Čínsky sen

Čínsky sen

Na archívnej snímke z 18. apríla 1989 študentský líder číta zoznam požiadaviek študentom, ktorí sedia pred budovou parlamentu v Pekingu. Foto: TASR/AP

Čo sa stalo pred 30 rokmi a ako to zmenilo svet.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

„Osem diablikov bahenných,
Deväť žltých chryzantém,
Šesť bielych tulipánov,
Štyri ruže červené.“

To nie je báseň, ale kód. Nachádza sa na odvrátenej strane náhrobného kameňa Wu Xiangdong a jej otca Wu Xuehan. 8,9,6,4. To znamená 4. jún 1989, odkaz na masaker, ktorý sa stal presne pred 30 rokmi.

Xiangdong mala 21, zastrelili ju v tú noc v centre Pekingu. Jej otec zomrel utrápený o šesť rokov neskôr. Ležia na cintoríne Babaoshan, na západnom predmestí Pekingu. Dlho im chodila na hrob matka Xiangdong a manželka Xuehana, Xu Jue, keď jej v tom práve nezabránila polícia. Nosila tam kyticu z 27 kvetov. Pred dvomi rokmi zomrela, mala rakovinu. Keď tam bol pred časom americký spisovateľ Ian Johnson, autor knihy Souls of China. The Return of Religion After Mao (Čínske duše. Návrat náboženstva po Maovi), na hrobe našiel 27 kvetov. „Niekto si spomenul. Niekto si vždy pamätá,“ napísal Johnson na výročie tej krvavej noci.

Štvrtého júna 1989 sa zmenil svet, lepšie povedané dejiny sa pohli dvomi smermi.

Nás sa viac dotklo to, čo sa v ten deň stalo v Poľsku, konali sa tam prvé polo-slobodné voľby. Solidarita vyhrala všetky mandáty v Sejme, na ktoré sa vzťahovali voľby, a až na jeden všetky v Senáte. Ten jeden, kde nevyhral kandidát Solidarity, podcenil kampaň – nedal si urobiť plagát s Walesom. Aj tak ale v tom senátnom obvode vyhral nezávislý kandidát. Komunisti definitívne prišli o moc. Len málokto si ale všimol ešte niečo – aká relatívne nízka bola účasť, len niečo nad 62 percent. Aj v tom bol skrytý odkaz, ako sa malo rýchlo ukázať. Ale inak sa veľká boľševická stavba začala rúcať. Po Varšave padol Berlínsky múr, padol gulášový komunizmus, do konca roka bol popravený Ceaușescu, kľúčmi sa štrngalo v Prahe aj Bratislave. Sovietsky zväz bol už v tom čase tiež v rozklade, ktorý sa začal v Arménsku a zavŕšil sa v Moskve.

S pádom komunizmu v Európe sa skončila studená vojna, svet sa začal vyvíjať do dnešnej podoby, kde sa Čína stáva novou mocnosťou číslo jeden. Respektíve už ňou je, ako rád zdôrazňuje Graham Allison.

Komunizmus vtedy nepadol všade, dodnes trvá na Kube, v Severnej Kórei, Vietname, Laose a – v Číne, najdôležitejšej z nich. Čína išla pred 30 rokmi presne opačným smerom ako Poľsko.

Plač! Plač! Plač! Plač! Plač!

Ty jediný, který dnes nelítostně rozséváš slzy

Ty jediný, který se dnes vznášíš někde mimo lidstvo

Ty jediný, který se dnes troufáš vzpírat dějinnému proudu

Plač plač plač plač plač plač plač plačplačplačplačplač!

... tak sa začína báseň, ktorú pred 30 rokmi zložil Liao I-wu, čínsky spisovateľ, ktorý sa po potlačení revolúcie dostal do väzenia a dnes žije v Berlíne.

Liao I-wu v roku 2011, foto: wikimedia

Vtedy pred 30 rokmi už bolo hlavné mesto Peking obkľúčené jednotkami čínskej komunistickej armády, celý proces sa začal v druhej polovici apríla, keď si študenti začali pripomínať smrť Chu Jao-panga, bývalého reformného predsedu ÚV Komunistickej strany Číny. Od moci bol odstavený už skôr, jeho meno a smrť sa stali iskrou, ktorá zapálila viac než len mládež v Pekingu. Študenti pritom pôvodne nežiadali, aby sa komunisti vzdali moci, ako spomína ich vtedajší líder Wang Dan.

Ako vedia tí, ktorí moci rozumejú, o konkrétne požiadavky až tak nejde, najmä ak ide o totalitný štát. Aj Solidarita hovorila pôvodne najmä o odborárskych požiadavkách.

Stein Ringen, nórsky politológ a emeritný profesor na Oxforde, autor dôležitej knihy Perfektní diktatura, tvrdí, že čínsky režim vtedy potlačil revolúciu až v 130 (!) a možno ešte väčšom počte čínskych miest. Nebola to žiadna vzbura ani incidenty mládeže, bola to riadna revolúcia, proti režimu alebo za istý kompromis boli naklonené aj niektoré kádre komunistickej strany, ale režim ukázal nevídanú tvrdosť, spoločenský odpor potlačil a všetkých, ktorí boli naklonení kompromisu v strane, vytlačil.

Liao I-wu, už spomínaný autor básne o plači, o tom napísal strhujúcu knihu Kulky a opium, ktorá sa začína tým, ako 200 000 čínskych vojakov obkľúčilo Peking, mesto bolo uzavreté, proti Námestiu Nebeského pokoja, kde boli tisíce nespokojných ľudí, kde za posledné dni povstala desaťmetrová papierová socha Bohyne demokracie (prípadne slobody, ako sa niekedy nazýva), sa pohli tanky.

Socha Bohyne demokracie. Foto: wikimedia

Nikto dodnes nevie, koľko bolo na námestí Tchien-an-men obetí, režim vydal vyhlásenie, že bolo 200 neúmyselne zranených. Počet obetí sa však odhaduje na minimálne tritisíc. Koľko ich bolo po celej Číne, to tušíme ešte menej ako to, v koľkých mestách sa protesty odohrávali.

Postupne sa ale dozvedáme dôležité veci. V roku 2001 boli zverejnené tzv. Tiananmen Papers, zápisky zo stretnutia rozšíreného vedenia čínskeho Politbyra (zúčastnili sa na ňom aj starší a bývalí členovia), identita toho, kto vyhotovil záznam, je utajená, nuž a pred pár dňami boli tieto dokumenty rozšírené a New Century Press v Honkongu vydalo Last Secret: The Final Documents From the June Fourth Crackdown. Ide o stretnutie, ktoré sa konalo 19. – 21. júna, kde už vládla atmosféra, že revolta bola potlačená, ale treba nájsť odpoveď na strategickú otázku, čo robiť, aby sa neopakovala. Analýzu celého stretnutia približuje obsiahla esej zverejnená aktuálne na stránke časopisu Foreign Affiars.

K čomu teda došlo, ako sa Čína pred 30 rokmi zmenila?

Najskôr si uvedomme rozsah toho, čo sa stalo pred 30 rokmi: Nepoznám obdobu toho, aby akýkoľvek  režim v Európe, ktorý by čelil odporu verejnosti v takom rozsahu, dokázal potlačiť takúto revolúciu. Bez ohľadu na režim a dobu, to, čo sa stalo v Číne, nemá u nás obdoby.

Čínsky komunizmus je niečo iné ako komunizmus, ktorý poznáme z nášho sveta. Nie kvôli tomu, ako dokáže uplatniť terorizmus proti svojim obyvateľom, tým je nášmu podobný, skôr kvôli tomu, aký dokáže byť pragmatický. Oficiálne sa stále hlási k marx-leninizmu či Maovi, ale politika čínskej komunistickej strany je často protichodná tomu, čo reprezentuje Marx, Lenin a Mao. Čínskym komunistom sa podarili okrem dobytia a udržania moci dve veľké veci v druhej polovici 20. storočia: zvládli globálnu urbánnu revolúciu, kde sa centrom rozvoja a spoločnosti stalo mesto, v Číne išlo o bezprecedentnú spoločenskú transformáciu a potom zvládli prepojiť vládu jednej strany s kapitalizmom, dokonca s globálnym kapitalizmom. A využiť výhody z toho plynúce. Možno hovoriť o rôznych aspektoch, ale potlačenie chudoby v globálnom meradle je nepredstaviteľné bez pozitívnej roly, akú zohrala Čína. Len v samotnej Číne pred 30 rokmi žili dve tretiny populácie pod úrovňou 2 dolárov na deň, dnes je tam takýchto ľudí 0,7 percenta. To sú stovky miliónov ľudí, nehovoriac o ďalších stovkách miliónov v ďalších chudobných krajinách, ktorých čínsky rast ťahal z chudoby so sebou.

Na archívnej snímke hore z 28. mája 1989 študenti oddychujú medzi odpadkami počas prodemokratickej demonštrácie na pekinskom námestí Tchien-an-men, foto: TASR/AP.

Tajná porada koncom júna 1989 odhalila zásadnú štrukturálnu vec: v čínskom mocenskom systéme vznikla silná vnútorná opozícia. Ako ukazuje esej Andrewa Nathana, ktorý je editorom Tiananmen Papers a má zakázaný vstup do Číny, jeden z členov Politbyra – Peng, ktorý bol bývalým šéfom stálej komisie čínskeho parlamentu, povedal:

„V strane ... by sme mali a musíme zaviesť úplnú, pravdivú demokraciu na vysokej úrovni. Pri diskusii o otázkach má byť každý názor vyjadrený, ten, ktorý je správny, by mal byť rešpektovaný (obeyed), každý je rovný pred pravdou. Je zakázané hlásiť len dobré správy a nie zlé správy, odmietnuť počúvať rôzne názory. Ak diskusia nevedie k úplnej jednomyseľnosti, čo máme robiť? Menšina musí nasledovať väčšinu. Iba takýmto spôsobom je možné dodržať štyri základné zásady, zjednotiť celú stranu a zjednotiť ľud.“

Na vysvetlenie, štyri princípy vyhlásil Teng Sia-pching koncom 70. rokov, ide o princípy udržiavať socializmus, ľudovo-demokratickú diktatúru, monopol komunistickej strany a vernosť myšlienkam Maa a marxizmu-leninizmu. A Peng, ktorého citát ste pred chvíľkou dočítali, bol jeden z rozhodujúcich ľudí, ktorí stáli za utopením revolúcie v krvi. Nie všade to išlo týmto smerom, v Šanghaji, kde vládol Ťiang Ce-min, boli demonštrácie rozohnané inak a miernejšie.

Vráťme sa k Tengovi – bol najmocnejším mužom Číny od čias Maa, jeho klan zvrátil moc koncom 70. rokov a podnikol niekoľko zmien, ktoré zmenili dejiny, od dohody so západnými politikmi cez kapitalistické reformy až po potlačenie odporu v roku 1989. Teng radil, aby Čína „zatiaľ skrývala svoje schopnosti a čakala, až príde jej čas.“ Ktorýsi pozorovateľ to vyjadril opisom, že tak vznikol štát s veľkosťou slona a hlasom myši.

Teng nebol žiadny liberál, kľúč k jeho ideológii je spojenie otvorenia tržnej ekonomike a potlačenia každého odporu, cieľom bolo dosiahnuť spokojné obyvateľstvo vrátane mnohých výdobytkov, nie však politickej slobody. Ako to charakterizuje Ringen, ekonomický rast nebol cieľ, ale prostriedok zachovania moci. S tým cieľom vznikol ázijský leviathan, všadeprítomný kontrolujúci štát.

Na archívnej snímke hore zo 6. júna 1989 cyklisti vchádzajú okolo nápisu Mobilizácia všetkých obyvateľov, zničenie stanného práva, ochráňte Peking pod most, na ktorého ceste, ktorá vedie na pekinské námestie Tchien-an-men (Námestie nebeského pokoja), hliadkujú tanky. Foto: TASR/AP

Zásah v roku 1989 ukázal, že Teng a jeho ľudia neaplikovali kolektívne riadenie, o čom svedčia práve Tiananmen papers, dôsledky zmenili na dlhý čas fungovanie čínskeho režimu. Na zasadnutí rozšíreného Politbyra sa ukázalo, že Teng čelí tvrdej opozícii voči svojej osobe a politike, viacerí z vystupujúcich kritizovali priamo oblasti, za ktoré niesol zodpovednosť Teng. Vznik tejto situácie mal dôsledky na nové prerozdelenie moci, ani Ťiang Ce-min, ani Chu Ťin-tchao nemali podobné postavenie na vrchole moci, museli brať ohľad na širšie vedenie. Trvalo vyše 20 rokov, než sa jeho nasledovníkovi podarilo obnoviť a ešte viac posilniť mocenský monopol v rukách jedného muža. Týmto vladárom, ktorý má moc, akú mal naposledy Mao, je od roku 2012 súčasný čínsky prezident Sin Ťi-pching.

Rok 1989 teda otriasol čínskym režimom, ale inak, ako by sme čakali. Čína dokázala nevídane zbohatnúť, stať sa členom WTO, najväčším ručiteľom amerického dlhu a globálnou veľmocou. Všetky veštby vyšli naprázdno, nádeje teoretikov, že s rastom bohatstva príde aj tlak na občianske slobody, aj nádeje pokrokárov, ktorí ako Bill Clinton verili, že „pokúsiť sa o kontrolu nad internetom je ako priklincovať želatínu o stenu“.

Číne sa to podarilo. A podarilo sa jej ešte viac. Všetko, čoho sa chytila, sa premenilo na zlato, ako v gréckom mýte o kráľovi Midasovi. Americký prezident Nixon, ktorý stál za otvorením Číny pre svet a oddelení Číny od Sovietskeho zväzu, si to uvedomoval. Pred smrťou svojmu priateľovi povedal, že pri pohľade na Čínu má obavu, že pomohol „stvoriť Frankensteina“.

Toto všetko dalo vzniknúť niečomu, čo sa volá Čínsky sen.

Čínsky prezident Si Ťin-pching odchádza z pódia po svojom prejave na otvorení summitu skupiny BRICS v roku 2017. Foto: TASR/AP

Ako správne tušíte, nie je to nič, čo by sa podobalo na americký sen. A prípadné zdanie klame. Čínsky sen je ideologický koncept, ktorý presadzuje súčasný čínsky prezident, má ísť o spôsob, ako zmeniť čínsku ideológiu na niečo trvalejšie, ako bol komunizmus, a urobiť to spôsobom, ktorý posilní tamojšiu diktatúru.

Najlepším opisom tohto fenoménu je kniha Kerryho Browna, znalca Číny a riaditeľa Lau China Institute na King´s College, jeho ostatná kniha sa volá rovnomenne – Čínsky sen (China´s Dream. The Culture of Chinese Communism And the Secret Sources of Its Power). Čínsky sen, to je čínska komunistická strana, ktorá sa mení na meritokratickú organizáciu s historickou misiou a schopnosťou prežiť všetko.

Brownova kniha sa začína opisom konferencie pre exkluzívne pozvaných expertov, ktorá sa pred časom konala v Kodani. Témou je komunistická strana Číny a svet. Prekvapivo na ňu príde Liou Jün-šan, jeden zo 7 členov čínskeho Politbyra, muž zodpovedný za propagandu. Je to človek, ktorý nežije na tom istom svete ako my ani absolútna väčšina politikov, každý jeho krok a výskyt je pod kontrolou štátu, nikde sa neobjaví náhodne, nechodí tými istými ulicami, keď ide mestom, ulice sú vyľudnené, je viac ako chránený živočích.

V prednáške, ktorej opisom začína Brown svoju knihu, hovorí o tom, že kto chce študovať súčasnú Čínu, musí študovať čínsku komunistickú stranu. Tej sa podľa Lioua podarilo niekoľko vecí:

Po prvé, jej fungovanie je dôkazom, že bola vybraná dejinami: Počas posledných sto rokov sa žiadna forma vlády nad Čínou nepresadila a neukázala ako stabilná, či to bola konštitučná monarchia, republikánsky systém alebo imperiálna vláda, nič nefungovalo. Iba komunizmus s čínskymi charakteristikami.

Po druhé sú to Číňania, Liou citoval výskum amerického Pew Research Centre, podľa ktorého je 85 percent Číňanov spokojných s vývojom svojej krajiny. Strana má podľa neho aj bez volieb legitimitu a mandát na to, aby vládla.

Po tretie, kultúra. Čínska komunistická strana pri svojom výkone moci (údajne) odkazuje na tradičné čínske hodnoty – benevolentnosť, spravodlivosť a integritu.

Po štvrté, prax. Strana sa podľa manažéra propagandy správa výsostne pragmaticky, myšlienky posudzuje podľa toho, aký majú dosah na realitu, abstraktná hodnota je vedľajšia. A straníci majú mať silný zmysel pre svoju misiu, a teda vlastné kultúrne a morálne hodnoty.

Po piate, svet. Liou hovoril o tom, aký dôležitý je pre ich stranu globálny dosah, ako udržuje ich strana pracovné kontakty so 600 politickými stranami po celom svete a ako je základom ich pohľadu na svet optimizmus, čínsky komunizmus je podľa neho orientovaný na budúcnosť.   

Toľko pohľad vrcholného čínskeho komunistu.

Liou Jün-šan na návšteve Severnej Kórey. Foto: TASR/AP

V jeho bodoch možno vidieť odozvy vecí, o ktorých nehovorí a do tohto pohľadu sa dajú včleniť.

Napríklad ako dôraz na vlastné čínske hodnoty, legitimitu a historickú misiu komunistickej strany možno spojiť s odmietnutím cudzích foriem moci (demokracia), cudzích hodnôt (kresťanstvo) či záujmov (formulovanie vlastnej Monroevej doktríny a včlenenie Tchajwanu či Honkongu pod čínsku moc).

Teraz prichádza miesto na jedinú chybu v systéme, jediný trend, ktorý nemala strana pod kontrolou, a jedinú silu, na ktorú sa mohol Západ v Číne dlhodobo spoliehať – čínske kresťanstvo.

Aj dnešné 30. výročie potlačenej revolúcie sa začalo už koncom minulého roku, keď bol zatknutý pastor malej cirkvi – Wang. Stačilo, že upozornil na fotografiu zo 4. júna 1989, ktorá je v Číne zakázaná.

Ale najmä, do tohto procesu zapadá dohoda medzi Svätou stolicou a Čínou, podpísaná a dodnes nezverejnená, ktorá viedla k uznaniu tajnej Cirkvi zo strany štátu a zrušeniu niekoľkých exkomunikácií, inými slovami k spojeniu cirkví, ktoré ale znamená, že oficiálna cirkev, ktorá je z istej miery infiltrovaná prorežimnými kňazmi a biskupmi, získala väčšinu. Režim tiež získal právo navrhnúť kandidátov na biskupov, z ktorých si biskupa vyberie pápež. To všetko zapadá do starého zámeru Teng Siao-pchinga, ktorý chcel vytvoriť štátnu cirkev.

Kardinál Joseph Zen. Foto: Pavol Rábara

Nikto nehovorí o sklamaní viac ako emeritný kardinál z Honkongu Zen, ktorý tento postup pápeža Františka nazýva zradou čínskych martýrov.

Západ svojich ľudí nepodržal, Čínu považuje najmä za trh, od ktorého sa najmä Európa stáva stále viac závislou. Špecificky sa to týka Nemecka, od ktorého je zase závislý ekonomický vývoj v Európe.

Ideme opačným smerom ako Trumpova Amerika, ktorá s Čínou vedie obchodno-politickú vojnu. Henry Kissinger, ďalší znalec Číny, pred časom varoval, že vzťah k Číne rozhodne, či sa Európa stane jej apendixom.

Netreba však podliehať fatalizmu, napokon aj o tom svedčí 4. jún 1989, ten z našej časti Európy.

Ian Johnson vo svojom texte opisuje, ako všelijako sa Číňania  snažia obchádzať dohľad nad internetom, ako funguje novodobý samizdat (mailovanie pdf dokumentov), Francúz Sebastian Veg zase opísal, ako rôznorodo sa spájajú a spolupracujú nezávislí čínski intelektuáli, ako vzdorujú podzemní kresťania a prednedávnom sme prvýkrát videli zábery čínskych gulagov, tzv. škôl, kde dochádza k prevýchove možno až jedného alebo jeden a pol milióna čínskych obyvateľov.

Hoci médiá dnes po celom svete píšu, že Čína si 30. výročie nepripomína, že nie je možné vidieť fotografie, čítať básne, pozerať dokumenty o tom, čo sa vtedy stalo, ak je pravda, že revolúcia prebehla v 130 čínskych mestách, desiatky a stovky tisíc Číňanov si spomenú aj tak.

„Osem diablikov bahenných,
Deväť žltých chryzantém,
Šesť bielych tulipánov,
Štyri ruže červené.“

8,9,6,4, čiže 4. jún 1989. Dátum, ktorý sa raz v Číne bude pripomínať ako sviatok slobody.

Dovtedy sa vráti význam slovu sen a nebude sa zamieňať s nočnou morou.

 

Ak si chcete pripomenúť dianie spred 30 rokov, galériu neobyčajných fotiek nájdete napríklad tu alebo aj tu.

Ospravedlňujem sa čitateľom, používal som rôzne transkripcie čínskych mien, tam, kde som čerpal z prekladovej knihy, išlo o slovenskú alebo českú transkripciu, z anglických zdrojov som ponechal anglickú transkripciu. Ďakujem za pochopenie. 

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo