrav Benedikta XVI. kúrii, 2005, www.vatican.va. Druhým je kniha anglického teológa Gavina D’Costu, ktorý Benediktov prístup detailne metodologicky rozvíja a následne aplikuje vo vzťahu k vývoju katolíckeho učenia o judaizme a Islame. Porovnaj Gavin D’Costa, Vatican II, Catholic Doctrines on Jews and Muslims, Oxford University Press, 2016, https://www.amazon.com/Vatican-II-Catholic-Doctrines-Muslims/dp/0198779364.

Krátka a zásadná metodologická poznámka. Ako ukazuje D’Costova kniha, rozvinúť túto metodológiu a dôsledne ju aplikovať len na jednu okrajovejšiu tému koncilu je práca na celú knihu. Navyše je to práca pre niekoho kto je profesionálnym dogmatickým teológom a profesionálnym cirkevným historikom v jednom. Tématika vývoja doktríny celá napokon spočíva práve v presnosti používaných pojmov. Táto esej bude nevyhnute hlboko nedostatočná.

Moje laické čítanie relevantnej literatúry sa v nej miesi s mojimi osobnými skúsenosťami života katolíka v rôznych krajinách, normatívna rovina s deskriptívnou. Občasne v poznámke pod čiarou spomeniem knihy a články, z ktorých čerpám a o ktorých hovorím, takmer vždy však pôjde o moje parafrázy (bez uvedenia strán). Nepresnosť, nedostatočný citačný aparát, ako aj tézy možno niektorých (právom) rozčúlia. Nech mi je aspoň z časti prepáčené v záujme pokusu o môj “prvý výkop” v dôležitej téme, o ktorej sa na Slovensku často nepíše.

(3) Medzi dôležitých autorov, ktorých by azda bolo možné takto charakterizovať patrí Roberto di Mattei. Roberto Di Mattei, Druhý vatikánsky koncil: Doposiaľ nenapísané dejiny, Nadácia Slovakia Christiana, 2019, https://www.martinus.sk/?uItem=717157.

(4) Dobrým príkladom je azda Massimo Faggioli. Faggioli je jeden z najproduktívnejších autorov v tejto oblasti, vedúca postava mladšej generácie cirkevných historikov z tzv. Bolonskej školy. Tá predstavuje azda najrozvinutejšiu tradíciu písania o koncile. Jej sofistikovanú kritiku z perspektívy hermeneutiky kontinuity prináša napr. Meszaros a D’Costa. Viď prehľad Faggioliho publikácii: https://www.amazon.com/Massimo-Faggioli/e/B002G6SBRU%3Fref=dbs_a_mng_rwt_scns_share

Pre ďalšie pohľady na cirkevné dejiny potenciálne konzistentné s mojou charakteristikou progresívcov, viď:

James Chappel, The Catholic Modern: The Challenge of Totalitarianism and the Remaking of the Church, Harvard University Press, 2018 https://www.amazon.com/Catholic-Modern-Challenge-Totalitarianism-Remaking/dp/0674972104

Tomáš Petráček, Církev, tradice, reforma: Odkaz Druhého vatikánskeho koncilu, Vyšehrad 2016, https://www.martinus.sk/?uItem=238776

(5) Okrem vyššie spomínaných, Benedikta XVI a Gavina D’Costu, sem azda možno zaradiť napríklad nasledovné práce:

Andrew Meszaros, The Prophetic Church: History and Doctrinal Development in John Henry Newman and Yves Congar, Oxford University Press, 2016

https://www.amazon.com/Prophetic-Church-History-Doctrinal-Development/dp/0198786344

George Weigel, The Irony of Modern Catholic History: How the Catholic Church Rediscovered Itself and Challenged the Modern World to Reform, Basic Books, 2019

https://www.amazon.com/Irony-Modern-Catholic-History-Rediscovered/dp/0465094333

Emile Perreau-Saussine, Catholicism and Democracy: An Essay in the History of Political Thought, Princeton University Press, 2012

www.amazon.com

(6) Rovnako kontroverzné sú iste tiež pojmy “tradicionalisti” a “progresívci”. Tradicionalisti by sami seba možno skôr označili ako “pravoverných”, “ortodoxných”, “verných tradícií”, či hrdých na tradíciu”, ostrejší kritici by možno hovorili o “lefévristoch”, či “rad trads”. Progresívci by sami seba považovali za otvorenejších či modernejších katolíkov, mocensky nezaťažených… ich kritici by možno preferovali pojmy “liberáli” či “modernisti”. Pojem tradicionalisti používam pre zdôraznenie všeobecnej preferencie pre predkoncilové aspekty tradície. Pojem progresívci (rozhodne normatívne zaťažený) používam pre zdôraznenie častej relatívne vyššej popularity týchto autorov v dominantnom sekulárnom diskurze na Západe. Viď napríklad Faggioliho poslednú knihu... Massimo Faggioli, Joe Biden and Catholicism in the United States, Bayard, 2021. https://www.amazon.com/Joe-Biden-Catholicism-United-States/dp/1627856161

(7) Pre spory o koncilové formulácie ohľadom teológie spásy viď napr. vyššie citovanú esej Thomasa Josepha Whitea. Zaujímavá teologická otázka je tiež vývoj v katolíckom učení o judaizme. Na fakte, že išlo o veľmi výrazný zlom sa zhodujú konzervatívci aj progresívci. D’Costova práca vysvetľuje, že je to jedna z málo oblastí, kde koncil autoritatívnym (a podľa neho samozrejme legitímnym) spôsobom definoval novú náuku (na rozdiel od iných oblastí, ako teológia spásy, kde išlo skôr o redefinície, t.j. nové formulácie staršieho učenia). Pre porovnanie s D’Costovým “konzervatívnym” pohľadom pozri napríklad skôr “progresívnu” Connellyho prácu (hoci bez teologických ambícií, nakoľko ide o sekulárneho historika). Connelly ako nestranný pozorovateľ v úvode práce kladie podnetnú otázku: ak sa katolícke učenie môže zmeniť/vyvinúť/ nanovo definovať tak radikálne ako v židovskej otázke, v čom všetkom sa ešte katolícka náuka môže radikálne zmeniť? John Connelly, From Enemy to Brother: The Revolution in Catholic Teaching on the Jews, 1933–1965, Harvard University Press, 2012 https://www.amazon.co.uk/dp/0674057821/ref=olp_aod_early_redir?_encoding=UTF8&aod=1&qid=1563223866&sr=8-1

(8) Pre zaujímavý spor ohľadom možnosti vývoja učenia v otázkach morálky viď: progresívci: John N. Noonan, A Church That Can and Cannot Change: The Development of Catholic Moral Teaching, University of Notre Dame Press, 2015

https://www.amazon.com/Church-That-Can-Cannot-Change/dp/0268036039?tag=firstthings20-20;  a konzervatívci: Avery Cardinal Dulles, Development or Reversal?, First Things, October 2005 https://www.firstthings.com/article/2005/10/development-or-reversal (priama odpoveď Noonanovi.)

Pre progresívny výklad dejín recepcie encykliky Humanae Vitae viď napríklad James Chappel, Catholic Modern: The Challenge of Totalitarianism and the Remaking of the Church, Harvard University Press, 2018, kapitola 6: The Return of Heresy in the Global Sixties, s. 227-258.

(9) Skôr progresívny pohľad na otázku vývoja učenia v tejto otázke predstavuje vyššie spomínaný Tomáš Petráček. Skôr konzervatívny pohľad, v odpovedi na progresívnu aj tradicionalistickú kritiku, predstavuje Martin Rhonheimer, Benedict XVI’s “Hermeneutic of Reform” and Religious Freedom, Nova et Vetera, English Edition,Vol. 9, No. 4 (2011): 1029–54 https://isidore.co

(10) Pre zaujímavú reflexiu vývoja recepcie Humanae Vitae v Amerike, pozri Ján Dolný OSB, Päťdesiat rokov po: Kto mal pravdu – svet alebo pápež?: Esej k päťdesiatemu výročiu encykliky Humanae Vitae, 19. december 2018, Postoj, https://www.postoj.sk/38915/paetdesiat-rokov-po-kto-mal-pravdu-svet-alebo-papez

(11) Pre úvod do sporu medzi Dominikom Dukom a Tomášom Petráčkom z roku 2020 pozri:

www.christnet.eu

(12) Pre prehľad polemiky, ktorú vyvolala recenzia Smolenovej Cesty na Západ z pera Norberta Schmidta v roku 2019 (dokopy 13 článkov/esejí rôznych autorov), viď Schmidtov status: https://www.facebook.com/norbert.schmidt.9674/posts/2374135849522350.

(13) Ross Douthat, A Crisis of Conservative Catholicism, First Things, January 2016

www.firstthings.com.

(14) Pre konzervatívny pokus o interpretáciu Amoris Laetitia pozri Jose Granados, Stephen Kampowski, Juan Jose Perez-Soba, Accompanying, Discerning, Integrating: A Handbook for the Pastoral Care of the Family According to Amoris Laetitia, Emaus Road Publishing, 2017, https://www.amazon.com/Accompanying-Discerning-Integrating-Handbook-According/dp/1945125365/

(15) Rád a úprimne sa stotožňujem s poklonou fenoménu salvátorskej farnosti ako ojedinelého miesta stredoeurópskej kresťanskej kultúry, tak, ako o tom píše Juraj Šúst v recenzií knihy Tomáša Halíka Čas prázdných kostelů v tomto čísle Verbumu.

(16) Pozri tiež dávnejšiu polemiku na stránkach Postoja: Vladimír Palko, Modernizmus: Kde urobila a kde neurobila Cirkev chybu, 15. október 2017, Postoj. https://svetkrestanstva.postoj.sk/27595/modernizmus-kde-urobila-a-kde-neurobila-cirkev-chybu

Tomáš Petráček, Pochopit církevní dějiny bez sebelítosti a výmluv, 20. október 2017, Postoj,

https://www.postoj.sk/27710/pochopit-cirkevni-dejiny-bez-sebelitosti-a-vymluv.